Type your search keyword, and press enter

Váhanie

Váhanie

Vždy som chcel napísať článok, ktorým by som zmenil svet, inšpiroval ľudí okolo mňa. Ani neviem, ako sa ku mne takáto myšlienka dostala. Vlastne, čím ďalej tým viac o nej váham, nie vždy to, čo je na prvý pohľad správne, sa neskôr aj tak ukáže. Váham čím ďalej viac, nielen v písaní, ale aj tam vonku.

Nie som v tom sám. Stretávam mnohých z nás, ktorí sú úspešní, príjemní, vyzerajú viac ako dobre, dokonca sú dôležití vo svojich prácach, životoch. Lenže  tak trochu a možno aj viac sa podceňujeme, váhame, namýšľame, vymýšľame oslabujúce príbehy. Ani len netušíme, čo je to sebavedomie, sebadôvera, vedieť sa oceniť či poznať svoju cenu. Tu môžeme poznamenať, že sme takí, lebo niečo z minulosti v nás zanechalo stopu alebo sa tak jednoducho cítime.

Tam vonku sú ľudia, ktorí vedia menej, nemajú toľko skúseností, dokonca nevyzerajú tak ako my a napriek tomu sa cítia sebavedomejšie, úspešnejšie, krajšie. Možno asi nevedia, že by mali o sebe pochybovať. Po pravde, je úplne jedno, čo je za tým, je to ich príbeh. My ostatní, čo máme menej odvahy sa ukázať máme len dve možnosti, buď to necháme tak a nejako bude alebo vymyslíme spôsob, ako si viacej veriť.

Na pracovnej schôdzke s chalanmi z tímu bola debata o nových klientoch a komunikácií s nimi. Pokúšali sa ma presvedčiť, že na prvú schôdzku majú prísť s riešením. Vedel som, že stoja predo mnou ľudia, ktorým chýba odvaha, zvedavosť a už vôbec nechcú vyzerať tam vonku, že nevedia. Pravda je taká, že čím dlhšie na niečom pracujeme, tým rýchlejšie dokážeme nájsť riešenie, lenže k tomu o mnoho viac prihliadame na maličkosti. Tie sa často ukrývajú na prvý pohľad v nepodstatných maličkostiach. Práve preto som zástancom, že na prvé schôdzky chodíme zisťovať čo najviac informácií.

Ak nepoznáme všetky okolnosti, podľa všetkého si dopredu vyrobíme scenáre, ktoré sa nemusia naplniť. A toto je jeden z kľúčov, ktorý nám pekne pomaly podkopáva všetko, čoho sa môžeme chytiť, či ide o sebavedomie, sebadôveru a pod. Naozaj nejde len o prácu, ale aj o každodenné situácie. Nakoľko naše každodenné návyky, prístupy, vedomosti sú prepojené s tými pracovnými.  To znamená, ak chceme mať viac sebavedomia, podľa všetkého budeme potrebovať napredovať, získavať poznatky, naberať skúsenosti. Tie naberáme aj prácou, tvorením, skúšaním, len môže sa stať, že ak necvičíme pravidelne, tak výsledky prídu o čosi neskôr.

Čo je teda správne? Byť utiahnutý či prekypovať sebavedomím? Špičkový odborník alebo hráč pomyselného futbalového Béčka? Nech je to akokoľvek, sú medzi nami ľudia, ktorí sú šťastní, nech sú kdekoľvek, potom sú takí, čo na všetko frflú, nezabudnime na nadšencov, tých, čo nejako prežijú, nafúkancov, majstrov sveta, paničky, tých, čo všetko pokašľú. Každý z nás má svoju správnu odpoveď a tá je tá najlepšia v tejto danej chvíli alebo možno nie je. Poďme váhať, čo je správne, alebo?

Okolie

Okolie

„Ak sa v tvojom okolí necítiš ako trapko pretože nič nevieš, si v nesprávnom okruhu ľudí. Tí správni ti budú nakopávať zadok a nútiť ťa priamo alebo nepriamo, aby si bol lepší. Ak takéto okolie nemáš, nájdi, vytvor alebo buď sám, len nikdy sa nezakoreň s rovnocennými či o triedu nižšími (snami, víziami, prístupom, pracovným nasadením, otvorenou mysľou a pod.). Týmto žiadneho človeka neznehodnocujem, neponižujem, ale ani nestaviam na pomyselný Olymp,” Tvoj tréner Jožo.

Pamätný odkaz vpísaný v novinách od chlapíka, ktorý ma pomyselne postavil na nohy, vysypal z hlavy všetko, čo tam nemalo byť a zasial všetko to, čo dnes ako-tak trochu viem. Jožo mi zakorenil myšlienku, keď nikto nepôjde s tebou, choď trebárs aj sám, len vždy mier na najvyššie miesta. Buď spadnem a naučím sa alebo sa prekonám a dosiahnem to, čo chcem.

Okolie je nikdy nekončiaca téma u mňa na stole. Ak som na čokoľvek citlivý a mám slabosť, tak je to téma okolia. Na začiatku, v strede, ale aj na konci akéhokoľvek vzťahu, úlohy, práce, myšlienky venujem tejto téme mimoriadnu pozornosť. Nakoľko téma ľudí, ktorí sú okolo nás je dôležitejšie, ako si myslíme.

Ovplyvňuje nás mnoho faktorov. Môžeme sa baviť o snoch, príbehoch, viere, myšlienkach, presvedčení, práci až po okolie. Všetky vymenované a mnoho ďalších nám pekne krásne pomáha alebo odďaľuje od toho, za čím ideme.

Okolie si zo začiatku nevyberáme. Narodíme sa rodičom, ak máme šťastie dostaneme babky, dedkov, súrodencov, ujov, tety, bratrancov, sesternice. Pokračujeme v škôlke, škole až po prácu. Medzitým si nájdeme kamarátov, partnerov, ktorých si už vyberáme. Ľudia okolo nás majú na nás vplyv svojimi názormi, prístupom, príjmami, etikou, spôsobom životom, aký žijú. Vedome a tak isto aj nevedome preberáme od nich návyky, programy správania, životné pohľady.

Buď máme šťastie na okolie a dostaneme sa veľmi rýchlo ku krásam života alebo niekto niekde nám rozkopne pomyselnú škrupinu a  ukáže na ďalšie možnosti. Za seba poviem, že mám sny, s ktorými som sa do teraz v mojom okolí nestretol. Netvrdím, že sú parádne, najlepšie, tvrdím, že sú moje. Tým, že sú moje, dávajú mi pocit a nakopávajú ma k tomu, že chcem niečo dosiahnuť.

Na začiatku som nevedel, ako pracovať s takýmito informáciami, nevedel som ich triediť a taktiež zaradiť. Takže len tak som každému kvákal, čo chcem.  Samozrejme všetci ma vysmiali. Dokonca si mysleli, že sa mám dať liečiť.  Zobralo ma ich správanie. Nerozumel som, prečo mi ubližujú. V skutočnosti som ja ubližoval im.

Lenže pokiaľ som pochopil základné komunikačné programy, moje okolie sa postavilo proti mne, ponižovalo ma, uťahovalo si zo mňa. To ma dostalo do nie prijemných stavov. Prestal som si veriť, mal som depresie, schudol som a moje zdravie nebolo na tom dobre.

Bolo treba urobiť niečo na to, aby som zmenil svoje myslenie, pocity, stavy k lepšiemu. A tak začala moja cesta za iným svetom. Vlastne niečo podobné ako v rozprávkach. Mladý šuhaj sa vybral do sveta s batohom a nadšením, že objaví svet a prinesie domov niečo senzačné.

Vyhlásenia som nerobil, iba som postupne prestal tráviť čas s ľuďmi, kde neprichádzala podpora, ale podkopávanie. “Všetci do jedného musia ísť preč.” Toto bola najdrsnejšia správa, akú som kedy dostal od Joža. Pozor, nikoho nezahadzujem, nezhadzujem. Len prišiel čas nájsť, vytvoriť nové okolie ľudí, ktorí veria v krásu a silu svojich snov. Tí, ktorí im veria, druhých podporujú, nepodkopávajú a keď už nič iné, nechajú ich tak.

„Nikdy nebuď najmúdrejší v miestnosti a ak náhodou, tak hraj hlupáka. Potom sa rýchlo presuň do miestnosti, kde budeš za skutočného hlupáka. Iba tak sa naučíš,” Jožo.  Existuje akási pomôcka, ktorú netreba brať doslovne, možno je dobré o nej vedieť: tridsaťtri percent ľudí z nášho okolia by malo byť od nás vzdialené na kilometre (mysľou, snami, víziami, činnosťami), od nich sa budeme učiť. Tridsaťtri percent ľudí z nášho okolia by malo byť plus-mínus na rovnakom postavení ako sme my, s nimi budeme skúšať. Ten zvyšok by mal byť od nás o čosi pozadu a tých by sme mali viesť.

Okolie je niečo, čo nosíme v kabelke, vo vrecku, v hlave. Sú to ľudia, s ktorými sa stretávame. „Sme priemerom piatich ľudí, s ktorými sa stretávame myšlienkami, príjmami, životom,“ J. Rohn. Ak sme spokojní s našim okruhom ľudí, nemeňme naozaj nič. Ale ak nie, tak si vyhrňme rukávy. Nikoho neurážajme. Nechajme iným ich životy a postupne sa vydajme na našu novú cestu.

Tí, ktorí nás majú radi, pôjdu za nami alebo budú udržiavať kontakt. Ten zvyšok bude ohovárať, zazerať, smiať sa, užívať si život až do dna, kým sa nedozvedia o tom, že sa nám podarilo dostať tam, kam sme chceli. Vtedy nerobme cirkus, nenapínajme svaly, ale s pokorou oslávme náš triumf a poďakujme za všetko dobré a na to zlé zabudnime.

Ak sa nachádzame v okolí, ktoré nám podkopáva nohy, nič si nedokazujme, s pokorou odíďme. Ak sme v okolí, ktoré nepodporuje druhých, tak jednoznačne začnime ihneď. Svet má kritikov už dosť, je na čase, aby sme jeden druhého podporovali viac. Nezabudnime, ak nepodporím ja teba, podľa všetkého teba bude podporovať niekto druhý. To môže stáť mnoho skvelých zážitkov, príhod, skúseností a dokonca aj peňazí. Prosím podporujme, nepodkopávajme. Nikdy nevieme na sto percent o čo ide tomu druhému. Možno naozaj je to blázon, ktorý zmeni svet a aj ten môj, tvoj alebo náš.

Dve možnosti

Michal Boťanský našezážitky, video, blog, článok, možnosti

Zatiaľ som bol v telke dvakrát, raz som si to odmakal a druhýkrát, lebo si niekto všimol fotku u mňa v kancli z prvého natáčania. Zatiaľ som natočil deväť videí, začalo sa hovoriť o projektoch, na ktorých robím: Vráble, Zlaté Moravce, Štiavnica, čo je vlastne super, lebo to chcem. Začína to prinášať ľudí, developerov, lastovičky a samozrejme kamošov, čo mudrujú, že robím marketing, PR, predaj, hlúposti a pod. Nie som kameraman, režisér, strihač, moderátor. Robím videá preto, lebo dokumentujem to, čím prechádzam, tvorím si online portfólio a makám na sebe takmer “v priamom prenose”. Čo je najdôležitejšie – budujem svoju vlastnú značku.

Kamera v mobile, aplikácia na strihanie videa, internetové pripojenie a môžeme zmeniť svet. No ten veľký červený gombík sa nezapne sám. Kecov už bolo dosť.

Napísal som 55 článkov o láske, biznise, vzťahoch, online pomôckach, aj o tom, ako môžeme zmeniť svet. Zo začiatku som nevedel, o čom mám písať, nemal som systém, pravidelnosť, robil som chyby. Dnes viem, aké je napísať prvý článok, druhý, tretí a potom dlho nič. Niektoré články majú väčší úspech, iné menší. Neznášal som písať slohy v škole a už vôbec by som nepovedal, že ja raz začnem písať. Áno, písanie berie čas, ale prináša to omnoho viac ako berie, ale to zistíme vtedy, keď začneme.

Fotoalbumy na sociálnych sieťach sú výborné pomôcky ako uchovávanie spomienok na zážitky, ktoré sme zažili so svojimi kolegami, kamarátmi, ale aj rodinou. Tak úplne spontánne vznikol projekt Naše zážitky. Je to miesto, kde zaznamenávame zážitky, ktoré zažívame v podobe fotografií. Zmysel projektu je jednoduchý, mať všetky fotografie na jednom mieste, nezaťažovať sociálne siete, ktoré možno aj tak raz zaniknú. Samozrejme skamarátiť sa s internetovými vyhľadávačmi.

Všetko, čo robím, je pre mňa biznis. Prečítal som mnoho múdrych kníh. No vždy po zavretí knihy sa nestalo v mojom živote nič, teda okrem dobrého pocitu z prečítanej knihy. Začal som tvoriť, dokumentovať, skúšať.

To, čo tvorím, nie sú to reality, financie. To sú nástroje.  To, čo robím, tvorím, je pre mňa niečo viac. 7/24/365 žiadne dovolenky, prázdniny, choroby, výhovorky.  Budujem svoju značku, pretože je to jedna z cenností, ktorú máme vo svojich životoch. Využívam na to online svet, reálny svet, všetky tie pomôcky, algoritmy, ktoré sú nám častokrát bezplatne ponúkané. Chce to kopu práce, trpezlivosti, času, odhodlania.

Veď vždy máme dve možnosti, buď to vytvoríme alebo nevytvoríme, lebo ten čas prejde tak či onak.