Bol víkend, veľmi pekný slnečný deň. Idem si zajazdiť niekam na Pukanec, Uhliská po okreskách. Je teplo, ale veterno. Trasu som navrhol tak, aby som čo najmenej šiel proti vetru. Lenže príroda je silnejšia ako moje plány. Prišli úseky, kde som proti vetru naozaj šiel.

Celé tu bude stáť veľa energie. Pôjdem ako slimák. Ako som to zas plánoval. Uff. Prechádzam Kozmáleckou priehradou a vtom počujem. Anoooo! To je parááda. Eštee.

Opäť som sa ponoril do môjho fňukania. Úplne som ignoroval tento zážitok. Pokračujem s vetrom ďalej. Na jednej strane vidím Štiavnické pohorie, Priesil, Tatiar. Na pravej som mal maďarské pohoria.

K tomu mi behali hlavou myšlienky na pokazený horský bicykel. Zvládnem opravu sám, či pôjdem radšej do servisu? Tým, že som šiel po dlhej dobe hore na Uhliská od Pukanca, som sa šetril, nakoľko je to stúpanie, ktoré dá na pár chvíľ zabrať.

Zmes myšlienok o tom, či dokážem niečo opraviť, vietor, stúpanie, o ktorom som vedel, že bude bolieť, bola veľmi dobrá kombinácia na to, aby som sa nesústredil na svet okolo seba. Ešte k tomu som mal tak akurát vody po Uhliská.

Stúpanie na Uhliská je naozaj paráda. Už od Malých Uhlísk to začína ísť do kopca. Kúsok za tabuľou obce prichádza upozornenie o 12 % stúpaní. No a to sa zdá nekonečné. Hlavne ak sa pozriem nad seba a vidím tam hore domy. Kúsok pri kostole sa síce na chvíľu vydychuje. Lenže prichádza ešte jedno stúpanie na sedlo Lachtriská.

Ako som šiel, tak niekto domáci po mne kričí s úsmevom, či ešte vládzem. Odpovedám, že už som skoro hore. Bolo to milé povzbudenie. Možno sa to nezdá, ale naozaj takéto prehodenie slov má veľkú váhu v úsekoch, ktoré bolia.

Čakal som, že na najvyššom bode levického okresu pre cestné bicykle bude chladno. No bolo to poriadne teplo nielen zo stúpania. Tie výhľady zo sedla majú svoje čaro. Pre mňa o čo si ešte väčšie, nakoľko párkrát do roka jazdím v týchto miestach na horskom.

Ako tak dopĺňam energiu, pozerám, čo je okolo mňa. Vtom som si uvedomil, že ešte stále fúka vietor. Lenže vedel som, že ma čaká niekoľkokilometrový úsek z kopca, potom stúpanie na Lehotu a aj na druhú. Potom už len zjazd do Moraviec. Takže podmienky už bolo jedno, čo bude, teda okrem búrky. Podľa predpovede na pláne moc nebola.

V stúpaní človek na chvíľu zabudne na všetko a nejaký čas potrvá, kým sa dostane späť k myšlienkam. No a práve tu v sedle, ako som sa napchával, vypočítaval, ako ďaleko mám najbližšiu vodu. Prišla späť spomienka na to Kozmalovské „To je paráda“.

Išlo podľa všetkého o chalana, ktorý si na windsurfe užíval pekný slnečný, no veterný deň na vode. Tešil sa z podmienok. Všimol som si ho, ako sa presúva od brehu k brehu. K jednej strane šiel pomalšie. No k druhej, po tej, po ktorej som šiel ja, priplával poriadne rýchlo a hlučne.

To, čo je pre jedného utrpenie, pre druhého môže byť zábava. To isté platí aj opačne. Niekomu fúka vietor, vyťahuje windsurf. Keď nefúka, niekto vyťahuje cestný bicykel.

Podľa všetkého asi podmienky nebudú nikdy ideálne pre každého z nás. Vždy tu bude niečo, čo nie každému bude aj vyhovovať. Tým nevravím, že máme mať doma windsurf, keď fúka, a keď nefúka, máme jazdiť na cestných bicykloch.

Veď vlastne aj kričím od radosti, keď mám ideálne podmienky. Čo robí vtedy windsurfista? Kto vie.