Sedím niekde na schôdzke a bavíme sa o tom, čo sa deje okolo nás. Bežné veci. Toto treba urobiť, tamto, s týmto treba pomôcť, s týmto už nie. Ako tak sa bavíme prišli na stôl rôzne témy. Jedna z nich boli ľudia, konce.
„Napísala mi teda, že už nemáme spolu plánovať nič, dokonca mi ešte aj vynadala.”
Pýtam sa, čo sa vlastne stalo.
„Nepodporil som ju.”
„Akože nie? Veď dostala tak trochu viac ako by mala, či?”
„Miško to už tak býva v živote, takí sme my ľudia, hovoríme tomu rozvod. Aj keď nejde o romantický vzťah.“
Zostal som zaskočený, ako môžeme jeden druhému ubližovať? Jasné beriem nerozvážnosť, životné situácie, nedorozumenie, nevedomosť, tlaky. Jedno je dostať do nosa od devätnásť ročného, ktorý ešte netuší, čo sa patrí.
Iné od päťdesiatnika, ktorý by už mohol vedieť.
Padlo ešte zopár otázok, na ktoré nikto z nás v tom momente nepoznal odpoveď. Podal som ruku, rozlúčil som sa a išiel ďalej po svojom. Príbeh ďalej nepokračuje. Teda tento nie. Nie je môj, ale prišiel opäť ku mne ako lekcia, alebo pripomenutie.
Ako rýchlo sa môžu priateľstvá, ktorým prestávam dávať energiu rozpadnúť..
Ja ti vlastne neviem o čom je život. Čím ďalej zisťujem, že to čo som čítal v knihách, veril je úplne fuč.
Áno sú tu tlaky. Lenže je tu aj život.
Kde do pekla som spravil chybu, že som zrazu v strede mora a nevidím breh?
Nie som však sám, aj ďalší a dokonca o mnoho viac životom skúsení ľudia sú na tom podobne.
Možno sme od seba ďaleko, ale spája na diaľka, more, ticho a nevidíme breh.
Bol som s človekom, ktorý nesie na sebe veľké tlaky, zodpovednosť. Počul som od neho už mnoho múdrosti, právd myšlienok, ktoré som si často aj poznačil. Veľa krát do mňa strčil a sem-tam som dostal od neho prekážku pod nohy.
Nie som sám čo prežíva emócie a učí sa plávať vo vodách, v ktorých nikdy nebol.
Nie vždy sa teším na život. Nie preto, že som zatrpkol, ale preto, že sa všetko rozsypalo a nemám sa čoho chytiť.
Vidím len dve možnosti. Zhorknúť alebo ísť ďalej s tým, že život je záhada. Predsa nikdy neviem, kedy sa karty obrátia.
Mám tu ešte jeden príbeh z toho dňa. Tiež nie je môj. Som v ňom len účastník.
Je o tom, že tie karty sa naozaj obrátia. Mám to šťastie vidieť obe strany.
O tom však niekedy nabudúce.
Žralok v akváriu narastie do veľkosti akvária a v mori do veľkosti mora. Malí ľudia nám nikdy nedovolia narásť, veľkí nás k tomu budú vyzývať. To si všimneme až vtedy, ak zmeníme naše okolie. Motivačno-inšpiračných článkov som už napísal niekoľko, lenže niektoré ma prenasledujú od začiatku tvorenia. Ten nasledujúci je opäť inšpirovaný skutočným príbehom. Preto budem písať vo všeobecnosti. Takže na začiatku si vyjasnime, článok nie je o Tebe milý čitateľ.
Pred pár dňami na tímovej porade som kričal, pretože na druhej strane stola sedel niekto, kto namiesto parádneho pracovného prístupu a snahy hýril výhovorkami. Neznášam výhovorky. Rozumiem, že každý z nás má obdobia, keď naozaj veci nejdú smerom, ktorým si myslíme, že potrebujeme, aby išli. Nekričal som na človeka, ale na jeho prácu, nakoľko nebola žiadna. Kričal som na jeho výhovorky, na jeho myšlienky, na jeho prístup. Niekoľkokrát sme individuálne spolu rozoberali všetky maličkosti, ktoré brzdia. Dal mi slovo, že spraví všetko preto, aby pracovné veci fungovali tak, ako majú.
Takmer okamžite zo mňa vyletelo, že som na milión percent presvedčený, že tam, kde je, preto lebo ľudia v jeho okolí mu podsúvajú polená pod nohy. Robili to tak dobre, že on sa zľakol pre istotu aj pokúsiť sa čokoľvek vytvoriť. Som naštvaný, že mladý ambiciózny človek sa priamo pod mojim nosom vzdáva svojich snov a vízií. Pretože jedna či dve životné situácie idú odlišným smerom, ako sú jeho pôvodné predstavy. Nenašiel silu, vôľu a ani motív ich zmeniť.
Zbabelci sa vzdajú, tí druhí spravia pokus navyše. Netvrdím, že do konca života sa máme pokúšať ukecať toho druhého, aby sa správal ku nám dobre. Ak je na nás páchané násilie, tak sa jednoznačne musíme brániť, tak isto krivda. Píšem o pokusoch ísť za snami, víziami, cieľmi, dosiahnuť lepší život a byť skutočne šťastný.
Práve cieľ byť šťastný má neskutočne veľa spoločného s robením toho, čo nás naozaj baví. Ak nás napĺňa práca za lisom vo fabrike a pracovať na štyri zmeny, alebo v noci zachraňovať ľudí, fajn, je to super. Plne rešpektujem každého, kto je skutočne šťastný, podporuje druhých, a tak isto sa teší zo svojho, ako aj z úspechu druhých, nech robia čokoľvek.
Práve ľudia v našom okolí majú obrovskú váhu na naše rozhodnutia, ale aj činy. Chcú nám dobre, aby sme sa nezranili, nepopálili. Lenže na druhej strane práve takéto okolie nás drží v úzadí.
Keď som vstupoval do sveta biznisu, dostal som sa najskôr k priamemu predaju. Doma ma všetci vysmiali. Páčili sa mi ľudia, systém, produkty a naozaj som mal z celej firmy dobrý pocit. Pani, ktorá ma laborovala to mala so mnou ťažké, nakoľko som nechápal naozaj ničomu. Nevedel som, čo ďalej, dostal som sa medzi seba a ľudí z môjho okolia. Až v jeden deň, keď sme s kamošom boli chytať ryby, mi v rozhovore povedal vetičku, ktorá mi zmenila život: „Neviem, či je to dobrá alebo zlá príležitosť pre teba, ale keď to nebudeš robiť ty, bude to robiť niekto ďalší.” Mal neskutočnú pravdu, daná príležitosť nebola ani zlá, ani dobrá, ale dostala ma do sveta vzdelávania, akéhosi rastu, zmeny a nenechala nič v mojom živote tak, ako bolo pred tým.
Začal som sa stretávať s ľuďmi, ktorí žili úplne inak, ako som bol dovtedy naučený. Samozrejme najskôr som doma všetkým vysvetlil, ako im hrabe, že žijú taký život, ako žili. A až potom, keď som sa poriadne popálil, som pochopil vetičku ži a nechaj žiť v praxi. Je to akýsi prirodzený postup. Ľudia okolo majú obrovský vplyv na nás a naše rozhodnutia. Dnes je mimoriadne ľahké rozhodnúť sa k čomukoľvek. Táto doba je najlepšia na voľnosť, veľkosť a neobmedzenosť našich snov. Samozrejme treba preto aj niečo spraviť.
Skontaktovať sa s niekým, kto by nám mohol ukázať, poradiť podporiť je jednoduchšie, ako si myslíme. Robiť bezplatne pre takýchto ľudí je najúčinnejší spôsob, ako získať nové poznatky, skúsenosti. „Ahoj, počuj, s čím treba pomôcť?“ „Ahoj počuj, toto ma napadlo, mohlo by to fungovať.“ „Ahoj, treba skartovať, zametať podlahu, či navariť kávu?“ Čokoľvek, jednoducho my máme v rukách naše budúcnosti. Viac, ako si myslíme. Rozumiem, že nie každý z nás ich dokáže rozoznať, lenže na druhej strane akási vyššia sila (každý podľa toho, v čo verí) nás nejako nenápadne k tým príležitostiam dotlačí.
Ja som stavil na spoluprácu s ľuďmi, ktorí svoje sny majú splnené a plnia si ďalšie. Sú to v mojich očiach machri, od ktorých sa učím, inšpirujem, či obkukávam mnohé konkrétne prístupy, činy, ale aj myšlienky. Som presvedčený, že okolie, v ktorom sa pohybujeme má na nás, ale aj pre nás obrovskú moc. Tak isto viem o tom, že mnohí ľudia nepatria do môjho života a tak isto si mnohých nepúšťam k sebe, nie preto, že sú zlí ľudia, ale preto, že ich prístup a smerovanie nemá nič spoločné so mnou a ani s mojimi snami (funguje to aj opačne). Nerád ubližujem druhým a ak nejdeme rovnakým smerom, tak je iba otázkou času, keď sa puto medzi nami pretrhne. Rovnakým smerom znamená, že ideme každý za svojimi snami, len možno s odlišným nástrojom.
Nasledujúcimi slovami som chcel dať najavo, že naše úspechy, rozhodnutia, odvaha je ovplyvňovaná aj veľkosťou nášho okolia. To znamená, ak ľudia okolo nás lietajú v oblakoch, podľa všetkého budeme v oblakoch lietať aj my (obrazne napísané). Ale ak sa budú hrabať v zemi a špine, je dosť možné, že tam skončíme aj my.
Prosím, dajme si pozor, koho si púšťame do nášho okolia. Nie každý má záujem, aby sme čokoľvek dosiahli. Mnohí nás majú radi len dovtedy, pokiaľ sme medzi nimi. Akonáhle vystrčíme rožky, máme trochu širšie lakte, ukážeme lídrovské vlastnosti a náhodou aj dosiahneme svoje sny, vízie alebo ciele, je možné, že nás zablokujú a to nielen na modrej sociálnej sieti. Nezabudnime: veľkí ľudia podporujú, malí hľadajú, prečo sa to nedá alebo naše chyby, aby nám pomohli. Otázka je, či je takáto pomoc pre nás naozaj pomocou.
