Myšlienky

Samota

6. november 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nejako sa sem tam prichytávam, že som sám. Či sa jedna o tréningy, alebo ďalšie aktivity v bežnom živote. Ak sa hlbšie zamyslím, tak naozaj väčšinu času trávim osamote. Vlastne toho času je miestami veľa. Tiež mám pocit, ako tak idem životom tak strácam príležitosti, ľudí, veci, možno aj čas. Veď ale o tom to je.

Život je jedna veľká záhada, teda to si myslím. Mnoho pravidiel, presvedčení nefunguje na všetko. Dokonca môžu nás spomaľovať, odkláňať od toho najlepšieho. Veď skúsme si ich všimnúť pri najbližších príležitostiach ako tu v skutočnosti máme.

Ono to, že človek trávi čas sám, je to akosi prirodzené. Lenže nie je sám ako sám. Ak niekam cestujem na ceste je mnoho ďalších ľudí, v autobuse, na chodníku, v čakárni, dokonca aj v horách vždy niekoho stretneme. To že idem niekam sám neznamená, že som osamote. Veľmi dôležitá myšlienka na uvedomenie.

Nie som sám, to je nad slnko jasné. Stretávame sa vonku, na akciách, na miestach. Mnoho z nás mame podobné záľuby, školu, prácu. Tie nás spájajú. Je o čom sa rozprávať, vymieňať skúsenosti. Dôležite je niečo robiť. Doma na gauči viem stretnúť ľudí cez sociálne siete. Tam vonku tiež. Oba spôsoby sú fajn, rešpektujem ich. Veď mnoho ľudí čo poznám som stretol práve vďaka tomu, že som pridal video, fotku niekde do on-line sveta.

Mnoho miest som našiel tak, že som nesprávne odbočil, zablúdil, zašiel ďalej. Niekomu som sa prihovoril, povedal čo robím, kam idem, alebo opýtal kam ide ten druhý. Vlastne byť aktívny, mať koníček asi najviac otvára dvere. Tuším ak sa niekomu pozdravím, môže vzniknúť z toho novy parťák na tréningy, človek čo ma dokope k pretekom, ľudia čo podporia, niekto s kým budem tráviť rád čas. Okolo nás sú ľudia ktorý nám ukazujú veci, miesta, príležitosti, zážitky, stačí byť ich fanúšikom, nadviazať kontakt. Mame tu mapy, diskusne fóra, skupiny, organizácie, prácu. Možnosti kde sa môžeme stretnúť s niekým kto má podobné záujmy je neúrekom. Vlastne čo sú moje záujmy? Čo ma baví? Čomu sa chcem venovať? Čo chcem skúsiť?

Som skutočne sám, alebo opustený? Nie som. To niekedy hlava sa chce cítiť sama a nahovára na myšlienky, ktoré nie sú pravda. Mnoho chvíľ trávim osamote. Taktiež z času na čas sa ocitnem na miestach kde niet nikoho. Veď schválne kto trénuje v daždi, či v chlade, cez vianoce, či novy rok a ešte v kopcoch hustom lese? Viem čo chcem, mám rad pohyb, šport. Mám tušenie, že toto je jedna z ciest životom. Ovplyvňujem moje okolie k športu, k pohybu, aktivitám. Každý z nás nemôže robiť to čo ja, platí to aj opačne. No môžeme si vymieňať skúsenosti, poznatky, zážitky, fotky, videá.

Niekoľko desiatok a možno aj stovky ľudí už prešlo týmto úsekom a ďalší ešte pôjdu. To ma učí cyklistika. Takmer všetko je aplikovateľné v ďalších oblastiach. Ako napríklad každé stúpanie raz skonči a pod. Každý z nás na chvíľu potrebuje byť sám, alebo isť niekam kde nás nik nepozná, vypnúť, odreagovať sa. Samota nie je dva krát príjemná. Dokonca môže byť nebezpečná. Keď si raz zvyknem byť sám, tak pre mňa bude veľmi ťažké byť v skupine, vzťahu.

Je fajn si v slabších chvíľkach pripomenúť, že nie som na tomto svete opustený. Teda pokiaľ nie som, na ostrove ďaleko od všetkých. Už niekoľko ľudí prešlo tým čím aj ja a ešte mnoho ďalších prejde. Nie vždy treba veriť svojim pocitom, myšlienkam, tie nás celkom dobre vedia zatiahnuť do miest, kam nepatríme. Snažím si pripomenúť ako okolo mňa sú ľudia čo vedia vypočuť, naviesť, poradiť, podať ruku.

Nie som sám, nie som opustený. Mám okolo seba ľudí, kamarátov, parťákov, známych. Áno deje sa, že na mnohé tréningy si odjazdím sám. Ocitnem sa v situáciách, kde sa cítim sám. To všetko patrí k životu. Niečo musím vydržať. Veď nie každá vec, udalosť, okolnosť, príležitosť ma do seba zapadnúť na prvý krát.

Mať niečo rád, hovoriť o tom, pýtať sa, hľadať, skúšať, byť aktívny, voľačo robiť, pozdraviť sa. To všetko sú jednoduché kroky, ktoré nás vedia priniesť k ďalším podobným zanietencom ako sme my. Len jednu vec prosím nerobme. Nedávajme sa dokopy s niekým, pretože sa cítime opustene. To zvyčajne nedopadne dobre. Radšej si poďme zabehať.

Premyslím si

7. august 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

O ženách je vo všeobecnosti známe, že premýšľajú tak trochu viac. Muži sú známi, tým premýšľajú o dosť o menej. Koniec článku vidíme sa o týždeň. Srandičky. Najčastejšia výhovorka mužov je, keď má prísť k veci: opýtam sa doma ženy, či môžem. Ženy sú na tom podstatne lepšie: Ešte som nezmotivovala doma muža. Neberme sa doslova, nemám zatiaľ žiadne oficiálne potvrdené štatistiky. Tak isto sú to len všeobecný rečičky, ktoré neplatia pre každého.

Môžem prehlásiť za seba, čím dlhšie premýšľam tým je väčšia šanca, že z toho nebude nič. Tak isto ak ma niekto do niečoho tlačí, tak hľadám štrbinu na únik. No nie je to vždy. Za všetkým je motív, dôvod, motivácia, inšpirácie, nadchnutie, niečo čo sa mi páči. Taktiež je dobre povedať, že niekedy je fajn len tak skočiť.

Každé rozhodnutie ktoré robím, robím najlepšie ako viem. Podľa mňa je nás veľmi veľa, čo sa rozhodujeme najlepšie ako vieme. Ešte mám jedno presvedčenie: my ľudia sme sebeckí a mnoho rozhodnutí, ktoré robíme pre druhých, robíme vlastne pre seba. Jednoducho vždy, je v tom niečo pre nás. Samozrejme nie vždy je na tom niečo špatné. To je ale nateraz mimo témy.

Chcem povedať, premýšľanie je prospešné, dôležité a malo by mať svoje dôležité miesto v našich životoch. Aj veľa premýšľania je fajn. No potom je tu mnoho situácii, keď premýšľanie len odďaľuje naše rozhodnutie. Zbytočné prichádzame o čas. Len to si neuvedomujeme mnohokrát. Alebo za premýšľaním sa schováva strach, neschopnosť urobiť rozhodnutie, či strach z neznámeho.

Život je veľká záhada, zhoda náhod. Všímanie si príležitostí a následné ich nejako chytiť a využiť v náš prospech. Tu je dôležitá poznámka, ak niečo idem využiť v môj prospech, to hneď nemusí znamenať, že ten druhý bude o niečo ukrátený. Príležitosti sú okolo nás. No nie každý si ich všimne, alebo dokáže aj niečo s nimi urobiť. Je v poriadku nerozoznať príležitosť, nevedieť čo ňou urobiť. Nie je v poriadku frflať na druhých, že si ju všimli a aj niečo s tým spravili.

Týmto článkom vôbec nechcem naznačiť, ako je premýšľaní zlé. Skôr naopak. Čo ma skôr zaujíma je ako dokážeme vedecky myslieť v bežných situáciách. Používame ťažké matematické prepočty na každodenných bázach. Veľmi rýchlo dokážeme prísť k naším záverom, tomu druhému nepotrebujeme dať šancu na vysvetlenie. Vlastne nech si hovorí čo chce, my už dávno vieme. Čo je ešte horšie že sa dokážeme zamotať do vlastných myšlienok. Vyrobíme si vlastné scenáre, ktoré sa s najväčšou pravdepodobnosťou nestanú.

Môžeme mať premyslený každý jeden detail, krok, to čo bude nasledovať. Nikde nie je záruka, či sa nám podarí zhmotniť naše myšlienky. Preto je tu aj druhá možnosť. Niekedy môže byť fajn povedať áno neznámym vodám a jednoducho nastúpiť. Veď ak by dačo, tak pri najbližšej zastávke vystúpime von.

Ako to mate s premýšľaním? Skáčete, váhate, analyzujete, či prepočítavate?

Defekt a teórie

13. marec 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Dostal som defekt. Naštvalo ma to. Nosím síce zo sebou pojazdnú dielňu. Ale keď sa stane takáto udalosť na druhom kilometri tréningu, nie je to najpríjemnejšie. Diera bola veľká, no moc sa ju nedarilo utesniť knotom. Štvalo ma to stále viac. Čas šiel a tým sa aj skracoval tréningový okruh. Vlastne som si povedal, ako píšem o takýchto situáciách články a teraz som maličkosťou rozhodený.

Hlboký nádych. Výdych. Správal som sa ako keby som bol nervák. Úplne iný človek. Prišlo rázne dohovorenie, defekt sa podarilo utesniť. Pokračovalo sa ďalej. Aj keď síce s pocitom, čo keď nevydrží plášť a niekde na Malej Lehote strelí. Len to už sú také myšlienky porazeného.

Druhá situácia, ktorá sa objavila na prvý pohľad nemala nič spoločne s prvou. Som na tréningu a už po ďalší krát jazdím tie iste miesta. Žiadne premýšľania, veziem sa, dupem do pedálov, dopĺňajú sa tekutiny a energia. Už ani okolie mi nerobí radosť. Tak pri plánovaní ďalšej jazdy uvažujem, čo sa vlastne deje.

Porovnávam trasy, ktoré jazdím menej. Hľadám v pamäti zážitky, pocity ktoré som vtedy mal. Je nad slnko jasné, že niekde je zrada, alebo rozohraná čudná hra. Hrajú so mnou môj vlastný mozog, ktorý radšej nepremýšľa. Radšej sa nachádza v režime prežitie na miestach, ktoré pozná lepšie ako na nových nepoznaných, kde má byť viac pozorný. Opäť o takýchto situáciách píšem články.

Rozdielne situácie no obom sa venujem tu na blogu. Vyzývam v nich seba, možno trochu aj okolie, aby sme ich vyhľadávali a nebáli sa ich. Nakoľko práve takéto neiste, nové skúsenosti nás posúvajú ďalej. Lenže jedno sú teórie a druhé reakcie pod emóciami. To už také jednoduché nie je.

Teórie, múdre myšlienky sú okolo nás. Nádherne znejú v knihách, z úst významných ľudí. V ťažších životných obdobiach sa k nim viac uťahujeme a premýšľame nad ich významom. V tých dobrých časoch je to iné, odlišné. Možno ich aj evidujeme, len kto vie ako ich berieme. Veľká časť z nich sú dobré nápady, myšlienky, pohľady. Dokonca určite aj fungujú. Len maličkosť, nie vždy budú fungovať nám.

Na druhej strane, je dôležité pripomenúť, aj keď sa už niečo naučíme, osvojíme, nie vždy to budeme vedieť použiť v tej dôležitej chvíli. Vlaste, je tiež dobre spomenúť, že je normálne vybuchnúť, nesprávne reagovať, nevedieť čo spraviť. Len prosím pekne, nie po celý život. To už je potom niekde inde zrada.

Svalová hmota sa udržuje používaním. Ak netrénujem, nepoužívam nejakú časť tela je vysoko pravdepodobné, že ochabne, alebo úplne oslabne. Tak isto je to s mozgom, s jeho reakciami, riešeniami situácií. Tréning a disciplína z dlhodobého hľadiska môžu priniesť lepšie reakcie, rozhodovanie.

Všetky poučné teórie, múdre návody je náročné dodržiavať. Každý máme v sebe slabé chvíle, keď pochybíme, alebo spochybnime všetko okolo nás. Hlavne ak sa na nás nik nepozerá, stratíme svetlo na konci tunela,máme plný batoh emócii na chrbte, alebo v pondelok ráno prší.

Ako dopadol tréning s defektom? Perfektne. Knot drží na mieste. Trasa bola výborná, kopce dali zabrať. No čo ma potešilo najviac, bola kombinácia jednotlivých zvážnic, tak ako som ich ešte nešiel. Vlastne ten istý princíp kombinácií, som použil aj na ďalšom výjazde. Veď nech aj mozog je trochu viac v používaní, nie len v režime prežitia na tých starých známych miestach.

Veci

24. január 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Hovorí sa že radšej vyhorieť ako sťahovať. Pri činnostiach ako sťahovanie, veľké upratovania, rekonštrukcie príbytkov, kancelárií, komôr, skladov, chát si niekedy môžeme uvedomiť koľko nepotrebností máme okolo seba nazbieraných. Vlastne pamätám si ako chlapec, keď som pomáhal upratovať starým rodičom komoru. Čo všetko mali odložene, veď zíde sa. Pri ďalšom upratovaní to všetko čo sa zišlo sme vyhodili.

Často nosíme so sebou aj mnohé nepotrebnosti, nazbierané pravdy, staré skúsenosti, ktoré nám niekedy znepríjemňujú životy. Áno, určite sa v nás nájdu aj prijemné spomienky. Lenže za seba môžem povedať, ak zažijem prijemné udalosti, cítim sa dobre. No stačí jedna, ktorá nie je moc fajn a všetko prijemné je zrazu preč. Aj preto som presvedčený, že viac prirodzenejšie je premýšľať nad všetkým tým čo nás ťaží. Hlavne ak sa zapletieme do situácií, kedy nevidíme svetlo na konci tunela. Možno aj preto niekto vymyslel koníčky, aby sme sa odreagovali a pokúsili dostať z hlavy takéto skúsenosti.

Niekedy je fajn vyhodiť všetko za hlavu, odložiť batoh všetkých nepotrebností niekam stranou a užívať si danú chvíľu. Len to asi nie je tak jednoduché ako sa to môže zdať. To isté platí s vecami, ktoré nepotrebujeme a podľa všetkého ani potrebovať nebudeme. Zbaviť sa niečoho nepotrebného chce aj silnú vôľu. Niekedy ísť aj proti vlastným citom, zážitkom ktoré nás s tým všetkým prepájajú.

Potrebujeme vlastniť všetky tie veci, pravdy, názory? Neviem. Ak si život predstavím ako korčuľovanie na ľade. Určite sa lepšie pohybuje bez zbytočných záťaží, k tomu je menšia šanca že sa pod nami preborí ľad. Aj keď nič nie je na sto percent isté. Sem tam mať doma niečo navyše, nie je na škodu, tak isto mať skvelý ale aj nepotrebný zážitok.

Zmysel nie je obhajovať ani jednu možnosť. Skôr skúsiť sa pozrieť čo je správne pre mňa. Možno je fajn opýtať sa, čo mi skutočne robí radosť a či naozaj potrebujem najnovší model tej veci na ktorú sa práve pozerám. Ak áno, je to v poriadku.

Zamyslenia

19. apríl 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Niekedy sa cely ten kolotoč zastaví, dostaneme sa na druhú koľaj, sme z hry vonku. Pretože niečo. Zvyčajne je to naším zavinením, sem tam nešťastnou náhodou, kto vie čim všetkým. Vymýšľame si príbehy aby sme im uverili, mali čo povedať okoliu, zneli ako obeť okolností.

Vždy sa niečo deje v našich životoch. Niekto z nás je zvyknutý na vyššie otáčky, zaťaž, pracovať s väčšou zodpovednosťou. Nezabudnime aj na tých z nás, čo potrebujú pracovať rukami, mať nad sebou ochranu, niekoho kto ich povedie, ukáže, vytvorí príležitosti. Áno, áno, iste, máme medzi sebou aj výnimky, ktoré sú vo svojich kategóriách. Ani jedna skupina nie je zlá, dobrá, lepšia, horšia. Je viac ako dobré vedieť čo radi robíme, s kým a s čím.

Ráno v deň písania článku, na mňa vypadla kniha z police otvorila sa na strane kde bola podčiarknutá myšlienka v zmysle: život by sme mali prežiť a najlepšie sa nezaoberať zbytočným filozofovaním prečo sme tu, ale niečo robiť, tvoriť budovať. Som zástanca, že je skvelé niečo budovať. Vlastne bez budovania je veľmi ťažké sa pohybovať vpred. Nie každý môžeme budovať mrakodrapy, všetkým sa niečo ujde.

Za seba môžem prehlásiť, ráno sa stáva z postele ľahšie, keď je jasne vytýčený ciel. Najlepšie niečo čo mi robí radosť, vzrušenie, zimomriavky. Určite by som chcel mať vo svojom živote len veci, ktoré ma bavia, ťahajú vpred. Lenže je to ako s počasím, sú dni keď fúka, prší a je zima, tie sa striedajú s príjemnejšími. Môžem sa lepšie obliecť, zostať doma, dať si prestávku. Tiež by som chcel radšej v takýchto dňoch čítať knihu pri krbe a napchávať sa. Či je to možné? Zatiaľ neviem.

Mám rád, ak môžem byť vpredu, obkukávať od skúsenejších. Niekedy treba vyhrnúť rukávy aj na špinavé práce, pre mňa je to oprať, ožehliť, umyť riad, podlahu, či zobrať do rúk lopatu. Tak isto vnímam situácie, keď je niekto lepší, vtedy je viac ako dobré prenechať miesto. Každý dostane svoju hodinku slávy, bude sa môcť prejaviť. Niekto aj viac krát za život.

Niektoré myšlienky pôsobia pochmúrne a čitateľ si môže namýšľať, medzi riadkami svoje príbehy. Pri písaní sa to deje neustále, autor do textov schováva myšlienky aby zaujal čitateľa, alebo v ňom vyvolal myšlienkové pochody. Na to aby sme si namýšľali príbehy nepotrebujeme niekedy ani čítať. Práve namýšľanie, by sa mohlo zdať ako jedna z väčších prekážok pri budovaní, ale aj na ďalších životných cestách.

Veľakrát si uvedomuje, až keď sa deje niečo, čo sa nám nepáči, kde sme urobili chybu, nie najlepšie rozhodnutie, premrhali čas. Príjemné časy málo kedy prinesú zamyslenie sa nad tým čo robíme, žijeme, či je to najsprávnejšie pre nás. Vôbec nechcem teraz filozofovať nad minulosťou, kritikou, silou prítomného okamihu, bláznivými plánmi. Hovorí sa čim jednoduchšie žijeme život, tým ho lepšie môžeme prežiť.

Žijeme v dobe materiálnej, naháňame sa za prostriedkami, zážitkami cez cely svet. Vždy tu bol niekto, kto sa naháňal za materiálom, zážitkami. Je to jeden zo spôsobov života. Mám pocit, že je fajn si ho skúsiť na čas. Možno prídeme na ďalšie.

Život môže byť krásny, máme tu pred sebou neskutočné možnosti. Náročné býva ich rozoznať a všimnúť si ich. Taktiež nájsť spôsob ako ich čo najlepšie využiť. Zvyčajne si všímame veci, udalosti okolo nás keď sa niečo deje. Ono všimnúť, uvedomiť si je prvý krok ku zmene. Nemám na mysli, zmeniť účes, povolanie, životného partnera, partnerku. Hovorí sa, že niekedy stačia dva milimetre zmeny a dokážeme neuveriteľné veci.

Aj keď sa nič nedeje, vždy sa niečo deje. Rád spájam na konci období súvislosti. Všímam si maličkosti, ktoré ma priviedli trebárs sem. Rozoberám rozhodnutia, ktoré sa urobili, neurobili, odložili. Sem tam sa nechám strhnúť a uletím do krajiny čo by bolo keby. Veľkú väčšinu by som najradšej zmenil, lenže maličkosť, vtedy som sa rozhodoval najlepšie ako som vedel.

Pokračujem ďalej aj keď som na druhej koľaji, vyhasla mi hviezda. Dávam si prestávku, lebo je to na mňa moc. Končím idem niekam inam. Alebo využijem všetko čo mám aby som pokračovať najlepšie ako viem ďalej. Všetky rozhodnutia, ktoré urobím ma niekam dovedú. Môže sa stať niekoľko veci. Nestane sa nič. Dosiahneme to čo chceme. Nejako sa prepletieme.

Nestalo sa nič mnoho krát, viac ako som plánoval. Niečo som dosiahol a priznám sa, prišlo sklamanie. Nejako som sa prepletal a to ma držalo nad všetkým. Vlastne každá udalosť zohrávala rolu. Niekedy dôležitejšiu, inokedy druhé, tretie husle. Zobral som si prestávku, ukončili sa obdobia, priateľstva, projekty. Vytratili sa ľudia z mojich príbehov, prišli ďalší. Sem tam sa niekto vrátil.

Život zapadá do seba, zvyčajne na konci jednotlivých etáp. No to nikdy nevieme, kedy sa tak udeje. Zvyčajne je to viac o chaose, neporiadku, veď nejako bude. Mám taký pocit, že je dôležité byť otvorený príležitostiam, stať sa v niečom dobrý, pohybovať sa, budovať, vzdelávať a sem tam si len tak dať prestávku.

Každý je nahraditelný. Sú pozicie na ktorých je to zlomoch sekundy, ďalšie zoberú dlhšiu chvilu. PRídu rozhodnutia,mktoré budeme do konca života lutovať, zabludenia do slepých ulíc, stavenie na nesprávnu kartu, bolesti. Tak isto zažijeme mnoho svetlých chvil, náhod, šťastia. Vlastne a niekedy je celý život o jedno, či dvoch nenápadných rozhodnutiach.

Treningy, kilometre, prevýšenia

23. marec 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ty strašne veľa trénuješ. Prečo? Ako to zvládaš? Čo na tom vidíš. Čo zima, vietor? Baví ťa to? Kde ješ, ako to celé stíhaš? Otázky, ktoré z času na čas pristanú v mobile, či na ulici. Priznám sa, že na mnoho podobných otázok odpovedám po prvý krát.

Mám rád aktívny pohyb, verím, že je to jeden zo spôsobov ako sa udržať v živote pri sile, zdraví a v mentálnej pohode. V práci sme nahraditeľní veľmi rýchlo. Možno náš náhradník nebude tak pekne hovoriť, zvládať ako my, ale určite sa vypracuje.

Ak chcem niečo dokázať, mal by som sa naučiť zvládať záťaž, zvládnuté nejaké návyky, prekonávať sa. Tréning dokážeme mať aj v práci. Len ak ju budeme brať príliš vážne, podľa všetkého skôr či neskôr vyhoríme. Práca formuje, posúva, ale aj oslabuje. Nemala by byť všetkým pre nás. Aj preto vnímam šport ako lepší zdroj spoznávania seba, okolia a mnoho ďalšieho.

Ide ma poraziť, keď vynechám tréning pre lenivosť, alebo flákanie. Pár krát do roka telo úplne vypne a nevládzem sa postaviť celý deň z postele. Našťastie je to iba zopár dní v roku. Nekladiem si otázky, snažím sa nad celým tým moc nepremýšľať. Riadim sa pocitmi, ak ide o lenivosť, prekonám ju. To druhé rešpektujem, lebo môžem sa zraniť, znepáčiť si disciplínu.

Sledujem počasie, ako sa cítim, zdravotný stav, predchádzajúcu záťaž a podľa plánujem aktivity. Taktiež pripravujem trasy. V začiatkoch boli tréningy aj s navigáciou. Nakoľko miesta kadiaľ viedli, cesty boli pre mňa nepoznané. Neskôr prišli čísla, štatistky. To čo mi malo robiť radosť, ma začalo naháňať za lepšími číslami. Poznať svoje čísla je dôležité. Pokiaľ sa chceme zlepšiť, ale aj pre plánovanie koľko chceme prejsť. Dôležitejšie je mať na pamäti dôvod, pre ktorý sme začali. Za mňa to je radosť z pohybu.

Naše telo nás ovplyvňuje, to ako sa cítime, vnímame, vidíme, správame atď. Veď schválne, správne fungujúci žalúdok, sa rovná skvelému víkendovému oddychu. Dni bez bolesti v chrbtici sú ako jarné slnečné. Nie som odborník na výživu, pohyb a asi ani na nič. Skúšam čo funguje mne, prináša radosť, pomáha prekonať rôzne obdobia, zlepšuje pohľady, stavia pred výzvy. Čim viac sa zamýšľam, je to istá kombinácia pohybu, stravy, oddychu a tvorby.

Nepoznám mnoho odpovedí na otázky, ktoré dostávam. Či sem tam sa opýtam sám seba. Častokrát sú aj zbytočné, lebo sa menia podľa počasia, nálady, záťaže, dlžky a výšky stúpania. Čo však nezostalo bez pozornosti, to sú záchytné body o ktéré sa opieram, nie len v tréningu.

Výdrž a vytrvalosť – pohyb je dobrovoľný. Isť hore strmým kopcom je naše rozhodnutie. Kopce pomáhajú zlepšovať našu kondíciu. Dlhé vzdialenosti našu výdrž. Za predpokladu, ak budeme pravidelne trénovať a z času na čas zvýšime záťaž, ale aj uberieme.

Orientácia v teréne – byť v neznámom teréne pod emóciami v záťaži nie je vždy zábava. Hlavne na križovatkách neoznačených lesných ciest. Jedno je isté, takmer všetky cesty vedú do doliny, len jedna je dlhšia, iná kratšia.

Súboje v hlave – najväčšie súboje sa odohrávajú v dlhých stúpaniach, v posledných kilometroch pred gaučom a samozrejme ráno pred štartom. Zoberme si zo sebou na tréning niečo pod zub, ustojíme ich lepšie.

Nikoho nezaujíma koľko kilometrov sme prešli. Možno tých ľudí, čo sú v tom s nami. Taktiež koľko sme toho zjedli, vypotili, ako veľmi sme unavení. Je fajn sa podeliť so svetom o zážitky, lekcie, skúšky. Tak isto ich použiť v iných oblastiach života. Veď čo je lepšie, ako zažiť niečo na vlastnej koži, vo výkone, pod emóciami a bez vody?

Možností máme mnoho, pohyb je jednou z nich. Čim ďalej ma viac presviedčajú jeho lekcie. Majú niečo do seba. K tomu cez leto budem mať fajn telo do plaviek. Ako začať? Pomaly, pravidelne, raz začas prekvapme seba náročnejším tréningom. Dajme sa dokopy s parťákmi. Ako pokračovať? Pomaly, pravidelne, s radosťou. Vzdať sa môžeme kedykoľvek a ten čas prejde tak či tak. Ako sa stať dobrým? Pomaly, nebáť si zobrať voľno, zvoľniť tempo a dať si dobrý veterník. Po čase sa to nejako stane, len sa prosím hýbme nejako, viac ako jeden krát do týždňa.

Veľa može byť málo a opačne

18. január 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Obdivujeme ľudí lebo niečo dosiahli. Majú za sebou fantastické výsledky, životné méty, rekordy. Prejavujeme im úctu rešpekt, obdiv. Často netušíme čo všetko sa skrýva za veľkými výsledkami. Koľko bolo prepotených tričiek, prebdených nocí, dní keď nebolo za čo isť ďalej dopredu. Tak isto je tu ešte väčšia skupina ľudí, čo sa pokúsili, ale nedosiahli nič. Ešte by možno bolo dobré spomenúť najväčšiu skupinu, tých čo sa ani len nepokúsili.

Sem tam sa pri chytím ako sa ľutujem. Bolí ma chrbát, koleno, ruka, prst na nohe. Najväčšia bolesť je ráno pred tréningom, vtedy ako keby som mal všetky choroby sveta. V začiatkoch som takéto myšlienky považoval za normálny dôvod dať si na deň voľno. Dnes je to naopak, pritvrdzujem.

Dúfaním na gauči sa môj život podľa všetkého nezlepši. Ani moje výsledky v jednotlivých životných oblastiach. Áno môžem sa dostať k príležitostiam, ale aj tak sa budem musieť postaviť a niečo preto urobiť. Minimálne podpísať sa. Nemôžem chcieť od seba profesionálne výsledky bez profesionálnych tréningov. Maličkosť, sem tam sa dostavia. Je to viac zhoda okolnosti, fúka dobrý vietor, ešte lepšie sa spalo, ti najlepší neštartovali.

Nemá zmysel o sebe pochybovať, kritizovať sa. Aj tak sa zvyčajne nič nezmeníme, len sa budeme na pár chvíľ cítiť na pod psa. Postupne kroky, tréning, skúšanie a sem tam sa opýtať o radu niekoho, kto rozumie tomu čo robíme. Telo je máš nastroj, ak chceme od neho vážne výsledky, mali by sme sa k nemu tak správať. Trochu bolesti musíme zniesť, miestami aj niečo viac.

” Len ty tomu nerozumieš, mňa naozaj bolí”. Utekám si dať liek. Je nad slnko jasne že medicína ma svoje opodstatnenie v našich životoch. Asi nie je dva krát správne pri každej bolesti siahať na lieky, alebo utekať na urgent. Častokrát tie najlepšie lieky sú bezplatné. Prebehnúť sa na čerstvom vzduchu, studená sprcha, kniha (len nie zaľúbený román s katastrofickým koncom), čaj s kamoškou. Samozrejme, že tu máme aj vážne prípady, kde jednoznačne medicína je na prvom mieste, ale aj tak mnoho takýchto prípadov je možné predísť, vyliečiť.

Stále mam v hlave slova môjho doktora: “150 km tréning nie je normálne pre teba. Začínaš tak sa k tomu aj správaj. Daj si čas“. Chcem výsledky, za každým tréningom byť o minutú rýchlejší, zodvihnúť viac závažia, urobiť viac sérii cvikov. Pre nejaký dôvod mám pocit, nie len o mojich tréningových aktivitách, že toto celé je beh na dlhú trať. S občasným poriadnym potlačením.

Veľa krát som neveril, že zdolám kopec, dovediem schôdzku do úspešného konca, niekto pôjde so mnou von. Vlastne takmer vôbec neverím sebe, ale skúšam, čo pustí hlava. Človek si všimne, že voľačo nie je v poriadku tam niekde v kopcoch. Lebo nie všetko len o kondičke. Na rovinkách je to zvyčajne nuda, príliš nás nepreveria.

Veď schválne skúsme niekoľko rokov: Pozerať telenovely, katastrofické filmy. Cítiť nechuť po živote. Seba utápať. Ľutovať sa. Schovávať sa za lenivosť. Ordinovať si všetky choroby sveta. Nerobiť nič.

“Koľko rokov som mohol, kde by som už bol, keby začnem skôr. Haló, nezačal. Zobuď sa, začni dnes. Ako chceš vyhrať, keď nehráš? Nevysvetľuj sebe a ani druhým. Viac už nestrácaj čas” . Aj tak na konci tunela, zvyčajne je svetlo. Len nie vždy vieme ako dlhý náš životný tunel je.

Veľa aktivít, tréningov môže byť málo a opačne. Skôr by sme mali hľadať čo by mohlo fungovať pre nás. To zistíme len skúšaním. Len zas neskúšajme všetko. My sa meníme, dospievame, menia sa naše potreby, záujmy, ľudia okolo nás, chute, city, myšlienky. Máme neskutočné množstvo možností. Častokrát informácie k nim nájdeme v známom vyhľadávači, alebo u niekoho z okolia.

Radosť z cesty

9. november 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Takéto otrepané klišé je na každom rohu. Vždy sa ho snažím prehodiť na seba, aktivity. Nie vždy rozumiem, čo je radostné na šliapaní do kopca, bežať tridsať kilometrov v horách, ponárať sa do šesť stupňovej vody. Možno pocit po, keď sa to skonči a obzriem sa dozadu. Vlastne je to jediný veľký ciel, ktorý sa mi splnil. Chcel som každý deň mať pohyb. Hýbem sa. Hmotné veci nepočítam, cítim sa ako keby nič zatiaľ nemám.

Chcem napísať knihu. Námet s príbehom už pobehujú okolo mňa. Chýbajú dve – tri lekcie, zopár fotiek a môžem sa dať do práce. Vlastne k tej kniha ma priviedol Jožo. Nikdy nezabudnem, keď ma buchol po kolene s otázkou či si budeme rozprávať do vetra, alebo tak ako sa veci majú. Jedna z jeho „hodín” bola asistencia pri zemných výkopových prácach v parádnom obleku. Raz mi zobral telefón počas pracovného dňa a uniesol ma kúpať sa pod Tatry. Vtedy ma pri mnohých jeho prednáškach triafal šľak. Nie hocijaký. Jožo je človek, na ktorého nemám žiaden kontakt, nepoznám jeho priezvisko. On sa z času na čas ukáže v mojom živote, zatrasie mnou a ide tam odkiaľ prišiel.

Sedím v mojej obľúbenej cukrárni, napchávam sa veterníkom s punčákom. Ospravedlňujem sapred sebou, že som po tréningu, môžem. Rozletia sa dvere, to doslova. „Mišooo, ako to zase vyzeráš človeče.” Nestíham sa nadychovať. „Nová košeľa, topánky. Kde máš brucho? Narástli ti ramená, dobrééé.” Spamätávam sa zo šoku. Nemusím opisovať, ako som za pár sekúnd získal pozornosť návštevníkov cukrárne. Úplne bez slov. „Punčáčik, veterníček ťa stále neprešli.” Nastal smiech, ticho. Tento krát som sa už necítil trápne, ako v minulosti. Vyskočil som zo stoličky objali sme sa ako najlepší kamaráti. Priešiel Jožo.

Pri tomto človeku, som sa nikdy na nič nezmohol. Neviem, či ma náročky dusí. Jednoducho, keď sme spolu, vždy kričí, rozhadzuje rukami, pôsobí netrpezlivo, robí okolo seba neporiadok, hojda sa na stoličke. Niekedy je ticho, vtedy je to vážne. Dáva tie najhlúpejšie vtipy. Smejeme sa všetci. Aj ľudia na chodníku.

Nevidel som Joža niekoľko rokov. Viem, že vzdúchol niekam do Ameriky. Má tam menšiu firmu, sem tam niečo prednáša na škole. Ako ho poznám je v Kanade. Mám rád na veľkých ľuďoch ich veľkosť. Ako sa ukazujú na verejnosti, robia skutočnosti veľkých všetkých naokolo. Jožo je veľký človek. Narástlo mu brucho. Obmedzil cvičenia na rok, mal niečo s chrbtom. Teraz sa začína vracať do svojich cvičení. Že vraj do pól roka ma kocky. Je to možné, nikdy nerozpráva do vetra. Iba vtedy keď chce zmiasť druhú stranu.

„Užívaj si cestu.” začal nenapadne pokračovať v rozhovore. Tento krát s príjemným tónom v hlase s úsmevom. Pozeral sa na mňa ako na mladšieho brata. Nikdy mi nedal pocítiť, že on je veľký šéf, lektor a ja škôlkar. „Všímaj si čo vidíš na druhých ľuďoch. Toto si pred tým nevidel.” Nastalo ticho.

„Nezabúdaj, to čo vidíš na druhých. Máš v sebe.” „Páči sa mi tvoja zmena, pokrok. Chválim ťa, že si to dal sám od seba. Nebola za tým žena, ego, či pomsta.” Dojedal som punčák s naozaj víťazným pocitom. Rozhovory s Jožom vždy viedli k niečomu, neboli len tak. Nedostal som len dobrý pocit z vyrozprávania. Rozdával vždy emóciu so zážitkom. On ľudí vie neskutočne poblázniť. Vraví, že každý z nás ma v sebe majstra, len nie všetci na to aj prídeme. Niekto potrebuje klin a karbobrúsku na dolovanie. Ďalší jemne posunúť.

„Zabudni na materiálne veci v tejto chvíli. Áno, chceš teraz nové auto, bicykel, bežky, chatu, veľké tréningové ihrisko, vlastnú cukráreň. Chápem. Aj ja chcem. Možno dosiahneš všetko, polovicu a možno nič. No musíš isť ďalej, preto trénuješ. Ak zastaneš, zomrieš. Jasné prídu zranenia, sklamania, podrazy, náhodné okolnosti. To patrí k tomu. Vždy sme sa o tom bavili. Nezáviď, vyzdvihuj. Tvoja príležitosť príde a keď nie, aspoň si skúsil.” Všetky slová sú moje, myšlienky nie. Nedokážem Jožové slová zopakovať. Ak číta články. Určite sa smeje, ako som to zas po svojom pochopil.

„Ak chceš nádhernú vinicu musíš sa starať. Pravidelne rezať vinič, hnojiť pôdu. Ošetrovať. Všetko podľa najpresnejších parametrov, aby bola úroda čo najlepšia. Vedel si, že sú odrody, ktorým sa redukuje aj časť úrody pred dozrievaním? Niektoré strapce sa odstrihnú, iné sa ponechajú. Platí, že na viniči sa necháva vždy počet strapcov, ktoré sú listy schopné zásobovať. Takéto strapce majú následne vyššiu kvalitu.” Sem tam sa niečo ku mne dostane. Mám rád dobré kvalitné vína. Samozrejme, menšie porcie. Viac neznesiem. Pozdravujem kamarátov somelierov.

„Všimni si vinič, ktorý rastie na divoko, alebo s menšou starostlivosťou. Všímaš ten rozdiel?” Musel som listovať v hlave obrázky viniča. Mal pravdu, našiel som rozdiel. „U ľudí hľadajme podobne súvislosti.” Nikdy som sa na to takto nepozeral. Ide o teórie, ktoré majú dačo do seba. Samozrejme nie vždy aj platia. Hľadajme spojitosti.

„Dostaneš ranu. Aby si získal skúsenosť, poznanie, zobudil sa. Na všetko prídeš. Vlastne vieš toho viac ako si myslíš. Prosím ta buď tu. To čo sa stalo pred tým ťa posunulo. To čo sa stane zajtra, ťa určíte ovplyvni. Nezabudni nič nie je stále. Všetko sa pohybuje nelipni na skúsenostiach z minulosti. Rešpektuj ich,buď otvorený zmene. Často sa stáva že tie najmenšie zmeny, majú najväčší vplyv na naše životy. Užívaj si cestu, aj keď je to klišé “

Jožové monológy ma fascinujú. Snažím sa zapamätať čo najviac. Poukladať myšlienky, nápady, emócie. Je radosť vnímať človeka, ktorý vie. „Sleduj energiu kam tečie. Mnoho okolo teba nepotrebuje tvoju pozornosť. Taktiež nemusíš mať prehľad o všetkom. Jednoduchosť je odpoveď na všetko a menej je viac. Toto si pamätaj. Sú to staré pravdy našich predkov. Aj keď sa hovorí, ťažko, je ľahko žiť.”

„Tvojou úlohou nie je zničiť sa v práci, vo vzťahu, na tréningu. Sme tak ľahko nahraditeľní. Tvojou úlohou je pochopiť tento moment, chvíľu a pokračovať krok za krokom. Lebo to je všetko čo máš. Užívaj si cestu, aj keď ideš do kopca a leje z teba pot.”

Rozhovory s Jožom boli zvyčajne jednoduché. Mnoho krát opakoval čo som sa dozvedel v knihách, alebo niekde vonku, či na jeho lekciách. Opakovanie a pripomínanie je matka múdrosti. No ak moja reakcia bola ja viem. Danej myšlienke sa nevenoval. Vrátil sa k nej až vtedy, keď som otvoril myseľ. „ užívaj si cestu, je to viac ako si myslíš. To neznamená, že sa máš flákať. Jediné čo máme, je táto chvíľa. Preto si užívaj cestu, vždy dostaneš nové skúsenosti, poznatky. Spoznáš seba a vlastné reakcie. Otvor myseľ, všímaj si príležitosti, všetko skúšať nemusíš, hľadaj možnosti. Keď to bude najviac bolieť, skoč, tlač.”

Z ničoho nič vstal. „Platím.” Podal mi ruku, usmial sa a opäť vo dverách kričí. „Ja si ťa nájdem, punčáčik môj.“ Opäť pozornosť celého podniku na mne. Smiali sme sa všetci. Hneď potom ostalo ticho. Myslím, že aj hudba prestala hrať. Niečo bolo inak ako predtým. Rozleteli sa opäť dvere. „Michal, ten cieľ som vedel, že dáš. To ostatne je súčasť. Dokonca možno nie tvoja. Si bližšie ako včera, no ďalej ako zajtra. Prosím, užívaj si cestu. Keď len jeden cieľ z tých všetkých dosiahneš. Oplatí sa to. Možno máš na viac ako si myslíš.”

„Čo keď to je celé inak mladý muž.” Ozvala sa životom skúsená pani. „Každý to máme inak, no na konci rovnako.“ S lišiackym úsmevom Jožo mizne v dave. Ja v jeho myšlienkach. Myslím, že už písem knihu. Ďakujem za pripomenutie myšlienok. Nabudúce si ich radšej nahrám a napíšem autenticky prepis rozhovoru.

Silu zmeniť veci

2. február 2022 Michal Boťanský Všetko

Zvyčajne, keď píšem články, dostanem inšpiráciu na tému. Neskôr vymýšľam nadpis. Tentokrát hľadám tému na nadpis. Vlastne, nie je to celkom tak. Skôr hľadám správnu výhovorku, ktorou by mohol začať nasledovný článok.

Na začiatku januára sme mali intenzívnu diskusiu o tom, čomu veríme. Tým, že sme boli skupina ľudí, ktorí sme spolu intenzívne, mohli sme rozprávať pred sebou otvorene. Rozprávať sa má vždy pekne a vecne. Moju vieru a náboženstvo mi vybrali rodičia a okolie, v ktorom som sa nachádzal. Učili ma, čomu mám veriť a tomu mám čo najviac prispôsobiť svoj život. Málokedy bol v okolí niekto, kto veril ničomu inému. Takže do určitého času som to považoval za normálne.

Viera a náboženstvo sú naozaj citlivé témy. Taktiež politika, vzrúšo, financie a zdravie. Mali by sa niesť v rúšku záhady. Nikoho nič, čo vyznávame, ako sa v nich pohybujeme, čo nám je. Malo by to byť ale aj opačne. Snažím sa o nich vyjadrovať citlivo, to sa aj patrí. Nikdy neviem, kto aké farby háji, akú zástavu dvíha, koho uznáva.

Môžeme o živote filozofovať, takisto ho môžeme žiť podľa našich najlepších svedomí a vedomí. Možností je mnoho, len nie každá bude pre nás správna. Je naozaj super sa pozrieť okolo seba, tak trochu aj ďalej za roh. Na druhej strane, nemusím vedieť a poznať všetko.

Mám taký pocit, že okolo nás sa dejú veci tak trochu inak, ako sa na prvý pohľad javia. Nevyvolávam zbytočné konflikty, ani nedorozumenia, skôr sa pýtam. Po mnohých otázkach a ich odpovediach sa ku mne dostala aj otázka, na ktorú som mal pred časom odpovedať.

Netuším, či existuje nejaká vyššia sila, ktorá tomuto celému šéfuje. To ani nemá zmysel rozoberať. Skôr je lepšie sa baviť o tom, čo je okolo nás, o našich poznatkoch, skúsenostiach, zážitkoch. Čím ďalej viac pozorujem myšlienku, že my sme tí, ktorí majú v sebe silu, ktorú môžeme vplývať na mnoho udalostí okolo nás.

Tieto myšlienky som vnímal aj v minulosti, len vždy som ich niečím podmieňoval. Aj dnes sa prichytím, že si dávam podmienky, rozprávam obmedzené príbehy, ktorým na chvíľu uverím. Lenže život je veľká záhada. Ak rozkrútime pomyselné koleso udalostí, niečo sa môže stať, inokedy práve naopak nič. Hľadám konkrétny návod, kedy si mám vyhrnúť rukávy a kedy je správny čas sa stiahnuť. Práve pri týchto otázkach vnímam, že ja by som mal byť ten, kto má v sebe silu s tým niečo spraviť.

Chcem veriť sebe, tomu, že som schopný roztopiť ľady, pohnúť horami, letieť do výšok, byť najlepším a robiť svet lepším miestom. Chcem sa spoliehať na seba, moje schopnosti a tak trochu na náhodu, nevedomosť, ale aj nestálosť. Tak isto veriť tomu, že ja som ten, kto má ten čarovný prútik, ktorý pri správnom používaní dokáže nemožné zmeniť na veď to nič nebolo.

Verím, že my sami máme silu zmeniť veci okolo seba. Samozrejme, nie všetko vieme ovplyvniť. Veci sa dejú samé, inokedy musíme zamakať. Možno je toto téma, o ktorej sa nemá baviť na blogu, ale niekde doma. Možno sa po pár rokoch na článku budem zabávať, lenže aspoň uvidím, kam som sa posunul a o koľko vedomostí som vyrástol.

Ďakujem za

23. december 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Netuším, aký je dnes deň, pracovné tempo je naozaj svieže. Celé obdobie ako keby sa zlievalo do jedného celku. Sem-tam pracovné nasadenie vyruší zbytočná prekážka na miestach, kde by nemala byť. Len čo by to bolo za obdobia, ak by sme do niečoho nezakopli, nepokazili, či sa len tak neuhli prekážkam, ktoré po nás niekto hádže. Beriem ich tak, že ten druhý možno posilňuje alebo len sa máme pozrieť trochu viac doľava.

Je tomu už nejaký ten piatok, čo ma dostala myšlienka vytvorenia niečoho. Kopa práce, vyhľadávanie, skúšanie, potkýnanie, znovu postavenie na nohy. Vlastne ide o kolobeh činností, vďaka ktorým sa otvára možnosť dostať sa na vysnívané miesta. Všetko chce veľa času, odriekania, bolesti, úsmevov a v neposlednom rade prepotených tričiek.

„Michal a jeho krásny štvrtkový úsmev č. 129,” komplimentoval ma jeden z mojich pracovných partnerov. Nemal som náladu na bláznenie, vyletelo zo mňa: „Úsmev č. 376, to je povinný zúfalý úsmev, keď nevidím svetlo na konci tunela.” Takéto úsmevy sú povinná výbava v dnešnom svete. Pôsobíme príjemnejšie, keď sa usmievame na svet.

Nie som jediný, kto sa snaží dosiahnuť svoj vysnívaný život, taktiež kto má v zálohe zopár úsmevov. Snaženie je naozaj super vlastnosť, asi najlepšia s kombináciou milión ďalších. Som amatér na život a takmer nič neviem, možno začínam tušiť, ako by mali byť veci okolo. Mám príliš málo rokov, aby som mal vedomosti podložené skúsenosťami. Verím, že keď budem mať stoštyridsaťdva, budem niečo vedieť.

Takto si cupitám po svete, píšem články, natáčam videá a sem-tam niečo urobím v práci. Tak by sa veci mohli zdať. Lenže už aj malé dieťa vie, že nie je vždy všetko, ako sa zdá. Nemienim nikoho presviedčať, ako sa veci majú, a taktiež koľko hodín trávim v práci. Ľudia si myslia, že to, čo je na sieťach, som ja. Áno, z časti som.

Je veľmi dôležité rešpektovať tok informácií. To, čo má vedieť partner v práci vie, to, čo má vedieť klient vie. A to ostané okolo je moje “ako” a zvyšok do toho nič nie je. Som v stave, že si overujem, čo funguje a taktiež čo funguje pre mňa. Začalo to, že som musel ísť s kožou na trh postaviť sa pred stavbu a fotiť sa. Pocity boli hrozné, v práci nám nič nešlo, nevedel som sa zaradiť. Dnes fotka visí na stene u mňa v kancelárií.

Kúpa prilby, reflexnej vesty a pracovnej obuvi bola jedna z najlepších investícií. Mnoho ľudí sa mi zo začiatku smialo, nielen fotkám, videám, ale spôsobu, akým som sa pohyboval dopredu, do strán v práci. Dnes je všetko história, ktorá mi otvorila kapitolu, kde som si prvýkrát uvedomil, že: “tak tu by som mohol a tu sa to dá”.

Stavil som na prezentáciu podvedomej reklamy. Dnes celé moje okolie vie, čo robím. Moje sociálne siete zahrnujem fotkami mňa z práce. Zmenil som sa z romantického vysvetlovača o kvetinkách, koláčikoch, stromčeku na človeka, ktorý si nedal na výber. Podvedomá reklama mojej práce prináša pravidelné výsledky. Sem-tam sa ešte stále niekto zasmeje, ale veď tak by to malo byť. Zaberá to viac času, ako bolo na začiatku plánované. Tak verím, že prinesie mnoho násobne väčšie výsledky, ako bolo dohodnuté.

Vďaka tomu, čo robím som pochopil, že nie každý ma bude chcieť vo svojom okolí. Nie každý bude chcieť si so mnou tľapnúť. Je to v poriadku, tak isto nechcem všetkých za svojím stolom. No nechcem, aby bol ktokoľvek hladný, len nech sa najedia vedľa či inej reštaurácii.

Rok dvetisícdvadsať bola jedna bláznivá jazda. Prvýkrát som sa ocitol v prvej línií. Prvýkrát prišli prekážky, ktoré nemali prísť. Prvýkrát prišli veľké prehry. Prvýkrát som pocítil väčšie pracovné neúspechy. No kto vie, čo by bolo, ak by neprišli.

Za posledných dvanásť mesiacov prišlo mnoho lekcií. Preto neustále tvrdím, že nič neviem a cítim sa ako niekoľkotýždňové kura, ktoré sa rozhliada po svete. Skvelá správa je, že niekoľko ľudí z minulých rokov zostalo pri mne a postupne mi odovzdávajú svoje vedomosti. Pretečie ešte množstvo vody v tých najväčších riekach, aby som porozumel.

Ďakujem rokom dvetisícosemnásť, za to, že prišiel a zobral tak veľa, dvetisícdeväťnásť za neskutočne ťažké lekcie plné potu, sĺz, zúfalých situácií. Dvetisícdvadsať za to, že som mohol byť prvýkrát v prvej línií. A taktiež za ten koniec, keď sa zas raz rozsypalo to, čo sa budovalo, aj tak stále ani len netuším ten dôvod. Bola to jazda.

Ďakujem chalanom, babám, starým, ale aj novým za to, že uverili, že existuje aj nekonvenčná cesta. Taktiež tým, čo mi dali šancu. Tým, čo ma poslali kade ľahšie. Ďakujem tým, ktorým som pomohol, aby mi neskôr ukázali ich pravú tvar. Ak som náhodou niekomu stúpol na nohu, tak bolo to nechtiac, ak to bolo náročky, k niečomu to malo byť dobré.

Ak som meškal, ďakujem, že ste počkali. Ďakujem tým, čo podporujú, stláčajú srdiečka, všetkým nedeľným obedom, poľovníkom, že ma vidia pri ranných behoch, aj tým, ktorí ma pustili na kruháči. Tým, čo pochopili, že je lepšie spolupracovať ako bojovať.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter