Máme tu posledné dni roku s koncovkou dvadsaťtri. Zľahka sa obzerám, čo všetko priniesol, odniesol. Počítam prejdene vzdialenosti, vyšliapané kilometre, vyjedené chladničky. Ako tak plánujem posledné tréningové jazdy ku koncu sezóny. Myslím, že je tu dobré hneď pripomenúť, že to čo sa prešlo bola v januári považované za nemožné. Až koncom leta som ako tak uveril.

Mal som týždeň prestávku. Nejako ma chytil vírus. Dal som sa dokopy, aj tak to nebolo nič vážne. Teda na prvý pohľad sa tak zdalo. Prišiel predlžený víkend. Sním počasie veterné, upršané a chladné. Nie moc najvhodnejšie na trénovanie. K tomu som ešte chcel natočiť nejakú tisícku kilometrov. Šlo sa von pri prvej voľnej príležitosti.

Teraz na jeseň si vravím, mohlo by to byť 13.000 kilometrov za celý rok prejdených. Predpoveď počasia bola neúprosná, no aj tak sa šlo. Po nachladnutí sa nešliapalo najľahšie. Bolo cítiť únavu, tepoty srdca. K tomu protivietor dával riadne zabrať na otvorených priestranstvách.

Tempo nie a nie chytiť. Po prvej časti trate si vravím, ako nemá zmysel tlačiť na pílu. Celý okruh sa šiel výletným tempom. Pokochal jesenným výhľadom v lese. Trochu vymrzol, zanadával na protivietor. Pred koncom ma dostal doteraz najtvrdší pád. Dotrhal som veci, doničil stroj, k tomu kopec rán. O tom niekedy inokedy, keď sa dám dokopy.

Ako som tak večer vyfukoval, tak si hovorím, že telo je asi pretrénované. K tomu chladnom počasí, sa viac nechce, ako keď je vonku príjemnejšie počasie. Pôsobí na mňa , že chce telo ísť v šetrnom režime, prejsť do zimného odpočinku. Takže dostať sa do otáčok bude náročné nie len po prechladnutí, ale aj pre vonkajšie podmienky.

Chcem ešte prejsť tisíc kilometrov do konca roka. Hlave mi pobehujú čísla, mapy tréningov, kopce, kde a kedy pôjdem. Pozerám na predpoveď počasia. Chytá ma panika. Možno sa mi to nepodarí dosiahnuť. Podľa všetkého to takto nepôjde. Hlavnú sezónu som poriadne zatlačil na moje limity. Teraz ak pôjdem von, bude to oslava, akési vyjazdenie na konci roka.

Z hlavy odchádzajú kilometre, výškové metre, priemerné rýchlosti, tepy, vak naplnený polkou chladničky jedla. Snažím sa pripustiť si, ako môžem jazdiť pomalšie, kratšie okruhy, ľahší terén, tráviť menej času vonku. Nie je jednoduché prepnúť z režimu tvrdé tréningy do nižších otáčok. Tréningové nastavenie sa budovalo niekoľko mesiacov. Takmer všetko šlo bokom. Zrazu mám poľaviť?

Pomohol mi ten pád. Dal som sa na ústup, povolilo sa pre bolesti. Bol som vonku hneď na druhý deň, no nešlo sa dvesto kilometrov. Tréningy v chladnom počasí sú náročné na výbavu, prípravu, ktorú ešte nemám tak zladenú. Zatiaľ aj tak len skúšam. Aj keď tuším, že by sa táto celá oblasť mohla posunúť do športovejšieho tempa, možno amatérskych pretekov a nových disciplín. Tiež precestovať a spoznať nové miesta vo svete.

Posledné dni roku s koncovkou dvadsaťtri to bude o odreagovaní, vnímaní prostredia okolo, seba a unášanie sa lesom, chotárom v okolitých obcí, miest. Veď aby sa nevyšlo z toho, čo sa do teraz budovalo. Nemám žiadne múdre myšlienky, na uistenie, že robím správne. Niekde tam vnútri v bruchu, počujem tenký hlas. Treba zjemniť tempo. Zbytočne sa nezraniť. Taktiež neznechutiť si niečo, čo mám rád.

Teraz už viem, čo môžem zlepšiť. Lepšie naplánovať. Aj keď stále spoznávam, učím sa. Tak by to malo byť. Stále som na začiatku. Pár tisíc prejdených kilometrov, nerobí zo mňa profesionála. Som nadšenec, ktorý sa chce venovať niečomu na čo najvyššej možnej úrovni. Tu viem, že bude treba mnoho kilometrov odšliapať ešte, prejsť veľa kopcov, zjesť nekonečné množstvá chladničiek. Taktiež je veľmi dôležité poznať, kedy prekonávať limity a kedy vyfúknuť. Nie prestať, ale povedzme, zjemniť tempo.