Som niekde na hore, letím si zjazdom v dobrej rýchlosti. Užívam si taký ten pocit voľnosti, letného dňa. Kamienky odskakujú od kolies, cítim, ako bicykel dostáva od terénu nárazy. Je to krása. Brzdím, čakám celú partiu. Chalani sú hneď pri mne.

Práve sa nachádzam v období, keď sa podarilo zažiť kopu zážitkov. Dali mi novú energiu na ďalšie obdobie. Ukázali mi, čo vidím, čo si mám všímať ďalej. Vlastne beriem ich ako odmenu. Či ide o tímové jazdy, jazdy s parťákmi, maratón v Kalnici, ale aj domáce náročné preteky v Topoľčiankach.

Moje obdobia sa nejako delia na určité záchytné body. Podľa toho si ich plánujem. Jasné, že z času na čas príde niečo neočakávané. Veľkú dôležitosť majú hlavne tímové výjazdy s chalanmi. Je to pre mňa obrovská pocta, že sa našli a stále nachádzajú ďalší, čo sa chcú jazdiť v skupine. Z takýchto jázd potom cítiť veľa dobrých pocitov, úsmevov.

Sú tu ďalšie momenty, ktoré majú na mňa veľký vplyv. Po dlhšej dobe som bol na pretekoch v Kalnici. Štartoval som na dlhom maratónskom okruhu. Tentoraz som skončil niekde v polovici štartového poľa. Veľmi ma potešilo, že som dodržal plán a neodpadol som niekde v úvode ako rok predtým.

Ešte väčší vplyv na mňa mali domáce Topoľčianky. Nejako mi na druhom kilometri ostalo spätne od brucha a hneď z úvodu som mal, či vyhrám ja, alebo bolesť ukončí maratón niekde na trati.

Azda najnáročnejšie momenty boli, keď som v Jedľových Kostolanoch na občerstvovačke musel na 15 minút odstaviť. Nevedel som, či mám silu pokračovať ďalej alebo vzdať sa. V týchto momentoch sa udiali dve dôležité situácie, chalan z tímu na mňa motivačne zakričal, aby som šiel ďalej, a pani z občerstvovačky, aby som to vzdal a šiel po ceste do cieľa.

V živote, ale aj na bicykli zažívam rôzne situácie, keď si myslím, že to ďalej už nejde. Práve takéto momenty teraz vnímam ako dôležité.

Najťažšie bolo vysadnúť na bicykel a pustiť sa lúkou na stúpanie k Dvojkrížu. Takmer som sa v úvode lúky zosypal. Cítil som sa ako najslabší človek na svete. Vyleteli aj nejaké slzy. Neriešil som, kto je predo mnou, kto za mnou. Úsek po úseku som šiel ďalej.

V cieli ma čakali chalani z tímu. To bolo naozaj pekné. Dlho som nepozeral umiestnenie, až o pár dní som nabral odvahu. Bolo to niekde na predposledných priečkach.

Možno aj preto dávam toľko významu práve bicyklu. Okrem toho, že mi nerastie brucho, spoznávam krajinu, ďalších parťákov, výhľady. Vidím aj momenty, pre ktoré sa nedá ísť ďalej. Nielen tie vonkajšie, ale aj tie, ktoré sa dejú vo mne.

Priznám sa, ani neviem, čo si v tých chvíľach nahováram. No jedno je isté, pedálujem ďalej. Na konci dňa, keď som v cieli, tak sa na prvý pohľad nedeje nič. Ono sa však deje pri ďalšej podobnej príležitosti. Čím viac takýchto situácií zažívam, tým viac z nich čerpám v ostatnom živote.

Nie každý z nás prekonáva náročné vzdialenosti na bicykli či jazdí maratóny. Dokonca možno ani nejazdíme všetci na bicykli. Čo nás však spája, je, že napriek okolnostiam máme ísť ďalej nejakým spôsobom.

Viem, že mám ísť ďalej, aj keď neviem kam. Viem, že nie každý pôjde so mnou.
Takisto nepôjdem s každým. No musím však pokračovať ďalej.