Podpora

Nemusíme si nadávať

15. december 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Negatívne správy hýbu svetom čoraz častejšie. Máme potrebu vyjadriť svoje názory aj o úplne nepodstatných veciach, do ktorých nás nič. Aj ja sa pristihnem robiť názory, sem-tam škatuľkovať. Vlastne, robím to aj teraz. Lenže namiesto komentov, rečí, radšej píšem blok. Je to také moje miesto na vyrozprávanie.

Život by mal byť viac ako práca, dovolenka, rodinná oslava, svadba, Vianoce a spŕška negatívnych postrehov. Je super sa tešiť z maličkostí, životných míľnikov, no asi to najlepšie je, tešiť sa z každého dňa. Lenže nie vždy to tak aj je možné. Každá doba prináša so sebou nové výzvy a nie každý z nás sa dokáže dostatočne rýchlo adaptovať.

Rok 2020 a jeho okolnosti rozdelil ľudí na tých, čo sú a tých, čo niečo nie sú. Smutné je, že rozdeľovanie neustále prebieha. Odďaľujeme sa, viac chceme byť sami, viac frfleme. To akési rozdeľovanie tu bolo vždy, či sme chodili do škôlky, na základnú, strednú, vysokú, tak isto aj v rodinách, v práci atď. Len nie vždy delenie malo takú moc v spoločnosti. Možno sa na nás menej obľúbených za chrbtom viac ukazovalo, či hovorilo. Dostávali sme rôzne prezývky, nepopulárne úlohy, ale vždy sme boli v partií.

Sme rozdielni, no nemusíme si za to nadávať. Ten istý človek, ktorého nemôžem vystáť je najlepší kamoš s niekým. No nemusíme sa za naše odlišnosti osočovať, aj tak to nemá zmysel. Ak vyhráme, budeme mať pravdu? Potom sa stane čo? Áno, rozumiem, že hľadáme akési spravodlivosti. Lenže svet tak nefunguje, raz pomôže viac nám, inokedy tomu druhému. Nikdy nevieme, kedy a ako sa situácie obrátia v náš prospech.

Sme všetci rovní, no sem-tam sa odlišujeme od seba lepšou pracovnou pozíciou, odlišnými zručnosťami, postojmi. Niekto vie lepšie tancovať, spievať, rozprávať, vychovávať deti, viesť firmu, či utierať doma prach. To všetko je v poriadku. Ak sa nám nepáči, kde sme, máme len dve možnosti, čo s tým. Keď sa nám nepáči, kde je ten druhý, buď podáme rebrík alebo aspoň nezavadzajme, nerozdeľujme.

Inšpirácia, dokumentovanie a fotka

17. jún 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Sedím v mojom obľúbenom kresle, mám vzdelávačku, jem čipsy a v tom počujem krik: „Hej, ty, prestaň sa správať ako reklamná agentúra, ktorá reklamuje svoje služby.“ Áno, vieme, že vonku je pekne, teplo, zima, obloha je romantická. Buď vtipný, tvor hodnotu pre druhých alebo úplne najlepšie kombinuj obe dve. „Naozaj neviem, či to, čo robím je dobré alebo nie. Lenže to, čo robím má dôvod a nič nerobím len tak.“

Dokumentovanie je proces, kde ukazujem svetu čím prechádzam, poukazujem na svoje zážitky, skúsenosti, poznatky. Učím sa tým, že tvorím. Je to jedna z najlepších ciest, ktoré pomáhajú rásť. Týmto zisťujem, spoznávam svoje myšlienky, pohľady na to, čo si myslím a čo robím.

Dokumentovanie robíme mnohí, len často poukazujeme len na svetlé a pekné chvíľky našich životov. Akosi sa bojíme poukázať na neúspešné pokusy, fotky, kde nevyzeráme dobre, situácie, ktoré nie sú prezenčné na prvý pohľad. Radšej si povieme, že teraz by bolo naozaj vhodné, aby ma nik nevidel, lebo mám mastné vlasy, som bez mejkapu, smrdím či tento omyl nemôže nik vidieť. Veď čo keď sa niekto na mne bude smiať. Vždy máme na výber dve možnosti, každá z nich má plusy, ale aj mínusy. Preto ak budeme kvákať o tom, že máme mastné vlasy, tak svetu nijako nepomôžeme, teda pokiaľ nie sme pri predajcovi šampónov. K tomu väčšina chlapov si nevšimne, že ten druhý/druhá má mastné vlasy. Všetko, čo robíme môže slúžiť ako inšpirácia pre svet, ale aj pre nás, akým byť či dokonca nebyť.

Dokumentovanie nie je len fotka na modrej alebo fialovej sieti, je to videovanie, písanie, rozprávanie a v neposlednom rade tvorenie. Celý proces nás privedie na rôzne kúty, k novým ľudom, situáciám. Ak ho pochopíme, dodáme obrovské množstvo energie do koreňov/ základov samých seba, ktoré skôr či neskôr budú slúžiť ako nové nosné piliere našich osobností v ďalších životných obdobiach. Mnohokrát sa bude diať, že nie hneď uspejeme alebo uspejeme veľmi rýchlo a potom takmer hneď padáme späť, odklial sme prišli. Lenže ak sa máme o čo oprieť, malo by byť ľahšie vstať hore.

Najčastejší vzorec na úspech je stavenie na jednu kartu a spravíme všetko, čo bude v našich silách uspieť alebo budeme skúšať mnohé odvetvia, cesty, možnosti. V oboch prípadoch je dôležité poznamenávať svoje cesty, keď už pre nič iné, raz sa zamoceme a nie je nič ľahšie, ako rozmotať sa podľa svojho návodu. K tomu raz o sto rokov sa pozrieme dozadu na to, čím sme prešli, a to bude spomienok, zážitkov, úsmevných situácií.

