Myšlienka

Trpezlivosť zlatá

8. október 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Júj, naháňam sa na blogu, na videách, na bicykli, dávam pozor, aké mám príspevky, aby neklesli čísla v sledovanosti. Riešim koľko nás ide na výjazd, aké bude počasie. Kto ma kde zavolal, kde sa črtá možná spolupráca, fotím, natáčam, píšem. Pozerám, že niekoľko príspevkov nešlo vôbec do sveta virálne, aj keď som do nich vložil veľa energie. Hlave si premietam miliónové videnia, sledovateľov, zdieľania, komenty, účastníkov výjazdov, najlepšie stroje. Chcem to všetko hneď, teraz.

Niekedy dávno, som fungoval tak, že čo nie je v diári, neexistuje. Istým spôsobom je fajn plánovať si život, veci, tvorbu, koníčky, zábavu, oddych. Túžil som, aby mi môj telefón vyzváňal, emaily pípali. Myslel som si, ak nebudem mať milión schôdzok za mesiac, som slabý, neúspešný, neschopný. Mal som chuť cítiť sa dôležito a bol som presvedčený, že svet sa točí okolo mňa. Bolo to obdobie naháňania, stresu a mojich najväčších zmien. Veľa schôdzok, sem-tam oslava, futbal, ďalší futbal, oslava, schôdzky. Lenže, všetkého veľa škodí, len si to zvyčajne uvedomujem tesne za hranicou zdravia, rozumu a buchnutých kolien.

Prvé upozornenie, že niečo nie je v poriadku bolo, keď som bol na prehliadke u lekára. Dostal som odporúčanie spomaliť, začať športovať. Mal nadváhu, necítil som sa vôbec dobre. Prišiel teda pohyb. Samozrejme, bolo to také skúšanie, aktívne flákanie. Od tréningu sme boli vzdialený na svetelné roky.

Lenže, tu išlo najskôr o vybudovanie pevnej vôle, pravidelnosti. Stravovanie sa upravovalo postupne. Čím viac som športoval, tým menej som sa naháňal. No a odkedy jazdím na horskom bicykli, tak sa naháňam už len v hore. Odpútať sa od naháňania je však náročné. Bolí to a je veľmi ľahké nechať sa strhnúť späť do ošiaľu plných diárov.

Boli dni, keď napriek naháňaniu nič nevychádzalo podľa plánu. Bral som si všetko osobne. Ani raz neprišlo zamýšľanie, či treba niečo vylepšiť u mňa. Jednoducho veci sa dejú aj z vyššej moci a nie všetko dokážem ovplyvniť. Niektoré veci vyjdú z polovice, niektoré vôbec.

Viem, čo chcem, no učím sa prijať, že konečný výsledok môžem dosiahnuť aj inak ako cestou, ktorú som si vopred naplánoval. Taktiež, že niečo pokašlem, nevšimnem si, nedosiahnem. Sem-tam, ak zatlačím na bránu, zvyčajne to je viac náročné, ako keď to nechám plávať. Inokedy presne opačne.

Ak sa niečo nepodarí dosiahnuť, hovorím, že nabudúce to bude lepšie. Aj keď ma poráža, som radšej ticho. Svoju zlosť, sklamania, chodím vydupať do lesa alebo posilňovni. Stále však verím, že život má zmysel, aj keď nie vždy je ho cítiť alebo vidieť. Lebo podľa mňa ak niečomu neverím, nemám dôvod zajtra vstať.

Byť trpezlivý pre mňa znamená hýbať sa svetom tak, akoby sa všetko podarilo tak ako chcem, aj keď to tak ešte nie je. Ustáť tlak termínov, ľudí, života. Dať čas sebe a životu, na ceste za tým čo chcem. Rozumiem, že nie všetko sa točí okolo mňa, nie vždy sa dostanem na rad a nie každá jedna snaha prinesie úrodu. To však neznamená, že mám sedieť v kúte. Dávam si pozor, čo sľubujem sebe, druhým. Pretože iba charakter, skutky a čas ukážu skutočnosť.

Trpezlivosť je pre mňa dať sebe, ale aj ľuďom okolo seba šancu. Pretože, ako mám vedieť, či je niekto dobrý pre mňa, keď s ním nezažijem život, situácie, dažde, narazené kolená. Pekná fotka, vzhľad a moje zvyčajne vymyslené predstavy, sú veľmi málo na to, aby som zistil o druhom viac. No však takéto postoje prichádzajú časom. Každý z nás je v niekoho príbehu za zlého, dobrého alebo nepoznaného. To však neznamená, že sme aj v skutočnosti zlí ľudia.

Trpezlivosť bolí. Človek sa môže cítiť ako keby ho vynechali, ak nejdú veci podľa predstáv. Jednoducho to sa deje. Niekedy sú tu krátke obdobia turbulencií, inokedy celé desaťročia. Lenže podľa všetkého v tom máme niečo nájsť. Byť trpezlivý je pre mňa aj vedieť čo chcieť od seba, života a pokúšať sa ísť za tým. Aj keď nie vždy sa na to cítim alebo sú podmienky. Vzdať sa môžem kedykoľvek, preto to skúsim dnes, možno aj zajtra ešte raz.

To pekné

17. september 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Posledné mesiace sú u mňa o bolesti. Leto, náročné tréningy, život, skúšky, veci. Je to jazda na horskom bicykli nielen v hore, ale ako keby vo všetkom. Na druhej strane, sú tu neskutočné momenty, ktoré prišli ako keby z iného sveta. Obdobia sa menia rýchlo. Berú veľa energie, taktiež dávajú späť. Nesú so sebou skryte odkazy, zamýšľania a v neposlednom rade sú tu príležitosti.

Ako tak idem životom, všímam si ako sa môj záujem mení. Na čo konkrétne sa zameriavam, čo vidím, cítim. Čím ďalej viac si uvedomujem čo chcem. Všímam si ako príležitosti okolo mňa sa menia a ukazujú. Taktiež si všímam čomu venujem pozornosť, čomu nie.

Snažím sa hľadať to čo by nás mohlo spájať. O tom hovorím, píšem, žijem. Každý jeden človek nám niečo dá. Niekto pocit po ktorom tužíme, pomoc, kopanec, životnú radu, tyčinku, úsmev. Zrania nás hádam všetci, či to bude vedome alebo nie. S tým sa učím žiť, pracovať. Najlepšie je nebrať veci osobne. Nie všetko sa deje, pretože som hlavným hrdinom.

Taktiež aj ja dávam sebe, druhým, svetu. Odovzdávam moje energie, myšlienky, pohľady, nedorozumenia, chyby. To čo mi robí radosť, a to čo vidím. Chodím do cudzích svetov, volám druhých do môjho sveta. Nechávam sa unášať, inokedy poriadne potiahnem.

Vždy som sa pozeral na situácie tak, že som robil urýchlené závery, škatuľkoval, mal som vlastné pravdy, vzorce. Viac to ničilo ako pomáhalo. Zabudol som, že na začiatku sa dávajú šance, nie robia závery. Zmena prišla postupne. Na niečo som prišiel sám. Na ďalšie mi niekto pomohol pozrieť sa.

Je skvelé snívať, mať predstavy. Vidieť svet ako veľkú možnosť, kde sa vedia odohrať najkrajšie sny. Taktiež je dobre byť na očiach, tvoriť, skúšať, hľadať, niečo budovať. Tu je azda najdôležitejšie pripomenúť, že častokrát tie najväčšie úspechy sú spojene so správnymi ľuďmi. Mať skvelého životného partnera, nie je len bonus, ale aj nespravodlivá životná výhoda.

Dávať veciam, situáciám, ľuďom priestor, aby sa prirodzene uvoľnili, ukázali, nechali kvitnúť, odišli. Nejaké obdobie som šiel takto svetom sám, no neskôr sa začali pridávať ďalší. Už som vyrástol mať pravdu, pokoj, alebo sa hádať. Život je záhada, ale aj energia, ktorá je v nás, okolo nás. Každý si ho v sebe určitý čas nesieme, až jedného dňa zhasne. Nevedno však kedy.

K tomu, ak má človek zašpinenú optiku, teda vnímanie, je náročnejšie si všímať súvislosti, maličkosti a potom premýšľať s čistou hlavou. Aj preto je dôležité mať okolo seba parťákov, najlepšie takých, čo nám podajú vreckovku na vyčistenie skiel. Pohár vody a do ruky dajú tyčinku, aby sme mohli pokračovať ďalej.

Bolesť je však potrebná rastu a uvedomeniu, len ak je jej príliš tak to zvyčajne moc dobre nie je. Verím, že životom sa môžeme pohybovať aj bezbolestne. Tak aby sme si vážili seba, okolie, bežné dni veci, bez akýchkolvek buchnutých kolien. Život zvyčajne však najkrajšie uvidíme až vtedy ,keď sa niečo stane. Nemusí to byť hneď zlé. Len otázka je, či si to pekné dovolíme pripustiť aby sa stalo.

Nedokonalé dokonalosti

3. september 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Musím si všimnúť. Áno, môže to zmeniť život. Povedať, že sa mi to páči. Ustať odmietnutie. Dodržať slovo. Pomôcť bez očakávania čohokoľvek späť. Dať niekomu čas a pozornosť. Podstúpiť risk.

Každý z nás ma svoj svet, v ktorom sa cíti bezpečne. Svoje vzorce, podľa ktorých koná, premýšľa, posúva sa životom. Zvyčajne tieto postupy pozorujeme doma. Je dosť možne, že ak sa nič neudeje, od našich najbližších si ich časom mnohé aj preberieme. Vymaniť sa z nich je náročné. Zvyčajne sa musí stať niečo čo nami zatrasie. Alebo dostaneme do svojho sveta ľudí, ktorí sú úplne odlišní a nami zatrasú. Nemusí to byť len v zlom. Len zvyčajne si ľudí s dobrými úmyslami nevážime, odmietame.

Ako človek putuje životom, tak má čoraz menej ľudí okolo seba. Z kamarátov sa stávajú známy, z rodiny ľudia, od ktorých chceme súkromie. Uzatvárame sa do seba, lebo chceme pokoj, žiadne hádky, sklamania.

Raz za život, alebo dva krát stretneme niekoho, kto nám pomôže otvoriť najdôležitejšie dvere do sveta, kde mame pôsobiť. Jedna z osôb je romantický vzťah, teda životný partner, druhá neznámy človek v práci, niekde pri tom, čo radi robíme, alebo niekde vonku. Pozor, to si ešte musíme všimnúť a nemať v hlave obmedzujúce pravidlá, myšlienky.

Podstúpiť risk bolí. Strach z nevedomosti boli. Nemať sa o čo oprieť bolí. Takisto bolí pocit nevyskúšania. Netvrdím, že mám skúsiť všetko. Tvrdím, že naše telá majú akýsi navigačný systém, ktorý nás dokáže usmerniť. Dokáže nám pomôcť vybrať čo je pre nás vhodné a čo nie. Len, sem- tam ten nás navigačný systém má špinavú optiku, alebo stíšený hlas.

Za mňa tie najväčšie veci sú na prvý pohľad takmer nepovšimnuteľné. Ľahko sa prehliadnu. Áno, dejú sa veci, človek buchne klinec po hlavičke, zdedí pol kráľovstva, trafí jackpot, dobre sa ožení/vydá, dostane sa mu príležitosť pod nos. Tak isto môžeme prestreliť až za mesiac, stúpnuť do poriadnej kaluže.

Život je záhada, píšem o tom v každom článku. Aj preto sa stále učím ako sa neuzatvárať do pravidiel, vzorcov, ktoré ma zaseknú, odklonia, dostanú do slepých uličiek, či nekonečných rovnakých situácií.

Najkrajšie dokonalosti sú nedokonalé. To je nad slnko jasné. Nikdy nebudem pripravený na najväčšiu príležitosť. Vhodný čas nebude asi nikdy. Vždy tu bude niečo, čo nebude na sto percent fungovať. To ale však nie je dôvod na to, aby som zažil tie najlepšie chvíle, či sedel na striedačke a čakal vhodný čas, ktorý nemusí vôbec prísť.

Nekonečné cesty

10. júl 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je mnoho vecí ktoré sú náročné. Častokrát som nedokázal dotiahnuť veci do konca. Bral som si väčsinu toho osobne. Veľa krát sa mi zrútil svet aj z malých neúspechov. Najviac mi pomohol šport. V začiatkoch to bol beh, dnes je to bicyklovanie, kombinované s činkami. Taktiež pokusy o niečo sa pokúsiť. Ľudia okolo a veľa skúšania.

Idem niekde po lese, za mnou cesta, náročný terén, stúpania ktoré ani za toho čerta nie a nie skončiť. Dopĺňam palivo, hľadám v sebe silu ďalej pokračovať. Premýšľam, či to vôbec ma zmysel ísť ďalej. To iste sa pýtam v živote, ak niekomu význam city, ukážem, že mam rad. Príležitosť, ktorú som videl, že by sa mohla premeniť na úspech, sem tam skonči skôr ako začne. Áno som chlap, musím niečo vydržať zniesť.

Pýtam sa sám seba, akú bolesť dokážem a mám ustať, zniesť. Miestami sa čudujem, že ma niekde tam v tých kopcoch, alebo pri tých pokašlaných príležitostiach ešte neporazilo. Je nad slnko jasné, že pochmúrne dni, myšlienky prichádzajú do života vtedy, keď je neúspechov viac, ako by bolo možno dobré na prvý pohľad.

Sivé obdobia sú dobrý sluha, ale zlý pán. Je fajn sa pozrieť sebe do očí a opýtať sa či je všetko tak ako si myslím, že naozaj je. Či naozaj to nie je len zhoda náhod, alebo beriem život príliš vážne. Život je záhada. Prakticky lusknutím prsta sa dokáže všetko zmeniť. To neplatí len pre negatívne záležitosti.

Ľahkosť v obdobiach pochmúrnych myšlienok, neúspechov by mohla byť jeden z pilierov, ktorý by mohol pomôcť prekonať ich. Častokrat práve také poletovanie, netlačenie na pílu je niečo čo pomáha prekonať obdobia. Len asi aj treba poznamenať, že nie je vždy jednoduché prísť na to, kedy zatlačiť a kedy práve naopak povoliť.

Má toto cele zmysel? Neviem. Môžem fňukať doma na gauči, v kaviarni s kamošmi, sťažovať sa na cely svet. Mudrovať o tom všetkom, ako čo sa dá urobiť. Verím, že práve situácie, kde sa všetko môže javiť ako pochmúrne, bez riešení, s trápením sa môže veľmi rýchlo zmeniť. Samozrejme, nie vždy. Ak ma život mať zmysel musí nám prinášať aj radosť. Ta zvyčajné prichádza nečakane, ale až potom ako si uvedomím, že sú aj ďalšie príležitosti. Len tu pozor, mnoho vecí, vzťahov, udalostí je možné opraviť. Nie všetko musí zaniknúť.

Myslím si, že nakoniec sa možno všetko vyjasni lepšie ako si zdá. Sem tam sa budem musieť postaviť z pohodlia a ozvať sa. Stať si za svojim slovom. Radšej budem par sekúnd za blázna, ktorý sa postaví na štartovaciu čiaru, povie, že sa mi niekto páči, prihlásim sa k príležitosti, poviem nie, ako si vyčítať niekoľko rokov, že som mal a nespravil nič. Nie všetko sa podarí na prvý krát. Niekedy sa k šanci ani nedostanem. To je ale v poriadku. Život je záhada, ak nič nespravím, nič sa nestane. Práve to je to najhoršie čo môžem urobiť a nie fňukať vo vymyslených prikrášlených sivých myšlienkach.

Nebudem stíhať

12. február 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

To, že som na šport, je cítiť z mojich príspevkov na blogu. Pohyb je fajn. Veď nejaký ten piatok je súčasť mojich dní. Skúšal som viacero športov. Niektoré ma oslovili viac, iné menej. Majú mnoho spoločného. Ono ak človek investuje trochu času, dokáže sa za krátky čas dostať ku celkom fajn kondícií. Ak to je myslené vážnejšie, tak výsledky na seba nenechajú dlho čakať.

V športe je rivalita bežná. Mal som šťastie zúčastniť sa troch amatérskych pretekoch na horskom bicykli. Zažil som podporu, nadávky, lakte, ale aj úsmevy, potlesk a pokrik od publika. Podľa mňa k pretekaniu patrí, je to súčasť atmosféry, napätia, zábavy.

Ak jazdím na tréningoch niekedy sa stane, že sa nechám uniesť, Jazdím rýchlejšie, alebo dlhšiu vzdialenosť, viac kopcov, opakujem navyše cviky v posilňovni. Prvé jazdy si nevšímal nikto poriadne. Bol som všetkým na smiech. Po prvej celej sezóne, keď už prišli aj lepšie čísla už to bolo o čo si iné. Začal som spoznávať nových ľudí s podobnými záujmami. Prvé spoločné výjazdy. Mnohé sa aj neuskutočnili.

Ty si už ďaleko, kto ti bude stíhať. Bola častokrát odpoveď, keď som niekoho volal von. Som síce zelenáč, ale pre tých čo začínali včera, alebo jazdia rekreačne moc tak nepôsobím.

Jedna z chýb, ktorú som robil na začiatku, všetky tréningy som dupal. Chcel isť čo najrýchlejšie, čo najviac postíhať prejsť, odmakať. Sem tam, keď sa niekto ku mne pridal, mal som chuť tomu druhému naložiť. Bola to hra ega, dokazovanie si mojich síl, rýchlosti a vytrvalosti. Lenže stalo ma to celú partiu. Dostal som košom a mnoho parťákov už so mnou nechce jazdiť, trénovať. Čo bolo pochopiteľné.

Čim viac vládzem, tým sa inak pozerám na šport. Ak niekto začína, a ja mam to šťastie ho sprevádzať. Snažím sa jazdiť tak aby ten druhy mal okrem bolestí celého tela, hladu aj pocit že je to fajn. Pri tom stačí, keď nastavím tempo aby zelenáč stíhal za mnou. Moja výhoda je, že viem aké tempo a ako rozložiť silu na danej trase. Veď aj tak ich zvyčajne plánujem ja.

Dnes už viem čo sa patrí. Radosť je na prvom mieste. Machrovanie počká. Možno som ďalej ako mnoho ľudí z môjho okolia. No nie tak ďaleko aby som pochopil čaro športu, pohybu, podpory. Pohybovať sa je vždy lepšie ako sedieť doma na gauči a pozerať televízor.

Nie som najlepší. Mám veľmi ďaleko výkonmi od najlepších. Čo ma možno približuje je vôľa isť na tréning aj keď sa mi nechce, alebo nie sú najlepšie podmienky. Nie každý ma pevnú vôľu, alebo chce zdolať Sitno v rekordnom čase.

Takže ak ma niekto chce obdivovať. Tak len za to že prídem do fitka, alebo sadám na bicykel v dňoch keď sa mi nechce, necítim sa na to, alebo podmienky nie sú najvhodnejšie, nestíham. Ten zvyšok okolo je nepodstatný.

Šport ma učí, že nie je treba sa porovnávať. Každý z nás chce niečo odlišné dosiahnuť. Taktiež netreba zabúdať na riziká zranení. Šport na amatérskej úrovni, teda pohyb ma prinášať v prvom rade radosť. Ak s niekým súťažím, tak som to ja z minulej sezóny.

Je nad slnko jasné, že budeme cítiť aj bolesť, zúfalstvo, chuť skončiť, nechuť. Prídu otázky, či to stojí za to. Nech to bude akékoľvek, nikdy neodraďme niekoho, kto práve začína, alebo je rekreant.

Šport na mojej úrovni je koníček. Je to taká bokovka, o ktorej točím celé dni. Dostávam sa do nových kruhov ľudí, ktorých taktiež zaujímajú podobné témy. Ak som sa za ten krátky čas niečomu priučil, tak to je že podpora má obrovskú silu a ego treba nechať niekde v úzadí. Ten zvyšok bude zábava.

Takéto niečo, čo nás poháňa

17. apríl 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Teória je jednoduchá. “Nájdi si niečo čo ťa bude baviť a nejako okolo toho postav všetko naokolo. Možno k tomu budeš mať šťastie a nebudeš musieť pracovať ani jeden deň.” Dobrá vízia, však? Funguje to tak aj v bežnom živote? Kto vie.

Emócia je niečo čo vzniká pri našich aktivitách, pohyboch, flákaní, premýšľaní, domýšľaní. Vlastne je pri nás stále. Niekedy ju cítime, inokedy nevnímame vôbec. Sú obdobia, keď máme chuť všetko zabaliť, skončiť so všetkým odsťahovať sa na ďaleké ostrovy a cítiť pokoj. To by bola paráda. Lenže je práve ten pokoj to najlepšie čo nás môže v živote stretnúť?

Naháňam sa po lesoch, stretávam sa s ľuďmi. Vyhľadávam aktivity, ktoré mi robia radosť. Pri ktorých cítim vzrušenie, energiu, kde to celé iskrí. Mám rád určitú dávku adrenalínu. Vlastne tam niekde vo svojom vnútri, že chcem niečo dokázať. Hlavne sám pred sebou. Mám pocit, že k tomu je potrebný tréning, výdrž, pokúšanie a vyhrnuté rukávy a kopa prepotených košieľ, dresov a kto vie čoho.

Ako tak chodím životom, niekedy sa pristihnem ako ma ovládajú emócie, ako sa chytím do pascí, domotám sa do situácií z ktorých ani za toho čerta von. Potom sú tu také chvíle, kde emócie sa menia na palivo a poháňajú ma vpred. Jednoducho treba skúsiť vystreliť na bránu. Samozrejme aj vtedy ak sa na to necítim.

Áno, chcem skórovať, dávať góly, dosahovať víťazstva. Vedieť ovládať situácie okolo seba, mať emócie pod kontrolou, vedieť správne reagovať. Veď vlastne preto to robím. Lenže na druhej strane si pokladám otázku, či všetko vidím jasne, správne, teda tak ako to je. Len ako to v skutočnosti je? Čim ďalej som presvedčený, že to všetko okolo nás je jedna veľká záhada. Ako keby dokonalý chaos, ktorý po častiach, riadkoch, odsekoch do seba zapadá. Len vždy zapadne spätne, nikdy nie dopredu.

Takže vlastne ako to je? Netuším. Sú milióny teórii na najlepší život, rozhodnutia, výsledky. Len ak by všetky fungovali každému z nás, tak by sa po uliciach preháňali luxusné auta, bývali by sme v všetci v luxusných nehnuteľnostiach a žili tie najlepšie životy.

Je skvelé cítiť v sebe pokoj. Ovládať emócie. O tom niet pochýb. Ešte lepšie je vedieť pohybovať sa vpred v rozbúrených vodách, v chaotickom prostredí. K tomu robiť to čo nás napĺňa. No je tu jedna vec, ktorú si uvedomujem čoraz častejšie. Vedieť prečo to všetko robím. Možno asi nebudem vždy poznať dôvod pre ktorý to robím. Je fajn aspoň tušiť. A neskôr, naozaj neskôr, keď sa to všetko spojí do jedného až vtedy budem môcť pochopiť, že ako to teda je.

Ďalšie všeobecné reči, ktoré nebudú viesť k ničomu. Možno som sa vyrozprával, alebo práve prišiel vďaka myšlienkam k ďalšiemu bodu, ktorý ma posunie o krok ďalej. Veď vlastne preto to robím. Každý pohyb sa počíta. Len pozor na pohyb na gauč a ku chladničke. Tie sú nebezpečné, stráca sa pri nich kondícia a rastú tukové vankúšiky. Teda ak je ho veľa.

Názor na všetko

19. júl 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nasledujúcimi slovami podľa všetkého kopnem do mojej tvorby. Myšlienka, ktorá ma zaujala, bola tak silná, že ju chcem poriadne poohýbať, skúsiť sa zamyslieť, neskôr sa k nej vrátiť. Ani nie tak neskôr, ako postupne s ňou pracovať.

Na blogu sa snažím vyhýbať citlivým témam, ktoré by zbytočne rezonovali. Všade naokolo nás je mnoho názorov, myšlienok, právd, pohľadov. Je čoraz náročnejšie rozoznať myšlienku, názor pohľad čo je najsprávnejšie. Snažíme sa vykričať jeden druhému, kto je viac spravodlivejší, múdrejší, zbehnutejší. Už nejde ani tak o výhru, ale skôr a vyhľadávanie slovných súbojov. Myšlienky si vyberáme podľa toho ako sa nám hodia. Následne ich ohýbame. Zneužívame výroky múdrych a slávnych ľudí, často ich vyrezávame z kontextu.

Podľa situácii v ktorých sa nachádzame sa dokážeme v rýchlosti blesku utápať v beznádejach a stane sa že si nahovárame tie najhoršie scenáre. Podľa toho radíme aj druhým. Len vtedy sa v žijeme do roli šéfov, mudrcov a chceme aby nás počúvali.

Je veľmi dôležité niečo o živote vedieť, tak isto mať ako taký rozhľad, mať vlastný názor, poznať svetové strany. Určite je fajn, byť trochu zvedavý, cítiť sa nevedome, nerozumieť všetkému.

Mám taký pocit, čím viac viem, tým to viac ubližuje komunikácií s druhým. Veď schválne, keď sa bavíme s deťmi a dostaneme sa do situácie, že dieťa objaví ako napríklad medzerníkom sa dá pohybovať medzi písmenami v textových správach. Nepovieme, že to už vieme, hráme prekvapených. Nechceme pokaziť radosť, naštrbiť sebavedomie. Možno je fajn používať takéto postupy aj u nás dospelých.

Ono sú to všetko len teórie. Prax je úplné odlišná. Sme bytostí ovládané emóciami, egom, okolnosťami. Nie vždy je ľahké si to uvedomiť. Slová majú veľkú silu, vedia ublížiť ale aj naladiť. Ešte ak na druhej strane rozhovoru máme zraneného jedinca, môžeme narobiť pekné šarapaty. V zápale debát je náročné prihliadať na všetko čo sa deje okolo. Aj najlepšie myslená myšlienka vie uškodiť.

Aj preto myšlienka: „mať názor na všetko”, sa mi javí, čím ďalej ako nebezpečná. Mám rád veľké rozhovory, filozofiu, príbehy, myšlienky mudrcov. No najradšej mám, keď ma slová inšpirujú k ďalším činnom. Neverím, že naše životy sú len o príkazoch, kriku, musíme, mali by sme, žiadalo by, dobre by bolo. Je dôležite mať niekoho kto nás postrčí, podrží, podporí, potiahne. No ešte dôležitejšie, je stať sa takým človekom. Dokázať podporiť hlavne seba. Ten zvyšok sa neskôr pridá, keď uvidí, že to myslíme vážne.

Veľa veci sa mení a nie sú stálych. My sa meníme, každou skúsenosťou. Naše pohľady, vnímania taktiež. Nechcem vedieť všetko a byť majster mudrc, na to mám ešte tak tridsať rokov. Dovtedy sa mám čo učiť, zažívať veď zatiaľ dokopy nič neviem. Aj preto mám názor na všetko, že ani len netuším ako to v skutočnosti celé je.

Príbehy

29. jún 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Obdivujem ľudí, ktorí sa pre niečo nadchli a rozhodli sa za tým isť. Tak tiež obdivujem takých, čo neuspeli a našli odvahu začať niečo odlišné. Inšpiráciou sa aj, čo sa pre niečo na všetko vykašalali, vzdali a hodili život za hlavu.

Mali sme poradu. Na nej sa stretli dve dámy, ktoré sa poznali z detstva. Obe majú rodiny, v rámci možností dobré životy. Len jedna z nich je na riadiacej pozícii a druhá vykonáva administratívu. Obe nevyzerali životom nadšené. Boli strhané, svoje problémy, radosti. Len prvá má lepšiu pracovnú pozíciu a dostáva viac uznania.

Rozhodnutie, zhoda náhod, vydržať, skúšať. Kto vie, čo všetko môže urobiť rozdiel v životoch. Za mňa sú to aj príbehy, ktoré si hovoríme pre seba. K tomu, či vidíme príležitosti a či ich dokážeme využiť v náš prospech. Jedno je iste, máme mnoho spôsobov ako prejsť životom.

Okolo nás sú mnohé situácie. Zazívame pre nich radosť, smútok, napätie, nátlak, pocity prekonania, mnohé iné. Za každým pocitom, sa skrýva aký si príbeh. To sú zvyčajne zažité skúsenosti z minulosti. Ak sme náhodou nezažili, tak veľmi rýchlo vytvoríme, z niečoho podobného zažitého.

O takmer všetkom je po odstupe istého času ľahšie rozprávať, pozerať sa s nadhľadom, uvedomiť si chybné kroky, ale aj správne rozhodnutia. Nie každý príbeh, ktorý si nahovárame je aj pravdivý, skutočný, dokonca náš. Je nad slnko jasné, že nás život bude skúšať, zaťažovať, podceňovať, ale aj odmeňovať.

Inšpirácie je mnoho. Návodov k životu taktiež. Jeden nás nabáda aby sme kopírovali, všetkých čo už dosiahli pomyslené míľniky. Ďalší vraví, lepšie je isť vlastnou cestou. Výdrž, nevzdávaj sa, zatni zuby, kúp si žreb, lístok, vstav všetko na jednu kartu, všímaj si len to dobré, hovor si, že si šampión. Najviac verím príbehom, vnútornému hlasu, tak trochu aj pocitom. Aj keď sem tam sa stane, že zavádzajú, alebo ich nie vždy správne rozšifrujem, pochopím.

Je za vysnívaným životom rozhodnutie? Príbeh, ktorému ochotne uveríme? Kto vie. Môže sa zdať, že pôjde o zhodu náhod mnohých maličkostí, alebo o jedno konkrétne nadchnutie. Na teraz som čoraz neistejší. Vlastne čo je vysnívaný život? Odpoveď bude pre každého z nás odlišná, tým pádom aj to čo tomu bude predchádzať. Jedno majme aspoň spoločné, verme dobrým príbehom. Možno sa nestanú, ale aspoň sa nebudem zbytočné oslabovať.

Napredovanie

22. júl 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Prichytil som sa pri situácií v práci, keď som stratil zmysel toho, čo robím. Rána sa opakovali dookola, prichádzali emaily, telefonáty či pracovné schôdzky, ktoré ma vôbec nezaujímali. Zrazu počúvam o kuchynskej linke, developerskom projekte, handrkovaní o pozemkoch s dôveryhodným výrazom, no moja hlava si poletovala kade-tade. Raz za čas, zvyčajne to býva po náročných úlohách, ktoré neprinášajú so sebou ani len dobrý pocit, prestávam mať chuť ísť ďalej.

Ja ti neviem, ale jednoducho často sa stáva, že moje okolie si myslí, že nič nerobím. No akonáhle potrebujú predať, kúpiť, poradiť, dostávam telefonáty. Chcú odo mňa “rady” teraz a hneď a samozrejme za podanie ruky. Nebaví ma vysedávať v kancelárií po nociach, aby som dohnal čas a zarobil na tankovanie alebo na to, aby bolo do čoho tankovať. Rozumiem, že je potrebné sem-tam dať niečo navyše, pomôcť a takisto nebrať si k srdcu trefné poznámky od kamošov. Aj tak tu bude vždy niekto, kto bude frflať. Lenže ak sa nachádzame stratení v čase, v živote, každá nepekná poznámka môže spustiť nečakanú lavínu emócií.

Niekedy sa stane, že stratíme vnútornú silu, motiváciu, chuť ísť dopredu. Je to v poriadku načas zablúdiť či stáť na mieste. Rozumiem, že sú obdobia, kedy sa nám nič nedarí. Takisto sú obdobia, keď sa len usmejeme a celý svet robí to, čo chceme my. Vždy je tak trochu záhada, ako funguje svet. Z času na čas zaplatíme školné aj dvakrát, inokedy sa len ukážeme v pomyselnej triede na skúške.

Mám obrovskú výhodu sám pred sebou, viem makať a nebojím sa práce. Aj keď telo s hlavou niekedy protestujú. Chcem lepší život, kombajn, Ferrari, vilu pri mori a aj v horách, inšpirovať druhých, aby objavili v sebe svoje talenty. To, čo robím ma baví, moja práca mi otvára dvere k ďalším možnostiam. Dôležité je mať chuť pracovať, tvoriť, mať prístup, to ostatné prišlo a príde časom skúsenosťami. Chcem od seba viac, pretože môžem. Všetci môžeme, či máme všetko alebo nič, sme zaseknutí, rozbehnutí, dole, hore.

Odpoveď na náročné dni, na premýšľanie o vzdaní sa, stratenej motivácií je tvoriť a napredovať ďalej. Preto by naša práca nemala byť robenie dookola to isté, ale posúvať sa trochu dozadu, potom viac dopredu, sem-tam odbočiť doľava či urobiť si výlet doprava. No nezabúdať na napredovanie. Tľapnúť si sám so sebou, skúsiť sa dať dokopy s partiou alebo tvoriť niečo popritom, čo robíme, dovoliť si snívať, dúfať, inšpirovať. Možností je mnoho, jedna z nich je ostať na tom istom mieste dvadsať, tridsať či štyridsaťpäť rokov. Pre každého bude iná cesta správna.

Hovorí sa o tom, že najdôležitejšia práca, ktorú máme spraviť je zistiť, v čom spočíva naša sila, na to prídeme tak, že skúsime toho veľa, urobíme kopec nesprávnych rozhodnutí, zablúdime, rozbijeme, ublížime či rozhodneme sa ísť ďalej ako včera. Preto som presvedčený o napredovaní ako o “lieku” na mnoho životných oblastí, veď povedzme si, kedy sme sa naposledy úprimne radovali, keď sme vydreli vysnívaný ciel? Aké to bolo? Však by sme také mohli zažívať aj častejšie? Mnoho oblastí, poznatkov, práce, tvorenia majú svoje opodstatnenie. No zatiaľ som prišiel na dva dôležité poznatky v živote, prvá je napredovanie a tú druhú rozpíšem v niektorom nasledujúcom článku.

Nezabudni si spraviť fotku

15. január 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ale aj pätnásť sekundové video, veď viete, siete. Nikomu nehovor, prečo to robíš, čo je za tým, len tvor, skúšaj, hľadaj možnosti a prosím ťa, nikdy, ale naozaj nikdy nezastavuj. Veľmi ťažko sa rozbieha. P.S: Mnohí nebudú rozumieť, je to OK, nevysvetľuj.

Môžeme mať fajn život alebo skúsiť niečo navyše. Znamená to byť na miestach, na ktorých sme pred tým nikdy neboli, robiť veci, ktoré sme nikdy nerobili, zažili to, čo sme pred tým nezažili a hlavne prekonáme samého seba. Nech ide o cestovanie, študovanie, podnikanie alebo vytvárať svoj život naplno.

Keď začneme, to neznamená, že sa máme vyvyšovať či ponižovať pred druhými. Stále sme takí istí ľudia, len možno máme iné ciele, vízie, postupy, názory. Jednoducho povedané, chceme dosiahnuť niečo, o čom si myslíme, že je pre nás teraz nedosiahnuteľné.

Môže to trvať niekoľko rokov, budeme meniť názory, ciele, pohľady, ľudí okolo seba. Na druhej strane môžeme spokojne žiť vo svojom priestore bez ohrozenia alebo prekonávania. Návody na takmer všetko nájdeme v najbližšej mestskej knižnici alebo TU: (LINK DOPLNIŤ)

Jedna myšlienka, sen, vízia, stretnutie, sekunda môžu zmeniť všetko. Lenže pozor, čo prijímame, ale aj na to, čo odmietame. Áno, všetko má svoj čas. Nezabúdajme, že včerajšok nám nikto nevráti a nie všetkému budeme hneď od prvej chvíle rozumieť. Odmietaním nespoznáme, bez štúdia, snahy, ale aj pokúšania sa z miesta nepohneme.

Nechcime všetko rýchlo, hrajme, bavme sa, skúšajme, prekonávajme sa a sem-tam nech nás trebárs unesie cesta, po ktorej ideme. Každodenná opakovateľná činnosť nás môže priniesť na miesta, o ktorých sme ani v najlepších snoch nepremýšľali. Pred rokom sme na tom boli inak ako sme dnes (myšlienkami, skúsenosťami, poznatkami).

Napredovanie, cesta, proces, rozhodovanie, robenie chýb má svoje opodstatnenie v našich životoch. Tým, že nebudeme robiť nič, sa nestane nič. Takže malá pripomienka: ak sme začali, tak pokračujme a ak sme pred začiatkom, tak to skúsme.

Čím viac pokazíš, tým viac vytvoríš. Tvorba je jeden z kľúčov života. Vlastne, raz keď budeš na konci, na chvíľu sa pozrieš späť a uvidíš, čím si prešiel. Zbadáš všetky tie fotky, videá. Som presvedčený, že si povieš: to ti bola jazda.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter