Pozerám svoje staré videá v telefóne. Dostávam sa k úplne prvému, ktoré som natočil v roku 2018 na vtedy novú GoPro Hero 6. Pamätám si takmer celý deň. Vonku pršalo, mne sa nič nechcelo. Pes po mne skákal, že by bolo dobre isť von. Lenže ja som pozeral návody ako sa natáčajú videá a ovláda kamera. Poobede prestalo pršať. Hovorím si, je čas ísť von. Vyskúšam tipy pri natáčaní videa, vyvenčím psa a aj seba. Vonku bolo blato, fúkal vietor a bolo aj dosť chladno. V tom období som začínal s behom, takže nejaké krátke úseky som aj pobehol. Vždy len tak, aby to nebolelo.
Pes bol spokojný, že bol vonku. Ja tiež, veď po chvíli na čerstvom vzduchu sa lepšie funguje. Aj tak to bola nudná nedeľa človeka, ktorý sa pofľakoval životom. V hlave som mal kopec výhovoriek, že na nič nie je čas a sťažoval som sa na všetko. Necítil som sa nijak špeciálne. Nebol to deň, keď sa niečo zlomilo. Nič som neočakával od videa. Žiadne plány neboli na stole. Len som skúsil niečo na prvý pohľad bezvýznamné vytvoriť.
Ten deň si pamätám hlavne preto, že som šiel von a začal pokúšať vidieť veci inak ako doposiaľ. Skúsil som spomalené zábery, zrýchlené časozbery oblohy, protipohyb psa, nejaké filtre. Usmievam sa s akou nevedomosťou som vstúpil do tejto oblasti sveta.
Prešlo veľa týždňov, mesiacov pokiaľ som si vybudoval návyky na pravidelný pohyb, tvorbu. Možno ešte ani dnes ich také nemám ako by som chcel, aby boli. Prišli víchrice, lenivosť, strata horizontu, ktoré ma spomalili, odstavili.
Nepozerám sa dozadu preto aby som fňukal. Pozerám sa, pretože jedno malé rozhodnutie, ktoré na prvý pohľad ani nebolo rozhodnutie zmenilo neskutočne veľa. Ja som v tom žiadnu príležitosť vtedy pri zapnutí kamery nevidel. No videá a šport idú v mojom živote ruka v ruke od toho to momentu. Samozrejme to nezačalo hneď, ale potichu, postupne.
Nedovolím si tvrdiť, že poďme všetci behať a točiť videá. To určite nie. Nie je to pre každého. Príležitostí je kopec. Takmer 99 % si nevšimnem. S tým zvyškom je aj tak veľká šanca, že nespravím nič.
Moje blogy možno nie sú perfektné. Videá sú taktiež ďaleko aby boli skvelé. Obľúbenosť mojich príspevkov na sociálnych sieťach lieta hore – dole. Ja mám v hlave len pomyslený rebrík, ktorý staviam s tým čo vidím v tejto chvíli okolo mňa. Robím to už nejaký čas.
Rok 2025 bol pre mňa jeden z najťažších rokov. Zlomilo sa toho viac než dosť. Cítil som sa ako na striedačke. Čím viac snahy a energie som dával do života, aby sa niekam pohol, tým viac bolesti dával život späť. Bolo už príliš neskoro pokiaľ som si to ako-tak priznal.
Teda okrem blogovania, tréningov a taktiež organizovania spoločných mtb výjazdov. Tie mi dali taktiež zobrať, ale aspoň veľa energie, radosti a zážitkov dali späť.
Napriek tomu však nemám odvahu hodnotiť celý rok. Vôbec neviem ako sa na to celé mám pozerať. Nejdem si dávať ani falošné nádeje. Tých bolo už dosť. Tiež bolo veľa dní, keď sa už nedalo a aj tak som šiel ďalej.
Ak na chvíľu zabudnem na bolesť, ktorá bola hlavným hrdinom dvadsať päťky, tak sú tu dve dôležité veci, ktoré si začínam uvedomovať. Ticho a na prvý pohľad nepodstatné rozhodnutia budú hlavným hrdinom na ďalšie obdobia. Nie však hoci akým.
Ticho vo mne prináša odpovede, necháva ma zamyslieť sa. Dovolí mi spracovať mnoho nevedomostí, či ma nechá len tak plávať niekde blízkych, ale aj ďalekých vo svetoch. Nabáda ma aby som sa pýtal, pozoroval.
Čím ďalej si uvedomujem, ako mi vonkajšok berie pozornosť a tým aj môj vnutorný pokoj. Či sú to upozornenia od správ, televízia, siete, všelijaké ďalšie návnady. Nepotrebujem byť stále on-line, dostupný pre svet, odpovedať na nekonečné správy, vedieť všetko čo sa deje okolo, ale aj tam ďaleko.
Hovorí sa, že novodobá mena nie sú peniaze, ale pozornosť. Všímam si, že niečo na tom bude. Čím viac si ju strážim kam smeruje, tým viac pokoja cítim v sebe. Verím, že ticho v mojom vnútri je základný kameň lepších zajtrajškov.
Nepodstatné rozhodnutia prinášajú so sebou kľúče k dverám, ktoré som ani netušil, že môžem otvoriť. Ale aj k ďalším príležitostiam, ktoré nie sú pre mňa viditeľné na prvé pohľady. Vedia meniť život, životy a možno aj všetko. No tiež nemusia zmeniť vôbec nič.
Nemám návod na život, aj keď som myslel, že mám. To, čomu som veril doteraz, je rozdupané a asi aj preč.
Tuším však, že pohyb, pokračovanie aj keď sa už nedá, či to bolí viac ako je únosné má väčší zmysel, ako si často môžem myslieť.
Ešte ak si dovolím nájsť pár chvíľ na ticho v sebe. Urobím malé rozhodnutie, ako napríklad, že fotka z lesa môže ísť na siete ako zostať v telefóne. Veľa sa môže zmeniť. Možno nie teraz, ani zajtra. No ten čas prejde aj tak. Tak prečo to neskúsiť?
Rozhodnutia, ktoré robím neviem čo prinesú a kam ma zavedú. Nie vždy čo si naplánujem sa aj podarí. Život sa deje, žije, dvere sa otvárajú, zatvárajú. Ticho je vo mne. S ním aj veľa odpovedí. Lenže na to, už musím nájsť odvahu ponoriť sa a počúvať.
