Zas som pod emóciami. Na jednej strane sa mi nedarí. Na druhej je všetko v prestávke. Najradšej by som kričal, búchal, skákal, nadával. Dávam nabok písanie na par hodín.Večer emócie prešli, športovalo sa. Podaril sa dosiahnuť ďalší ciel. No prvý krát, čo som nedopísal článok v stredu večer.
Ja ti neviem, ale nejako sa mi to vymklo z rúk. Veľa cieľov, ktoré som chcel dosiahnuť od roku 2011 do teraz, tak devätdesiatdeväť percent z nich sa nepodarilo dosiahnuť. Bolo to v skutku depresívne obdobie. Plné prehier, pokusov, nepodarených maličkostí. Netuším čo sa stalo. Dosahovanie cieľov sa stala nočná mora.
Ani jeden z cieľov sa na začiatku netvári ľahko dosiahnuteľný. Práve naopak. Niekedy sa sám spochybním, či dokážem dať vôbec dnešný tréning. Spochybňovanie je ľahké, hlavne v obdobiach „ keď nejde karta”. Možno to poznáme všetci. Ono tie ciele nie je ťažké dosiahnuť, ak sa niečo stane. Keď sa aj niečo stane, dosiahnú sa. Nezdá sa, že by to bola raketová veda.
Prehry bolia, je náročné sa s nimi vyrovnať, alebo zvyknúť si. Môžeme sa snažiť najviac ako vieme, aj tak sa môže stať niečo nepredvídateľné. Ako v tento deň keď píšem článok. Jednoducho opäť sa to nepodarilo. Už druhý krát v poradí. Chabo som si ospravedlnil situáciu: „ asi to tak malo byť”. Lenže ozaj to tak malo byť? Riadne ma to celé rozhodilo. Aj keď som za to možno, až tak nemohol. Špekulácie patria do našich životoch. Špekulujme, ale len chvíľku. Potom poďme radšej niečo robiť.
Trpezlivosť? Poriadne potiahnuť? Fungujú obe možnosti, verím tomu. Čo sa musím naučiť, je kedy byť viac trpezlivý a kedy mať viac ťah na bránu. Zdá sa, ako keby to bola milimetrová hrá, kde rozhodujú naozaj maličkosti. Tak isto prehry. Ak máme v živote ciele, vízie, sny bude prirodzenou súčasťou prehrávať, zakopávať, blúdiť a mnoho iných. Možno by bolo správne pripomenúť, že neúspešné obdobia môžu trvať celé mesiace, roky. Nenechajme sa strhnúť, nezostárnime, nezhorknime. Budú situácie, keď sa vzdáme na deň, mesiac, dva roky, úplne navždy. Tak isto nemusíme chcieť od života, seba nič. Len tu nie som si istý, či je to najsprávnejšie riešenie. Bez skúšania to nepôjde.
Práve sa mi podarilo dosiahnuť tri športové míľniky. Prvým bol odbežkovaných tisíc kilometrov do konca leta dvadsať dva. Druhý prejsť na tých istých bežkách trať Šamorín niekde po Bratislavu. Tretí odfotiť sa z vyhliadky na vodnom diele Gabčíkovo. Prvý šiel veľmi ľahko. Nastavil som týždenné tréningy a potom to šlo. Prekážky boli silný vietor, dážď, horúčava, ľudia, psy, zranenia. Váhanie prišlo predposledný týždeň. Urobilo sa o dvadsať kilometrov menej. Ten posledný som všetko dohnal. Do tej Bratislavy fúkal silný vietor a povrch nebol najvhodnejší na kolieskové korčule, lyže. Gabčíkovo bol pokus číslo štyri. Prvý mal byť jednoduché odskočenie tri kilometre autom, nedalo sa. Druhé bola silná únava, vietor, kŕče. Tretí pršalo. Aj dnes som sa chcel vzdať, Fúkal vietor a neskoro som vyrazil.
Vravím si, dvadsať päť kilometrov tam a druhých dvadsať päť späť. Vodu mám, foťák má ešte dosť baterky a dokonca mal som so sebou aj tyčinku. Niekoľko krát mi preletelo hlavou, zas sa niekde trepem za fotku, čo je to za hlúposť. Lenže mám silný argument, aj ranné behy som začal za fotku s východom slnka. Mám fotku s vyhliadky, bolo to zvláštne. Zdalo sa to všetko ďaleko, hlboko, keď som stál na skle. Na vežu pôjdem nabudúce.
Nepoznám zatiaľ dokonalý recept na dosahovanie vlastných cieľov. Niekedy sa spýtam okolia. Pomôže, inokedy vďaka takým to radám zablúdim. Najčastejšie premýšľam, váham čo ďalej, inokedy vyštartujem ako raketa. Keď vyštartujem, vtedy je najťažšie pokračovať. To je všetko čo tuším. Téma ciele je jedna najnáročnejších. Nie pred svetom, ale pred sebou. Možno aj vďaka týmto slovám si uvedomím, že obdobie prehier bolo obdobie výhier. No ešte zopár fotiek bude k tomu treba.
