Search

Type your search keyword, and press enter

myšlienka

Takéto niečo, čo nás poháňa

17. apríl 2024 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_bloger_les_sen_pokoj

Teória je jednoduchá. “Nájdi si niečo čo ťa bude baviť a nejako okolo toho postav všetko naokolo. Možno k tomu budeš mať šťastie a nebudeš musieť pracovať ani jeden deň.” Dobrá vízia, však? Funguje to tak aj v bežnom živote? Kto vie.

Emócia je niečo čo vzniká pri našich aktivitách, pohyboch, flákaní, premýšľaní, domýšľaní. Vlastne je pri nás stále. Niekedy ju cítime, inokedy nevnímame vôbec. Sú obdobia, keď máme chuť všetko zabaliť, skončiť so všetkým odsťahovať sa na ďaleké ostrovy a cítiť pokoj. To by bola paráda. Lenže je práve ten pokoj to najlepšie čo nás môže v živote stretnúť?

Naháňam sa po lesoch, stretávam sa s ľuďmi. Vyhľadávam aktivity, ktoré mi robia radosť. Pri ktorých cítim vzrušenie, energiu, kde to celé iskrí. Mám rád určitú dávku adrenalínu. Vlastne tam niekde vo svojom vnútri, že chcem niečo dokázať. Hlavne sám pred sebou. Mám pocit, že k tomu je potrebný tréning, výdrž, pokúšanie a vyhrnuté rukávy a kopa prepotených košieľ, dresov a kto vie čoho.

Ako tak chodím životom, niekedy sa pristihnem ako ma ovládajú emócie, ako sa chytím do pascí, domotám sa do situácií z ktorých ani za toho čerta von. Potom sú tu také chvíle, kde emócie sa menia na palivo a poháňajú ma vpred. Jednoducho treba skúsiť vystreliť na bránu. Samozrejme aj vtedy ak sa na to necítim.

Áno, chcem skórovať, dávať góly, dosahovať víťazstva. Vedieť ovládať situácie okolo seba, mať emócie pod kontrolou, vedieť správne reagovať. Veď vlastne preto to robím. Lenže na druhej strane si pokladám otázku, či všetko vidím jasne, správne, teda tak ako to je. Len ako to v skutočnosti je? Čim ďalej som presvedčený, že to všetko okolo nás je jedna veľká záhada. Ako keby dokonalý chaos, ktorý po častiach, riadkoch, odsekoch do seba zapadá. Len vždy zapadne spätne, nikdy nie dopredu.

Takže vlastne ako to je? Netuším. Sú milióny teórii na najlepší život, rozhodnutia, výsledky. Len ak by všetky fungovali každému z nás, tak by sa po uliciach preháňali luxusné auta, bývali by sme v všetci v luxusných nehnuteľnostiach a žili tie najlepšie životy.

Je skvelé cítiť v sebe pokoj. Ovládať emócie. O tom niet pochýb. Ešte lepšie je vedieť pohybovať sa vpred v rozbúrených vodách, v chaotickom prostredí. K tomu robiť to čo nás napĺňa. No je tu jedna vec, ktorú si uvedomujem čoraz častejšie. Vedieť prečo to všetko robím. Možno asi nebudem vždy poznať dôvod pre ktorý to robím. Je fajn aspoň tušiť. A neskôr, naozaj neskôr, keď sa to všetko spojí do jedného až vtedy budem môcť pochopiť, že ako to teda je.

Ďalšie všeobecné reči, ktoré nebudú viesť k ničomu. Možno som sa vyrozprával, alebo práve prišiel vďaka myšlienkam k ďalšiemu bodu, ktorý ma posunie o krok ďalej. Veď vlastne preto to robím. Každý pohyb sa počíta. Len pozor na pohyb na gauč a ku chladničke. Tie sú nebezpečné, stráca sa pri nich kondícia a rastú tukové vankúšiky. Teda ak je ho veľa.

Názor na všetko

19. júl 2023 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_cesty_nazor_poznania.jpeg

Nasledujúcimi slovami podľa všetkého kopnem do mojej tvorby. Myšlienka, ktorá ma zaujala, bola tak silná, že ju chcem poriadne poohýbať, skúsiť sa zamyslieť, neskôr sa k nej vrátiť. Ani nie tak neskôr, ako postupne s ňou pracovať.

Na blogu sa snažím vyhýbať citlivým témam, ktoré by zbytočne rezonovali. Všade naokolo nás je mnoho názorov, myšlienok, právd, pohľadov. Je čoraz náročnejšie rozoznať myšlienku, názor pohľad čo je najsprávnejšie. Snažíme sa vykričať jeden druhému, kto je viac spravodlivejší, múdrejší, zbehnutejší. Už nejde ani tak o výhru, ale skôr a vyhľadávanie slovných súbojov. Myšlienky si vyberáme podľa toho ako sa nám hodia. Následne ich ohýbame. Zneužívame výroky múdrych a slávnych ľudí, často ich vyrezávame z kontextu.

Podľa situácii v ktorých sa nachádzame sa dokážeme v rýchlosti blesku utápať v beznádejach a stane sa že si nahovárame tie najhoršie scenáre. Podľa toho radíme aj druhým. Len vtedy sa v žijeme do roli šéfov, mudrcov a chceme aby nás počúvali.

Je veľmi dôležité niečo o živote vedieť, tak isto mať ako taký rozhľad, mať vlastný názor, poznať svetové strany. Určite je fajn, byť trochu zvedavý, cítiť sa nevedome, nerozumieť všetkému.

Mám taký pocit, čím viac viem, tým to viac ubližuje komunikácií s druhým. Veď schválne, keď sa bavíme s deťmi a dostaneme sa do situácie, že dieťa objaví ako napríklad medzerníkom sa dá pohybovať medzi písmenami v textových správach. Nepovieme, že to už vieme, hráme prekvapených. Nechceme pokaziť radosť, naštrbiť sebavedomie. Možno je fajn používať takéto postupy aj u nás dospelých.

Ono sú to všetko len teórie. Prax je úplné odlišná. Sme bytostí ovládané emóciami, egom, okolnosťami. Nie vždy je ľahké si to uvedomiť. Slová majú veľkú silu, vedia ublížiť ale aj naladiť. Ešte ak na druhej strane rozhovoru máme zraneného jedinca, môžeme narobiť pekné šarapaty. V zápale debát je náročné prihliadať na všetko čo sa deje okolo. Aj najlepšie myslená myšlienka vie uškodiť.

Aj preto myšlienka: „mať názor na všetko”, sa mi javí, čím ďalej ako nebezpečná. Mám rád veľké  rozhovory, filozofiu, príbehy, myšlienky mudrcov. No najradšej mám, keď ma slová inšpirujú k ďalším činnom. Neverím, že naše životy sú len o príkazoch, kriku, musíme, mali by sme, žiadalo by, dobre by bolo. Je dôležite mať niekoho kto nás postrčí, podrží, podporí, potiahne. No ešte dôležitejšie, je stať sa takým človekom. Dokázať podporiť hlavne seba. Ten zvyšok sa neskôr pridá, keď uvidí, že to myslíme vážne.

Veľa veci sa mení a nie sú stálych. My sa meníme, každou skúsenosťou. Naše pohľady, vnímania taktiež. Nechcem vedieť všetko a byť majster mudrc, na to mám ešte tak tridsať rokov. Dovtedy sa mám čo učiť, zažívať veď zatiaľ dokopy nič neviem. Aj preto mám názor na všetko, že ani len netuším ako to v skutočnosti celé je.

Príbehy

29. jún 2023 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_pribehy_blogger

Obdivujem ľudí, ktorí sa pre niečo nadchli a rozhodli sa za tým isť. Tak tiež obdivujem takých, čo neuspeli a našli odvahu začať niečo odlišné. Inšpiráciou sa aj, čo sa pre niečo na všetko vykašalali, vzdali a hodili život za hlavu.

Mali sme poradu. Na nej sa stretli dve dámy, ktoré sa poznali z detstva. Obe majú rodiny, v rámci možností dobré životy. Len jedna z nich je na riadiacej pozícii a druhá vykonáva administratívu. Obe nevyzerali životom nadšené. Boli strhané, svoje problémy, radosti. Len prvá má lepšiu pracovnú pozíciu a dostáva viac uznania.

Rozhodnutie, zhoda náhod, vydržať, skúšať. Kto vie, čo všetko môže urobiť rozdiel v životoch. Za mňa sú to aj príbehy, ktoré si hovoríme pre seba. K tomu, či vidíme príležitosti a či ich dokážeme využiť v náš prospech. Jedno je iste, máme mnoho spôsobov ako prejsť životom.

Okolo nás sú mnohé situácie. Zazívame pre nich radosť, smútok, napätie, nátlak, pocity prekonania, mnohé iné. Za každým pocitom, sa skrýva aký si príbeh. To sú zvyčajne zažité skúsenosti z minulosti. Ak sme náhodou nezažili, tak veľmi rýchlo vytvoríme, z niečoho podobného zažitého.

O takmer všetkom je po odstupe istého času ľahšie rozprávať, pozerať sa s nadhľadom, uvedomiť si chybné kroky, ale aj správne rozhodnutia. Nie každý príbeh, ktorý si nahovárame je aj pravdivý, skutočný, dokonca náš. Je nad slnko jasné, že nás život bude skúšať, zaťažovať, podceňovať, ale aj odmeňovať.

Inšpirácie je mnoho. Návodov k životu taktiež. Jeden nás nabáda aby sme kopírovali, všetkých čo už dosiahli pomyslené míľniky. Ďalší vraví, lepšie je isť vlastnou cestou. Výdrž, nevzdávaj sa, zatni zuby, kúp si žreb, lístok, vstav všetko na jednu kartu, všímaj si len to dobré, hovor si, že si šampión. Najviac verím príbehom, vnútornému hlasu, tak trochu aj pocitom. Aj keď sem tam sa stane, že zavádzajú, alebo ich nie vždy správne rozšifrujem, pochopím.

Je za vysnívaným životom rozhodnutie? Príbeh, ktorému ochotne uveríme? Kto vie. Môže sa zdať, že pôjde o zhodu náhod mnohých maličkostí, alebo o jedno konkrétne nadchnutie. Na teraz som čoraz neistejší. Vlastne čo je vysnívaný život? Odpoveď bude pre každého z nás odlišná, tým pádom aj to čo tomu bude predchádzať. Jedno majme aspoň spoločné, verme dobrým príbehom. Možno sa nestanú, ale aspoň sa nebudem zbytočné oslabovať.

Napredovanie

22. júl 2020 Cesta poznania - vízie - Všetko
napredovanie
Prichytil som sa pri situácií v práci, keď som stratil zmysel toho, čo robím. Rána sa opakovali dookola, prichádzali emaily, telefonáty či pracovné schôdzky, ktoré ma vôbec nezaujímali. Zrazu počúvam o kuchynskej linke, developerskom projekte, handrkovaní o pozemkoch s dôveryhodným výrazom, no moja hlava si poletovala kade-tade. Raz za čas, zvyčajne to býva po náročných úlohách, ktoré neprinášajú so sebou ani len dobrý pocit, prestávam mať chuť ísť ďalej.
Ja ti neviem, ale jednoducho často sa stáva, že moje okolie si myslí, že nič nerobím. No akonáhle potrebujú predať, kúpiť, poradiť, dostávam telefonáty. Chcú odo mňa “rady” teraz a hneď a samozrejme za podanie ruky. Nebaví ma vysedávať v kancelárií po nociach, aby som dohnal čas a zarobil na tankovanie alebo na to, aby bolo do čoho tankovať. Rozumiem, že je potrebné sem-tam dať niečo navyše, pomôcť a takisto nebrať si k srdcu trefné poznámky od kamošov. Aj tak tu bude vždy niekto, kto bude frflať. Lenže ak sa nachádzame stratení v čase, v živote, každá nepekná poznámka môže spustiť nečakanú lavínu emócií.
Niekedy sa stane, že stratíme vnútornú silu, motiváciu, chuť ísť dopredu. Je to v poriadku načas zablúdiť či stáť na mieste. Rozumiem, že sú obdobia, kedy sa nám nič nedarí. Takisto sú obdobia, keď sa len usmejeme a celý svet robí to, čo chceme my. Vždy je tak trochu záhada, ako funguje svet. Z času na čas zaplatíme školné aj dvakrát, inokedy sa len ukážeme v pomyselnej triede na skúške.
Mám obrovskú výhodu sám pred sebou, viem makať a nebojím sa práce. Aj keď telo s hlavou niekedy protestujú. Chcem lepší život, kombajn, Ferrari, vilu pri mori a aj v horách, inšpirovať druhých, aby objavili v sebe svoje talenty. To, čo robím ma baví, moja práca mi otvára dvere k ďalším možnostiam. Dôležité je mať chuť pracovať, tvoriť, mať prístup, to ostatné prišlo a príde časom skúsenosťami. Chcem od seba viac, pretože môžem. Všetci môžeme, či máme všetko alebo nič, sme zaseknutí, rozbehnutí, dole, hore.
Odpoveď na náročné dni, na premýšľanie o vzdaní sa, stratenej motivácií je tvoriť a napredovať ďalej. Preto by naša práca nemala byť robenie dookola to isté, ale posúvať sa trochu dozadu, potom viac dopredu, sem-tam odbočiť doľava či urobiť si výlet doprava. No nezabúdať na napredovanie. Tľapnúť si sám so sebou, skúsiť sa dať dokopy s partiou alebo tvoriť niečo popritom, čo robíme, dovoliť si snívať, dúfať, inšpirovať. Možností je mnoho, jedna z nich je ostať na tom istom mieste dvadsať, tridsať či štyridsaťpäť rokov. Pre každého bude iná cesta správna.
Hovorí sa o tom, že najdôležitejšia práca, ktorú máme spraviť je zistiť, v čom spočíva naša sila, na to prídeme tak, že skúsime toho veľa, urobíme kopec nesprávnych rozhodnutí, zablúdime, rozbijeme, ublížime či rozhodneme sa ísť ďalej ako včera. Preto som presvedčený o napredovaní ako o “lieku” na mnoho životných oblastí, veď povedzme si, kedy sme sa naposledy úprimne radovali, keď sme vydreli vysnívaný ciel? Aké to bolo? Však by sme také mohli zažívať aj častejšie? Mnoho oblastí, poznatkov, práce, tvorenia majú svoje opodstatnenie. No zatiaľ som prišiel na dva dôležité poznatky v živote, prvá je napredovanie a tú druhú rozpíšem v niektorom  nasledujúcom článku.

Nezabudni si spraviť fotku

15. január 2020 Cesta poznania - Všetko

Nezabudni si spraviť fotku

Ale aj pätnásť sekundové video, veď viete, siete. Nikomu nehovor, prečo to robíš, čo je za tým, len tvor, skúšaj, hľadaj možnosti a prosím ťa, nikdy, ale naozaj nikdy nezastavuj. Veľmi ťažko sa rozbieha. P.S: Mnohí nebudú rozumieť, je to OK, nevysvetľuj. 

Môžeme mať fajn život alebo skúsiť niečo navyše. Znamená to byť na miestach, na ktorých sme pred tým nikdy neboli, robiť veci, ktoré sme nikdy nerobili, zažili to, čo sme pred tým nezažili a hlavne prekonáme samého seba. Nech ide o cestovanie, študovanie, podnikanie alebo vytvárať svoj život naplno.

Keď začneme, to neznamená, že sa máme vyvyšovať či ponižovať pred druhými. Stále sme takí istí ľudia, len možno máme iné ciele, vízie, postupy, názory. Jednoducho povedané, chceme dosiahnuť niečo, o čom si myslíme, že je pre nás teraz nedosiahnuteľné.

Môže to trvať niekoľko rokov, budeme meniť názory, ciele, pohľady, ľudí okolo seba. Na druhej strane môžeme spokojne žiť vo svojom priestore bez ohrozenia alebo prekonávania. Návody  na takmer všetko nájdeme v najbližšej mestskej knižnici alebo TU: (LINK DOPLNIŤ)

Jedna myšlienka, sen, vízia, stretnutie, sekunda môžu zmeniť všetko. Lenže pozor, čo prijímame, ale aj na to, čo odmietame. Áno, všetko má svoj čas. Nezabúdajme, že včerajšok nám nikto nevráti a nie všetkému budeme hneď od prvej chvíle rozumieť. Odmietaním nespoznáme, bez štúdia, snahy, ale aj pokúšania sa z miesta nepohneme.

Nechcime všetko rýchlo, hrajme, bavme sa, skúšajme, prekonávajme sa a sem-tam nech nás trebárs unesie cesta, po ktorej ideme. Každodenná opakovateľná činnosť nás môže priniesť na miesta, o ktorých sme ani v najlepších snoch nepremýšľali. Pred rokom sme na tom boli inak ako sme dnes (myšlienkami, skúsenosťami, poznatkami).

Napredovanie, cesta, proces, rozhodovanie, robenie chýb má svoje opodstatnenie v našich životoch. Tým, že nebudeme robiť nič, sa nestane nič. Takže malá pripomienka: ak sme začali, tak pokračujme a ak sme pred začiatkom, tak to skúsme.

Čím viac pokazíš, tým viac vytvoríš. Tvorba je jeden z kľúčov života. Vlastne, raz keď budeš na konci, na chvíľu sa pozrieš späť a uvidíš, čím si prešiel. Zbadáš všetky tie fotky, videá. Som presvedčený, že si povieš: to ti bola jazda.