Poznanie

Výhľady, miesta a tie krkaháje

12. jún 2024 Michal Boťanský Cesta poznania

Mám dva druhý tréningov, intenzívne a flákacie. Tie druhé sú také, že sa chodím povoziť, poblúdiť na nové miesta, alebo idem s niekým, keď sa nechceme sa zničiť. Oba majú svoje pre a proti. Asi tie najväčšie proti sú v neznámych miestach. Neviem, kde sa ocitnem, čo ma tam čaká a vôbec cesty, ktoré sú na mapách budú aj v teréne.

Na prvom mieste pri plánovaní je vždy konkrétne záchytne miesto. Ide zvyčajne o výhľad, ktorý je najviac dominantný. Miesta kde končí cesta, trasa, je chata, studnička, rozhľadňa. Skrátka pre mňa najzaujímavejšie miesto. Ide hlavne o miesta ktoré mám rád. Obľubujem výhľady v kopcoch, a ešte je super ak je po ceste voda.

Ďalšia povinná podmienka sú kopce. Ono to veľa naučí, pomôžu zlepšiť kondíciu. Keď už teda niekam idem, je fajn si dať do tela. Samozrejme terén, záleží či je napršane, aké sú cesty a či ich vôbec dokážem zjazdiť. Som začiatočník, preto sa vyhýbam náročným technickým úsekom. No z času na čas sa v nich ocitnem.

V tomto období, keď už tuším čo kde je. Z času na čas odbočím na miesto, ktoré nepoznám. Hovorím si vždy sa môžem vrátiť späť. K dlhším okruhom zaraďujem viac miest na ktorých som nebol. Ono, nie vždy je najlepší nápad prejazdiť všetko neznáme naraz. Sem tam je potrebné skočiť do neznámych vôd, aby sme aj niečo viac zvládli. Len pozor na myseľ, bude nás veľmi ochotne chrániť. Vysiela nasledovné myšlienky: Tam sa dostanem na lúku s vysokou burinou a potom ma všetko škriabe, behnem na blatový úsek a všetko bude od blata, narazím na kopec, ktorý nevyšliapem, zablúdim, budú tam psy, medveď, had.

Na takéto prieskumy najradšej chodím sám. Nie každý ma v obľube blúdiť v neznámom teréne. Mám čo robiť so sebou aby som ostal pokojný, pozorný, nerobil správne rozhodnutia a nie ešte s ďalším parťákom, ktorý takéto expedície neabsolvuje pravidelne. Je síce pravda, že sa mi podarí objaviť miesta, ktoré človek “naživo” si nevie ani len predstaviť. Len naozaj, nie každé stojí aj za objavenie.

V neznámych miestach sa správame inak, ako tam kde to poznáme. Schválne všimnime si to pri najbližšej príležitosti. Na neznámych miestach kde takmer nik nie je, sa správame ešte úplné inak. Vlastne preto tak rád jazdím tie moje krkaháje.

Som

15. máj 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako tak poletujem bežným dňom, zisťujem, že je o mňa veľký záujem v určitých oblastiach. Zvykol mi zvoniť telefón a ponukami sa mi rôzne pracovné príležitosti. Taktiež ľudia chcú, aby som s nimi športoval, volajú ma von. No a nebudem klamať, keď napíšem, že sem tam sa zapáčim aj ženskému pohlaviu. Myslím, že o týchto témach je dôležité rozprávať, lebo ak nie, strhnú nás a po čase sa stanú z nás nafúkanci.

Jedna vec je istá, život je záhada. Nikdy sa nedá na sto percent povedať, čo nás čaká za najbližším rohom. No ľahšie sa hýbe bežným životom, keď nie sme až príliš nafúkanci. Asi je fajn mať aký si odstup. Prežívať všetko, tiež nie je asi najrozumnejšie, zbytočne si ubližujeme.

Bolo obdobie, keď som mal strach, že príde niekto lepši, krajší šikovnejší, mladší, priebojnejší, úspešnejší. Ťahal sa so mnou naozaj dlho. Sem tam som si všimol, že niekedy mi pekne zavaril. Hlavne, keď sa bolo treba vytiahnuť pred nejakou situáciou, človekom. Páčilo sa mi ak ma obdivovali za dosiahnuté výsledky, úsilie, aký som. Lenže, obdiv môže byť nebezpečný, pokiaľ nevieme ako s ním zaobchádzať.

S úspechmi, prišli aj náročné situácie, ktoré mi celkom dobre zamotali hlavu. Čím ich bolo viac, tak tým menej som si všímal oslavne chorály na moju adresu. Keď človek dostáva lekcie ma dve možnosti, niečo s tým urobiť, alebo sa na všetko vykašlať. Ja som hľadal v knihách, u ľudí, čo niečo dokázali. Všímal som si bežné situácie, ako na ne reagujú ľudia naokolo mňa. Jeden z výsledkov je, že dnes nechcem počúvať o tom aký som dobrý, sympatický, usilovný.

Ak dosiahneme určitých vedomostí, poznaní. Tak vieme seba hodnotiť realne. Nie lepšie, nie horšie ako je skutočnosť. Poznáme svoje silné stránky, ale aj tie, ktoré by sme radšej schovali pred celým svetom. Už nepotrebujeme pred svetom sa obhajovať, dokazovať si niečo. Jednoducho berieme sa tak aký sme. Vieme čo ideme zlepšiť, upraviť, jemne vybrúsiť. Obdiv okolia je pre nás v tomto prípade zbytočný. Poznáme svoje miesto, hodnotu a určite z času na čas sa pokúsime urobiť krok navyše a dosiahnuť aj nemožné.

Som žiadaný, svet ma chce. Je to fajn pocit, len krátkodobý. Trvá krátke obdobie. Vonkajšia krása pominie, usilovnosť oslabne, nahradí nás niekto mladší, krajší, lepší. Tu je možno dobré pripomenúť, že je to kolobeh života. Tým, že nám niekto nevyzná našu vonkajšiu krásu, nezavolá na večeru to neznamená, že sme nepotrební, alebo súci na odpis do starého železa.

Viem, že som strašný a z času na čas dokážem zahviezdiť aj bez najlepšieho oblečenia, účesu, komplimentov. Tak isto viem, že každý z nás je lepší v niečom. No určite nemám záujem rozprávať svetu ako som velmi žiadaný, alebo nežiadaný. Život je záhada. Budú dni, keď nás budú dávať na piedestál, no bude tu viac dní, čo si nás nik nevšimne.

Príbehy

29. jún 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Obdivujem ľudí, ktorí sa pre niečo nadchli a rozhodli sa za tým isť. Tak tiež obdivujem takých, čo neuspeli a našli odvahu začať niečo odlišné. Inšpiráciou sa aj, čo sa pre niečo na všetko vykašalali, vzdali a hodili život za hlavu.

Mali sme poradu. Na nej sa stretli dve dámy, ktoré sa poznali z detstva. Obe majú rodiny, v rámci možností dobré životy. Len jedna z nich je na riadiacej pozícii a druhá vykonáva administratívu. Obe nevyzerali životom nadšené. Boli strhané, svoje problémy, radosti. Len prvá má lepšiu pracovnú pozíciu a dostáva viac uznania.

Rozhodnutie, zhoda náhod, vydržať, skúšať. Kto vie, čo všetko môže urobiť rozdiel v životoch. Za mňa sú to aj príbehy, ktoré si hovoríme pre seba. K tomu, či vidíme príležitosti a či ich dokážeme využiť v náš prospech. Jedno je iste, máme mnoho spôsobov ako prejsť životom.

Okolo nás sú mnohé situácie. Zazívame pre nich radosť, smútok, napätie, nátlak, pocity prekonania, mnohé iné. Za každým pocitom, sa skrýva aký si príbeh. To sú zvyčajne zažité skúsenosti z minulosti. Ak sme náhodou nezažili, tak veľmi rýchlo vytvoríme, z niečoho podobného zažitého.

O takmer všetkom je po odstupe istého času ľahšie rozprávať, pozerať sa s nadhľadom, uvedomiť si chybné kroky, ale aj správne rozhodnutia. Nie každý príbeh, ktorý si nahovárame je aj pravdivý, skutočný, dokonca náš. Je nad slnko jasné, že nás život bude skúšať, zaťažovať, podceňovať, ale aj odmeňovať.

Inšpirácie je mnoho. Návodov k životu taktiež. Jeden nás nabáda aby sme kopírovali, všetkých čo už dosiahli pomyslené míľniky. Ďalší vraví, lepšie je isť vlastnou cestou. Výdrž, nevzdávaj sa, zatni zuby, kúp si žreb, lístok, vstav všetko na jednu kartu, všímaj si len to dobré, hovor si, že si šampión. Najviac verím príbehom, vnútornému hlasu, tak trochu aj pocitom. Aj keď sem tam sa stane, že zavádzajú, alebo ich nie vždy správne rozšifrujem, pochopím.

Je za vysnívaným životom rozhodnutie? Príbeh, ktorému ochotne uveríme? Kto vie. Môže sa zdať, že pôjde o zhodu náhod mnohých maličkostí, alebo o jedno konkrétne nadchnutie. Na teraz som čoraz neistejší. Vlastne čo je vysnívaný život? Odpoveď bude pre každého z nás odlišná, tým pádom aj to čo tomu bude predchádzať. Jedno majme aspoň spoločné, verme dobrým príbehom. Možno sa nestanú, ale aspoň sa nebudem zbytočné oslabovať.

Vyjadrenia, rady, mudrovania

21. december 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pre mňa je na najväčší hnací motor šport. Tréningy, plánovanie, cvičenie, jedlo, regenerácia, vnímať nové vedomosti poznatky, lepšie spoznávať seba. Prekonávať sa, asi to je najdôležitejšie slovo za mňa. Nevysvetľujem si ho ako vystatovanie, cítiť sa že môžem iným radiť. Skôr viac, lepší ako pred tým, sám pred sebou lepší ako pred tým. Šport je súčasťou mojich dní. Aktívny šport je pre mňa súčasťou mojích dní.

Najviac nadávam pri tréningoch. Na jednej strane mám rešpekt pred každou väčšou, náročnejšou pohybovou aktivitou. Neznášam bolesť, ísť do kopca, po rozbitých cestách, technicky náročnom teréne. Lenže čím viac ich neznášam, tým viac ich vyhľadávam. Zažívam veľa bolesti, kŕčov, prepotených tričiek.

Niekoľko rokov behám, postupne pripájam ďalšie disciplíny. Každá z nich ma niečo do seba. Zmysel nie je utekať od života k športu, alebo čistiť si hlavu, myseľ, žalúdok. Za mňa je to iné. Trénujem, aby som lepšie spoznal seba. Možno niečo z tréningov použijem v bežnom dni. Som na začiatku. Mám ďaleko od profesionála, amatéra. Cítim sa ako zanietenec. Niekto kto vie, že pravidelný pohyb formuje postavu, ale aj myseľ. K tomu dostávam bonus, nerastie mi bruchu po mojich extra porciách jedla.

Všímam si, šport je alchýmia. Jedlo, tréning silnejší, slabší regenerácia, plánovanie, oddych tlak srdca, watty,vypustenie tréningu, dávať pozor čo sa konzumuje, výživové doplnky, prejedanie sa, sledovať telo, pocity, počúvať trénera, lekára, fyzioterapeuta.

Zatiaľ nepretekám. Teraz trénujem, aby som vôbec nejaký pretek došiel. Som slabý, pomalý, nemám správne techniky, stravovacie návyky, neviem dobre regenerovať, idem niekedy zbytočne nad limity. Mojou silnou stránkou je premáhanie seba a disciplína. Vidím to sám taktiež tréner. Nemyslím to s pretekaním vážne, necítim sa ako súťažný typ. Koniec koncov si viem porovnať časy tie neklamú. Toto nie je kritika, podceňovanie, sypanie popola na hlavu, je to fakt. Ak chcem niečo dosiahnuť mam naďalej trénovať. Cítiť sa pri tom dobre, prepotiť niekoľko dresov, tričiek, mikín, sem tam by to malo bolieť, mať pri pohybe radosť.

Nenachádzam sa v pozícií, že by som mohol druhým radiť. Aj keď niekedy som sa tak cítil. Bol som múdry, vedel som všetko, dával som rady, mudroval som. Dnes sa chcem baviť s ľuďmi čo rozumejú, vymieňať si vedomosti, informácie, skúsenosti. Stále sa učím, spoznávam, sem tam vnímam. Veľa sa učím na tréningoch, sem tam študujem teóriu, či pýtam sa niekoho kto vie.

Je to super pocit keď,zabehnem rekord, záplavám desať krát ako na začiatku. Môžem si nesprávne myslieť, že mam návod na život a právo radiť druhým. Omyl. To čo funguje mne nemusí druhým a opačné. To že som dosiahol rekord neznamená že som tréner. Mohla to byť zhoda okolnosti, dobre som sa vyspal, najedol, zapasovalo počasie, terén, chémia. Ak niekomu nesprávne poradím pri aktívnom pohybe, môžem spôsobiť úraz, zranenie a dokonca aj horšie. Tu je naozaj namieste pokora. Skôr odporučiť niekoho, kto vie viac.

Ak sa ma niekto opýta aký je najlepší šport podľa mňa, Odpovedám pre mňa jednoznačne bežkovanie. Celé telo sa hýbe a nie je tak náročné na kĺby a chrbticu. Bežkovanie je ťažký šport, ak nevieme brzdiť, či nepoznáme správnu techniku. Ono nie je také, že obkukáme druhých a ideme. Pozor hrozí nebezpečne, hlavne dole kopcom. Veď čo keď nikto nepôjde okolo. Radšej na hodinu, dve, zobrať inštruktora, v požičovni požičať výstroj a skúsiť či to vôbec chytí. Mňa to prvé jazdy nechytilo vôbec, práve naopak. Len som sa nudil doma a moc ma bolelo koleno aby som šiel behať. Bežkovanie nie je pre každého.

AK chcem niekomu radiť. Mal by som mať poznatky. Vedieť teóriu, techniku a niečo mať za sebou z praxi. Maličkosť, ak uspejem v jednej športovej disciplíne, neznamená, že som majster na všetky. Niekto môže zjesť päť šišiek, zabehnúť dvadsať kilometrov a je úplné v pohodičke. Druhý sa len pozrie na päť šišiek a radšej ide domov. Príkladov je veľa, možností ešte viac. Mám rád, keď sa podporujeme, zdravíme, meníme skúsenosti. Len sa prosím nehodnoťme, neraďme bez opýtania druhým. Vlastne to neplatí len pre šport.

Zranenia a podobné strašiaky

16. november 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nachádzam sa v období, keď prišlo do môjho športového života zranenie s akým som nepočítal. Niečo sa stalo chrbtu a celkom slušne to bolí. Podľa lekárov ide o bežne ochorenie. Ktoré si vyžaduje kľud, pokoj, nič nerobenie, vitamíny, krémiky.

Ten pocit keď ležím na posteli a mám byť tréningu raz za čas pohladí unavenej športovej duši. Ak sa opakuje viac krát, športová duša dostáva stavy, šoky, otrasy, nemohúcnosť. Ak je toho veľa, neskôr duša zlenivie. Už sa mi to raz, dva krát aj stalo.

Prvé pravidelne športové zážitky ma stretli v zahraničí. Išlo o bežné činkovanie. Kde mojím cieľom bolo pribrať pár kíl, aby som vyzeral normálne. Pamätám si pocity premáhania, zúfalosť, únavu, nechuť. Nie vždy sa mi podarilo odcvičiť. Prvé zranenia prišli postupne. Nič pre mňa vtedy neznamenali, možno pár dni voľna. Neprikladalo sa im žiadna veľká váha, alebo význam.

Po príchode domov, som začal behávať. Všetko to bolo nepravidelné, bez zmyslu, oblečenia. Skôr išlo o úteky pred nie najlepším rozhodnutím vrátiť sa domov, vtedajšej frajerky, práce, celkovej situácie v ktorej som sa ocitol. Bolo to náročné obdobie adaptovať sa späť. Tie behy aj tak vyzerali. Neskoro sa vstávalo, strava zlá, životný štýl mizerný.

Koniec číslo dva. Nechalo sa cvičenie, bežanie. Stratil sa zmysel. To bolo azda najväčší zranenie, ktoré bolo do teraz pri športe. Po čase sme ako partia začali hrávať raz do týždňa futbal, neskôr florbal. Obe športové aktivity tak isto zakrátko skončili.

Reštart prišiel nevinne, Na školení: “Mišo, čo to nedáš dokopy znovu”. O dva týždne sme boli nastúpený v telocvični a začala sa takmer dvojročná florbalová cesta. Nevynechal som ani jediný krát. Aj keď boli bolesti, zranenia, či sa mi nechcelo. Bol som zodpovedný za telocvičňu a organizáciu celého okolo toho. Niekde sa stala chyba pod mojím vedením. Prestali sme fungovať ako partia. Jedného dňa, sa ocitávam sám pred telocvičnou. Zlyhal som po ďalší krát. Kľúče sa odovzdali, bránky sa posunuli chalanom čo to chceli znova dať dokopy.

Asi v polovice florbalovania, prišiel druhý pokus o beh. Prišla aj nadváha s prejedania sa koláčikov. Prvé pokusy boleli. Aj tie ďalšie. Tréningy začínali skoro ráno. Jarné o pol piatej ráno. Najčastejšie zranenia boli kolená. Nesprávna obuv, výživa, jedlo, regenerácia.

Neskôr, keď prišli prvé dvadsať a viac kilometrové behy, zranenia boli intenzívnejšie. Prišli prvé kolagény, kĺbové výživy, magnézia a ďalšie vitamíny. Pomohli. Tréningy boli pravidelné, strava pestrejšia. Regenerácia odvtedy stále miesto v mojich dňoch.

Najväčšie zranenie s kolenom a chrbtom prišlo v období behov v Štiavnických kopcoch. Vedel som zabehnúť štyridsať kilometrov, len týždeň som sa dával dokopy. Jedného dňa, to už nešlo ďalej. Bolesti pri oboch kolenách sa striedali čoraz častejšie.

Prvé pokusy s lekármi nenechali na seba čakať. Obmedzil som beh z osemdesiat kilometrov týždenne na dvadsať. Zvyšné kilometre sa vymenili za bežky. Kolená sa liečili. Bežky viac pomáhali ako ubližovali, nie len kolenám ale aj celému telu. Prišla jar a dva tridsať kilometrové behy. Tie ma vyradili z hry úplne. Malo sa ísť na operáciu.

Niekedy pred troma rokmi si našlo významnú časť dňa aj činkovanie. Začiatky sa hľadali cviky, váhy, časy, série. Zranenia chodili ku mne ako na bežiacom páse. Ráno beh, hneď potom cvičenia. Cez víkend bežky a cvičenia. Neovládol som postupy, tempá, záťaže, stravu, regeneráciu. Pomohli lekári s doladením stravy, doplnkov, objasnenie dôležitosti regenerácie. Vlastne strava, kĺbová výživa, oddych zachránili moje najväčšie zranenie v mojej amatérskej športovej kariére.

Pri každom zranení automaticky ide do hlavy, že už nikdy viac sanebudem pohybovať ako predtým. Športujem preto že to dáva význam, nie preto že utekám od niečoho, alebo sa potrebujem vybúriť. Hlava resp. myseľ je mimoriadne dôležitá. Nie len hore kopcom, pri prekovaní rekordov, ale keď niekto kričí ako sa nedá. Podstatnú úlohu spĺňa hlavne pri zraneniach.

Je ľahké povedať si, ako to nepôjde. Neuveriť takýmto myšlienkam chce riadnu dávku síl. Zranenia nespôsobujú len bolesti tela, taktiež oslabujú myseľ a život ako taký. Šport, život, rodina, práca má toho viac spoločného ako sa zdá. Ak ideme hore kopcom, prestaneme sa pohybovať podľa všetkého sa rozbehneme naspäť dole. Isť do kopca, keď sa niečo deje je však vždy náročné. Aj preto nie každý kopec zvládneme prejsť. Niekedy nás zradí telo, naša povaha, inokedy najlepší parťák, parťáčka.

Zranenia sú tu na to aby sme cítili bolesť, lepšie spoznali naše telo, vytrénovali myseľ, prekonali sa. Teda tak ich vnímam ja. Preto má šport a pohyb ako taký dôležité miesto v mojich dňoch. Spoznávam svoje limity a kam som schopný zájsť. Niekedy sa stane, že pri tom spoznávaní si buchnem koleno, lakeť, či narazím chrbát. Len to sa deje vo všetkých oblastiach, nie len v tých športových.

Obdobia

5. október 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Hovorí sa čim dlhšie na niečom pracujeme tým viac mame chuť sa vzdať a ukončiť. Môžeme sa baviť o vzťahoch, práci, športe. Z času na čas príde kríza nech robíme čo chceme. Ešte horšie je vyhorenie. Ide o náročné obdobie, ktoré môže končiť katastrofou. Čo robiť aby sme sa im vyhli? Všetko, ale aj nič. Každý z nás sa do nich dostane, no nie každý z takého obdobia aj vyviazne.

“Michal tvoje články sú akosi depresívne. Nejako ťa tak vnímam v poslednej dobe.” Znela vetička od dlhoročného fanúšika. “Sú”. Rozhovor takmer skončil. Mal som náročné obdobie, nevedel som sa ničoho chytiť. Vo všetkých oblastiach sa niečo dialo. Nie všetko som vedel zvládať tak ako by bolo vhodné. Našťastie celé to nejako rýchlo prešlo. Najviac mi pomohol šport, pravidelné tréningy, písanie článkov a pokračovanie aj keď v menších krokoch.

Dnes je ako si moderné sťažovať sa, fňukať, urážať, mudrovať, byť majster na všetko, mať kľuč od všetkého. Negativita je tak silne zakorenená vôkol nás, že keď niečo malé sa stane, tak veľmi veľká časť z nás sa radšej vzdá. Ešte horšie, nezačne. Napíše recenziu, vyhráža, vysmieva sa. Len nie vždy všetko je tak ako to vidíme my. Viackrát sa stane, že je to v strede a dokonca na druhej strane.

Sú dni, keď je bolesť obrovská. Mohol by som písať siahodlhé práce ako ma tréningy bolia. Tak isto sú nepríjemné sprchy, ak ma sfúknu za niečo čo ide mimo mňa. Pýtam sa sám seba, ako to môžem mať rád, ako to môžem robiť. Nedokážem si odpovedať. Možno náročky, radšej nechcem a nehľadám takéto odpovede. Veď vyspím sa z toho a aj tak všade je niečo.

Jedna z lekcií, ktorá sa ku mne dostala, bola nerob rozhodnutia, keď sa cítiš príliš dobre, alebo zle. Počkaj pár dní, utíš ego, emócie, seba, dýchaj a vyhoď to z hlavy. Je nad slnko jasné, že určité situácie, môžu trvať týždne, mesiace a viac. Vtedy sa dostávame pod tlak, nechuť. Je viac ako pravdepodobné, že život stráca pre nás význam. Priam neuveriteľné, koľko ľudí okolo nás trpí, nachádza sa v nepriaznivých situáciách, v zamotaných kruhoch a nevedia ako z nich von.

Odpoveď nie je v partnerovi, psovi, v tréningu, skoku z mosta. Prvé tri nám pomôžu preniesť sa takmer cez všetko. Štvrtá možnosť je katastrofická, ktorá neublíži len nám, ale aj ľuďom z okolia. Je mnoho prostriedkov, ktoré vedia pomôcť. Tak isto ako vedia pomôcť, tak vedia ja ublížiť, ak to budeme s nimi premáhať.

Nikto odtiaľto nevyviazne živý, to je jedna z najväčších skutočností. Život je krehkejší ako si myslime. Naozaj nestojí za to aby sme si nadávali, neustále sa utápali v nepodstatných myšlienkach, písali zlé recenzie, či kričali jeden na druhého. Viem, že pomoc druhému je čoraz ťažšie. Ustrážiť si svoje emócie taktiež. Dnes je ľahké odmietnuť, podviesť, kto vie čo ešte.

Pred tým ako na niekoho vybuchneme, skúsme sa nadýchnuť. Nechať všetkému čas. Áno, je to ťažké a niekedy by sme toho druhého(alebo seba) najradšej uff. Lenže na druhý deň, by sme to asi aj ľutovali. Vždy sa na nás niekto teší, nekazme si tešenie, že so sebou prinesieme batoh jedu a odpadkov. Veľa krát práve takéto darčeky pokazili, viac ako opravili.

Tento článok nie je o nikom konkrétnom. Iba o mne a mojich pohľadoch, ktoré si všímam na mojich cestách. Nasledujúce slová by mali slúžiť ako pripomienka, keď zas opäť niekto prinesie batoh plný odpadkov ku mne trebárs na poradu.

Raketa

28. september 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Letím si proti vetru na hrádzi medzi Gabčíkovom a Šamorínom z plných síl. Spokojný so sám sebou a zrazu ma niekto obieha ako formula. Hovorím si dobré. Trening v Golianove taktiež v proti vetru. Zrazu z ničoho nič niekto na bežkách. Šup, šup, šup a je na druhej strane. Netušil som, že bežky dokážu ísť tak rýchlo.

