„Michal, no čo, ako to vidíš? Spravme to, ako ti hovorím, a neboj sa, bude dobre.“
„No ja ti neviem. Ako tak všímam celú situáciu, bude dobre len pre teba. Mne zas budú všetci nadávať, že prečo som jednému pomohol a ďalším nie.“
„No ale ty máš silnú povahu, ty to zvládneš.“
„Hej, zvládnem, ale prečo by som mal, keď sa to len zbytočne domotá?“
Ako tak jazdím po horách, vidím, že sú posiate krížmi. Ide o miesta, kde sa ľudia modlili, dúfali, verili a prosili. Dnes majú mnohé kríže desiatky rokov. Vnímam ich ako tichých svedkov príbehov, ktoré sa tu žili predo mnou. Mnohé sa žijú aj dnes.
Neviem, či títo ľudia žili ťažko, ľahko, či prosili, ďakovali, prišli o niekoho, alebo len chceli vytvoriť miesto, kde si odpočinú. Sú tu príbehy, ktoré sa už človek asi nedozvie. Čomu však verím, je, že tu bol niekto predo mnou a podľa všetkého dúfal v lepší zajtrajšok.
Takéto miesta mi pripomínajú, aký je život vrtký. Čo sa dnes môže zdať ako víťazstvo, zajtra môže byť prehra. Čo dnes môže byť stratené, zajtra môže byť nájdené. Alebo aj naopak.
V horách som zažil skvelé zážitky, videl nádherné výhľady aj zákutia. Takisto som zablúdil. Mal som pády. Jazdil som v noci, v hustej hmle, v daždi, na ľade, v snehu či v búrke, keď sa niečo pokazilo. Boli situácie, keď som nevedel ako ďalej. A tie situácie sa dejú aj dnes.
Niekedy sa prichytím, ako nadávam na seba, na svet, na všetko. Nepripúšťam si, že by mohlo byť dobre, strhnú ma emócie. Nemám silu s nimi bojovať a upratovať ich hlavne v situáciách, keď ma naháňa medveď, neviem, kde som, alebo sa niečo pokazí tak, že netuším, čo ďalej.
Je tiež dôležité pripomenúť, že človek reaguje úplne inak, keď má na sebe nejaký batoh ťažkých zážitkov, je vyčerpaný, od blata, dopotený a bez jedla, ako keď je všetko v poriadku a niekde v bezpečí. Pri náročných jazdách, tréningoch či životných situáciách je náročné všimnúť si čo i len kamaráta, ktorý ide oproti. A už vôbec nie zastaviť a prehodiť zopár viet.
V takýchto dňoch nemám nádeje, nedávam energiu do viery, že bude lepšie. Veď sa často nemám ani čoho chytiť. Sústredím sa len na jedno: ešte kúsok, potom ďalší a ďalší.
Energiu dávam vedome do pohybu a nie do premýšľania. To stojí strašne veľa síl a často nezmení nič. Určite je fajn pozerať sa pred seba, aby sa človek vyhol prekážkam, slepým uličkám či dával si pozor.
Lenže je tu aj druhá strana. V náročných situáciách si nemôžem dovoliť prepadnúť negatívnym myšlienkam. To, že si zafrflem, beriem ako vypustenie pary. To, že nedávam energiu do nádejí, neznamená, že neverím vôbec. Veď ak by som neveril, nemohol by som pokračovať ďalej a je dosť možné, že by som sa zosypal.
V bežných dňoch mám hlavu plnú snívania, filozofovania, viery, nádejí, pravidiel a krásnych, úsmevných myšlienok. Ono je to asi aj správne. Veď, čo by som bol bez nich?
Ako tak cupitám životom, všímam si, že občas dávam sebe, a asi aj okoliu, falošné nádeje. Ako keby boli založené len na pocite. Možno z neschopnosti povedať niečo iné alebo v snahe lepšie ukončiť rozhovor.
Nerobiť zbytočné závery je veľmi dôležitá zručnosť. No nepripustiť si ich k telu je ešte dôležitejšie. To platí podľa mňa pre tie dobré, ale aj pre tie menej príjemné vecí.
Áno, život sa deje. Lenže tak, ako sa niečo môže pokaziť, môže sa aj napraviť. Moja najväčšia viera v živote je, že to, čo je okolo nás, je záhada. Keď budem len doma ležať na gauči, tak pravdepodobne na mňa padne strop alebo mi narastie brucho a inak sa nestane nič.
Viem, že sa musím nejakým spôsobom hýbať, ukazovať svetu, že aj ja som tu. Pokúšať sa o niečo. V neposlednom rade musím v bežnom dni nájsť radosti, vďaka ktorým uvidím, že tie lepšie zajtrajšky už prišli.
Vlastne aj prišli, len na tie pekné momenty zabudnem. Možno aj preto, že niekedy je tých náročnejších období viac. Či sú len o čosi hlučnejšie a tým prekričia všetko pekné.
Ako to v skutočnosti teda je s tými nádejami? Plytvám energiou? Má zmysel sem-tam uletieť a uveriť niečomu, čo je už na prvý pohľad nedosiahnuteľné? Nech je to akokoľvek, idem ďalej. Krok za krokom.
Múdrych myšlienok je strašne veľa a nie je jednoduché sa v nich zorientovať. Ľahko sa o nich premýšľa, keď je všetko v poriadku. Keď som pod záťažou, je to trochu iné.
Nie som sám, kto chce od seba niečo viac. Áno, sú dni, keď strácam svetlo na konci tunela. Potom sú také, kde žiaden tunel nie je. Preto keď dnes zbadám v lese kríž, na pár chvíľ umlčím svoje myšlienky a bez záverov pokračujem ďalej.
Dnes už rozumiem, že je fajn pomáhať ďalším ľuďom. No nie na úkor seba. Som v pohode, ak ma niekto o niečo žiada a treba prižmúriť jedno alebo aj druhé oko. No ak ide niekto dosahovať svoje ciele na môj úkor a ešte pri tom hádže zodpovednosť na mňa, tam už priestor nie je.
Pretože ten Michal je v pohode chalan. Niečo má natrénované a niekedy aj niečo zvládne. Len tých falošných nádejí už bolo dosť z oboch strán. No a práve túto myšlienku by bolo fajn pripustiť si možno trochu častejšie.
