Vlastné skúsenosti sú tie najcennejšie lekcie. Aj keď ťažko tvrdiť, čo by bolo, ak by sme vtedy spravili, reagovali inak. Každý z nás pristupuje rozlične k takýmto témam, vlastne, vždy majú veľa pohľadov, pokiaľ sa nejedná o nás samých.
Jedna z dôležitých lekcií, ktorú som dostal bola, ak chceš uspieť v tvojom biznise, musíš sa učiť od iných ľudí, ako z tvojho biznisu. Zo začiatku som myšlienke neporozumel. Taktiež som netušil, od koho by som sa asi tak mal učiť. Mentorsvo, či oslovenie iných ľudí bolo pre mňa neprípustné, veď pravdu povediac, nebolo za kým ísť.
Vlastne, na začiatku bolo milión všeobecných kecov, výhovoriek. Moje sebavedomie nebolo takmer žiadne, no moje ego obrovské. Jediné, čo ma ako-tak poháňalo dopredu, bol akýsi tenký hlások, ktorý vravel: „Skús to ešte raz, no o čosi lepšie.” Ten hlások je tu do dnes.
Všeobecné kecy postupne odchádzali, začali ich nahradzovať nápady, myšlienky a presvedčenia. Tak teraz by sme to mohli skúsiť takto. Môj postup je už nejaký čas rovnaký, nabláznim ľudí, ukážem im o čo ide a dáme sa do práce. Lenže, tu sa často všetko končí. Aj keď objasním okoliu konkrétne kroky, poukážem na cenu, snaženie, výhody, nevýhody. Ľudia chcú výsledky hneď, najlepšie včera. Môj tenký hlások ma nabáda, aby som to skúsil ešte raz, vždy urobím pokusy navyše. No po čase znechutený odchádzam bez rozlúčenia a hľadám príležitosti na iných miestach. Aj tak beriem vždy všetko na seba, veď o tom je líderstvo.
Podľa všetkého som zlyhal pri objasňovaní plánu, možno to ani nebol dobrý nápad alebo sa nesprávne konalo. Nech je to akokoľvek, vtedy to bolo myslené najlepšie, ako som vedel. Lenže, štve ma jedna maličkosť. Mnohí ľudia chcú, aby sa robilo podľa ich osvedčených návodov, ktoré v minulosti fungovali, a tak sa takýchto plánov do dnes držia. Akonáhle príde ktokoľvek s novým nápadom, ich argument je, že nepoznajú slabosti novej myšlienky, plány. Zabúdajú, že svet sa rýchlo mení a nie vždy vyhrávajú silní pekní ľudia, firmy, nápady.
Viete, bavíme sa o tom, ako máme zmeniť v škole systém vzdelávania a jednotlivo pristupovať k žiakom. Len čo ideme mimo školy, tak tento systém nechceme aplikovať. Možno som mal šťastie a narazil som na ľudí, ktorí chcú za každých okolností byť šéfmi, mať pravdu, dirigovať, poučovať, kritizovať a takíto ľudia ma nenápadne odsúvajú na iné miesta. Na jednej strane cítim k nim vďačnosť, na druhej sa snažím cítiť pochopenie.
Za seba poviem, že potrebujem voľnosť alebo podporu. Na začiatku si vyjasnime, že voľnosť je pre mňa mať voľnú ruku a vyskúšať, vytvoriť a použiť všetko, čo je k dispozícií. K tomu uhne z cesty, drží klapačku a ešte k tomu pobúcha po pleci. Podpora je pre mňa keď ten druhý stojí za mnou v dobrom a aj v zlom, bez ohľadnu na výsledky, ale na snahu, či výsledky. Vtedy sa cítim dobre a podávam najlepšie výkony. Akonáhle to nemám, moja výkonnosť je na bode mrazu. Nemám rád, keď dostávam od vlastných polená pod nohy, zbytočne sa stráca čas. Hľadám všetkých, čo sú ochotní podporiť alebo aspoň nechať voľnú ruku.
Rozumiem, že to, čo chcem je neskutočne ťažké a pre majiteľa miliónovej firmy či riaditeľa medzinárodnej korporácie môže byť spolupráca so mnou náročná. Takisto ľudia z mojich tímov to nemajú so mnou ľahké. Lenže, inovuj alebo zomri. Sú okolnosti, keď ostať na mieste je jediné správne riešenie, s tým som sa zmieril. Mám štýl, kazím, skáčem vedľa, rozbíjam, vystrkujem rožky, sem-tam niečo vytvorím, inokedy ulovím mamuta. Ak sa opýtate ľudí, ktorí sú ďaleko, tak povedia, že za ich úspechom je veľa nesprávnych rozhodnutí, ktoré ich priviedli k dobrým, mnoho pokusov, balík trpezlivosti, usilovná dlhodobá práca a kúsok šťastia.
Aj preto nemám rád miesta, kde je všetko v poriadku, je tam teplo, žiadne riziká a mini príležitostí. Bezpečný život je najväčšie nebezpečenstvo, ktoré na nás číha. Veď schválne, opýtajme sa ľudí, ktorí majú sedemdesiat, osemdesiat rokov, či sú šťastní s tým, ako prežili život.
Pred časom som chcel dať dokopy ľudí. Nabláznil som chalanov, o ktorých som si myslel, že by to s nimi šlo. Po dvoch mesiacoch sme nepokračovali ďalej. Ja dnes netuším, či by sme vytvorili niečo. Naštvalo ma, že sa dalo prednosť krátkodobým cieľom, tie nakoniec skončili skôr, ako začali. Cítil som sa úplné bezmocný, dlho som zúril. Po čase som odišiel a našiel som si iných ľudí, s ktorými trávim čas a budujem niečo podobné. Samozrejme, mám veľmi veľa otáznikov a dosky pod nohami, ktoré sa zatiaľ pohybujú iným smerom.
Jedno je isté, som vďačný všetkým, ktorí ma odkopli, opustili, vymenili, netľapli si, lebo ma nepriamo donútili hľadať iné spôsoby, možnosti, cesty. Chcem ísť ďalej ako včera, skúsiť ešte raz a lepšie. Mnoho mojich činností beriem ako tréning, neznášam ho. Mám rád, keď dostávam či vytváram priestor, aby som sa mohol realizovať. Ten pocit milujem, poháňa ma vpred. Na druhej strane, takisto nestojím druhým v ceste, keď vidím, že to, čo kvákajú aj robia.
Každý z nás dostal mnoho šancí, mnohé utiekli, premeškali sme ich, no takisto aj pokašlali, či jednoducho sme zutekali. Na sociálnych sieťach chceme srdiečka, sledovanosť, podporu a my často robíme opak. Chceme, aby kamoš šiel s nami na kávu, aby sme mu povedali o novom biznise, v ktorom lietame, no o neho nám až tak nejde. Nedáme nič, ale chceme všetko. Zóna komfortu, rodina, partner, všetko, čo ide tam, kam nechceme, nás pravdepodobne bude ťahať dole, v lepšom prípadne nás nechá na tých miestach, kde sme. Možno budeme mať šťastie a uvedomíme si to, upravíme kurz a pokračujeme.
Článok bol písaný úplne všeobecne. Nechcel som sa nikoho dotknúť. Preto je maximálne zovšeobecnený, lebo za každou vetou je konkrétny človek. Robím veľa nesprávnych rozhodnutí. Takisto si začínam uvedomovať, čo je pre mňa dobré, no nie na úkor druhého. Prosím, ak máme možnosť, podporme toho druhého.