Dokumentovanie je jedna z najdôležitejších tém u mňa na stole. Vždy keď sa stretnem s niekým novým, zaujíma ma, čím prešiel. Taktiež sa pýtam, kde má zverejnené fotky, videá, články, portfólio, práce. Som zvedavý na toho druhého, ale nie posadnutý prehľadávaním každej stránky. Bavíme sa o džentlmenskej resp. zdvorilej zvedavosti. Chcem si v kľude pozrieť prácu toho druhého, čím prešiel a pri najbližšej príležitosti sa s ním o tom baviť. Áno, môžeme sa aj pýtať, len ak máme k dispozícií vizuálne materiály, lepšie budeme reagovať.

Dokumentovanie má obrovskú váhu na ďalšie životné kroky. Tak isto nesmieme zabudnúť na inšpiráciu. Každý z nás je v niečom dobrý a najlepšie to zistíme tak, že sa o tom budeme baviť, poukazovať a podporovať. Podľa všetkého život plynie neskutočne rýchlo, nedávajme čas, energiu do naťahovačiek, škriepok. Je veľmi ľahké zavrieť dvere, lenže čo potom? Prosím, hovorme o tom, v čom sme dobrí, ukazujeme na naše super schopnosti. O mastných vlasoch sa nebavme, to naozaj k ničomu nevedie. Spôsobov je veľa, písanie, fotenie, natáčanie, nahrávanie, takmer každý z nás nosí so sebou celé nahrávacie štúdio. Prosím, používajme ho, tam vonku sú ľudia, ktorí možno hľadajú práve tú poslednú časť skladačky, ktorú máme my vo vrecku. Možno zmeníme jeden ľudský život, či vďaka nám firma začne poskytovať kvalitnejšie služby. Možností je mnoho.

Také isté dni

29. apríl 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

„Nerozumiem, prečo ukazujú tie isté miesta, výhľady, schôdzky, tie isté videá, fotky, príbehy. Naozaj nerozumiem. Keď sa pozriem na seba, tak taktiež žijem akýsi stereotyp. Nikoho nezaujímam, to viem na sto percent. Aj preto prispievam a teším sa len z momentov, ktoré sú pre mňa výnimočné. Nudí ma, keď moji priatelia pridávajú stále to isté. Na čo to robia? Veď aj tak im nikto nedáva srdiečka.”

Tak začal niekoľko-minútový monológ, ktorým sa ma snažil “niekto” z mojich priateľov odkecať od toho, aby som používal sociálne siete, videovanie, písanie článkov. Mal by som ich používať len, keď “zažijem” výnimočnú udalosť. Nakoľko som nudný, nezáživný, konzerva, neviem to a donekonečna robím to isté. Ocitol som sa pred dvoma možnosťami, čo urobiť, ako zareagovať.

Tie slová, ktoré boli povedané, neboli moje. Nič ma do toho nebolo. Vonkoncom tu nebol žiaden súboj, ani hádka. Vlastne, tak sa bežný rozhovor javil z mojej strany. Ako som sa mýlil. Kamoš ma mal tak v zuboch, že cieľom stretnutia bolo zobrať mi telefón, kameru, vymazať všetky účty, hlavu, aby som sa nikdy, ale naozaj už nikdy pred svetom neukazoval a zaradil sa do bežného života ako všetci ostatní.

Nikdy nevysvetľujem, hlavne nie kamošom, známym, rodine, nepočúvajú, nezaujímajú sa a majú svoje disko príbehy. Koniec koncov, čo koho do toho, čo robím. Moje činy, rozhodnutia, moje prehry či úspechy. Tým nikoho názor neznehodnocujem, práve naopak, počúvam, len nie všetko si beriem k srdcu. Pretože každý z nás má svoj príbeh, vieru, presvedčenia, uhol pohľadu a páči sa nám niečo iné.

Po vypočutí celého príbehu som jednoznačne odpovedal: „Máš pravdu.” Tým pre mňa daná téma skončila. Iskry z jeho slov cítilo na desiatky metrov od nás, takže nebolo nič viac treba pridávať. Chcel som tému zhodiť zo stola a baviť sa radšej o počasí. „Takže už nebudeš pokračovať v tom, čo robíš?” vyletela z neho otázka. „Jasné, že budem. Si kamoš, mám ťa rád, len do tohto si nedám kecať od nikoho, kto vidí to, čo práve opisuješ. Som veľmi rád, že viem, čo si myslíš. Ďakujem za Tvoj pohľad.” Žiaden súboj sa nekonal, chalan naštvane radšej šiel domov. Vo dverách poznamenal, aby som nezabudol napísať článok. Ďakujem za inšpiráciu.

Mnoho z nás sa bojí ísť s kožou von, lebo si myslíme, že náš život nestojí za nič. Vymýšľame si oslabujúce príbehy, akí sme na nudní alebo si nahovárame, že začneme “keď voľačo”. Ide ma roztrhnúť. Áno, robíme tie isté veci dookola, podľa všetkého žijeme dosť podobné dni, prežívame tie isté situácie. Na tom nie je nič zlé. U mňa v práci je to každý deň o tom istom. Vždy sa riešia veci, predáva sa, nastavuje, plánuje, tvorí sa, hľadajú sa riešenia. Produkt je ten istý, filozofia taktiež, menia sa ľudia a samozrejme zlepšujeme postupy, kroky, produkty, služby. Neviem si predstaviť, že by som mal každý deň robiť veci úplne odlišne, meniť postupy, stratégie. To je nemožné.

Často sa deje to, že sledujem druhých, ktorí sú už na miestach, kam by sme aj možno my chceli raz nakuknúť. Vidíme ich úspechy, krásu, silu, odvahu, štýl. Pravé takéto pocity, myšlienky nám podlamujú kolená, ak ich nevieme správne spracovať. Uberajú nám na odvahe začať, pokračovať či zmeniť. Prichádza porovnanie, následne odhováranie seba samých, aby sme nespravili radšej nič. Náš život nie je nudný, to len my nedokážeme zmeniť pohľad na seba. Sme o mnoho viac zaujímaví, ako si myslíme. Niekedy potrebujeme čas na zmenu pohľadov, myšlienok, okolia, práce, koníčkov. My máme silu vidieť seba presne tak, ako chceme. Okolie sa skôr či neskôr pridá. Nájdeme si fanúšikov, klientov, ale aj neprajníkov.

Existuje milión spôsobov, všetky sú funkčné, no nie všetky budú fungovať pravé nám. Jeden, ktorý na sto percent nebude slúžiť je, ak budeme donekonečna riešiť druhých, posmievať sa, osočovať. Smutné je, že pravé túto myšlienku pochopíme naozaj, ale naozaj neskoro.

Prosím, ukazujme svetu, čo robíme, tam vonku je kopa ľudí, ktorí sa hľadajú a nevedia, čo ďalej, ukážme, že existuje spôsob a možno vďaka našim činom, inšpiráciám, postojom naberú odvahu. Podporujme druhých, vráti sa nám to niekoľko násobne späť. Vlastne, nechajme žiť príbehy našich priateľov, okolia a hlavne tie svoje, hm a dajme svetu o nich vedieť.

Kritizovanie

19. február 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Často sa rozhodujeme zo strachu, a ten nás núti robiť veci pod tlakom, ktorý nie vždy skutočne aj existuje. Rozhodnutia, ktoré takto vznikajú, môžu viesť k úspechom, ale tak isto aj zlyhaniam. Čoraz viac si začínam uvedomovať, že nesprávne rozhodnutia sú v našich životoch kľúčové. Takže čím viac nesprávnych rozhodnutí v živote urobíme, tým je väčšia šanca, že uspejeme.

Nesprávne rozhodnutia sú voda na mlyn pre naše okolie. Všetci sme majstri na život druhých. Polemizovať o tom, ako by sme to robili my, je iba teória, akési vyrozprávanie. Ak chceme dať “radu, vychytávku či vylepšovák”, pred tým, ako ju vypustíme z úst, naozaj sa presvedčme, že poznáme všetky okolnosti. Aby to, čo budeme rozprávať nebola len hra nášho ega. Chyby sú dôležité. Ľudia, ktorí dosahujú svoje sny jednoznačne tvrdia (aspoň veľká časť z nich), že bez chýb by sa nikam nepohli. Našou úlohou je podporovať, nie podkopávať druhých.

Neznášam kritizovanie. Sem-tam sa stane, že niekto sa do mňa naváža a chce mi nanútiť ten jeho pohľad, názor , alebo že by som mal vypočuť názor druhého a aby som si dal konečne povedať. Počúvam ľudí, čítam ich komenty, poznámky, to, čo hovoria a všímam si to, čo robia. Spätná väzba sa dá povedať aj diplomaticky bez toho, aby bolela, či zasiahla miesta, odkiaľ vyráža vášeň, energia pre vec, ktorú sme zapálení. Chyby sa stávajú, robíme ich neustále a všetci. Či sú to nepodstatné maličkosti alebo väčšie zlyhania. Preto som presvedčený, že akákoľvek činnosť začína skúšaním a obrovským množstvom nesprávnych pokusov.

Často sa stáva, že po vojne sme všetci generáli. Naozaj si musíme uvedomiť, že nemáme kľúče od tohto sveta. Sme odborníci len v určitých konkrétnych oblastiach, ktoré sme na vlastnej koži prežili, či zažívame. Ak nepoznáme všetky okolnosti, vnímame len svoj názor, pocity, emócie, pozeráme sa na situáciu zo svojej strany. Mali by sme pre dobro sveta radšej držať jazyk za zubami.

Kritizovanie zabíja sny, vízie, rozhodnutia, prácu, nás, svet. Preto mnoho z nás sa ani len neodváži čokoľvek vytvoriť, či vykročiť do neznáma a už vonkoncom nevyzerať pred svetom ako začiatočník. Takže ak si myslíme, že kritika posúva, sme na veľkom omyle. Ak by kritika bola dôležitá, tak už mnoho kritikov by malo oslavné sochy či pamätníky.

Spätná väzba je dôležitá, ale nezabudnime si ju brať od tých, od ktorých by sme si šli po radu, lebo ten zvyšok možno naozaj ani len netuší. Prosím, nekritizujme, podporme a ak sa nám niečo nepáči a nevieme to zmeniť, jednoducho sa na to vykašlime.

Dajme vedieť.

23. október 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Bol som na jednej z našich stavieb, bavili sme sa s chalanmi o predaji a inzercii na internetových portáloch. Navigoval som ich, kde si môžu pozrieť predajné ponuky bytov, ktoré stavajú. Jeden z nich sa pýtal, či fotky bytov umiestňujem sem. Ten druhý mu vravel, že nie, už pozeral moje profily. Chalani majú obaja cez päťdesiat rokov, vôbec som od nich nečakal, že sa budú zaujímať o pôsobenie na sociálnych sieťach a už vôbec nie, že si ma budú obkukovať.

Chlapi, ak ste sa náhodou dostali až sem, tak Vás pozdravujem a ďakujem za inšpiráciu k článku. Stáva sa mi, že ma ľudia spoznávajú aj vďaka práci, ale aj mojej prezentácií na internete. Klienti pred tým, ako prídu, prelustrujú nielen pracovné, ale aj moje kanály. Majú pocit, že ma poznajú lepšie. Vlastne to je jeden z dôvodov práce na blogu, sociálnych sieťach.

Prezentujem svoju prácu takým spôsobom, že sa fotím s bytovým domom, žeriavom, traktorom, nakladačom, v prilbe a sem-tam vymyslím zábavnú fotku alebo video. Zmysel nie je rozprávať len o práci, zmysel je skôr ukázať niečo zo zákulisia, a tým nadviazať s druhými vzťah. Na to slúži prezentácia mojej práce na internete. Sú ľudia, ktorých zaujmem a taktiež sú takí, ktorým to je jedno, chcú kúpiť len to, čo predávam.

Mojou úlohou je popri mojej práci fotiť, kamerovať všetko okolo, priložiť k fotke niekoľko viet, k videu hlas a umiestniť na internet. To, čo robím sa volá dokumentovanie toho, čím prechádzam. Viac TU. Super je na tom to, že sa môžem o niekoľko rokov vrátiť k svojim myšlienkam, pohľadom, práci. Následne zrekapitulovať môj posun, zmenu.

Prácu na blogu a ďalších internetových kanáloch som nazval vedľajší projekt. Je to niečo, čo robím ako “bokovku”. Je to na prvý pohľad zábava, no na druhý dávam do toho mnoho úsilia, tvorby, času. Obzerám sa, prezentujem, vystrkujem rožky, inak povedané, dávam svetu vedieť o sebe.

Spoznávam nových ľudí, či pri výrobe materiálov, ale aj pri spoločných internetových cestách. Mám nový “otvárač dverí”, témy, o ktorých sa rozprávam, vyzvedám od druhých. Naberám odvahu prezentovať pred svetom moje názory, myšlienky. Učím sa, ako lepšie komunikovať, tvoriť, byť trpezlivý a neustále byť v strehu. Nikdy neviem, kde sa schováva príležitosť. Preto som presvedčený, že hlavná práca s kombináciou vedľajšieho projektu môže z dlhodobého hľadiska priniesť naozaj sladké ovocie, nové vedomosti, pohľady, ľudí.

Dnešný článok je malé pripomenutie, že tam vonku sú ľudia, ktorí popri hlavných prácach (alebo aj v rámci hlavnej pracovnej činnosti) sa snažia vytvoriť blog s kozmetikou, kanál so svojou hudbou, stránku s návodmi či biznisový účet, na ktorom prezentujú služby, produkty. Snažia sa preraziť, vyhrať nad algoritmami, okolím, nedostatkom času, kreativity, nad sebou. Mnohí máme takýchto ľudí vo svojom okolí a sem-tam sa pozrieme na ich prácu. Len nie vždy im o tom aj povieme. Možno stačí kliknúť na srdiečko a napísať koment: „Super, len tak ďalej.” Dajme im vedieť, že ich podporujeme, je to pre nich dôležité.

PS: Vždy majme nabité batérie, priestor na pamäťových kartách, lebo nikdy nevieme, kedy budeme potrebovať odfotiť, natočiť, či poznačiť myšlienku do poznámok.

PS2: Srdiečka sú fajn, používajme ich častejšie, nie len na pekné baby v plavkách.

PS3: Nepočítajme ,koľkým ľuďom sa páči naša práca, robme ju hlavne preto, že baví nás.

Fanúšík

28. august 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Každého cesta je jedinečná a niektorí z nás uspejú skôr a tí druhí ešte o čosi skôr. Myšlienka na dnešný článok vznikla už na začiatku, keď ma jeden z ľudí podporil k tomu, aby som začal pravidelne písať, natáčať videá a nahrávať vlastnú hlasovú šou. S písaním to myslím vážnejšie, s nahrávaním videí trochu vlažnejšie, zatiaľ, a hlasová šou je v príprave. Ten chlapík, ktorý ma dokopal k písaniu ma vysmial len raz, a to na začiatku, keď som ho chcel presvedčiť o tom, že budem písať až potom, keď sa stanem hviezdou.

Či mi nebude hlúpe, keď už teda budem hviezda, že nebudem vedieť písať. Lepšie povedané, kde sa chcem naučiť písať? Povedal som, že ľuďom to bude jedno, veď hviezdam sa odpúšťa skoro všetko. Neskutočne sa smial. Písanie nie je len o písaní, je to o disciplíne, pozorovaní, všímaní každodenného života. Takisto o maličkostiach či príbehoch, nápadoch, inšpirácií a samozrejme o prekonávaní sa, vylepšení komunikácie, predstavivosti a schopnosti podať príbeh, udalosť a pod.

To sú mimoriadne dôležité body, ktoré je nutné mať na pamäti pri písaní (tie body sú pre mňa dôležité, pre druhých môžu byť účinné odlišné body). Písanie neskutočne pomáha zlepšovať komunikáciu, usporiadať myšlienky, zlepšiť pamäť a hlavne núti nás byť kreatívnymi. Rad fotím, lepšie povedané, páči sa mi fotenie, už dlhší čas špekulujem, že by som si zadovážil veľký foťák. Nielen pre fotky, ale aj pre video. Na teraz mám pri sebe vždy mobilný telefón alebo GoPro. Zaznamenávam všetko, čo si všimnem. Tak ako trénujem ranný beh, tak isto trénujem natáčanie, editovanie, tvorbu videí. Postaviť sa pred kameru má takisto mnohé výhody. Pre mňa je najdôležitejšia odvaha.

Moje zlepšovanie, vnímanie každý deň trénujem príspevkami na sociálnych sieťach. Kombinácia písaného, hovoreného slova s fotkou či videom sú neskutočne výborný nástroj na zlepšenie zručností, ktoré vieme použiť v akejkoľvek životnej oblasti. Kreativita určite patrí na prvé miesta, k tomu je viac ako dobre platená.

Ak sa ma niekto pýta, prečo tvorím, tak chcem byť lepší ako včera. Chcem sa stať úspešným podľa mojich predstáv. Pracovať na tom, čo ma baví, možno aj z pláže s mobilným telefónom v ruke a popritom mať skvelý život. V jednoduchosti povedané, chcem sa cítiť parádne sám pred sebou.

Lenže, skoro vôbec som nezačal. Lebo tak, ako mnohé nástroje okolo nás vedia pomôcť, tak vedia aj pekne nakopať zadok. Vlastne, je to to isté ako s čokoládou, ak jej zjeme príliš veľa, budeme potrebovať nové plavky. Bál som sa začať písať, fotiť, natáčať, úplne som sa poskladal, keď som videl komenty na sociálnych sieťach druhých ľudí, ako šli po autoroch, tvorcoch, teda tých, ktorí skúšali. Hľadal som výhovorky, pre ktoré by som nemal začať. Môj prvý článok bol úplne otrasný, ale mal najviac páči sa mi (link) Moje prvé video, hm, nebudem sa ním chváliť (link).

Áno, čítam knihy, rozumiem, že väčšina radšej kritizuje ako spraví. Rozumiem, že nie každému sa páči moja práca. Takisto je mnoho ľudí, ktorí nikdy nepodporia. Lenže medzi nimi sa nájdu aj takí, ktorí v tichosti sledujú všetky naše kroky. Sú dôležití, lebo sociálne siete a ich algoritmy počítajú každého jedného (ha ha ha).

Dnes je ľahšie potopiť ako vydvihnúť. Z nášho pohľadu sa hodnotí ľahko, keď nepoznáme príbeh toho druhého alebo čo za tým je. Keď sa k tomu ešte pripletú emócie, máme vážnu situáciu. Namiesto aktívneho počúvania sme sa stali sudcami, katmi, žalárnikmi, ale aj odborníkmi na všetko. Prosím, zmeňme frekvenciu našich prijímačov z FM (for me – pre mňa) na FE ( for everybody – pre každého).
Každý z nás vidí, vníma veci, ľudí, okolnosti príležitosti odlišne.

Každý z nás robí chyby a stúpa vedľa.

Každý z nás má dobré, silné, ale aj také stránky, o ktorých nerád rozpráva.

Je dobré mať vedľa seba človeka, od ktorého sa učíme, taktiež takého, s ktorým sme na jednej vlne, ale aj takého, ktorý čerpá vedomosti od nás. Učím sa, skúmam a učím aj ďalších. Takáto čarovná formulka vie neskutočne urýchliť náš vývoj. Mám obľúbených ľudí, pri ktorých keď som, cítim sa ako v siedmom nebi, nech ide o pracovný alebo súkromný život. Áno, robili si zo mňa v začiatkoch peknú srandu, lenže dnes sme kamoši, ukázal som im výsledky, prístup a odviedol kopec práce.

Mám kamošov, ktorí tvoria a naozaj ich tvorbe nerozumiem, ale napriek tomu im vždy dám srdiečko k ich príspevku, často aj koment. Samozrejme, keď sme spolu na káve, tak sa zaujímam o ich prácu. Čarovná formulka dva: hľadaj na druhých, čo sa ti naozaj páči. Mám aj takých kamošov, ktorí už nie sú moji kamoši. Vôbec mi to nevadí, necítim sa previnile, nemám na nich čas, nič im nevysvetľujem, nevyhľadávam ich spoločnosť. Keď sa vidíme, slušne pozdravím a slušne ich obídem. Napriek tomu si o nich nemyslím nič zlé, len ich už nechcem mať vo svojom okolí.

Veľkí ľudia posúvajú druhých hore, nie opačným smerom a už vonkoncom nikoho nebrzdia. Lenže na druhej strane je tu veľmi tenký ľad. Nemôžeme posúvať všetkých hore, to je nad slnko jasné. Lenže, keď už nevieme posúvať, tak aspoň im nepodkopávajme nohy, len ich slušne obíďme.

Nápady k nám prichádzajú v rozličnom veku, období, situácií. Vôbec nie je hanba začať v 46, 52 či 64, priemerný vek života sa predlžuje. Len možno je v dnešnej dobe ťažšie začínať aj preto, že existuje milión ciest, ktoré sú funkčné, len nevieme hneď povedať, ktorá bude fungovať práve nám. Preto podpora svojho okolia je mimoriadne dôležitá. Keď už pre nič iné, tak možno práve my budeme potrebovať kliknúť na “páči sa mi to”, alebo aby kamoš nejako nenápadne povedal jeho kamošovi o našich službách, produkte.

Nezabudnime, najskôr musíme dať a potom dostať. Preto fandím ľudom, od ktorých sa učím alebo naberám vedomosti. Takisto podporujem druhých a vôbec za to neočakávam nič, vlastne očakávam, že ich práve moje srdiečko alebo rozhovor so mnou posunie ďalej. A čo s tými, ktorí nás nepodporujú, kritizujú, smejú sa nám? Nič. Odídu sami.

Podpora alebo voľné ruky

6. marec 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Vlastné skúsenosti sú tie najcennejšie lekcie. Aj keď ťažko tvrdiť, čo by bolo, ak by sme vtedy spravili, reagovali inak. Každý z nás pristupuje rozlične k takýmto témam, vlastne, vždy majú veľa pohľadov, pokiaľ sa nejedná o nás samých.

Jedna z dôležitých lekcií, ktorú som dostal bola, ak chceš uspieť v tvojom biznise, musíš sa učiť od iných ľudí, ako z tvojho biznisu. Zo začiatku som myšlienke neporozumel. Taktiež som netušil, od koho by som sa asi tak mal učiť. Mentorsvo, či oslovenie iných ľudí bolo pre mňa neprípustné, veď pravdu povediac, nebolo za kým ísť.

Vlastne, na začiatku bolo milión všeobecných kecov, výhovoriek. Moje sebavedomie nebolo takmer žiadne, no moje ego obrovské. Jediné, čo ma ako-tak poháňalo dopredu, bol akýsi tenký hlások, ktorý vravel: „Skús to ešte raz, no o čosi lepšie.” Ten hlások je tu do dnes.

Všeobecné kecy postupne odchádzali, začali ich nahradzovať nápady, myšlienky a presvedčenia. Tak teraz by sme to mohli skúsiť takto. Môj postup je už nejaký čas rovnaký, nabláznim ľudí, ukážem im o čo ide a dáme sa do práce. Lenže, tu sa často všetko končí. Aj keď objasním okoliu konkrétne kroky, poukážem na cenu, snaženie, výhody, nevýhody. Ľudia chcú výsledky hneď, najlepšie včera. Môj tenký hlások ma nabáda, aby som to skúsil ešte raz, vždy urobím pokusy navyše. No po čase znechutený odchádzam bez rozlúčenia a hľadám príležitosti na iných miestach. Aj tak beriem vždy všetko na seba, veď o tom je líderstvo.

Podľa všetkého som zlyhal pri objasňovaní plánu, možno to ani nebol dobrý nápad alebo sa nesprávne konalo. Nech je to akokoľvek, vtedy to bolo myslené najlepšie, ako som vedel. Lenže, štve ma jedna maličkosť. Mnohí ľudia chcú, aby sa robilo podľa ich osvedčených návodov, ktoré v minulosti fungovali, a tak sa takýchto plánov do dnes držia. Akonáhle príde ktokoľvek s novým nápadom, ich argument je, že nepoznajú slabosti novej myšlienky, plány. Zabúdajú, že svet sa rýchlo mení a nie vždy vyhrávajú silní pekní ľudia, firmy, nápady.

Viete, bavíme sa o tom, ako máme zmeniť v škole systém vzdelávania a jednotlivo pristupovať k žiakom. Len čo ideme mimo školy, tak tento systém nechceme aplikovať. Možno som mal šťastie a narazil som na ľudí, ktorí chcú za každých okolností byť šéfmi, mať pravdu, dirigovať, poučovať, kritizovať a takíto ľudia ma nenápadne odsúvajú na iné miesta. Na jednej strane cítim k nim vďačnosť, na druhej sa snažím cítiť pochopenie.

Za seba poviem, že potrebujem voľnosť alebo podporu. Na začiatku si vyjasnime, že voľnosť je pre mňa mať voľnú ruku a vyskúšať, vytvoriť a použiť všetko, čo je k dispozícií. K tomu uhne z cesty, drží klapačku a ešte k tomu pobúcha po pleci. Podpora je pre mňa keď ten druhý stojí za mnou v dobrom a aj v zlom, bez ohľadnu na výsledky, ale na snahu, či výsledky. Vtedy sa cítim dobre a podávam najlepšie výkony. Akonáhle to nemám, moja výkonnosť je na bode mrazu. Nemám rád, keď dostávam od vlastných polená pod nohy, zbytočne sa stráca čas. Hľadám všetkých, čo sú ochotní podporiť alebo aspoň nechať voľnú ruku.

Rozumiem, že to, čo chcem je neskutočne ťažké a pre majiteľa miliónovej firmy či riaditeľa medzinárodnej korporácie môže byť spolupráca so mnou náročná. Takisto ľudia z mojich tímov to nemajú so mnou ľahké. Lenže, inovuj alebo zomri. Sú okolnosti, keď ostať na mieste je jediné správne riešenie, s tým som sa zmieril. Mám štýl, kazím, skáčem vedľa, rozbíjam, vystrkujem rožky, sem-tam niečo vytvorím, inokedy ulovím mamuta. Ak sa opýtate ľudí, ktorí sú ďaleko, tak povedia, že za ich úspechom je veľa nesprávnych rozhodnutí, ktoré ich priviedli k dobrým, mnoho pokusov, balík trpezlivosti, usilovná dlhodobá práca a kúsok šťastia.

Aj preto nemám rád miesta, kde je všetko v poriadku, je tam teplo, žiadne riziká a mini príležitostí. Bezpečný život je najväčšie nebezpečenstvo, ktoré na nás číha. Veď schválne, opýtajme sa ľudí, ktorí majú sedemdesiat, osemdesiat rokov, či sú šťastní s tým, ako prežili život.

Pred časom som chcel dať dokopy ľudí. Nabláznil som chalanov, o ktorých som si myslel, že by to s nimi šlo. Po dvoch mesiacoch sme nepokračovali ďalej. Ja dnes netuším, či by sme vytvorili niečo. Naštvalo ma, že sa dalo prednosť krátkodobým cieľom, tie nakoniec skončili skôr, ako začali. Cítil som sa úplné bezmocný, dlho som zúril. Po čase som odišiel a našiel som si iných ľudí, s ktorými trávim čas a budujem niečo podobné. Samozrejme, mám veľmi veľa otáznikov a dosky pod nohami, ktoré sa zatiaľ pohybujú iným smerom.

Jedno je isté, som vďačný všetkým, ktorí ma odkopli, opustili, vymenili, netľapli si, lebo ma nepriamo donútili hľadať iné spôsoby, možnosti, cesty. Chcem ísť ďalej ako včera, skúsiť ešte raz a lepšie. Mnoho mojich činností beriem ako tréning, neznášam ho. Mám rád, keď dostávam či vytváram priestor, aby som sa mohol realizovať. Ten pocit milujem, poháňa ma vpred. Na druhej strane, takisto nestojím druhým v ceste, keď vidím, že to, čo kvákajú aj robia.

Každý z nás dostal mnoho šancí, mnohé utiekli, premeškali sme ich, no takisto aj pokašlali, či jednoducho sme zutekali. Na sociálnych sieťach chceme srdiečka, sledovanosť, podporu a my často robíme opak. Chceme, aby kamoš šiel s nami na kávu, aby sme mu povedali o novom biznise, v ktorom lietame, no o neho nám až tak nejde. Nedáme nič, ale chceme všetko. Zóna komfortu, rodina, partner, všetko, čo ide tam, kam nechceme, nás pravdepodobne bude ťahať dole, v lepšom prípadne nás nechá na tých miestach, kde sme. Možno budeme mať šťastie a uvedomíme si to, upravíme kurz a pokračujeme.

Článok bol písaný úplne všeobecne. Nechcel som sa nikoho dotknúť. Preto je maximálne zovšeobecnený, lebo za každou vetou je konkrétny človek. Robím veľa nesprávnych rozhodnutí. Takisto si začínam uvedomovať, čo je pre mňa dobré, no nie na úkor druhého. Prosím, ak máme možnosť, podporme toho druhého.

Ja a moja šou

26. december 2018 Michal Boťanský Príbehy - vízie - Všetko

Nasledujúci článok je posledným článkom v roku 2018. Na začiatku môjho písania som zverejnil svoj úplné prvý príspevok na mojom blogu 10.4.2015. Prvý rok písania som zakončil štyrmi príspevkami. Ten prvý bol prvý, posledný bol celkom fajn. Ďalší rok bol takisto skromný na písanie. Pravidelné prispievanie začalo rokom 2017 a pokračuje dodnes. Písanie ma prinieslo na nové miesta, k ďalším ľuďom, učí ma viac si všímať a núti ma byť kreatívnejší. Hlavne usporiadať si vlastné myšlienky a prekonať sa.

Písanie je pre mňa skvelá príležitosť, ako prezentovať seba, myšlienky, postoje, budovať značku vo svete on-line. Sem-tam niekto napíše a vytiahne ma na dobrý koláč. Inokedy ma na ulici zvozí, ako som to zas prehnal v tom poslednom článku. Niekedy sa pracovné rozhovory strhnú za prácu a bavíme sa o niečom, z čoho neskôr vznikne ďalší článok. Samozrejme, ten pocit, keď kliknem na možnosť publikovať, napriek všetkým pracovným povinnostiam, je neskutočný. Ešte maličkosť, zatiaľ sa nestáva často, ale predsa: „Michal, ďakujem, toto som potreboval/a.” Vtedy si poviem, oplatilo sa.

Myšlienka, ktorá ma poháňa nielen v písaní: mobilný telefón, internetové pripojenie a môžeme za pár sekúnd ukázať svetu, čo robíme. Už dlhší čas hľadám odvahu natáčať vlastnú internetovú šou. V roku 2017 boli prvé pokusy, pracovného typu. Mali okolo 50 000 zhliadnutí. Samozrejme, že najhoršie video malo najviac videní. Skvelé skúsenosti, vyskúšali sme, aké to je natáčať, napísať scenár, zabudnúť natočiť scénku, improvizovať, pokaziť, prekonať sa, samozrejme, aj strápniť sa. V tomto svete neexistujú výhovorky typu, veď nech to iný urobí namiesto mňa. Stlačiť červený gombík a ideš, teda idem.

Moja najväčšia dilema bol jazyk, ktorým budem hovoriť vo videách. Verte, toto bol jediný problém, ktorý som riešil sám so sebou. Tým, že svet je čoraz viac globalizovaný mi vôbec nedávalo význam natáčať po slovensky. Chvíľu som chcel natáčať videá s anglickými titulkami. Takáto možnosť sa mi vôbec nepáčila. Keď už prišli do môjho života GoPro a nový telefón, musel som konať, veď videom som mal väčší dosah ako blogom. Ešte k tomu môžem byť kým chcem.

Dámy a páni, mám vlastnú internetovú šou, volá sa MyThing, zverejňujem ju na IGTV a YouTube, možno neskôr aj na Facebooku, lenže tie algoritmy mi tam zatiaľ nehrajú do karát. Začínam, takže tí, čo viete po anglicky, nesmejte sa mi, naučím sa. Tí, čo viete natáčať, nesmejte sa, naučím sa. Kúpil som si aplikáciu na strihanie videí, telefón s GoPro sú jedna ruka. Vlastne, telefón, aplikácia, on-line pripojenie a GoPro je doplnok. Moje prvé pokusy boli, hm, vtipné, aj tie ďalšie sú.

Písanie ma podnecuje hrať sa so slovíčkami tak, aby moje texty dávali význam, učí ma, aby články mali formu, zmysel, príbeh, k tomu zaujímavú foto. Teším sa, až z môjho pravidelného písania vznikne prvá, potom druhá a možno aj tretia kniha. S videami to bude iná káva. Viem, že okrem technických záležitostí budem musieť dávať pozor na milión maličkostí, o ktorých teraz ešte ani len netuším. Dôvod, pre ktorý vytváram články, videá? Robia mi radosť a pravda je, že aspoň vidím, kam som sa posunul. Dobre, dobre a núti ma, aby som nespal dlho, neprešvihol východ slnka a niečo urobil so sebou.

Takže, všetci ste vítaní na mojom IGTV alebo Youtube kanále. Verím, že sa nám podarí vytvoriť ďalší zaujímavý príbeh. Ak budete mať super nápad do mojej šou, tak dajte vedieť. Keď sa Vám náhodou moje videá nebudú páčiť, zrušte odber, nepozerajte ich, len prosím nešírme zlobu. Nechajme sa isť vlastnou cestou, veď tá býva zvyčajne najlepší učiteľ.

Vyvolanie pozornosti a trpezlivosť

9. máj 2018 Michal Boťanský vízie - Všetko

Sedím na káve s kamošom a bavíme sa o všetkom možnom. Je to mladý chalan, dosť intenzívne sa zaujíma o on-line svet. Myslí si, že dnes vybudovať úspešný biznis by malo byť jednoduché, stačí k tomu telefón a pár rokov práce. Preto sme kamoši, mám podobný názor, až na to, že ešte stále verím kombinácií on-line s off-line svetom.

Napísal som niekoľko článkov o on-line svete, dokumentovaní, ísť s kožou na trh, použiť pri tom sociálne siete alebo www.menopriezvisko.sk, popritom nezabudnúť na svet tam vonku. Viete si ich pozrieť v archíve. Bavíme sa na tieto témy neskutočné hodiny. Čím ďalej som presvedčený, že tieto témy sa dotýkajú každého z nás, teda okrem všetkých tých, ktorí už nechcú so svojím životom nič robiť.

Pred časom bol náš spoločný kamoš na pracovnom pohovore. Mal si priniesť so sebou profesionálny životopis, motivačný list, portfólio, názvy účtov na hlavných sociálnych sieťach, ktoré používa najčastejšie. Personálni pracovníci sa najviac zaujímali o jeho pracovné neúspechy a chovanie na sociálnych sieťach. Vo všetkých požiadavkách prešiel, tak si tľapli. Len pre zaujímavosť, pozícia, o ktorú sa zaujímal, nebola nijak náročná. Pred časom by to mohlo znieť ako sci-fi, no dnes takéto požiadavky začínajú byť súčasťou pracovných pohovorov.

Schválne, keď stretneme nového človeka, však si ho preklepneme na známych sociálnych sieťach, čo tam stvára? Takže to je jeden z dôvodov, prečo neverím len v marketing alebo všetkému, čo na prvý pohľad vyzerá parádne. Preto skôr pozerám všetko to, čo ako robíme a čo je za tým.

Vlastne súčasťou mojej práce je práca aj s on-line svetom. Keď som prvýkrát predstavil smerovanie v on-line, všetkým sa to zapáčilo, no hneď som ich upozornil, že bude treba nejaký čas, aby práca priniesla ovocie. Aj preto ma ide poraziť, keď ľudia okolo mňa sú odborníci v tom, čo robia, no správajú sa nezodpovedne k svojmu okoliu, ktoré ani len netuší, čo v skutočnosti robia. Možno sa tým oberajú o príležitosti. Takže príspevok typu: ,,Jeeéj, tu je krásny výhľad,” jednoznačne patri do tohto sveta, ale pred tým by tam mal byť príspevok: ,,Na tomto teraz pracujem, pozrite sa, lebo možno raz budeme spolu makať na spoločnom projekte.“

Nie som žiaden odborník na on-line svet, no čo som sa naučil od skúsenejších ľudí, že je našou povinnosťou ísť tam von. Žiadne váhanie, odkladanie, jednoducho ukážme svetu náš štýl, makajme dlhodobo, tí správni ľudia si nás určite nájdu, možno to zoberie nejaký čas.

Trpezlivosť bude alebo už je jedna z najdôležitejších vlastností v dnešnom modernom svete. Áno, chceme výsledky, hmotné veci, dovolenky, cítiť sa šťastne a pod. Nie každý má to šťastie, vie sú kúpiť svoje vysnívané auto v dvadsaťdvojke, či zistiť hneď po škole, čo chce robiť. K tomu zvonka tlak nám hovorí, čo máme mať, ako sa máme cítiť, čo máme robiť. Tak je viac ako jasné, že mnoho z nás má trpezlivosť zaradenú niekde na posledných miestach dôležitosti.

Vyvolanie pozornosti, záujmu je tiež jedna z mimoriadne cenných /dobre platených/ zručností, ktorá už dnes vie zarobiť, nielen balík peňazí, ale aj postavenie, vplyv, rešpekt a mnoho iných VIP vecičiek. Pochopenie, že mobilný telefón je nástroj, vďaka ktorému vieme zmeniť svet, teda pokiaľ stiahneme tie správne aplikácie a pripojíme sa na internet. Jednoduchosť, byť človekom, balík emócii, vzdelanie, k tomu pohotový humor by mala byť pridaná hodnota. Konkurencie je mnoho, sú to videá z mačiatkami, sexi suseda, rodičia, či ten chlapík/kočka v rannom zrkadle, či nesprávne pochopené myšlienky. Ako “tu a teraz” a pod.

Sme neskutoční konzumenti, malá hŕstka ľudí tvorí. Kupujeme, zaujímame, trávime čas s tým, čo vôbec nepotrebujeme vlastniť, či vedieť. Potom máme v hlave neporiadok, zmätok úplne sa odkláňame od našich skutočných túžob. Prebúdzame sa niekde v aute na ceste do práce, ktorú neskutočne neznášame, večer sa vyplačeme kamošom na futbalovom tréningu našich detí (česť všetkým, ktorí idú za svojimi snami a na futbalovom tréningu svojich detí pozorne povzbudzujú svoje ratolesti a nerozprávajú o sebe, či topánkach, ktoré si chcú kúpiť, či koľkokrát ich prehnalo na dovolenke z toho čudného jedla.).

Pre aký dôvod by sme nemohli mať lepši život vo všetkých životných oblastiach? Ak niekoho robí šťastným chodiť do práce na 3 zmeny, je to OK. Ale ak neznášame svoju životnú situáciu, prácu, priateľov, tak neviem, či je správne celé dni oddychovať doma na gauči po práci, či okopávať záhradu alebo flákať sa na drinkoch s kamošmi. K tomu na začiatku je ľahšie neurobiť nič, ako urobiť prvý krok.

Čo je za tým.

2. máj 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Často dostávam otázku k mojim snom, cieľom, víziám. Stretávam sa pri tom s ohováraním, výsmechom, konštatovaním ako mi všetko trvá dlho, alebo som sa načisto zbláznil. Nehnevám sa na nikoho, tiež som sa pozeral podobne na rôzne životné situácie pred rokmi. Na druhej strane ma štve, ako namiesto podpory dostávame rôzne prekážky aj od ľudí, ktorí chcú našu lásku, čas, pozornosť či partnerstvo v biznise.

Nevolám ľudí na kávu, na večeru a už vonkoncom s nimi netrávim žiaden čas, ak necítim od nich jednoznačnú podporu. Veď negativity i kritikov je všade naokolo dosť. Rozumiem, že to, čo vidím ja, druhý vidí úplne inak. Nemusí poznať všetky detaily, postupy, skutočnosti. K tomu vonkajšia situácia nemusí zo začiatku napovedať, že my sme tí, ktorí uspejú. Tak, ak chceme zistiť, kto skutočne stojí za nami, vykročme sa svojimi snami, dajme na pár rokov dobrý život na stranu, jazdime na starom aute, pracujme dlho do noci, alebo niečo pokašlime.

“Zvedavosť, hľadajme, čo je za tým a nikdy si nenechajme kradnúť sny. Malí ľudia nám vždy budú kradnúť sny, veľkí vždy podporia.” Jedna z myšlienok, ktorú som dostal od človeka, od ktorého sa učím ja. Nikdy nevieme, čo sa skrýva za tým správaním, myšlienkou, snom, či nepríjemným pohľadom. Aj preto je lepšie zistiť, o čo ide, ako rýchlo usúdiť podľa seba.

O tom, ako nás ovplyvňujú ľudia v našom okolí, je napísaných mnoho kníh. Je viac ako isté, že ak si berieme rady od ľudí, máme veľkú šancu skončiť ako tí, čo nám tie rady dávajú. Na druhej strane, učiť sa od druhých, môže neskutočne zlepšiť naše životy. Vyberáme si väčšinou my, koho myšlienky si pustíme do hlavy. Jeden z overených spôsobov, ako sa učiť od druhých, je osloviť niekoho, kto už dosiahol to, čo približne chceme my alebo tým prechádza. Oslovme takéhoto človeka a pracujme pre neho trebárs aj bezplatne. Za dobre odvedenú prácu dostaneme skúsenosti, spoznáme ďalších ľudí a to môže byť hodnotnejšie ako tisícka mesačne.

Tak, ak nás dnes okolie nepodporuje , ako si predstavujeme,nevidí, kam smerujeme. Je to úplne v poriadku. Vďaka tomu musíme vyvinúť väčšie úsilie, nájsť nové cesty, aby sme uspeli. Nevysvetľujme, neobhajujme sa, dajme ľuďom čas a priestor. Len prosím neprestávajme hovoriť, ukazovať, žiť a hlavne robiť to, čo naozaj chceme. Všetkých tých správnych ľudí stretneme aj tak po ceste, no a možno sa tým správnym človekom staneme práve my.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter