Type your search keyword, and press enter

Medvede a strachy

michal_botansky_bloger_medvede_strachy

Vieš čo, je tu pekne. Len tu máme veľa medveďov. Sú všade a vidíš tam ten horizont? Tam je ich ešte viac. Pravá stranu lesa za lúkou úplne vzadu? Najviac. Asi takto nejako začínajú moje objavovania nových miest na tréningy. Či sa bavíme o Štiavnici, alebo o ďalších pre mňa doteraz nepoznaných lesov. Strachom sa venujem častejšie, majú svoje opodstatnenie, len z času načas vedia zabrzdiť mnohé krásne zážitky.

Hovorí sa, že je náročné si užiť krásne chvíle a miesta, ak myslime na nie moc prijemne veci. To som si aj v praxi otestoval niekoľkokrát. Ocitol som sa na miestach, kde sa pohybujú na každom kroku chlpáče. Na riadila som pripevnil roľníčku. Šlo sa objavovať. Na okolo boli pasienky, polia, lesy. Tak sa jazdilo na otvorených priestranstvách, ale aj les. Všade naokolo boli ľudia. Sem tam s niekým sa aj prehodilo nejaké slovo. Dali mi tipy, kadiaľ by to bolo najlepšie prejsť. No nik nezabudol dodať, že opatrne, lebo sa pohybujem v oblasti s vyšším výskytom, medveďa hnedého.

Trasa šla cez luky, vedľa polí, sem tam les. Časti boli poznačene ťažbou dreva, niekde boli turisti,sem tam bola aj stopa od cyklistov. Lesy boli podobné ako tie čo jazdím u nás. Odlišovali sa tým, že tu bolo oveľa viac výhľadov, pasienkov a pohybu. Pre mňa ako veľkého fanúšika horskej cyklistiky by som si tu vedel predstaviť trénovať častejšie.

Keď jazdím u nás na tribečskú, tak viem o troch chlpáčov čo tu bývajú. Sem tam nejaký ďalší prebehne od susedných hôr. Pravidlá sú tu jasne. Sem tam niečo zamrmlať po pod nos, zazvoniť, zaspievať. Nejazdiť krížom cez les mimo zvážnic, chodníkov. Skoro ráno, neskoro večer vyhýbať sa lesu. Minulý rok som stretol dvoch, oba strety trvali 3 alebo 4 sekundy. Vtedy to bola večnosť. Teraz je to úsmevné. Tento rok som videl jednu stopu a viac nič. Necítim strach, skôr rešpekt. Hora je domovom zvierat a ja som tam návštevníkom.

Strach je v určitých oblastiach fajn. Za mňa je určite dobré ho mať pri super rýchlych zjazdoch, na trialoch, v listí, v náročnom teréne. Ak sa bavíme o bicyklovaní. Nie je zábava tam hore si niečo spraviť. Zavolať pomoc je takmer nemožné, teda ak sa jazdíme osamote. Signál na mnohých miestach nie je. Taktiež sú miesta na ktoré chodí malo ľudí. Stane sa, že tie odľahlejšie miesta, niekoľko dní nenavštívi nik. V tomto prípade považujem takéto strachy ako ochranné. Aj preto si dávam pozor a neriskujem. Veď aj tak som stále začiatočník, ktorý sa učí jazdiť.

Vlastne v bežnom živote sa zaživa tiež niečo podobne. Ak ide o každodenné situácie, čo poznám tiež cítim rešpekt. Strach sa snažím nepúšťať do hlavy. Taktiež prichádzajú situácie, ktoré nie sú na stole deň čo deň. Prinášajú so sebou rôzne skúšky. Emócie, strachy majú svoje miesto sú súčasťou mňa. Ak je ich veľa, alebo im uverím, môžu ma zviesť z cesty. Zabúdam na všetko skvelé čo je okolo. Necítim sa dobre, je mi zle, robím chyby, nepodávam najlepšie výkony. Lenže sú dni, keď práve vďaka tomuto som ešte lepší.

Tak vlastne nasledujúce slova majú byť aké si pripomenutie, že nie len medvede sa pohybujú v horách. Sú okolo nás mnohé ďalšie nebezpečenstva. Môžem byť ostražitý, dávať si pozor, pohybovať sa opatrne, vyhýbať sa miestam. Aj tak môžem sa dostať do situácie v ktorej nebude bezpečie. Samozrejme ak sa popritom ešte budem báť, budem trpieť najskôr v hlave a potom vonku, alebo naraz.

