Pohľad

Sebapochybovanie

24. september 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

V predchádzajúcom článku som čiastočne načal tému o tom, kam sa pozerám, čo si všímam. Ako sa postupne menia moje myšlienky, názory, tak je možno fajn sa nad tým ďalej zamyslieť sa. Keď pre nič iné, aspoň sa pozriem kam ma to celé zavedie a možno sa inšpirujem k ďalším článkom na blogu.

Sú ľudia, ktorí majú na mňa vplyv. Sú ľudia, o ktorých ani neviem, že existujú, čo ma odmietajú, chcem s nimi tráviť čas. Potom sem-tam príde niekto, kto sa ozve, len keď to vyhovuje. Ja robím to isté taktiež. Žiadne fňukanie, ale je dobré na seba sa trochu pozrieť aj s odstupom.

Som na schôdzke a bavíme sa o živote. Sťažujeme, chválime, tešíme sa, čo sa deje okolo nás. Veľa príjemnej energie, takej, aká má byť medzi kamošmi. Žiadna závisť, súdenie, nároky, uvoľnenie medzi bežným dňom. Ako sa tak bavíme uvedomujem si, že asi sa mi upravili pohľady. To, čo ma predtým zaujímalo, dnes už nie. Vlastne, až tak ten čas takto tráviť nechcem. Možno chcem od seba, rozhovorov, života viac. Niečo hlbšie s niekým úplne iným.

Sem – tam si všimnem sám, inokedy mi život prenesie skúšky, vďaka ktorým si uvedomujem, čo sa deje. Ľudia okolo mňa majú na mňa taktiež vplyv. Nie len priamy, ale aj nepriamy. Sem-tam si všimnem, ako sa mám zlepšiť, alebo to, čo vidím nemá u mňa miesto.

Verím, že sa môžem niekým stať. Teda, ak budem skúšať, obrusovať, zamýšľať sa. V neposlednom rade aj niečo robiť. Verím, aké dôležité miesto má pohyb. Keď sa raz prestanem hýbať budem podľa všetkého na konci.

Situácie v našich životoch nevyzerajú vždy ideálne, romanticky, rozprávkovo. Nikdy nevieme, kedy zlomový moment príde. Ak sa o niečo pokúšam môžem uspieť, ale aj zlyhať. Len ak nebudem robiť nič, je možné, že sa nič nestane. Nikdy neviem koho inšpirujem, kto sa na mňa pozerá. Sám na seba mám vplyv, taktiež ďalší ľudia ho majú. Raz možno dvakrát za život sa objaví niekto, kto zbúra všetko. Vďaka tomu nanovo začneme vnímať, stavať.

Pamätám si, keď som začínal písať blog. Chalan, čo ma nakopával do zadku tvrdil, že ak nezačnem teraz, tak podľa všetkého toho zmeškám viac, ako si dokážem predstaviť, stratím kopec času, príležitosti. Povedal mi, aby som písal pravidelne, zle, mám robiť chyby, písať o ničom. Že vraj vždy, tu bude niekto, kto ma podporí, ale aj sa bude smiať. Dnes sa približujem k päťstovke napísaným článkom. Stále sa cítim, že neviem písať a je predo mnou ďaleká cesta. Lenže tvorenie pomáha nielen si všimnúť, upratať svoje pohľady, myšlienky, ale aj chaos, ktorý nosím v sebe v hlave, v očiach.

Nie je ľahké prísť na to, čo si všímať a čo nie. Tiež z času na čas potrebujem upraviť pohľady, vyčistiť optiku. Tu je dôležité zdôrazniť, či som ochotný prijať takúto pomocnú ruku. Taktiež prísť na to od koho. My ľudia, sme odmietači a ani za ten svet nechceme od niekoho pomoc. Každý z nás sem – tam by mohol prijať rameno, o ktoré sa môže oprieť.

Taktiež je dôležité nájsť si bútľavú vŕbu. Hlavne takú, ktorá naše sťažovanie nepoužije proti nám v tých slabších chvíľach. Ono to vyrozprávanie má dôležitý význam. Určite nie je správne dusiť v sebe myšlienky a potom riskovať, že to celé buchne niekde tam, kde to nečakáme. Mne najviac pomáha šport, písanie, blogovanie, tvorba. Samozrejme, ľudia okolo mňa.

Ako tak idem životom, všímam si ako sa menia moje myšlienky, nápady, a taktiež s kým chcem tráviť čas. Zaujímam sa o to, čo dokážem ovplyvniť. Ako sa k správam druhému, koľko času a pozornosti dám. Snažím sa dodržať slovo, čo poviem, čo povedať nie je treba.

Ja neverím na karmy, ani zákony vesmíru. Podľa mňa to len niekto vymyslel, aby sa lepšie predávali kurzy, knihy či počúvali prednášky. Verím, že život je záhada. Mám sa správať najlepšie k sebe a taktiež k svetu. Aj napriek tomu, že nie všetko čo dám aj dostanem späť.

Časom sa ľudia okolo mňa prirodzene menia. Všímam si, že mnoho ľudí ostalo tam, kde sa naše cesty rozšili. Niekto sa posunul o svetelné roky dopredu. Veľakrát však, už ani nie je ani o čom sa rozprávať. Nikoho neodsudzujem. Je však fajn si uvedomiť, ako je dôležité dať sebe aj druhým priestor na to, aby sme sa niekam posunuli ďalej. Možno sa niekedy ešte stretneme a možno nie. Tí šťastnejší z nás sa posúvajú ďalej spolu.

Hovorí sa, že tráva je zelenšia u susedov. Skutočnosť je taká, že tráva je zelenšia tam, kde sa o ňu staráme. Ja sa chcem starať o seba, o ľudí, ktorých mám rád. Sem – tam urobiť tento svet lepším miestom, čo i len jedným malým skutkom, myšlienkou, úsmevom. Veď predsa môj najväčší súper je moje sebapochybovanie. Nikto viac. Práve to sa snažím dostať z mojich myšlienok, pohľadov, ale aj brucha.

To pekné

17. september 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Posledné mesiace sú u mňa o bolesti. Leto, náročné tréningy, život, skúšky, veci. Je to jazda na horskom bicykli nielen v hore, ale ako keby vo všetkom. Na druhej strane, sú tu neskutočné momenty, ktoré prišli ako keby z iného sveta. Obdobia sa menia rýchlo. Berú veľa energie, taktiež dávajú späť. Nesú so sebou skryte odkazy, zamýšľania a v neposlednom rade sú tu príležitosti.

Ako tak idem životom, všímam si ako sa môj záujem mení. Na čo konkrétne sa zameriavam, čo vidím, cítim. Čím ďalej viac si uvedomujem čo chcem. Všímam si ako príležitosti okolo mňa sa menia a ukazujú. Taktiež si všímam čomu venujem pozornosť, čomu nie.

Snažím sa hľadať to čo by nás mohlo spájať. O tom hovorím, píšem, žijem. Každý jeden človek nám niečo dá. Niekto pocit po ktorom tužíme, pomoc, kopanec, životnú radu, tyčinku, úsmev. Zrania nás hádam všetci, či to bude vedome alebo nie. S tým sa učím žiť, pracovať. Najlepšie je nebrať veci osobne. Nie všetko sa deje, pretože som hlavným hrdinom.

Taktiež aj ja dávam sebe, druhým, svetu. Odovzdávam moje energie, myšlienky, pohľady, nedorozumenia, chyby. To čo mi robí radosť, a to čo vidím. Chodím do cudzích svetov, volám druhých do môjho sveta. Nechávam sa unášať, inokedy poriadne potiahnem.

Vždy som sa pozeral na situácie tak, že som robil urýchlené závery, škatuľkoval, mal som vlastné pravdy, vzorce. Viac to ničilo ako pomáhalo. Zabudol som, že na začiatku sa dávajú šance, nie robia závery. Zmena prišla postupne. Na niečo som prišiel sám. Na ďalšie mi niekto pomohol pozrieť sa.

Je skvelé snívať, mať predstavy. Vidieť svet ako veľkú možnosť, kde sa vedia odohrať najkrajšie sny. Taktiež je dobre byť na očiach, tvoriť, skúšať, hľadať, niečo budovať. Tu je azda najdôležitejšie pripomenúť, že častokrát tie najväčšie úspechy sú spojene so správnymi ľuďmi. Mať skvelého životného partnera, nie je len bonus, ale aj nespravodlivá životná výhoda.

Dávať veciam, situáciám, ľuďom priestor, aby sa prirodzene uvoľnili, ukázali, nechali kvitnúť, odišli. Nejaké obdobie som šiel takto svetom sám, no neskôr sa začali pridávať ďalší. Už som vyrástol mať pravdu, pokoj, alebo sa hádať. Život je záhada, ale aj energia, ktorá je v nás, okolo nás. Každý si ho v sebe určitý čas nesieme, až jedného dňa zhasne. Nevedno však kedy.

K tomu, ak má človek zašpinenú optiku, teda vnímanie, je náročnejšie si všímať súvislosti, maličkosti a potom premýšľať s čistou hlavou. Aj preto je dôležité mať okolo seba parťákov, najlepšie takých, čo nám podajú vreckovku na vyčistenie skiel. Pohár vody a do ruky dajú tyčinku, aby sme mohli pokračovať ďalej.

Bolesť je však potrebná rastu a uvedomeniu, len ak je jej príliš tak to zvyčajne moc dobre nie je. Verím, že životom sa môžeme pohybovať aj bezbolestne. Tak aby sme si vážili seba, okolie, bežné dni veci, bez akýchkolvek buchnutých kolien. Život zvyčajne však najkrajšie uvidíme až vtedy ,keď sa niečo stane. Nemusí to byť hneď zlé. Len otázka je, či si to pekné dovolíme pripustiť aby sa stalo.

Ľudia

9. september 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Zaujíma ma, prečo pri ľuďoch, kde cítim, že by to mohol byť parádny vzťah, partia, odchádzajú z môjho života. Už za určité obdobie som prišiel o nejedného človeka. Nech robím čokoľvek, stále sa krútim v tom istom kolotoči.

Cítim sa tak, ako keby som nevedel prelomiť podanie. V začiatkoch ma to štvalo, keď som si všimol prvé odchody. Postupne sa učím nebrať veci osobne. Po pár smutných chvíľach poďakujem a nechám všetko tak. Straty bolia a z času na čas sú aj dosť náročné. Aj preto sa snažím nepúšťať si druhých blízko seba. Lenže keď tak premýšľam, väčšina ľudí, ktorý príde do môjho života, skôr či neskôr odíde.

Posledné obdobie nesie so sebou ťažšie skúšky, odkazy, mätúce signály. Mal som čo robiť, aby som to dáko ustál. Nad vodou ma drží hlavne môj tréningový program. Aj keď teraz od leta to už trochu flákam. Dochádza mi vnútorná sila, motivácie, cítim únavu. Čo ma drží nad hladinou je cieľ, disciplína a návyky. Lenže môžem byť aj pretrénovaný.

Učím sa utlmiť moju bolesť aby som nespôsobil druhým bolesť. Byť zatrpknutým je jednoduché. Aj ja mám dni, keď sa mi nedá ísť ďalej, nechutí mi jesť, nepomáha ani jazda na horskom bicykli. Niektoré odmietnutia bolia, viac ako dostať po nose. Samozrejme, že niekoľkokrát ešte skúsim zaklopať na dvere, ale sa aj pozriem, či nie je odomknuté. Niekedy prídem znova po čase skúsiť, inokedy už nie.

Ako tak cupitám svetom stretávam rôzne situácie, ľudí. Niekoho si obľúbim hneď a niekoho neskôr. Potom sú aj takí, ktorých si nevšimnem. Sem- tam sa nechám zviesť, alebo nesprávne pochopím signály toho druhého. Nedorozumenie mám na stole. Snažím sa pozorovať, vnímať, počúvať, všímať. Vždy nejaké vylepšenie sa ku mne dostane. Taktiež aha moment, ktorý mi ukáže aký som bol, alebo akým nemám byť.

Niekomu dám viac času, pozornosti, inému menej. Sem- tam aj na úkor seba. Učím sa neočakávať nič späť. Dostávam taktiež, niekedy aj viac, akoby som možno mal. Snažím sa nereagovať. Ukľudňujem svoje myšlienky emócie, dýcham, počítam do desať, idem radšej spať. Zvládať emócie dá poriadne zabrať. Vybuchnúť je ľahké, lenže teraz radšej vypustím paru niekde v kopcoch na bicykli.

Po ťažkých rozhovoroch, situáciách, prehrách, neporozumeniach máme možnosť ukázať svoj skutočný charakter. Alebo aj keď nič od toho druhého nepotrebujeme. Vonkajšie okolnosti nás môžu pomýliť. Ľahko a rýchlo nám vie narásť ego, sebavedomie, namyslenosť. Netreba zabúdať na rany od života, nesprávnych rozhodnutí, ale aj zhody okolností. Zhorknúť môžeme po ceste. Robiť druhým zle, je už však dobrovoľná voľba. Teórie sú ľahké, no keď ide o naše emócie. Dávajme si pozor, oplatí sa to.

Ak budem druhým robiť zle, čo tým dokážem? Veci sa dejú, nedorozumenia taktiež. Niekedy život mnou zatrasie, inokedy zatrasiem ja. Ak sa mi niekto nepáči, nesúhlasím, trávim s takým človekom menej času, resp. až vôbec. Nemám záujem sa s nikým naťahovať, veď čas sa dá tráviť aj lepšie. Verím, že ak môžem aspoň na chvíľu niekomu spríjemniť čas, tak mením svet k lepšiemu.

Každý, kto príde do môjho života, si so sebou nesie batoh emócii, pravidiel, zážitkov, skúsenosti. Nech sú akékoľvek. Mojou úlohou nie je súdiť, poučovať, ale skôr porozumieť. Dozvedieť odlišné pohľady. Často takéto situácie vedia naučiť viac ako najlepšie knihy.

Je dôležité zavolať von, keď sa mi niekto páči, ukázať sa, prejaviť záujem, urobiť zopár pokusov. No naháňať niekoho, uf, tak to teda nie. Hovorí sa, že potenciál ktorý vidíme v druhých ľuďoch, je odrazom nás, čo by sme robili, ak by sme boli na ich mieste. Povedať niekomu o jeho potenciáli však neznamená, že druhý tak má aj urobiť. Za mňa je fajn povedať, keď si niečo všimnem čo by niekomu mohlo pomôcť na ceste životom. Lenže, tu je tenká hranica, kedy povedať, ako povedať a či vôbec povedať. My ľudia sme vo všeobecnosti odmietači. Zvyčajne rady do života prijímame od najbližších. Tým netvrdím, že to nie je správne, ale nie vždy to je najsprávnejšie.

Každý z nás je v niekoho príbehu za zlého, dobrého, neznámeho, záhadného, ale aj úplne nikým. Vieme si pomahat, tešiť sa spolu, ale aj ubližovať. Čím viac kráčam životom, tak si všímam silu ľudí okolo seba. Sú ľudia, ktorých vidím z času na čas a rozžiaria vsetky moje tmy. Potom sú tu takí, s ktorými mám chuť tráviť celé večnosti. Mám aj okolo seba ľudí, ktorí prídu pozdravia, a ani neviem že existujú. Samozrejme, ja som taký istý v druhých príbehoch. Snažím sa uvedomiť si , že každý s kým trávim čas, je pre mňa akýmsi darom. Niektoré chvíle sú príjemné, ďalšie sú výnimočné. No nezabúdam aj na také, kde sa dary nerozbalujú. Sme ľudia, robíme chyby, nesprávne rozhodnutia, milujeme, tešíme sa, chceme niečo dokázať. Raz možno dvakrát za život dostaneme k sebe niekoho výnimočného. No nie vždy máme to šťastie, že si to všimneme.

Ďakujem za zážitky a čas, ktorý spolu trávime. Ďakujem, že mi ukazujete krásy každodenných chvíľ. Ďakujem, že ste okolo mňa. Ďakujem za úsmevy, pozdravy, rozhovory. Aj za nedorozumenia, či signály, ktoré sem tam nesprávne rozšifrujem. Ďakujem sebe za to, že aj keď to sem- tam bolí, stále verím v dobro druhých.

Výhľady

7. máj 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako tak jazdím na bicykli, tak si všímam miesta, ktoré som pred tým nevidel. Sú dni keď, je všetko pekné, ale sú dni keď je naokolo voda, hmla, tmavé farby. Vlastne takéto dni sa striedajú. Samozrejme sú aj dni, keď sa nedá jazdiť a vtedy stojím, bežím, plávam, vyjedám, alebo len tak niekde som.

Veľakrát si poviem toto odfotím. Lenže neodfotím. Zmysel je preto, aby som sa znova niekedy vrátil. Výhľady sa menia ročným obdobím, počasím, mnou. Tu je možno dobre poznamenať, že asi nestihnem vidieť všetko.

Výhľady sú odmena na dušu, hlavne jej umeleckú časť. Ak mám intenzívny tréning, tak si moc nevšímam okolie. Okuliare aj oči mam zaliate potom a som rád, že tak trochu vidím čo sa deje okolo mňa. Ak sú tréningy menej náročnejšie, alebo sa len tak vozím, všímam si okolie viac.

Sú miesta na ktoré sa rad vraciam pre výhľady a taký ten pocit. Nie som si istý ako to správne nazvať. Pre mňa dôležité je vidieť niečo čo mám rád. Zvyčajne aj podľa toho plánujem trasy, tréningy, či spoločné výjazdy. Keď je niečo čo sa mi páči, sem tam to ukážem aj druhým.

Samozrejme sú obdobia, keď sa na obľúbených miestach necítim najlepšie. Nevšimnem si žiadne výhľady, alebo nie sú žiadne. Je to v poriadku. Pohyb a skúšať sú u mňa veľmi dôležité. Ak budem sedieť niekde na gauči asi nič neuvidím. Niekedy dám všetkému čas, inokedy sa vrátim neskôr. No stane sa, že nie všetko chcem vidieť ešte raz.

Sem tam sa stane, že cesta za výhľadom boli. U nás v cyklistike máme protivietor, dážď, chlad, horúčavy, technické poruchy. Po náročnom tréningu, sa sem ťažko dupe s úsmevom na tvári, alebo chuti ísť ďalej. Vtedy sa chcem na všetko vykašlať.

Vyhlad je pre mna odmena ze výšlap hore kopcom, alebo prejdenú vzdalenosť. Nie vždy vidím najlepšie výhľady napriek dobre odmakanému tréningu, jazde. Niekedy sa vrátim, inokedy skúsim niečo ďalšie.

Nebudem stíhať

12. február 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

To, že som na šport, je cítiť z mojich príspevkov na blogu. Pohyb je fajn. Veď nejaký ten piatok je súčasť mojich dní. Skúšal som viacero športov. Niektoré ma oslovili viac, iné menej. Majú mnoho spoločného. Ono ak človek investuje trochu času, dokáže sa za krátky čas dostať ku celkom fajn kondícií. Ak to je myslené vážnejšie, tak výsledky na seba nenechajú dlho čakať.

V športe je rivalita bežná. Mal som šťastie zúčastniť sa troch amatérskych pretekoch na horskom bicykli. Zažil som podporu, nadávky, lakte, ale aj úsmevy, potlesk a pokrik od publika. Podľa mňa k pretekaniu patrí, je to súčasť atmosféry, napätia, zábavy.

Ak jazdím na tréningoch niekedy sa stane, že sa nechám uniesť, Jazdím rýchlejšie, alebo dlhšiu vzdialenosť, viac kopcov, opakujem navyše cviky v posilňovni. Prvé jazdy si nevšímal nikto poriadne. Bol som všetkým na smiech. Po prvej celej sezóne, keď už prišli aj lepšie čísla už to bolo o čo si iné. Začal som spoznávať nových ľudí s podobnými záujmami. Prvé spoločné výjazdy. Mnohé sa aj neuskutočnili.

Ty si už ďaleko, kto ti bude stíhať. Bola častokrát odpoveď, keď som niekoho volal von. Som síce zelenáč, ale pre tých čo začínali včera, alebo jazdia rekreačne moc tak nepôsobím.

Jedna z chýb, ktorú som robil na začiatku, všetky tréningy som dupal. Chcel isť čo najrýchlejšie, čo najviac postíhať prejsť, odmakať. Sem tam, keď sa niekto ku mne pridal, mal som chuť tomu druhému naložiť. Bola to hra ega, dokazovanie si mojich síl, rýchlosti a vytrvalosti. Lenže stalo ma to celú partiu. Dostal som košom a mnoho parťákov už so mnou nechce jazdiť, trénovať. Čo bolo pochopiteľné.

Čim viac vládzem, tým sa inak pozerám na šport. Ak niekto začína, a ja mam to šťastie ho sprevádzať. Snažím sa jazdiť tak aby ten druhy mal okrem bolestí celého tela, hladu aj pocit že je to fajn. Pri tom stačí, keď nastavím tempo aby zelenáč stíhal za mnou. Moja výhoda je, že viem aké tempo a ako rozložiť silu na danej trase. Veď aj tak ich zvyčajne plánujem ja.

Dnes už viem čo sa patrí. Radosť je na prvom mieste. Machrovanie počká. Možno som ďalej ako mnoho ľudí z môjho okolia. No nie tak ďaleko aby som pochopil čaro športu, pohybu, podpory. Pohybovať sa je vždy lepšie ako sedieť doma na gauči a pozerať televízor.

Nie som najlepší. Mám veľmi ďaleko výkonmi od najlepších. Čo ma možno približuje je vôľa isť na tréning aj keď sa mi nechce, alebo nie sú najlepšie podmienky. Nie každý ma pevnú vôľu, alebo chce zdolať Sitno v rekordnom čase.

Takže ak ma niekto chce obdivovať. Tak len za to že prídem do fitka, alebo sadám na bicykel v dňoch keď sa mi nechce, necítim sa na to, alebo podmienky nie sú najvhodnejšie, nestíham. Ten zvyšok okolo je nepodstatný.

Šport ma učí, že nie je treba sa porovnávať. Každý z nás chce niečo odlišné dosiahnuť. Taktiež netreba zabúdať na riziká zranení. Šport na amatérskej úrovni, teda pohyb ma prinášať v prvom rade radosť. Ak s niekým súťažím, tak som to ja z minulej sezóny.

Je nad slnko jasné, že budeme cítiť aj bolesť, zúfalstvo, chuť skončiť, nechuť. Prídu otázky, či to stojí za to. Nech to bude akékoľvek, nikdy neodraďme niekoho, kto práve začína, alebo je rekreant.

Šport na mojej úrovni je koníček. Je to taká bokovka, o ktorej točím celé dni. Dostávam sa do nových kruhov ľudí, ktorých taktiež zaujímajú podobné témy. Ak som sa za ten krátky čas niečomu priučil, tak to je že podpora má obrovskú silu a ego treba nechať niekde v úzadí. Ten zvyšok bude zábava.

Naše pohľady

18. október 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Vrátil som sa na miesta, kde som predtým chcel neskutočne zapadnúť. Hovorím si dobre, dám tomu šance. Niekoľko dní som v sebe nosil čudný pocit. Hovorím si, že ten pocit klame a nič sa mi nestane. Veď predsa všetko nemôže byť o pocitoch. Lenže opäť zlyhala komunikácia. To čo spôsobovalo nezmyselné cítenie, bolo také jemné hlásenie z brucha. To je taký môj kompas, ten je dôležitejší ako pocity.

Nejako sa zorganizoval čas, priority. Bolo nad slnko jasné, že som neskutočne frflal. Nakoľko bol deň voľna, k tomu malo byť perfektné počasie. Takéto dni jednoznačne chcem tráviť vonku na tréningoch najlepšie v kopcoch. Neskorá jar a skorá jeseň patria medzi najobľúbenejšie obdobia na skvelé výkony.

Všetko prebiehalo v rámci možnosti fajn. Odsýpalo to podľa plánu a javilo sa, že by sme mohli skončiť o hodinu skôr. Pred koncom síce prišli menšie technické náležitosti. Len všetko dopadlo dobre. Práca bola tento krát nenáročná, takže síl bolo dosť aj na neskorší tréning. Už len nasadnúť a začať šliapať do pedálov.

Asi najdôležitejšie rozhodnutie, aby sa dosiahol čo najväčší čas k mojím tréningom, bolo vypustiť všetky aktivity, ktoré s nim nemali žiadnu súvislosť. So sekaním rôznych aktivít prišli samozrejme aj podpichovačky od okolia. Nerád vysvetľujem okolo mojich cieľov. Sú moje, nikoho do nich nič. K tomu energia z vonka zvyčajne uberá cieľom, vzťahom, možnostiam. Takže ak nemá byť vzájomná podpora namieste, čas venujem inam.

Ciel na rok 2023 bol jasne stanovený, prejsť 10.000 kilometrov a 100.000 výškových metrov. Zima a jar boli poriadne náročné. Dni boli krátke, prišlo zranenie. Okolo marca postupne sa začalo zaberať. Čas ktorý bol rozdrobený medzi mnohé aktivity som zjednotil pre jednu. Výrazný skok prišiel v máji a potvrdenie bolo v letných mesiacoch. Mám asi o dvoch troch kamarátov menej.

Čim ďalej som viac a viac presvedčený, ak si stanovím cieľ dokážem ho aj dosiahnuť. Je nad slnko jasné, že budem musieť niečo dať. Podľa všetkého to nebude len tak. Viem čo chcem. Viem prečo to robím. K tomu je úplne v poriadku robiť to, čo ma baví či prináša radosť. Nie je treba nikomu nič vysvetľovať, dokazovať.

Prečo o tom kam som sa vrátil? Bol tam niekto kto ma sfúkol, za to čo robím. Ako môžem trénovať aj v nedeľu. Zavádzam druhým na cestách, keby som robil aspoň niečo zmysluplnejšie. Alebo aspoň naháňal ženy. To by ako tak pochopil. Na druhej strane ten človek mi s nadšením rozprával, ako sa bol pozrieť na známom cyklistickom preteku vo Francúzsku. Fandil najznámejšiemu slovenskému jazdcovi.

Každý nech si ma názor aký chce. Jedno nestrpím v žiadnom prípade. To je presviedčanie, že môj názor je najsprávnejší a ten druhý sa má aj podľa toho správať. Prosím nekradnime druhým sny, ciele, snahu. Naše pohľady sú naše, o druhom vieme častokrát prd. Tak keď nepodporujeme, aspoň nehádžme polená pod nohy.

Siete, komenty, negativita

14. december 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je skoro ráno preberám sa v panike, nemám námet na článok. Vlastne je to týždeň čo sa nemôžem rozmotať a začať písať. Tak si hovorím, nasledujúcim nápadom si aspoň upravím jeden z mojich pohľadov na sociálne siete.

Bol som veľký fanúšik sociálnych sietí. Stále ním naďalej som. Je skvelé vytvoriť vlastný blog, video kanál a doplniť ich mikro blogovaním na ružovej, modrej či inej platforme. Môže nám to skôr či neskôr zmeniť život, to dosť výrazne. Keď sa nestane nič, aspoň sme skúsili. Len taká maličkosť, veľkej väčšine z nás čo tvoríme sa veľmi dlho nepodarí uspieť, presadiť (možno aj nikdy). To však neznamená, že máme dôvod vzdať sa. Vlastne je to skoro to isté ako v živote, len tam v tom internetovom svete môžeme byť za hocikoho.

Blogovanie začalo u mňa otázkami od Joža niečo v zmysle: Kedy začneš písať blog? Hovoríš o tom celé dni? Bojíš sa? Či nevieš s čím začať? Krátko na tom som sa dostal ku knihe kde bolo napísane, aby sme si čím skôr kúpili vlastnú doménu. Tak sa aj stalo. Celé okolo stránky začalo naozaj pár vetami o ničom. Rok a pol to bolo také flákanie a nesledujúci rok prišiel každú stredu článok. Na siete som začal prispievať o čosi skôr, ak si dobre pamätám bol to rok 2015.

Prešiel nejaký ten čas, Sem tam sa pozriem čo sa vytvorilo, kde sa stali chyby, skvelé rozhodnutia, čo treba vylepšiť, či kde zvoľniť. Všímam si ľudí, kto podporuje, okukuje, či len tak si trávi svoje chvíľky prezeraním. Prichádzajú reakcie, ignorácie, vyhýbania, sem tam posmešok.

Dostávam aj negatívne komenty, správy, posmešných smajlíkov, ale tom nebudem písať. Táto skupina si nezaslúži žiadnu pozornosť. Sám sa neposmievam druhým a je pre mňa nepochopiteľné prečo to robí niekto druhy. Je rozdiel byť vtipný, správne sa zasmiať ako byť uštipačný. Posmievanie nie je kritizovanie. Ak niekto kritizuje, pripúšťam si ju len toho, od koho by som chcel radu. Taká kritika vlastne nie je kritika, ale posúvanie ďalej.

Tu jedna maličkosť, mnoho ľudí radšej nezačne, bojí sa posmeškov. Nemám na mysli len písanie, ale všeobecne tvorbu ako takú.Akékoľvek zdokonaľovanie trvá niekoľko rokov a je to beh na dlhu trať. To potvrdia aj tí najlepší. Taktiež nekomentujem z gauča výkony športovcov, alebo z tribúny. Keď sa niečo nepodarí poviem si škoda, skúste chalani ešte raz. Je pravda že som do takýchto stavov musel dorast, tiež ma niekto navigoval. Inak asi by som bol majster ulice a gauča.

Ľudia z môjho okolia vedia, že píšem články. Zo začiatku čapkali, neskôr nazerali a teraz ignorujú.Stáva sa dosť často, keď sa s niekým stretnem sa ako keby ospravedlňuje, že už dlho nečítal/a, nakoľko nemá čas, pripojenie na internet, niečo lezie po ňom/jej. Nerozumiem, prečo mi ktokoľvek hovorí, že nečíta. Jednoducho nechcem počúvať ako nečítajú ľudia z môjho okolia články. Je to dobrovoľné. Kamaráti môžeme ostať naďalej. Tiež nie každému koho poznám dávam srdiečka.

Dnes sa nachádzam v období, keď ľudia okolo mňa nemajú chuť podporiť. Nevykonajú žiadnu aktivitu. Pozrú si príbeh, čo je nové a idú ďalej. Všímam si že nie som jediný. Sťažujú sa aj väčší hráči, fanušikovská základňa začína byt čoraz viac neaktívna. Pozrie a ide preč. Radšej pridáme srdiečko provokačnej babe v plavkách ako niekomu z okolia. V poriadku, rešpektujem to. Aj keď nie som si istý čo je za tým. Ja dám srdiečko aj babe v plavkách, ale aj kamošom čo robia kvetinové vence aj keď od nich nedostanem reakciu späť.

Mám niekoľko fanúšikov, pravidelne ma podporujú. Potom sú tu poblaznene baby, náhodne okoloidúci. Taktiež sú tu ľudia čo sem tam stlačia srdiečko. Sú tu aj nepodporím, neurobím nič. Z času na čas dostanem podpornú správu, telefonát. Či niekde na ulici: “super Michal len tak ďalej.”

Zakladateľ jednej z najväčšej siete hovorí, že užívatelia by nemali bezhlavo surfovať. Mali by sa viac snažiť byť v kontakte s priateľmi. Že vraj to mal byť pôvodný zámer platformy. Beriem, nie každý má chuť čítať, všímať si niekoho kto tvorí, alebo sa učí tvoriť. Tak isto máme v hlave tisíc vecí a ešte máme riešiť hlúpe srdiečko, pre klik na fotku, potom koment, tam nájsť link. Pamätám si ako sa mi dvaja kamaráti smiali, že vraj žobrem o pozornosť a neviem písať. O pár mesiacov, začali s tým istým. Žobrali o pozornosť a taktiež nevedeli písať. Len jeden rozdiel, vydržali rok, potom to zabalili.

Byť vo svete on-line má svoje výhody, tak isto aj nevýhody. Je dobre ich zvážiť. Pre mňa najväčšia výhoda vznikla v stredu. Písanie článkov ma núti ku konkrétnemu činu, akcií. Mám niečo vytvoriť, napísať, odfotiť. Nik ma nenúti, sám som sa tak rozhodol. K tomu sa ušilo mikro blokovanie v podobe fotiek, videí a krátkych textov. Povedal som si, že už bolo dosť výhovoriek typu nemám čas, nestíham, nedá sa . Zažil som na začiatku krátku vlnu podpory. Taktiež sa trochu podarilo jednému dvom článkom preraziť. Účinkovanie v telke. Tri, štyri videá dosiahli celkom fajn sledovanosť. Vlnu kritiky, kopu posmeškov, ignorácie, od priatelenie, bloknutia.

Ak by som mal niečo urobiť inak? Tak tie prvé roky nepremýšľať na začatím, ale pustiť sa do toho hneď. Meškám rok a pol v pravidelnom písaní článkov. V tvorbe videí dva – tri roky. Na ružovej sociálnej sieti dva roky. Vidím tu dve možnosti, môžem sa vzdať, že som do teraz neprerazil, alebo môžem ďalej skúšať. Skúšam ďalej, ten čas prejde tak či tak.

Taký ten pocit

16. marec 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Jednoducho tuším, že chcem od seba to najlepšie. To, čím sa prechádza je miestami fajn, miestami otras a miestami som fajn ja a inokedy som taktiež otras. Neznášam byť na seba prísny, krutý. V žiadnom prípade nemá zmysel sám sebe nadávať, nič, vôbec nič sa tým nedosiahne. Mám rád, keď sa zlepšujem, napredujem, ale aj sem-tam zapadnem. Všetko istým spôsobom posúva niekam.

Každý z nás niečo cíti, vníma a za niečím ide. Pomáhame si horoskopmi, vierou v Boha, vesmíru, láskou, vnútornou silou, náboženstvami, energiami, auru, atď. Každému niečo funguje, to je viac ako isté. Čim ďalej verím, že je ukryté niečo v nás. To by malo byť niečo veľkolepé, na prvý pohľad nenápadné, no v samej podstate to najdôležitejšie v nás.

Myslím, že to, čo je v nás, je niečo obrovské. Nie každému z nás sa to podarí aktivovať, nájsť, prebudiť, vyťažiť. Ide o akýsi sled malých, na prvý pohľad nepodstatných krokov, ktoré sa po čase ukážu, či boli správne. Môžeme skočiť alebo postupne objavovať, obe možnosti sú správne. Majú kopec výhod, ešte viac nevýhod. Máme dve povinnosti, robiť niečo s tým, čo máme a tú druhú, vytvoriť niečo, čo chceme.

Všetko znie ľahko na papieri, bez emócií, životných situácií, prázdnych žalúdkov, tlakov a kto vie čoho ešte. Život je pre niekoho krátky, pre druhého dlhý. Nevieme, koľko času tu máme, to je ďalší fakt, ktorý je dobre poznamenať z času na čas. Mnoho z nás pracuje usilovne, ťažko, zodpovedne, náročne a napriek tomu nikdy nedosiahneme svoje vytúžené víťazstvá, sny, ciele, vízie. To je život, uspejeme všetci, len podľa všetkého v odlišných oblastiach.

Je pravdou, že niekedy musí ísť nabok všetko, čo chceme, na úkor toho, čo je. Lenže nie navždy. Pevná vôľa, túžba, hlad, chuť, správne sebavedomie, disciplína a samozrejme obrovské zameranie nás môže priniesť k novým nepoznaným oblastiam. My máme v rukách kľúče, ktoré odomykajú rôzne miesta. Lenže všetko je tak, ako má byť. Ďalšia z dôležitých poučiek.

Začínam si uvedomovať, že nie všetko je pre mňa, nie všade mám byť, nie každého mám poznať. Verím, že jednoduchá myšlienka formuje všetko. Lenže veľkú časť myšlienky ovládame my a je úplne jedno, ako ju voláme. Nachádza sa v nás, okolo, za kopcom, vo vode, v kostole, v škole, doma, v práci.

Obdivujem každého, kto si ide za tým svojim, napriek prekážkam, výzvam, pocitom, dňom a kto vie, čoho ešte. Tak isto obdivujem seba. Možno to je väčšie, ako si myslíme, možno to je obrovský chaos. Nech ide o čokoľvek, verím, že sa oplatí vyhrnúť rukávy a niečo vytvoriť, nájsť, skúsiť. Tak teda, čo spraviť, vymačknúť zo seba všetko alebo nechať to tak trochu plávať?

Ka-ching

15. september 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

V roku 2015 som stál pri jednom z najdôležitejších rozhodnutí, ktoré boli dovtedy predo mnou. Išlo o to, ktorou cestou sa budem uberať v živote, ale aj v práci. Jednu som poznal, bola fajn, tá druhá bola neznáma a vedel som, že to bude jazda ako na horskej dráhe. Niečo mi našepkávalo, aby som si vybral kolotoče.

Od toho momentu po dnešok je už história, ktorá sa nikdy nevráti. Môžem fňukať, čo všetko som pokašlal alebo poďakovať za lekcie, podporu a príležitosti, ktoré som si všimol. Buď sa budeme pozerať na to, čo chceme vidieť a pokúšať sa vidieť toho o niečo viac. Alebo uvidíme to, čo je a urobíme z toho ešte lepšie/horšie. Oblaky a zamračená obloha tu budú stále.

Dostal som sa k ľuďom, kde som cítil, že sa niečo naučím. Ako sa píše v múdrych knihách, ak uvidíme niekoho, kto je na miestach, kam kráčame, učme sa od neho. Tušil som, že bude musieť ísť všetko bokom, súkromný život, kariéra, baby, pravidelné toky finančných prostriedkov (aj keď sa to nikdy nevylučovalo). Išlo o podanie najlepšieho výkonu, aký som bol schopný podať, staviť na seba a skamošiť sa so všetkými a dať nabok všetko nepodstatné. Teraz neviem, či bolo ťažšie zistiť, čo všetko je nepodstatné alebo vyhrnúť rukávy a odmakať si to.

Prvýkrát som si uvedomil dôležitosť hmotných prostriedkov, keď práca, ktorá bola vyrobená sa odmenila o niekoľko mesiacov. Mohol som sa hnevať, no nebolo na koho, ja som si vybral. Vtipných príbehov sa zažilo mnoho, od roztrhaných rifieľ, či niekoľkotýždňové jedenie chleba s džemom, chodenie pešo, či keby si mal aspoň jednoizbový byt, mohli sme byť spolu. Priznám sa, bolesti to boli obrovské. Neschopnosť, asi tak nejako by sa mohli opisovať vtedajšie pocity. Samozrejme, pomohlo mi pár ľudí a najbližšie okolie. Bola to obrovská škola, no zaplatené školné bolo prispôsobené jej náročnosti.

Tak isto prišlo (to asi až dnes) akési uvedomenie, že to, čo robím, nemôžem robiť večne. Pomaly nastáva čas na zmenu a na posun na iné miesta. Život je záhada, takže všetko sa môže za sekundu, rozhovor, video, fotku, schôdzku zmeniť. Viem, že mojou úlohou je sa ukázať, byť na očiach. Ísť si vlastnou cestou bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie. Zmysel je vybudovať čo najlepšie život, pochopiť základné elementy fungovania, stať sa trochu nebezpeční v tom, čo robíme.

Vtedy v začiatkoch som sa bál všetkých tých, ktorí dosiahli v živote úspech, svoje sny, ciele. Boli mnou považovaný za nadľudí, ktorých netreba zbytočne dráždiť alebo otravovať. Tak trochu to bolo nesprávne myslenie. Verím, že tí, čo sú vpredu, môžu byť vzadu a tí, čo sú dole, môžu byť hore. Nič nie je večné, či ide o úspech, krízu, bohatstvo, ale aj chudobu.

Možno naozaj to, čo robím, je skutočný kľúč k tým vysnívaným miestam a možno nie. Možno všetko, čo sa deje ma ochraňuje, aby som nezapadol na miesta, na ktoré nepatrím. Je až neskutočné, čo všetko neviem. Čo tak trochu tuším je, že nie je všetko len o jednom alebo tom druhom. Život je viac akási skladačka, ktorá do seba zapadne. No to si uvedomíme zvyčajne až po párty, keď sa pozrieme, kto neprišiel a vlastne dobre že.

Za všetko môžem ja

19. máj 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

„Keby som vedel, tak sa zariadim inak. Za všetko môže Boťanský. Ste úplne neschopný. Neberiete mi vôbec telefón, neodpisujete na emaili.”.Uff, vlastne v poslednom období je radosť chodiť do práce a počúvať, ako za všetko môžem ja. Rozumiem každému, kto je naštvaný, len niekedy odmietam nasledovné konverzácie.

Mám rád to, čo robím, časť mojej práce je hlavne o rôznych náročných situáciách. Takže emócie sú každý deň na stole, teda okrem víkendu, vtedy neberiem telefón. Každá práca nesie so sebou dni bežné, náročné a potom keď horí. Za mňa môžem prehlásiť, že náročné dni sú najlepšie, nakoľko vďaka nim sa stávame lepšími. Ten zvyšok berie energiu a ubíja. Aj keď sem-tam treba v práci nerobiť nič, inokedy je raz za čas si pripomenúť, čo všetko dokážeme urobiť.

Doba je dnes iná. Aj keď nemôžem veľmi porovnávať, som príliš mladý a neskúsený. Za tých pár dní, teda tak sa to zdá, čo sa snažím niečo robiť. Ako keby sme ľudia boli o mnoho menej trpezliví. Píšem vo všeobecnosti, česť všetkým výnimkám. Je úplne jedno, koľko rokov máme, vytráca sa gentlemanstvo, pokora a pribúda kritika vo veľkom. Na druhej strane pribúda tlak okolia, doby a dnes sa už nečaká na epizódu seriálu na druhy deň, ale naraz si vieme pozrieť celú sériu.

Povedzme si, čo má spoločné seriál a všetko naokolo. Pre mnohých nič. No pre ten zvyšok viac, ako sa zdá. Ak pravidelne budeme trénovať, že môžeme mať všetko čo najskôr, aj vo väčších životných situáciách budeme chcieť všetko tak. Niekedy, resp. viac ako často sa môže stať, že ak sa nám to nepodarí, naše reakcie nemusia byť najpríjemnejšie. Najskôr začneme obviňovať druhých a neskôr tak trochu aj seba. Keď sa budeme viniť, nič tým nezmeníme, to je viac ako isté. Môžeme sa poučiť a niečo urobiť inak, lepšie.

Kritizovať by sa malo len to, čo bolo urobené a nikdy nie človek, teda ani ja by som nemal samého seba. Veľmi rýchlo sa zabúda na všetko, čo bolo dobré a hovorí sa len o tom nesprávnom. Sme ľudia, chyby robí každý. Všetci sme omylní a máme svoje slabé stránky. Nie vždy dokážeme veci ovplyvniť a môžeme sa snažiť, ako najlepšie vieme.

V začiatkoch som bral veci osobne, vždy mi bolo zle, keď sa niečo takéto dialo. Stačil jeden nepríjemný rozhovor a celý deň som bol nepoužiteľný. Tajne som dúfal, že ak vydržím v práci, tak časom sa takéto situácie diať nebudú. Tak trochu viac som sa mýlil. Dejú sa omnoho náročnejšie ako na začiatku a je ich tisíc násobne viac. Keď sa bavím s ľuďmi na riadiacich pozíciách, tak to zatiaľ vyzerá, že nerobím nič. V praxi to znamená, že čím je človek väčší profesionál, má väčšiu zodpovednosť, dostáva náročnejšie úlohy, tie prinášajú komplikovanejšie riešenia. Nie každý ich dokáže zvládať, tým vznikajú rôzne emócie na jednej, ale aj na druhej strany. Tu je dobre pripomenúť, že je veľmi dôležité mať aktivity mimo práce. Najlepší je šport, za mňa je to beh a tak trochu cvičenie.

Vlastne o tejto téme viem už dnes napísať knihu. No radšej nechám priestor každému (aj sebe) na premýšľanie, aby sa pozrel najskôr do svojho taniera. Pred tým, ako budem na druhého nadávať, radšej si zahryznem do jazyka, lebo naozaj neviem, čo všetko je za tým. Lebo keď nám niekto neberie telefón, čo keď práve má pracovnú schôdzku alebo celodennú poradu? Čo keď email prišiel do spamu alebo reklamy a čo keď naozaj ten druhý nedokáže ovplyvniť to, čo sa deje?

Robím chyby, robím ich veľmi veľa. Žiadnu nerobím náročky, nikomu nechcem zle. Keď ma niekto naštve, tak mu neželám nič zlé, len nechcem, aby sedel pri mojom stole. Každá chyba je zaplatené školné, ktoré je súčasť našich ciest. Takmer každá sa dá odstrániť. Ó a áno, aby som nezabudol, za všetko naozaj môžem ja, veď mám kľúče od miešačky, ale iba od tej svojej.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter