Pôvodne nasledujúci článok sa mal zaoberať problematikou citlivých tém. Nakoľko mám rád komunikáciu príjemnú, vecnú a na úrovni, snažím sa rozprávať pekne. Mám rád, keď oslovujem ľudí krstnými menami, hovorím o nich v tom najlepšom. Snažím sa vyhýbať oblastiam, ktoré môžu vyvolať dusnú atmosféru. Nie je nič horšie, ako keď niekam prídeme a hneď niečo iskrí. Zvyčajne to nie je vášeň, ani zaľúbenosť, ale skôr odpor. No a verím tomu, že je fajn vychádzať s druhými ľuďmi, nakoľko nikdy nevieme, kto nám kde môže pomôcť a taktiež opačne. Koniec článku o citlivých témach.
Pri jednom z mojich rozhovorov som si uvedomil, že niekomu krivdím. Až tak, že by bolo vhodné sa nad tým celým zamyslieť a zhmotniť myšlienky pre lepšie zajtrajšky tu na blogu. Veď ako sa vraví, nech je čierne na bielom. Bol to bežný rozhovor, kde lietali iskry, ale nešlo o nič. Druhá strana bola absolútne ignorovaná, rozprával som si svoje. Nie preto, že som nechcel dať priestor, ale ten bol zbytočný. Priestoru už bolo dosť, dostali niekoľko mesiacov šancí. Teórie boli rozsiahle, skutky žiadne. Ako je u mňa zvykom, tak poriadne som priložil do ohňa. Robím to vždy, mám dva funkčné nástroje. Prvým sú otázky a druhým sú emócie. Je to také divadielko, kde sa vyfarbí zvyčajne ten, s kým komunikujem.
Neznášam, keď namiesto vyhrnutia rukávoch sú na stole len prázdne reči. Ešte maličkosť, ak sa popri teoretizovaní ukazuje na druhého, najlepšie výčitky z minulosti, vtedy ma ide roztrhať. Náročky nepíšem o detailoch, lebo po zverejnení článku by ma na druhý deň čakali desiatky telefonátov, textových správ, možno aj jeden-dva emaily, v duchu, prečo zas píšeš o mne. Celý námet je vymyslený. Možno námet vznikol pri konverzácií niekde v okolí, ale nemusí to byť celkom tak. Veď vieme, život je záhada.
Každý môžeme mať názor na všetko, len nie všetko, čo si myslíme, v skutočnosti aj tak je. Dokonca môžeme vidieť svet ako príjemné miesto, no sem-tam sa stane, že sa pokazí senzor, či dostaneme defekt. Tak isto to funguje opačne. Preto verím v akúsi vyváženosť. Je vždy dobré začínať od seba. Samozrejme, sem-tam sa stane náhoda, skúška, sklamanie, ale aj šťastie. V tom je putovanie životom zaujímavé, nie všetko, čo sa podobá v lese na medveďa aj v skutočnosti medveďom je.
Celý rozhovor je nepodstatný, ako som písal vyššie, išlo o nič. Dvaja ľudia, ktorí videli rovnakú skutočnosť odlišne. Jeden z nich mal pravdu a ten druhý žije vo svete v ružových okuliaroch. Lenže, všetko má dve strany. Môžeme ich obe rozoberať do nekonečna. Tentokrát tu nejde ani o pravdu, ani o videnia sveta cez ružové okuliare. Pretože každému sa stáva, že počas svojho života je raz na jednej alebo druhej strane príbehu.
Sme to my sami, kto rozhoduje o tom, čo chceme vidieť, počuť, vnímať, cítiť, žiť. V každom z nás je akýsi líder, vodca, šéf. V prvom rade vedieme seba, v druhom okolie. Len nemôžeme všetci viesť veľkú firmu, hokejové mužstvo, školský krúžok, družinu, rodinu, partnerský vzťah, či kamarátov v krčme. Táto zručnosť nás nerobí slabšími ľuďmi pred ostatnými.
Zmysel slov by teda mal byť, že nie každý máme na to, aby sme niečo viedli, robili, tvorili. Určite je viac ako dobré získať skúsenosti, no nemusíme ich mať všetky. Ak budeme robiť dlhodobo to, na čo nemáme, je možné, že raz prídeme na to, ako uspieť. Tak isto je tu aj druhá strana mince, ta príjemná nie, ubližuje okoliu, ale hlavne nám samým. Odpovede sa ukrývajú na druhej strane rieky, za najbližšou zákrutou alebo aj pri najbližšej zastávke, je na nás, či si ich všimneme.
