Type your search keyword, and press enter

Ka-ching

Ka ching

V roku 2015 som stál pri jednom z najdôležitejších rozhodnutí, ktoré boli dovtedy predo mnou. Išlo o to, ktorou cestou sa budem uberať v živote, ale aj v práci. Jednu som poznal, bola fajn, tá druhá bola neznáma a vedel som, že to bude jazda ako na horskej dráhe. Niečo mi našepkávalo, aby som si vybral kolotoče.

Od toho momentu po dnešok je už história, ktorá sa nikdy nevráti. Môžem fňukať, čo všetko som pokašlal alebo poďakovať za lekcie, podporu a príležitosti, ktoré som si všimol. Buď sa budeme pozerať na to, čo chceme vidieť a pokúšať sa vidieť toho o niečo viac. Alebo uvidíme to, čo je a urobíme z toho ešte lepšie/horšie. Oblaky a zamračená obloha tu budú stále.

Dostal som sa k ľuďom, kde som cítil, že sa niečo naučím. Ako sa píše v múdrych knihách, ak uvidíme niekoho, kto je na miestach, kam kráčame, učme sa od neho. Tušil som, že bude musieť ísť všetko bokom, súkromný život, kariéra, baby, pravidelné toky finančných prostriedkov (aj keď sa to nikdy nevylučovalo). Išlo o podanie najlepšieho výkonu, aký som bol schopný podať, staviť na seba a skamošiť sa so všetkými a dať nabok všetko nepodstatné. Teraz neviem, či bolo ťažšie zistiť, čo všetko je nepodstatné alebo vyhrnúť rukávy a odmakať si to.

Prvýkrát som si uvedomil dôležitosť hmotných prostriedkov, keď práca, ktorá bola vyrobená sa odmenila o niekoľko mesiacov. Mohol som sa hnevať, no nebolo na koho, ja som si vybral. Vtipných príbehov sa zažilo mnoho, od roztrhaných rifieľ, či niekoľkotýždňové jedenie chleba s džemom, chodenie pešo, či keby si mal aspoň jednoizbový byt, mohli sme byť spolu. Priznám sa, bolesti to boli obrovské. Neschopnosť, asi tak nejako by sa mohli opisovať vtedajšie pocity. Samozrejme, pomohlo mi pár ľudí a najbližšie okolie. Bola to obrovská škola, no zaplatené školné bolo prispôsobené jej náročnosti.

Tak isto prišlo (to asi až dnes) akési uvedomenie, že to, čo robím, nemôžem robiť večne. Pomaly nastáva čas na zmenu a na posun na iné miesta. Život je záhada, takže všetko sa môže za sekundu, rozhovor, video, fotku, schôdzku zmeniť. Viem, že mojou úlohou je sa ukázať, byť na očiach. Ísť si vlastnou cestou bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie. Zmysel je vybudovať čo najlepšie život, pochopiť základné elementy fungovania, stať sa trochu nebezpeční v tom, čo robíme.

Vtedy v začiatkoch som sa bál všetkých tých, ktorí dosiahli v živote úspech, svoje sny, ciele. Boli mnou považovaný za nadľudí, ktorých netreba zbytočne dráždiť alebo otravovať. Tak trochu to bolo nesprávne myslenie. Verím, že tí, čo sú vpredu, môžu byť vzadu a tí, čo sú dole, môžu byť hore. Nič nie je večné, či ide o úspech, krízu, bohatstvo, ale aj chudobu.

Možno naozaj to, čo robím, je skutočný kľúč k tým vysnívaným miestam a možno nie. Možno všetko, čo sa deje ma ochraňuje, aby som nezapadol na miesta, na ktoré nepatrím. Je až neskutočné, čo všetko neviem. Čo tak trochu tuším je, že nie je všetko len o jednom alebo tom druhom. Život je viac akási skladačka, ktorá do seba zapadne. No to si uvedomíme zvyčajne až po párty, keď sa pozrieme, kto neprišiel a vlastne dobre že.