Vôbec nejdem banalizovať nástrahy, ani nebezpečenstvá, ktoré sú okolo nás. Je správne o nich vedieť. Robiť všetko preto, aby som sa nedostal do situácii, kde vzniká nebezpečne. Keď sa už rozhodnem tak si zobrať trebárs sprej, povedať všetkým kam idem, zapnúť zdielanie polohy s najbližšími, zobrať so sebou niekoho.

Kto sa bojí do hory by nemal isť, to je nad slnko jasne. Je nás kopec, čo radi jazdime, túlame sa po lesoch. Tiež je nás viac čo robia adrenalínové športy, žijú svoj život na hrane, riskujú. Každý svojim spôsobom pokúšame šťastie. Tiež máme svojho medveďa, ktorý sa môže nečakane vynoriť z lesa a vystrašiť. Ruku na srdce, mnoho nebezpečných situácii vzniká najme v našich hlavách. Taktiež niekedy sú nebezpečné tie najbezpečnejšie dni. Je dobré mať strach, vedieť čo sa môže udiať, báť sa všelijakých medveďov. Len kto vie aké by to bolo okolo nás, ak by sme sa len báli a žili len v strachu.

Výhľady, miesta a tie krkaháje

michal_botansky_vyhlady_miesta_bludenie

Mám dva druhý tréningov, intenzívne a flákacie. Tie druhé sú také, že sa chodím povoziť, poblúdiť na nové miesta, alebo idem s niekým, keď sa nechceme sa zničiť. Oba majú svoje pre a proti. Asi tie najväčšie proti sú v neznámych miestach. Neviem, kde sa ocitnem, čo ma tam čaká a vôbec cesty, ktoré sú na mapách budú aj v teréne.

Na prvom mieste pri plánovaní je vždy konkrétne záchytne miesto. Ide zvyčajne o výhľad, ktorý je najviac dominantný. Miesta kde končí cesta, trasa, je chata, studnička, rozhľadňa. Skrátka pre mňa najzaujímavejšie miesto. Ide hlavne o miesta ktoré mám rád. Obľubujem výhľady v kopcoch, a ešte je super ak je po ceste voda.

Ďalšia povinná podmienka sú kopce. Ono to veľa naučí, pomôžu zlepšiť kondíciu. Keď už teda niekam idem, je fajn si dať do tela. Samozrejme terén, záleží či je napršane, aké sú cesty a či ich vôbec dokážem zjazdiť. Som začiatočník, preto sa vyhýbam náročným technickým úsekom. No z času na čas sa v nich ocitnem.

V tomto období, keď už tuším čo kde je. Z času na čas odbočím na miesto, ktoré nepoznám. Hovorím si vždy sa môžem vrátiť späť. K dlhším okruhom zaraďujem viac miest na ktorých som nebol. Ono, nie vždy je najlepší nápad prejazdiť všetko neznáme naraz. Sem tam je potrebné skočiť do neznámych vôd, aby sme aj niečo viac zvládli. Len pozor na myseľ, bude nás veľmi ochotne chrániť. Vysiela nasledovné myšlienky: Tam sa dostanem na lúku s vysokou burinou a potom ma všetko škriabe, behnem na blatový úsek a všetko bude od blata, narazím na kopec, ktorý nevyšliapem, zablúdim, budú tam psy, medveď, had.

Na takéto prieskumy najradšej chodím sám. Nie každý ma v obľube blúdiť v neznámom teréne. Mám čo robiť so sebou aby som ostal pokojný, pozorný, nerobil správne rozhodnutia a nie ešte s ďalším parťákom, ktorý takéto expedície neabsolvuje pravidelne. Je síce pravda, že sa mi podarí objaviť miesta, ktoré človek “naživo” si nevie ani len predstaviť. Len naozaj, nie každé stojí aj za objavenie.

V neznámych miestach sa správame inak, ako tam kde to poznáme. Schválne všimnime si to pri najbližšej príležitosti. Na neznámych miestach kde takmer nik nie je, sa správame ešte úplné inak. Vlastne preto tak rád jazdím tie moje krkaháje.

Bez tých tréningov

michal_botansky_trening_blogger_mysel.jpg

Vedci zistili, že mozog je nastavený tak aby nás ochránil pri väčších záťažiach. Takže ako náhle ide do tuhého, hlava zvyčajne prepne do režimu ochrana. My sa dostaneme do role nedám to, nerob to, neblúzni, na čo to je dobre. Mozog chce telo ako keby ochrániť pred záťažou, ktorá sa práve deje. Za seba môžem povedať, najčastejšie takéto stavy zazívam pri tréningoch, keď si dávam poriadne do tela. „Šetri sa, do cieľa ešte ďaleko.”

Mame dve bolesti. Prvá z toho, že ideme hore kopcom. Druhá, že sme tam nešli. Teda za predpokladu ak chceme vidieť parádny výhľad. Zvyčajne lanovka, vrtuľník majú voľno. Tieto bolesti nás poháňajú cestou života. Ruku na srdce, nie po každej príležitosti je pre nás možné vyštartovať. Takže stane a dosť často, že neuvidíme každý výhľad z pomysleného kopca.

Čím viac fyzicky trénujem, tým viac sa ku mne dostavajú vedomosti, ktoré sú dôležitejšie ako som si myslel v začiatkoch. Mnoho trénerov, či sa bavíme o živote, športe vraví o dôležitosti mysli. Môže nás brzdiť, alebo poháňať. Častokrát najlepšie výsledky dosahujem, keď sa cítim uvoľnený, v pohode, bez tlakov. Naopak, ak nie sto percent fit, premôžem sa, len rekordy nelámem, vtedy sa zúčastňujem. Samozrejme, ak sa správne vyburcujem tak viem podať nepredstaviteľné nasadenie. Vtedy nezáleží, či fúka vietor alebo svieti slnko. Lenže to nie je vždy.

Sú dni, keď sa cítime šťastne, nejako prežijem a ďalej to už nejde. Najideálnejšie rozloženie by malo mať z každého po tretine. Ak to je viac, niečo tu hrozí. Následky môžu byť v skutku desivé. Čím viac sme pod tlakom, v negatívnych náladách hrozí nám vyhorenie, choroby, úrazy a kto vie čo ešte. Veľa dobrých a šťastných pocitov taktiež škodí.

Keď som začínal s behom už vážnejšie, mal som obavy o počasie, hlavne o dážď. Nemohol som si zvyknúť byť špinavý a mokrý. Len taká maličkosť, skúsme si tipnúť, koľko dní v roku prší, je blato a koľko je tých ostatných. Do teraz bolo viacej tých čo blato nebolo. Taktiež sú dni, keď prší, ale neprší. Tu si dosadíme svoje vlastné životné pravdy, presvedčenia, skúsenosti. Je ich určite mnoho.

Mám rád pocit šťastia, premáham sa v obdobiach v ktorých sa mi nechce. Hľadám význam dní, keď sa mi už nedá. Nie vždy rozumiem, čo sa deje. V športe vieme zmerať tlak, tepy, výkon, čas. V živote taktiež vieme merať určité oblasti. Napr. koľko kalórii sme zjedli a či si ešte môžeme dať punčák ako dezert. Lenže, nevieme zmerať ako sa cítime, čo cítime. Nevieme, či to čo cítime je aj skutočnosť.

Vždy si predstavujem moje tréningy, to čo robím, rozhodovania s pocitom skočenia z vysokej veže do hlbokého bazéna. Ten pocit pádu je čudný, vynáranie na hladinu ešte čudnejšie. Čim dlhšie stojím hore, pozerám dole, tým sú pocity nepríjemnejšie. Pocit strachu naberá na obrátkach. Kto ma brzdí pred skokom? Som to ja? Pocit? Myseľ? Nahováram si vymyslené scenáre, ktoré sa nestanú? Uberám sa o čas? Je to bezpečné?

Vždy mám rešpekt, či vystupujem na pódiu, či idem na prvú schôdzku, nastupujem na nepoznané tréningové okruhy. Čím viac o nich premýšľam, vždy sa cítim len horšie. Je v poriadku mať rešpekt, strach a napriek tomu niečo s tým spraviť. Tak isto vzdať sa.

Naša myseľ je obrovský sluha, ešte väčší nepriateľ. Dokáže nám prekonať najväčšie prekážky, ale aj nečakane potopiť. Pohyb, disciplína, šport, vzdelávanie nám pomôžu myseľ trénovať. Vlastne až po čase zistíme, kam sme zašli. Čo sme si dovolili, alebo stratili. Myseľ má kľúčové miesto nech robíme čokoľvek. Budú dni keď sa porazíme, tých bude naozaj veľa. No prídu aj také, keď vyhráme. Bez tých tréningov to pôjde ťažko, vôbec nemyslím, len tie bežecké.