Na sekundu sa môj svet zrútil. Akoto, že niekto dokáže ísť tak rýchlo? Budem niekedy ja tak rýchly? Boli otázky, teda ich časť ktoré odznievali v tých chvíľach. Ďalšie si nepamätám. Únava bola silnejšia, ako takéto myšlienky a radšej prišlo sústredenie na posledné kilometre. Nezávidím druhým, nežiarlim. Skôr naopak teším sa, keď ľudia okolo dosajú to čo chcú. Je to pekné. Veď preto aj žijeme, aby nám bolo lepšie.

Môžem sa vžiť do role vlastnej obete. Nahovárať si: nemám šťastie, fyzické prepozície, mám alergie, včera som zle spal, nejedol som dobre, tyčinka ešte nezabrala, nie som sto percent psychicky v pohode, nemá ma kto podporiť. Lenže na druhej strane som disciplinovaný, trénujem, dávam si pozor na stravu, spánok, stres. Je veľmi ľahké podľahnúť hoci akým myšlienkam. Ak je ich priveľa, nekonči nič dobre. Som na začiatku, moja prvá sezóna nových disciplín. Zábavám sa, skúšam, dolaďujem, hľadám informácie, nastavujem stravu, spánok. Kopu ďalších maličkostí.

Nechcem a nebudem sa ospravedlňovať sám pred sebou. Práve naopak, je skvelé vidieť rýchlejších, silnejších športovcov ako som ja. Dávajú mi nádej, že to ide rýchlejšie. Aj tak začiatkoch často netušíme, kde môžeme naše výkony priniesť pravidelným tréningom. Je fajn vidieť vedľa seba niekoho skúsenejšieho a vlastné ego nechať doma, alebo na lavičke. Dozvieme sa viac ako si myslíme.

Vnímam život ako veľký balík príležitostí a prekvapení. Často nosím ružové okuliare, snívam, fantazírujem o tom aký som skvelý, mám výborné výsledky a tak isto ľudia okolo mňa. Zatiaľ skvelé výsledky nemám, trénujem, usilujem sa. Vnímam, sem tam pozorujem lepších, nakúkam, učím sa od nich. Zmysel toho čo robím, žijem je pokúsiť sa dosiahnuť niečo na čo by som si včera netrúfol. Šport a tréningy sú skvelou príležitosťou ako sa zlepšiť nie len fyzicky, ale aj mentálne.

Možno áno, možno nie

13. júl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pri písaní článkov si uvedomujem, že ako keby tu vždy boli dva pohľady. Vždy sa zaujímam o oba hlavne o ten môj a až potom, tak trochu o ten druhy.Samozrejme, keď sú emócie, tak hľadám riešenie ako zmeniť ten druhý na môj. Veď ruku na srdce, kto z nás je empaticky pod vplyvom emócii?

Ako tak chodím svetom, všímam si seba, ako reagujem v situáciách a taktiež druhých. Hovorím si waw, ako ten druhý zareagoval. Aký je macher, aj ja tak chcem reagovať, mať vplyv, kontrolu, vedieť navigovať, ovládať, preplávať. Píšem v metaforách. V článkoch bežne spomínam, ako vnímam čo druhí hovoria, robia, myslia, vždy sa niečomu novému priučím.

Len je tu jedna maličkosť, asi aj viac. Každý máme so sebou batoh, v ktorom je naukladané všeličo. O niečom môžeme tušiť, o inom zas nie. Ten nás tlačí na rôznych miestach. Aj preto nie vždy je možné reagovať dokonale. Taktiež sú tu ľudia, čo majú odžité. Ich skúsenosti je nemožné dobehnúť, aspoň na prvé pohľady sa tak javia. Skúsenosti je veľmi ťažké nahradiť čítaním kníh, vzdelávaním. Môžu pomôcť priblížiť sa.

Ak by sme sa dnes pýtali ľudí, ktorí boli pri mojich začiatkoch. Je sto percente iste, že by mi nedali šancu. Videli ma ako som nič nevedel, mal som problém rozprávať po slovensky, netušil som takmer nič o živote tu. Bolo to naozaj vidieť. V tom čo som robil, mi patrilo jednoznačne posledné miesto. Dnes je to o niečo lepšie, som druhý od konca. Už sem tam so mnou ide aj niekto na kávu.

Motivačné knihy, životopisy majú mnoho spoločného. Ich príbehy začínajú podobne. Niečo sa prihodí, potom sa podarí, hneď na to sa to pokašle a potom sa prichádza na križovatku. Tam sa život zabalí, alebo riskne všetko vabank. Je veľa takých čo neprešli oboma, ešte viac takých čo uspeli na jednej alebo na druhej strane.

Mnoho ľudí je lepších ako my, možno aj všetci v “niečom”. Lenže každý raz začínal. Niekto v osemnástke, tridsiatke, štyridsaťtrojke, pätdesiatdvojke. Je fajn mat okolo seba niekoho od koho je možné obkukávať, nazerať. Len prosím nenahovárajme si, že sa to nedá. Že vraj to vyzerá nemožné dostať sa z posledných miest na prvé. Napriek tomu deje sa to. Tak isto platí aj opačne. Prosím porozumejme tam vonku máme každý z nás šance, no nie každý môže riadiť raketu. Maličkosť, ľudia okolo nás začínajú, končia, zlepšujú sa, vyhoria.

Nič nie je stále, ani naše názory, pohľady, škatuľkovania a asi ani náš svet. Je ľahké vyvolať konflikt, odradiť druhého, seba. Možno je všetko inak ako sa na prvý pohľad zdá a mýlime sa a možno nie.

Nemusíme nič

25. máj 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Vždy keď sa s niekým stretnem viem, že sa môžem niečo naučiť. Teda ak budem ticho, vnímať to čo sa deje okolo. Nebudem klamať, že čoraz častejšie mám chuť do rozhovoru vstúpiť a dopĺňať slovíčka. Lenže potom sa asi nedozviem nič.

Píšem poznatky do článkov a hneď na druhý deň dostávam skúšky. Moje reakcie nie sú také ako by som chcel. Mám okolo seba ľudí od ktorých sa učím, obkukávam, sem tam naberiem odvahu opýtať sa o radu. Veď koniec koncov mnohé myšlienky poznamenávam pravé sem na blog. Práve pokašlané skúšky sú najlepším učiteľom.

Udalosti, ktoré sa dejú po ceste ma ovplyvňujú, ale aj posúvajú. Tak isto menia. Zažívam situácie, ktoré nechcem aby som zažíval. Sú tu aj také, ktoré nechcem aby skončili. Mám obdobia, keď chcem byť v ulite a neriešiť čo sa deje okolo. Aj dni, keď som za lídra a nepoznám prekážky. Častokrát rozdiel mojich dní spúšťa pocit ktorý cítim v bruchu.

Asi najviac ma nakopol Jožo s Majstrom, či ide o články, život, riskovania, myslenie, vytváranie návykov, komunikácie, balenie báb, stravovanie, šport. Bolo to ťažké obdobie. Doma to bolo na prd, ostatné nebolo. Nebolo sa čoho chytiť, pevná pôda pod nohami neexistovala. K tomu stále som mal hlad. Nemám mnoho kamošov z toho obdobia, ale zážitky asi najväčšie.

Spoznal som Štiavnicu, začalo sa chodiť na futbal, zmena myslenia, aktívny šport, písanie článkov, robili sa veľké rozhodnutia, prišli ľudia. Vždy ma niekto niekam nenapadne posunul. Či išlo o frajerky, rodinu, priateľov, kolegov. Veď koniec koncov, cez prácu sa mi otvorili dvere k Jožovi. Zamrznutý počítač mi pomohol lepšie rečniť. Organizovali sme florbal, tenis. Majster sa stal sám. Ešteže ma napadlo doplniť nádrž v Leviciach. Ten zvyšok prišiel postupne. Mojou úlohou bolo iba rozoznať s kým áno, s kým zdvorilostne áno a s kým vôbec nič.

Je tu mnoho ľudí ktorých mám rád. Pre nejaký dôvod sa vždy odo mňa po čase odpoja. Sem tam sa na chvíľu vrátia, inokedy ma obchádzajú. Ľahko sa ukazuje na druhú stranu. Nevieme čo, nepoznáme všetko a či nejaké súboje ten druhý v sebe nesie. Bolo ťažké naučiť sa žiť bez ľudí ktorých mam viac než rad. Ešte ťažšie bolo naučiť sa žiť bez posudzovania, radenia, frflania, bez potreby vyjadrovať sa k všetkému.

Ak chceš od niekoho dostať viac, naštvať. Ale opatrne. Vravieval Majster. Naposledy som mal tu česť vidieť naštvaného človeka na futbale v Trenčíne. Tréner nášho tímu celkom slušne pokašlal úvodnú zostavu. Nechal sedieť najpotrebnejšieho hráča na lavičke. Bol nútený robiť rýchle zmeny. Hráč pred nástupom na plochu mal výmenu názorov so štvrtým rozhodcom. Asi aj neoprávnenú, ale tak ho to vytočilo, že v úvode z jeho rohového kopu padol gól. Nakoniec sme prehrali, ale jeho výkon bol neuveriteľný.

Čím viac som naštvaný, tým viac dokážem. Lenže len do určitého momentu. Potom chcem všetko iné. S ľuďmi to mám podobne, čim viac niekoho chcem, tým menšie šance mám. Hrával som opatrne, v rukavičkách a to vedie zvyčajne k sklamaniu v práci, ale aj mimo nej.

Jožo bol chalan, ktorý ma navádzal šokom. Nezabudnem, keď mi zobral telefón počas pracovného dňa. Vypol a šli sme sa kúpať do Mikuláša na otočku. “Veď bude sranda” hovorieval. Viete čo? Nič sa nestalo. Na druhý deň, sa všetko dobehlo a veľká časť sa vyriešila sama.

Život je krásny. Každý jeden z nás sme nahraditeľný i keď nie možno hneď, ale časom určite. Myslím si, že to čo je tu, je skvelý námet na celovečerný film. Je fajn mať so sebou kameru a kamoša čo nahrá titulnú pieseň. Tam vonku sa dejú neuveriteľné veci, je takmer nemožné ich ovplyvňovať. Čo ovplyvniť vieme, je ťahanie za nitky. No najskôr sa asi budeme musieť naučiť ovládať tie svoje.

Nemusíme sa najedovať aby sme podávali najlepšie výkony. Nemusíme nič. Môžeme všetko. Istota je len jedna. Každého z nás čaká koniec a ten je každým dňom bližšie. Práve takáto myšlienka by nás mala posúvať na našich cestách.

Kopce

16. február 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Sú dni, keď jednoducho nemám námet na článok. Zvyčajne sa tak deje, keď je mnoho stresov okolo alebo nuda. Ide o obdobia, keď chcem iba prežiť deň a nie tvoriť. Aj nasledujúci článok sa tvoril ťažko, neskoro, bez akejsi motivácie ísť ďalej.

Najťažšie sa pohybuje dopredu, keď veci idú proti nám. Je to nad slnko jasné, vieme to všetci. Vždy máme dve možnosti: skúsiť ďalej alebo vykašľať sa na to. Teóriu ovládame, lenže keď príde na lámanie chleba, emócií, tak nie každý z nás ide dopredu so zodvihnutou bradou. Je to úplne v poriadku, každý z nás odlišne reaguje na totožné situácie. To je dobré pripomenúť, že všetci sme dobrí v niečom inom.

Mám rád šport, pretože okrem pozitívnych okrášľovacích bonusov na telo ma dostáva do situácií, kde ide naozaj o veľa. V tomto období sú to behy na lyžiach. Netušil som, že bežkovanie by mohlo byť náročné. Na začiatku si človek povie, dám si bežky a idem. Vlastne, prvé bežkovania ma vôbec nechytili, úplne nič, žiadna emócia, pocit. Ešte som sa sám seba pýtal, ako toto môže mať niekto rád. Mám rád dlhodobé spolupráce, takže bolo nad slnko jasné, že sa bude ešte skúšať.

Na rovinkách som spadol, nevedel som udržať rovnováhu. Prvé hore kopce boli náročné, no a jazde dole kopcom som sa vyhýbal. Nevedel som brzdiť. Takže môj tretí pokus na bežkách bol o bežkovaní do kopca. Teda, pokiaľ som neprišiel na koniec kopca. Nebolo na výber, jazda kopcami začala. Ak bežkujete, viete, ako bežky nemajú brzdy. Veľmi ťažko sa ovládajú vo väčších rýchlostiach, hlavne dole kopcom. Pády boli prirodzené, jednoducho museli prísť. Ostatní bežkári sa na mňa pozerali a sem-tam sa niekto aj zasmial. Bolo mi to úplne jedno. Po každom páde sa muselo ísť ďalej. Čo bolo úplne skvelé, najväčší dole kopec zjazd sa ustál bez pádu.

Veľmi podobný príbeh mala aj Čertovica. Sú tam tri náročné klesania, kde za veľmi krátky čas je možné nabrať nekontrolovateľnú rýchlosť. Naozaj ovládanie bežeckých lyží chce veľa tréningu a dole kopcom ešte viac. K tomu uhýnať sa ďalším bežkárom, ktorí nepoznajú pravidlá či turistom. (Jazdi sa vždy vpravo, vždy má prednosť bežkár, ktorý ide dole kopcom, turisti majú šliapať za krajnicou, nie po trase.)

Na prvýkrát som dva z troch zjazdov nezvládol. Pád bol bolestivý a zvyšok tretieho klesania som musel vyzuť lyže, nebol som schopný pokračovať ďalej. O týždeň neskôr sa zvládli všetky tri zjazdy bez pádu. Poviem vám, to bolo radosti, kričalo sa na celý les. Áno, možno boli lepšie podmienky, počasie a podobne, ale bez pádu. Šlo sa rýchlo, brzdilo sa všetkým, dýchal som zhlboka a pri každom hrbole šlo v hlave kľud, pod ďalej, ustojíš to.

Nemám najlepšiu techniku, ani znalosti, určíte tak isto výstroj. Mám za to chuť sa posúvať ďalej, pevnú vôľu, že jedného dňa sa naučím bežkovať. Veľakrát ide všetko proti tomu, pokiaľ sa dostanem na trať. Veľa váham, či vôbec mám ísť, je to ďaleko, sneží, mrzne, fúka, aj tak ma bude všetko zase bolieť.

Pod tlakom sa rastie, dosahujeme veľké výkony, lenže pozor. Nemôžeme byť neustále vo vysokých otáčkach, tak isto je dôležitá regenerácia, oddych. Vrcholový športovci hovoria často, že tí najlepší vyhrávajú preto, lebo dokážu najrýchlejšie zregenerovať. Preto cítim potrebu zachytiť tieto myšlienky na blog, aby som sa k nim neskôr mohol vrátiť a ubezpečiť sa, že schopnosť premieňať výkon na výsledky je super dôležitá, no tak isto je dôležitá schopnosť regenerácie.

Všetky hore kopce sa raz skončia, dole kopce taktiež. Techniku jazdy sa naučíme trénovaním a kombináciou s teóriou. No pokiaľ všetko pochopíme, prepotíme mnoho funkčných tričiek. Tak isto sa nič nenaučíme, ak nebudeme robiť nič. Lenže raz za čas robenie nič je fajn, len by to nemalo trvať desať rokov. Verím, že sa uvidíme, niekde v kopcoch, trebárs na bežkách.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter