Príbeh

Šťastie a tie veci okolo toho

30. júl 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako tak ľudia chodia do života, niekedy stihnem zamyslieť. Čo ten človek mi mal priniesť, ukázať. Dôležite je nebrať si všetko osobne, lebo naozaj mnohé situácie nie sú so mnou spojené. Zbytočne nenamýšľať scenáre, ktoré vôbec nemusia byť pravdivé. Ono naozaj nie je všetko o mne. Taktiež je dôležité vedieť prijať názor druhého a nehnevať sa ani na seba ani na druhých. Zbytočné by som len zatrpkol na svet. Je dosť možné, že by mi mnoho parádnych momentov prekĺzlo cez prsty

Hlavne buď šťastný/ šťastná. Uff. Toto bola moja myšlienka, ktorú sú mal vždy po každom odchode. Tentokrát už nie. Ak sa s niekým zoznámim a pre nejaký dôvod to prestane fungovať, nerýpem do toho. OK priznám sa že par pokusov ešte urobím. No nie donekonečna.

Všetko ma stojí energiu. Potom som vyčerpaný, unavený a nemám chuť isť ďalej. Netvrdím, že ma byť niečo 50/50. Čísla sú nepodstatne. Len snaha z jednej strany zbytočne ubližuje. Taktiež neverím na tvrdenia ako nesprávny čas, chcem byť sama/sám, mam krátke vlasy, mam veľa prace, musím isť venčiť škrečka.

Neverím, že niekto je mladý, starý, nemá skúsenosti, nesprávny čas, alebo ma za sebou za batoh náročných udalostí. Verím len na odmietnutie, alebo tľapnutie ruky. Uvedomujem si, že niečo tu je iné ako predtým. Tak trochu sa mi to asi aj páči, ale nekývnem tomu. Nedozviem sa, aké by to mohli byt v skutočnosti. Pocit môže klamať a príbehy hlave taktiež. Čo ma moc neoklame, sú všetky malé nepodstatne veci pri ktorých ide o nič. Tie prezradia azda najviac.

Tiež som sa bál byť úprimný k sebe. Tým pádom aj k životu a druhým. Bal som sa, že ublížim sebe aj druhým. Vyhýbal som sa náročným rozhovorom. Priznať si ako rád s niekým trávim čas, alebo mam rad bolo pre mňa veľmi stresujúce.

“Miško hovor vždy pekne.” Toto bola myšlienka od náčelníka, ktorá zmenila môj pohľad na komunikáciu ako takt. Samozrejme nešlo všetko hneď. Bolo treba asi ešte dorásť. Upraviť pohľady, vybrúsiť myslenie. Podľa všetkého toto je nekonečný proces. Pekne hovoriť ma zmysel, nie len k sebe ale aj druhým.

Nachádzam sa v životnej etape, kde dostávam facky, ako keby za to, že som sa postavil a povedal čo cítim. V skratke. Ono to nevzniklo samé. Vždy na všetko sú dvaja. Zamotal som sa teda poriadne. Spŕška výhovoriek a zmiešaných signálov, ktoré prišli by prebrala azda aj najväčšieho nevšímavca. Jedno je odmietanie a druhé je správanie. Lenže to nie je všetko, zrazu je okolo mňa ticho. Prichádzam o fanúšikov, nejaké tie páči sa mi to. Mám sa na to vykašlať? Čo mám robiť. Jedno sú teórie a druhy sú pocity.

Nehnevám sa. Možno na seba viac. Sem tam uletím vymysleným príbehom, čo by bolo keby. To už je jedno. Mlieko je rozliate. Azda najdôležitejšie čo si teraz odnášam, že som sa postavil. Aj keď som tušil, že podľa všetkého skončím v krajinách blízko severného pólu. Takéto lekcie patria k životu, aj keď by som bol radšej ak by boli viac romantickejšie.

Na druhej strane mam aspoň inšpiráciu písať články, zamýšľať sa nad tým čo vidím, vnímam. Nejdem fňukať na druhoch. Toto nie je zmysel. Viem čo chcem od života, od seba. Aj keď to možno vyznie divne, som rád, že sa mi stala práve takáto situácia. Je fajn prísť na to, že aj ja mam city, nie len v kopcoch na bicykli.

Ak sa mám niečo naučiť, odniesť, je to isť ďalej. Nemám zhorknúť, fňukať, uzavrieť sa do seba, nerobiť žiadne závery. Život je záhada, nikdy neviem čo mi môže priniesť zajtrajšok. Áno sem tam dostaneme každý nejakú tu ranu. To ale nie je dôvod, nepokúšať sa ďalej. Keď neuspejem, som odmietnutý, niečo sa nepodarí tak ako chcem, nemusí to vždy byť moja chyba.

Na mnohé veci prichádzam strašne neskoro. Mal by som byť viac opatrný, komu poviem nie. Lebo možno práve ta osoba, ktorú odmietam najviac, bude tá, ktorú budem zúfalo zajtra potrebovať ako soľ. K tomu je dôležité dať druhým čas vyrásť, popritom neziabnuť na seba. Všetky riziká nedokážem eliminovať. Vždy ma niečo popáli.

Nevedieť sa rozhodnúť ma stalo kopec skvelých zážitkov. Nech môj nový príbeh dopadne akokoľvek. Jedno je isté. Mnoho maličkostí vo mne zmenil. Teším sa, že som si to celé všimol, nabral odvahu isť k tomu oproti. Tiež, že som si všimol úsmev, ktorý prezradil viac ako by čakalo.

Bolesti

11. október 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Čo keď mi tato cela situácia ubližuje? Život je jedna veľká záhada, prepchatý malými momentmi a tvoria celok. Z času na čas sa dostaneme do situácií, ktoré nám namiesto radostí prinášajú utrpenie, bolesť. Myslím, že je viac ako dobré sa takým to myšlienkam aktívne venovať.

Myšlienky typu veď musím niečo vydržať sú na mieste vždy. Ale ozaj nechať sa otĺkať v akejkoľvek forme? Áno, mali by sme niečo zvládnuť. Len otázka znie, pokiaľ je to únosné. Bolesť je skvelý sluha, zlý pán. Všetkého veľa príliš škodí. Taktiež ak úplné absentuje v našich príbehoch. Ako to teda s bolesťou je?

Kráčam po chodníku s kamošom, ukazujem mu kadiaľ jazdím. Situácia medzi nami bola dosť napätá. Chalan ma riadne štval. Bol som presvedčený, že sa mu v niečom pomohlo. Lenže tak isto tam bol pocit, že to všetko čo sa vravelo, robilo, ako keby išlo mimo neho. U nás sa hovorí: “Neukazuj ľuďom knihy, ktoré majú čítať, môžeš ich doviesť iba do knižnice. Ak sa chceš vyrozprávať, napíš knihu, článok do novín, inak buď ticho. Keď bude niekto chcieť prísť, príde. No vždy najskôr počúvaj”.

Tak som opäť počúval. Ani na sekundu na mne nebolo zbadať moja naštvanosť. V tomto som dobrý. Viem maskovať svoje pocity výborne. Vlastne, niekedy aj tak zavadzajú, pred tým ako sa vyjasní celá situácia. Dokola len frflal, sťažoval sa už asi milión krát o tom istom stále dokola. Mal som ho dosť. Hovorím si v duchu, z tejto situácie idem von, nie je tu čo pre mňa. Vypočujem raz, dva krát, aj štyrikrát. Len nie dookola stále o tom istom.

“Michal ty musíš byť riadne naštvaný na mňa? Ubližujú ti moje myšlienky, správanie, však?” V poslednej chvíli pred mojim odchodom vyletelo z neho. Prekvapil ma. Vlastne bol to šok. Prvý krát som si uvedomil, že som sa ocitol v situácii, kde mi niekto narúša môj vnútorný pokoj. Nepriamo ubližuje svojím správaním. Prišlo aké si oslobodenie. Odľahlo mi. Viac sa nebudem trápiť za druhého. Všetko som nechal tak.

Je to kamoš, mal nešťastné obdobie. Zavolal ma na kávu, pokeckali sme. Pýtal sa ma na pohľady, ja jeho. Potom bola ešte jedna káva. Par krát sme si zavolali. Volal som ho na bicykel, odmietol. Tvrdil, že nemá čas. Zrazu sme sa stretli v meste. Poznám veľa ľudí, a asi aj veľa ľudí pozná mňa. No kamoš je niekto s kým chcem raz čas si dať kávu. Vypnúť telefón a nechať unášať sa rozhovorom. Dnes je to už zriedkavé. Zvyčajne sa ponáhľame každý od každého. LEn maličkosť, tu to bolo jednostranné.

Vážim si ľudí, keď ťaháme za ten istý koniec povrazu. Som rád, ak mam okolo seba ľudí, kde cítim, že je o čom.Na druhej strane odmietam byť s niekým, kto sa ozve len vtedy, keď ma plný odpadkový kôs. Potrebuje ho vysypať. Či sa chce pretekať, kto z nás má viac bolesti, strachu, neistoty. Skutočný kamoš vypočuje, podporí, ak vie tak aj pomôže. Po prípade prepleskne.

Sú situácie, ktoré nás majú niečo konkrétne naučiť. Potom odučiť a znova naučiť. V tomto prípade išlo o intuíciu. Tak trochu upraviť “barometer”, aby sa lepšie vnímala. Intuícia je viac ako pocit. Tie často klamú, sú nepresné. Hovorí sa, ak sa necháme viest vlastnými pocitmi, tak sa môže stať, že sa dostaneme do nepriemnych situácii. Odtiaľ sa ťažko odmotáva. Nechajme sa viesť vlastnou intuíciou radšej. Len nie vždy ju počuť, pocity sú hlasnejšie.

Nejdem robiť zle druhému a nemal by som ani sebe. Nechávam druhým priestor, no nie na vysypávanie smetiakov do mojej obývačky. Dajme všetkému čas. Inokedy je správne rázne rozhodnutie. Mnoho ľudí odíde tak či onak. Odíde aj to čo je v nás. Možno, ak budem mať šťastie tak si to uvedomím, čo sa deje. Poďakujem, že sa to stalo. Pokračujem ďalej v písaní mojich príbehov.

Ak niekto je naštvaný, rozzúrený tak radšej poďme šliapať do kopcov. Tam si za nadávame spoločné na všetko. Dáme si do tela. Možno uvidíme iné pohľady a k tomu bude aj fajn zjazd. Nezabudnime, nesprávne rozhodnutia sú súčasť, bez nich by sme nemali skúsenosti, ktoré mame dnes. Nejde mať skúsenosti bez akýchkoľvek rozhodnutí. Aj nerozhodnutie je rozhodnutie. A čo ten môj kamoš? Uvedomil som si balík maličkosti, on podľa všetkého, zostáva tam kde bol. Len teraz, asi sype svoj kôš niekomu inému. Na kávu spolu teraz chvíľu nepôjdeme.

Knižnica

20. september 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Život nám prinesie do cesty mnoho ľudí. Prídu, odídu. A zvyčajne nám nechajú tašku alebo rovno batoh rozličných skúseností, aj prekvapení. Ak máme šťastie, ešte sa pri tom aj zabavíme.

Premýšľam nad životom. Čo chcem od seba, čo by som mal chcieť, čo si od neho môžem pýtať. Všímam si okolie. Na chvíľu ma strhne panika. Kam sa to už dostali všetci a ja sa neustále cítim ako keby stojím na tom istom mieste. Stagnujem alebo si len namýšľam také tie príbehy, čo majú tendenciu podkopávať sebavedomie? Možno chcem dobrovoľne trpieť.

Každú situáciu môžeme popísať kladne, záporne alebo neutrálne. Aj tie, ktoré sa odohrávajú v našich mysliach. Lenže bacha: ono to zoberie miestami celoživotné sily, aby sme uverili alebo neuverili.

Je veľmi ľahké trpieť. Stačí uveriť príbehom, ktoré si dokonale vymyslím, zmanipulujem, pretransformujem, na niekoho sa nahnevám. Nájdem si nepriateľa, zradcu a akceptujem rolu obete. Depresie sú na svete. Jedna maličkosť. Môžu tu vzniknúť oveľa náročnejšie stavy ako sú depresie, ktoré budú trvať nekonečné obdobia. Preto sa snažím nepodliehať, nerobiť závery, dýchať, pozorovať.

Náročné je nenechať sa strhnúť, uveriť, že sme najlepší a nik na nás nemá. V takýchto situáciách je taktiež možné zrútiť sa do priekop života. Dostať sa z nich môže byť mimoriadne náročné. Obrniť sa zdravím, sebavedomím, veriť si, poznať čo chcem. Takisto je dôležité byť otvorený prijímaniu informácií, vzdelávaniu a v neposlednom rade mať schopnosť odučiť sa od starých nepotrebných vedomostí.

Z času na čas je fajn zastaviť. Obzrieť sa okolo, či je tu niekto, kto by nám pomohol upraviť pohľady. Mnoho z nás si nesieme so sebou cenné lekcie, len nie vždy ich vieme správne posunúť von. Využiť ich múdrosť v ten správny čas. Alebo nie vždy si ich vieme všimnúť. Aj keď stane sa, že sa k nim dostaneme úplne náhodne. U mňa jedna z takýchto náhod je Majster. Ten človek sa zjavil nečakane. Do dnešného dňa nerozumiem, aké som vlastne mal šťastie.

„Michal, môžem ťa zobrať do knižnice. Viem ti podať pomocnú ruku len vtedy, ak sa opýtaš, ak prídeš sám. Tam moja pomoc končí. Nezabudni, že knihy sú fajn, avšak mnoho vedomostí potrebuješ najskôr prežiť. Až potom by si o nich mal čítať v knihách. Lepšie im tak porozumieš.”

Lenže otázka znie: V ktorej knihe hľadať? Čo si z toho všetkého vziať? To je jedna zo záhad života. Miestami sa preto hnevám na seba. Lebo som stavil na rozhodnutia, ktoré boli nesprávne. Cítim hnev, beznádej, zúfalosť. Našťastie len na okamih.

Všímam si, že mnohé katastrofické scenáre, ktoré som už napísal vo svojej hlave sa upravia, nestanú. K tomu pribudnú aj ďalšie, ktoré sú neutrálne a potom aj tie, čo dávajú pocit typu: „ooo áno!”

Možno mám len šťastie. Veď uvidíme, akú knihu si nabudúce vyberiem z majstrovej knižnice.

Prvý rok

5. september 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Viac ako oslave vlastných narodenín či menín, venujem pozornosť výročiam, ktoré predtým neboli a teraz sú. Hlavne, ak sa bavíme o športe, dosahovaní niečoho, čo robí radosť. Jedno takéto dôležité výročie práve vstupuje do mojich zápiskov a zaslúži si pozornosť.

Bolo to devätnásteho augusta dvetisícdvadsaťdva. Vlastne pamätám si len toľko, ako ma tlačili tenisky. Bol okolo mňa hrozný neporiadok, nevedel som ohľadne novej športovej disciplíny nič. Vyrazil som na svoju prvú skúšobnú jazdu. Spustil som aplikáciu, ktorá zaznamenáva prejdenú vzdialenosť, rýchlosť, výškové metre a vytvára mapu prejazdu. Mám radosť, že mi to vtedy napadlo spustiť. Zvyšok bol plný otázok typu: „Ako toto môže mať niekto rád? Veď je to makačka. Čo je na tom také dobré?”

Na začiatku som nevedel nič, nepoznal som terén, cesty, ako správne dávkovať energiu, servis, oblečenie. Jediné, čo som vedel bolo, že som sa tomu chcel venovať, lenže prišla jeseň, zima a vtedy už nebolo jednoduché len tak sadnúť a šliapať. K tomu som sa ešte venoval ďalším aktivitám.

Rozhodnutie pravidelne trénovať prišlo časom, keď som začal spoznávať trasy. Zhruba v polovici jesene už bolo o niečo ľahšie naplánovať tréning. Približne som tušil, koľko mi bude trvať výjazd, kedy mám vyraziť a o ktorej približne prídem späť. Dôležité bolo objavenie asfaltových ciest v lese mimo blata, nakoľko jeseň a zima boli celkom mokré. Potom to už nejak šlo. Teda okrem februára, kedy mi prechladlo koleno a nasledovala mesačná prestávka.

Využíval som hlavne víkendy, dni voľna, obdobie medzi sviatkami. Počasie napomáhalo, pretože bolo viac slnečných dní. Len sem tam sa objavil dážď, mráz, hlad, väčší smäd, únava a pod. Od polovice mája tohto roku prišlo aktívnejšie trénovanie oba víkendové dni, nakoľko som upustil od ďalších víkendových aktivít. Čím viac sa jazdilo, tým viac prichádzali inšpirácie na nové miesta na trénovanie. Hlavne od ľudí, ktorí už nejaký ten rok jazdia, ale aj zo skupín na sociálnych sieťach.

Kilometre sa len tak odvaľovali, kopcov bolo viac než dosť. Prichádzali nové poznatky, parťáci, spoznával som okolie. Vlastne ono sa to možno nezdá, ale tie tréningy nie vždy boli brnkačka. Mnoho maličkostí nebolo vždy tak ako malo byť. Vlastne, keď tak premýšľam, neviem či niekedy aj bolo všetko na sto percent pripravené, aby sa odmakal najlepší výjazd.

Na začiatku roka som si stanovil jasný cieľ: prekonať desaťtisíc kilometrov a stotisíc výškových metrov od januára do decembra dvadsaťtri. K tomu sa pohrávam s myšlienkou, že ak budem mať čosi odtrénované, pôjdem skúsiť pretek. V prvom rade pre atmosféru, ale tiež zistiť, kde mám rezervy, neskôr možno zabojovať o dobrý výsledok. Prišlo aj na schôdzku s trénerom, dostal som rady a už je na mne, čo s nimi spravím.

Za rok som prešiel 2.051 kilometrov, teda od 19. augusta 2022, s prevýšením 22.965 výškových metrov. V rámci času, podmienok a nevedomosti som spokojný. Ja nad slnko jasné, že moje netrpezlivé ja chcelo viac kilometrov, kopcov a tréningových hodín. Ďalší rok bol o niečo zaujímavejší. Do 19. augusta 2023 som prešiel 8.092 kilometrov s prevýšením 90.482 výškových metrov. Priznám sa, mal som aj šťastie na počasie, bolo viac dní, kedy nepršalo. Zlepšilo sa mi plánovanie výjazdov a bolo aj dlhšie denné svetlo.

Za ten čas prišli obľúbené miesta ako tribečské lesy, zvážnica od Trojhchotára po sedlo Rakytu, Zlatno – Kostoľany pod Tribečom, Luky pod kruhom – Topoľčianky. Zjazd z Klástavy do Ladzian, Prenčov – Jabloňovce. Krížne cesty v Malej lehote, Hrabičov – Partizánska chata, Zjazd od Richňavského jazera do Bátoviec, Vrchhora zjazd na Kolačno, samozrejme mnohé ďalšie.

Je dobre si naplánovať trasu, odbočiť z nej, stratiť sa, spoznávať. Robím to od začiatku. Na každom tréningu sa snažím zatočiť niekam, kde som ešte nebol. Spoznávam nové miesta, terény, výhľady, studničky. Tie sú naozaj dôležité, hlavne v mesiacoch, keď je spotreba vody vyššia. Navigácia vo vrecku sa môže zísť, hlavne ak nepoznáme terén – kam ideme, či nevieme sa orientovať v križovatke lesných ciest bez označenia. Len pozor, nie vždy dáva stopercentné rady. Tabule a značky sa oplatí všímať! Niekoľkokrát som zablúdil, hlavne v Tribečských kopcoch. Stačilo sa pritom len pozrieť na strom pred seba, ušetril by som hodiny a niekoľko kíl blata na sebe. Mnohé cesty sú v skutočnosti lepšie ako ukazuje navigácia, platí to aj opačne. Vlastne keď sa stratíme, tak je dôležité nepanikáriť. Lebo to je cesta ako pokašlať tréning, či výjazd s kamošmi.Nebojte sa, vždy sa niekam dostanete.

Na ceste prídu aj problémy. Pamätám si prvý defekt. Oprava trvala viac ako hodinu, stavy zúfalosti. Šli okolo mňa ľudia, no nemal som odvahu poprosiť ich o pomoc. Druhýkrát púšťal ventil, bol slabo zatiahnutý, vtedy som ani len netušil čo s tým je. Ešte bola predo mnou dvojhodinová cesta. Nesprávne doplnený tmel v plášti, pokazená pumpa, kazeta, prevodník, zabudnuté náhradné diely na stole, nesprávne naolejovaná reťaz. Dnes už viem, ak vidím niekoho na krajnici, že sa mám opýtať, či je všetko v poriadku, pretože možno sa rovnako bojí vypýtať si pomoc.

Energia sa rovná výkonu. Ak chcem šliapať veľké objemy, potrebujem prísun energie. Jedlo, sladkosti, gély, tyčinky, voda – je dôležité ich mať so sebou, teda pokiaľ idem mimo civilizácie. Je fajn vedieť, kde sú v lese studničky. Len pozor, v lete sú mnohé bez vody, alebo nie sú pitné. Je dobré mať so sebou nepremokavú bundu, záplaty na prípadné defekty, dušu, pumpu, spojku na spojenie reťaze, striebornú pásku, umelé spojky, nejaký obväz, externú baterku aj s káblami od zariadení, ktoré mám so sebou. Nezabudnúť na svetlo, je dobre, aby ma videli.

Pri tréningoch je dôležité mať prestávku. Pozdraviť sa druhým, prehodiť pár viet, ak je to možné. Asi najjednoduchšie sa začínajú konverzácie vetičkou: „Odkiaľ ideš?”. Tam vonku sa zdravíme “Ahoj”. Tykáme si, pomáhame si, neobmedzujeme sa. Rešpektujeme jeden druhého. Nie každý z nás je super parádny namakaný profesionál, ktorý letí hore dole kopcami. Mnoho vodičov začína rozumieť, že cesty nie sú len pre nich. No ešte stále sú tu aj takí, ktorí nerešpektujú športovcov, snažia sa ísť čo najbližšie, nedať prednosť, vytlačiť ich z cesty a pod. Na takéto správanie nepoznám ospravedlnenie, ale nemôžem si nechať pokaziť výlet, výjazd, tréning. Snáď sa to raz zmení.

Myslím, že limity sa dajú prekonať. Sú omnoho ďalej, ako som si myslel. Je dobre pokoriť svoje rekordy, ale rovnako tak len ísť von a vyvetrať si hlavu, pokochať sa výhľadmi. Nie každý tréning musí byť o prekonaní rekordov. Pre niekoho je rekord dvadsať kilometrov, pre druhého tristo. Taktiež nie je hanba ukončiť tréning skôr ako som plánoval. Nič sa nestane, ak neprejdem toľko, koľko bolo naplánované. A dôležitý fakt: je viac ako dobré trénovať výšlapy do kopcov.

A výsledok? Ako tak premýšľam, prešiel som kus okolia. Zjazdili sa cesty, na ktoré už nepôjdem, úseky ktoré sa šli fantasticky. Stretol som ľudí, ktorí ma posunuli a jazdili so mnou ďalej. Sú tu aj takí, čo prešli so mnou pár kilometrov a nevrátili sa.

Väčšinu tréningov však jazdím sám. Má to výhodu: idem si svojim tempom, dávam si pauzy v momenty, keď to potrebujem a pod. Tak isto je tu veľa nevýhod: v skupine sa jazdí lepšie a je to aj veselšie a keď sa niečo stane, je sa na koho obrátiť alebo len niekomu pomôžem vyjesť zásoby jedla.

Cieľom prvého môjho míľnika je poukázať na to, že pri pravidelnom tréningu je možné zdolať rôzne prekážky, vzdialenosti. Kopce, o ktorých som predtým ani len nevedel, alebo myslel, že sa to nedá. Toto celé sa nerobí pre srdiečka, či “páčiky” na sociálnych sieťach. Cieľ by mal byť väčší a mal by byť náš. Áno, bolí z toho zadok, cez leto máme mušky všade, cez zimu je neskutočný chlad v rýchlych zjazdoch, potíme sa pri šliapaní, v stúpaní do kopcov sa nadáva, na chodníkoch určených pre nás pobehujú psy, budeme špinaví od blata, vody, snehu, buriny, prachu, po náročných tréningoch to dosť bolí. Lenže nebolí v skutočnosti viac, keď nerobíme nič?

Je úplne jedno, či súťažíme, pripravujeme sa na súťaž, alebo len tak rekreačne jazdíme. Spája nás radosť z pohybu. Za hodinu-dve môžeme byť v inom svete. To je na tomto športe krásne.Bol to pre mňa prvý rok bolesti, potu, zúfalých situácií, strachu, kŕčov, defektov, nechuti, vzdania sa. Prišla aj radosť, nadšenie, výhľady, prekonanie samého seba, spoznávanie seba aj iných, vzrušenie, dosiahnuté míľniky, nové priateľstvá. Mám naozaj šťastie na ľudí, ktorí sú okolo mňa a podporujú ma, bez nich by to išlo omnoho, ale naozaj omnoho ťažšie. Ďakujem vám všetkým!

Som zvedavý, čo príde znovu o rok. Takže vidíme sa 19. 8. 2024.

Príbehy

29. jún 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Obdivujem ľudí, ktorí sa pre niečo nadchli a rozhodli sa za tým isť. Tak tiež obdivujem takých, čo neuspeli a našli odvahu začať niečo odlišné. Inšpiráciou sa aj, čo sa pre niečo na všetko vykašalali, vzdali a hodili život za hlavu.

Mali sme poradu. Na nej sa stretli dve dámy, ktoré sa poznali z detstva. Obe majú rodiny, v rámci možností dobré životy. Len jedna z nich je na riadiacej pozícii a druhá vykonáva administratívu. Obe nevyzerali životom nadšené. Boli strhané, svoje problémy, radosti. Len prvá má lepšiu pracovnú pozíciu a dostáva viac uznania.

Rozhodnutie, zhoda náhod, vydržať, skúšať. Kto vie, čo všetko môže urobiť rozdiel v životoch. Za mňa sú to aj príbehy, ktoré si hovoríme pre seba. K tomu, či vidíme príležitosti a či ich dokážeme využiť v náš prospech. Jedno je iste, máme mnoho spôsobov ako prejsť životom.

Okolo nás sú mnohé situácie. Zazívame pre nich radosť, smútok, napätie, nátlak, pocity prekonania, mnohé iné. Za každým pocitom, sa skrýva aký si príbeh. To sú zvyčajne zažité skúsenosti z minulosti. Ak sme náhodou nezažili, tak veľmi rýchlo vytvoríme, z niečoho podobného zažitého.

O takmer všetkom je po odstupe istého času ľahšie rozprávať, pozerať sa s nadhľadom, uvedomiť si chybné kroky, ale aj správne rozhodnutia. Nie každý príbeh, ktorý si nahovárame je aj pravdivý, skutočný, dokonca náš. Je nad slnko jasné, že nás život bude skúšať, zaťažovať, podceňovať, ale aj odmeňovať.

Inšpirácie je mnoho. Návodov k životu taktiež. Jeden nás nabáda aby sme kopírovali, všetkých čo už dosiahli pomyslené míľniky. Ďalší vraví, lepšie je isť vlastnou cestou. Výdrž, nevzdávaj sa, zatni zuby, kúp si žreb, lístok, vstav všetko na jednu kartu, všímaj si len to dobré, hovor si, že si šampión. Najviac verím príbehom, vnútornému hlasu, tak trochu aj pocitom. Aj keď sem tam sa stane, že zavádzajú, alebo ich nie vždy správne rozšifrujem, pochopím.

Je za vysnívaným životom rozhodnutie? Príbeh, ktorému ochotne uveríme? Kto vie. Môže sa zdať, že pôjde o zhodu náhod mnohých maličkostí, alebo o jedno konkrétne nadchnutie. Na teraz som čoraz neistejší. Vlastne čo je vysnívaný život? Odpoveď bude pre každého z nás odlišná, tým pádom aj to čo tomu bude predchádzať. Jedno majme aspoň spoločné, verme dobrým príbehom. Možno sa nestanú, ale aspoň sa nebudem zbytočné oslabovať.

Druhé šance

22. február 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Každý nový článok začína uverejnením toho najnovšieho na blogu. Premýšľam či sa vyrozprávať, všimnúť si niečo, filozofovať, nechať sa unášať myšlienkami. Akýkoľvek smer je vždy práca, stres, napätie, ale aj dobrý pocit s niečoho. Je to celé dobrovoľné, chcem len vedieť kam ma moje písanie môže posunúť.

Mam rad kreativitu, blog ma núti ju používať. Ako žiak som vzorne neznášal slohy, ničilo ma čokoľvek písať. Iba raz sa mi podarilo napísať slohovú prácu na jednotku. Pani učiteľka celú triedu namotivovala tak, že som ju poslúchol a dostal som jednotku. No pred tým cela trieda sme úlohu poriadne pokašlali.

Ako si to vo mne zostalo a od vtedy verím, na druhé šance. Nie vždy som ich dostal. Miestami ich bolo azda milión. Mnoho z nich som premenil, iné pokašlal na plnej čiare. Pozeral som na seba za to neskutočne kriticky. Lenže len kritikou sa veci, ľudia, udalosti nemenia k lepšiemu, k tomu všetkému je potreba čin, skutok, akcia, vyhrnuté rukávy.

Vždy niekto niekoho oklame, podvedie, pomýli, sklame, nesprávne reaguje. Ak sa na svet pozeráme podľa svojich vzorcov, myslime že ten druhý by mal urobiť to čo by sme urobili my. Asi to tak nebude. Buď sa poriadne naštveme, alebo sklameme. Nikdy nevieme čo je na sto percent na druhej strane. Aký bol skutočný dôvod, čo vyvolalo reakciu, podnet.

My ľudia sme neúprimní, bojíme sa povedať jeden druhému pekne čo sa deje. Radšej napíšeme záhadný príspevok, povieme to druhým ľuďom alebo len tak radšej odídeme. Robil som to isté, do okamihu, pokiaľ sa mi nezačali množiť správy prečo píšeš článok o mne. Vtip bol v tom, že ten článok ani zďaleka nešiel okolo danej osoby, ale príspevok na modrej sieti už áno.

Dávnejšie som ľudí vyhadzoval zo svojho života. Lebo nepodporili, neporozumeli, smiali sa. Skutočnosti to bolo všetko úplne inak. Len som nedokázal správne vytriediť sústavný príliv nových vedomostí. Ak niekto nesúhlasil, už som sa viac neozval. Nemá zmysel sa ospravedlňovať. Nepamätám si už presne komu som sa takto správal. Asi už aj ostatní zabudli. Nemá zmysel sa vŕtať v histórii. Je tu poučenie, nie vždy ma zmysel ľudí blázniť, veď častokrát ide o nič.

Mne sa páči život, nie vždy môžeme na sto percent predvídať čo nás čaká zajtra, ako zareaguje nás životný partner, kamaráti, rodina, susedia, úplne neznámy okoloidúci. Niekedy dostaneme studenú sprchu, schytáme podhodene poleno, ale tak isto nezištnú pomoc. Neviem či je život dlhy, krátky, rýchli alebo pomalý, ale ak mi niekto prekáža jednoducho ho obídem. Keď ho už musím mať vo svojom živote, tak čas s takouto osobou minimalizujem. Nechcem robiť niekomu zbytočne nepríjemnosti, lebo možno to je cele inak a ja si iba namýšľam.

Nechcem nikomu ubližovať, no nie som si istý či to bez toho pôjde. Ak niekto chce aby som spravil niečo, čo ja nechcem, ten druhy sa bude asi na mňa hnevať. Mám žiť život tak aby som sa páčil všetkým? Neviem čo je najsprávnejšie. V tomto období si myslím, asi by sa nemalo všetko dávať na jednu kopu. Mnoho situácií si bude vyžadovať odlišné riešenia, prístup, postupy.

Pamätám si situáciu, keď niekto na mňa brutálne vyskočil. Ten človek nemal asi svoj deň, neurobil si svoju prácu a alibisticky všetko zhodil na druhých. Mňa vysmial. Mal som sto chutí toho chlapa prefackať aby sa spamätal. Lenže si hovorím v hlave, iba by som sa uspokojil a zajtra by ma to mrzelo. Radšej som šiel preč a o pár dni sme to celé bez emócií vyriešili.

Druhé šance sú pre mňa niekedy tretie, štvrté päťdesiate. Samozrejme dokážem sa hnevať na druhých cele mesiace, roky. Takmer vždy príde deň, keď už ani neviem, prečo som sa hneval. V tomto som naivný, verím druhým. Aj keď niekedy sa prehováram, že už by som nemal. Na konci dňa ide o nič, nebaví ma naťahovať za pocit a myšlienku ako som mal pravdu. Z toho som už vyrástol.

Ešte maličkosť tých druhých si zvyčajne vykresľujeme tak ako ani v skutočnosti nie sú. Tu najčastejšie vznikajú sklamania. Aj ja mám vykreslených ľudí, je takmer nemožne zbaviť sa takýchto predstáv. Niekto príde na cely čas, niekto na isté obdobie. Nezabudnime, každý z nás je za zlého u niekoho iného. Ešte ľahšie sa hovorí čo by ten druhý mal. To je také nepekné.

Verím na druhé šance, pre lepšie zajtrajšky, krajší svet. Nie len preto, že vďaka druhej šanci som ako žiak napísal najlepšiu slohovú prácu. Skôr preto, ak sa budeme každý na každého hnevať, ako toto celé bude mať zmysel? Ten čas prejde tak či tak, ale asi by bolo krajšie s úsmevom a keď už tak, aspoň si neubližujme.

K začiatkom

15. február 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Mal som veľmi rád fotenie, zachytávanie toho čo je okolo. Aj som sa pokúšal niečo vytvoriť. Prvý blog sa založil na platforme internetového prehliadača. Neskôr prišla stránka s kombajnmi. Jedného dňa prišiel email: “Je nám neskutočne ľúto, ale od prvého rušíme stránky. Na nasledujúcom odkaze si môžete stiahnuť váš obsah. Ďakujeme za pochopenie.”

Štvalo ma to. Už v tom období bol pre mňa blog miesto, vďaka ktorému sa niečo dialo. Zrazu stránky niekto odpojil. Moja tvorba pokračovala ďalej. No nezverejňovalo sa nič. Neskôr prišli sociálne siete. Celá tvorba časom dostala nový rozmer. Stala sa z nej závislosť.

Pokus omyl, veď skúsme, uvidíme, možno sa niečo podarí. Tam niekde po ceste ma to celé strhlo. “Rýchlo dajme to von, bude to dobré.” Nechal som sa zlákať modrým, fialovým internetovým svetom. Zrazu zisťujem, že čím viac trávim času v ňom, necítim sa tak ako by som chcel. Všetko čo sa tam deje je neskutočné dobré, srdiečka, reakcie, komenty, zviditeľnenie. Dostali sa ku mne aj negatívne reakcie, posmešky, správy. Je fajn keď niekto niečo poznamená, upraví pohľad, som za. Ten zvyšok nech trávi svoj čas na iných profiloch, blokoch, stránkach.

Asi najviac ma prekvapili nereakcie okolia, kamarátov, ľudí čo ma poznajú. Tu len malé pripomenutie, podporujme sa navzájom, keď už nie aspoň si neubližujme.

Takmer všetko je dobré, ak to nepreháňame a rozumne používame. Za mňa najväčší benefit celej mojej tvorby je priučenie dodržiavať pravidelnosť, pokúšanie, prekonávanie sa a hlavne vydržať. Netvrdím, že viem najlepšie zachytiť moment na fotografi, videu, napísať skvelý článok, napísať najlepší popis k príspevku. To nebol nikdy ciel. Tým cieľom je naučiť sa byť kreatívny, aj keď vonku prší, bolí hlava, či je buchnuté koleno. Možno toto celé brať ako akýmsi tréningom do ďalších životných oblastí.

Môžeme sa baviť o výhodách, ako som spoznal nových ľudí, moje okolie, čo kto rád robí, kto je frfloš, baletka, pán nemám čas a stále svieti na zeleno, vždy za vtipného, nikdy neodpíše a pod. Veľmi ma zaujali komunity, hlavne tie športové. Vážim si všetkých, čo pomáhajú, podporujú, taktiež tých čo idú okolo a neubližujú.

Smutný fakt, viac nás podporí cudzinec, ako najbližšie okolie. Je to akosi pochopiteľné, pre okolie sme srandista, vtipálek, trapko. Ja ti neviem, každý kto niečo dosiahol, asi prešiel niečím podobným. Že vraj niekde po ceste sa to prelomí.

Štyritisíc príspevkov, tristo článkov, stovky pokusov zaujať. Boli obdobia, keď sa darilo, taktiež keď sa nedialo vôbec nič. Najhoršie video sa stalo najpozeranejšie. Najťažšie napísaní článok mal najviac reakcií, najlepšia fotka úplne pohorela. Pokusy zaujať nás jednoznačne pripravia o kamarátov. Po čase takýto kamaráti nám zvyčajne pošlú pozvánku na sledovane ich novo vytvorenej stránky. Neviem čo je správne, či to nechať tak, alebo kliknúť na srdiečko.

“Som nudný, stále o tom istom, radšej nedávaj nič.” Hovorí mi jeden z chalanov. Ten istý chalan pozerá každý príbeh medzi prvými. Tak isto neviem, čo si mám myslieť. Som zástanca, že to čo robíme, žijeme, tvoríme, by nám malo v prvom rade prinášať radosť, dobrý pocit zo seba, drobné na kávu, alebo aj milióny. Možno niekoho pobavíme, inšpirujeme, alebo nič.

Dostal som sa do slepej uličky, kde tvorba mi nerobí viac radosť, namiesto zábavy je to aká si povinnosť. Prišla otázka čo ďalej. Viem, že písanie článkov ma zmysel, fotenie taktiež. Možno by bolo dobré na čas si zobrať prestávku, nájsť novú inšpiráciu, či niečo zmeniť. Odpovede postupne prichádzajú. Jedna z nich je vrátiť sa k začiatkom. Kde každá streda bola výzva, fotky boli o kreativite za foťakom, nie pred. Ten zvyšok sa uvidí po ceste. Na teraz tuším, že budú dni, keď sa mi nebude chcieť, nebudem mať chuť, alebo pôjde všetko po masle. Je to isté ako s tréningami, prácou, životom, možno aj so životným partnerom. Neodložíme ich nabok, keď sa na nich necítime.

Fotka k článku je z dvetisícšesťnásť. Bol som veľmi naštvaný na niekoho koho som chcel mať vo svojom živote. Neuspel som, tak sa šlo na výlet. Bolo to pekne na prd pocitovo. Lenže maličkosť, toto je prvá fotka, ktorá odštartovala moju blogovaciu kariéru. Pozdravujem všetkých čo sú tu od začiatku, prišli po ceste, či sú tu len tak náhodne. Vidíme sa tam niekde vonku, alebo pri ďalšom príspevku, fotke, článku.

Veľa može byť málo a opačne

18. január 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Obdivujeme ľudí lebo niečo dosiahli. Majú za sebou fantastické výsledky, životné méty, rekordy. Prejavujeme im úctu rešpekt, obdiv. Často netušíme čo všetko sa skrýva za veľkými výsledkami. Koľko bolo prepotených tričiek, prebdených nocí, dní keď nebolo za čo isť ďalej dopredu. Tak isto je tu ešte väčšia skupina ľudí, čo sa pokúsili, ale nedosiahli nič. Ešte by možno bolo dobré spomenúť najväčšiu skupinu, tých čo sa ani len nepokúsili.

Sem tam sa pri chytím ako sa ľutujem. Bolí ma chrbát, koleno, ruka, prst na nohe. Najväčšia bolesť je ráno pred tréningom, vtedy ako keby som mal všetky choroby sveta. V začiatkoch som takéto myšlienky považoval za normálny dôvod dať si na deň voľno. Dnes je to naopak, pritvrdzujem.

Dúfaním na gauči sa môj život podľa všetkého nezlepši. Ani moje výsledky v jednotlivých životných oblastiach. Áno môžem sa dostať k príležitostiam, ale aj tak sa budem musieť postaviť a niečo preto urobiť. Minimálne podpísať sa. Nemôžem chcieť od seba profesionálne výsledky bez profesionálnych tréningov. Maličkosť, sem tam sa dostavia. Je to viac zhoda okolnosti, fúka dobrý vietor, ešte lepšie sa spalo, ti najlepší neštartovali.

Nemá zmysel o sebe pochybovať, kritizovať sa. Aj tak sa zvyčajne nič nezmeníme, len sa budeme na pár chvíľ cítiť na pod psa. Postupne kroky, tréning, skúšanie a sem tam sa opýtať o radu niekoho, kto rozumie tomu čo robíme. Telo je máš nastroj, ak chceme od neho vážne výsledky, mali by sme sa k nemu tak správať. Trochu bolesti musíme zniesť, miestami aj niečo viac.

” Len ty tomu nerozumieš, mňa naozaj bolí”. Utekám si dať liek. Je nad slnko jasne že medicína ma svoje opodstatnenie v našich životoch. Asi nie je dva krát správne pri každej bolesti siahať na lieky, alebo utekať na urgent. Častokrát tie najlepšie lieky sú bezplatné. Prebehnúť sa na čerstvom vzduchu, studená sprcha, kniha (len nie zaľúbený román s katastrofickým koncom), čaj s kamoškou. Samozrejme, že tu máme aj vážne prípady, kde jednoznačne medicína je na prvom mieste, ale aj tak mnoho takýchto prípadov je možné predísť, vyliečiť.

Stále mam v hlave slova môjho doktora: “150 km tréning nie je normálne pre teba. Začínaš tak sa k tomu aj správaj. Daj si čas“. Chcem výsledky, za každým tréningom byť o minutú rýchlejší, zodvihnúť viac závažia, urobiť viac sérii cvikov. Pre nejaký dôvod mám pocit, nie len o mojich tréningových aktivitách, že toto celé je beh na dlhú trať. S občasným poriadnym potlačením.

Veľa krát som neveril, že zdolám kopec, dovediem schôdzku do úspešného konca, niekto pôjde so mnou von. Vlastne takmer vôbec neverím sebe, ale skúšam, čo pustí hlava. Človek si všimne, že voľačo nie je v poriadku tam niekde v kopcoch. Lebo nie všetko len o kondičke. Na rovinkách je to zvyčajne nuda, príliš nás nepreveria.

Veď schválne skúsme niekoľko rokov: Pozerať telenovely, katastrofické filmy. Cítiť nechuť po živote. Seba utápať. Ľutovať sa. Schovávať sa za lenivosť. Ordinovať si všetky choroby sveta. Nerobiť nič.

“Koľko rokov som mohol, kde by som už bol, keby začnem skôr. Haló, nezačal. Zobuď sa, začni dnes. Ako chceš vyhrať, keď nehráš? Nevysvetľuj sebe a ani druhým. Viac už nestrácaj čas” . Aj tak na konci tunela, zvyčajne je svetlo. Len nie vždy vieme ako dlhý náš životný tunel je.

Veľa aktivít, tréningov môže byť málo a opačne. Skôr by sme mali hľadať čo by mohlo fungovať pre nás. To zistíme len skúšaním. Len zas neskúšajme všetko. My sa meníme, dospievame, menia sa naše potreby, záujmy, ľudia okolo nás, chute, city, myšlienky. Máme neskutočné množstvo možností. Častokrát informácie k nim nájdeme v známom vyhľadávači, alebo u niekoho z okolia.

Hlava, brucho, srdce, sval

11. január 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ležím na posteli, pozerám videa od múdrych ľudí. Jeden pán sa pýta aký je tvoj príbeh? Novy rok novy ja, pokračuješ v tom čo si začal, meníš maličkosti, stále sa pokúšaš, necháš všetko plávať, chudneš, priberáš? To sú opäť otázky na začiatku roka. Nemám rád začiatky, vôbec nerozumiem oslavám nového roka. Kde aj tak po pár týždňoch je všetko späť po starom. Ak chcem niečo zmeniť, idem do toho hneď, za hodinu, štrnásteho, pretože tak to chcem.

Veľká väčšina z nás žije ako veľká väčšina z nás. Ja neviem či je to dobre. Nie som tu na to aby som hodnotil. Hľadám, skúšam tvorím to čo je dobre pre mňa. Dnes viem, že neznášam dovolenky, ležanie na pláži, cestovať po svete, chodiť na oslavy, svadby, plesy. Mám rád aktívny spôsob života, baví ma športovať, tvoriť. Tým ale netvrdím, že cestovanie, tancovanie na plese je nesprávne.

Nevysvetľuj nemá to zmysel. Raz za čas, keď sa niekto opýta, vtedy je vhodné pár slov povedať. Inak každý je nastavený na frekvencii ja a potom všetko okolo. Podľa mňa je to prirodzené. Všetci chceme prežiť, mať na stole jedlo, oddych, voľnosť, prísun informácií. Aj preto, podľa mňa najskôr riešime čo je pre nás. Veď vieme ako je to spoliehať sa na ostatých. Žijem sám so sebou a presne viem ako dobre je na mňa spolah. Čo si budeme hrať divadielka pred sebou.

Pri cvičení s jedno rúčkou chrbát na druhý deň protestoval. Asi mesiac som sa dával dokopy. Prišiel ku mne článok kde fitnes tréner vysvetľuje, ak nás niečo boli, tak nemáme nič nerobiť. Postupne, hlavne pomaly zaťažovať dané miesto. Vlastne to iste mi povedal aj doktor, keď mi dával dokopy kolená. Mal som skúsiť behať pomalšie a kratšie vzdialenosti. Liečbu som predlžil o niekoľko týždňov po absolvovaní tridsať kilometrovom behu. Doktor sa zmohol iba na. ” myslel som, že liečime kolená, nie hlavu”.

Nerád ležím na posteli s tým, že nemôžem isť von. Nie lenže čas poriadne preflákam, vyjem chladničku. Na konci dňa cítim o mnoho väčšiu únavu ako po tréningu. Len ma nebolí žiadna časť tela. Rozumiem myšlienke všetkého veľa škodí. Preto striedam disciplíny mam tréningový plán. Rozumiem regenerácií, načerpať silu. V športe sa hovorí, vyhráva ten, kto dokáže najrýchlejšie z regenerovať.

Poďme robiť veci pre seba, keď sa nám nechce, nemáme náladu, chuť, silu. Vidím to hlavne na tréningoch, písaní článkov. Je strašné ľahké isť von, ak svieti slnko, je prijemne, mam chuť na písanie. Buď frajer a chod von keď to nevyzerá najlepšie. Napíš článok keď más rozhádzanú myseľ, nesprávne si zorganizoval čas, bolí ťa palec na nohe, nemáš tému. Si hovorím častejšie ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Podobných príkladov môže byť mnoho. Uvádzam náročky len dva. Nech neberiem čitateľom možnosti. Koniec koncov tieto dve oblasti ma teraz najviac napĺňajú, tešia a zároveň mimoriadne štvú. Veď nie je normálne šlapať cez zimu trinásť percentným stúpaním a tváriť sa ako to mám rád. Taký kopec aj na bežkách by bolo čo robiť, v oboch smeroch.

Mne sa páči myšlienka, že nie je byt dobré byť dobrým človekom. Sem tam mame byť aj za zlého. Vnímam to tak, že mám byť na seba o čo si tvrdší, povedať nie okoliu, dať telefón nabok. Dať o jednu sériu viac v posilňovni, isť von aj keď to nie je najlepší nápad, ľadová sprcha, z času na čas odmietnuť sladké, slané, bublinkové.

Oslovila ma myšlienka byť na seba tvrdší. Len možno nie len v myšlienkach, skôr si naložiť viac do tela. Prosím len nezačnime všetci bežať bez prípravy maratóny, jazdiť dvesto kilometrov, či dvíhať tristo kilové činky. Zmysel ma byť sprchujem sa v teplej vode, dnes skúsim vlažnú a po týždni skúšania príde studenšia. Studena voda naozaj boli. Nehýbem sa cele dni, tak sa idem prejsť nie sedem tisíc krokov, ale päť kilometrov chôdzi, alebo tri kilometre súvislého behania. Opäť možností je mnoho. Tlačme na seba no s citom. Je dobré telo aj šokovať, ale stále v rámci možností.

Príbeh ktorý si nosíme vo svojich hlavách, bruchách srdciach z nás robí silnejších, alebo slabších. Stane sa, že si to vôbec neuvedomujeme. Mne ukázal šport, že telo dokáže prekonať o mnoho väčšie limity ako si myslí hlava. Následne takéto vzorce sa snažím aplikovať aj v ďalších oblastiach života. Aj preto nečakám na nový rok, narodeniny, výročie s rozhodnutím zabehnúť tristo kilometrov. Viem, na čo sa pripravujem.

Hlava ma v sebe príbehy, ktoré sa snažia presviedčať ako sa niečo nedá. Ma pravdu, veď ruku na srdce koľko veci nie je pre nás prirodzených a napriek tomu ich robíme. Jeden príbeh môže zmeniť všetko niekedy je lepšie ho prepočuť, inokedy jemne upraviť, alebo ešte lepšie zatlačiť. AK niekto čaká na nový rok, sviatok s tým, že príde nový začiatok. Nie je na to nič zlé. Len maličkosť, začať môžeme teraz, ráno, kedy chceme. Druhá maličkosť, nezačíname, ale pokračujeme.

Vyjadrenia, rady, mudrovania

21. december 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pre mňa je na najväčší hnací motor šport. Tréningy, plánovanie, cvičenie, jedlo, regenerácia, vnímať nové vedomosti poznatky, lepšie spoznávať seba. Prekonávať sa, asi to je najdôležitejšie slovo za mňa. Nevysvetľujem si ho ako vystatovanie, cítiť sa že môžem iným radiť. Skôr viac, lepší ako pred tým, sám pred sebou lepší ako pred tým. Šport je súčasťou mojich dní. Aktívny šport je pre mňa súčasťou mojích dní.

Najviac nadávam pri tréningoch. Na jednej strane mám rešpekt pred každou väčšou, náročnejšou pohybovou aktivitou. Neznášam bolesť, ísť do kopca, po rozbitých cestách, technicky náročnom teréne. Lenže čím viac ich neznášam, tým viac ich vyhľadávam. Zažívam veľa bolesti, kŕčov, prepotených tričiek.

Niekoľko rokov behám, postupne pripájam ďalšie disciplíny. Každá z nich ma niečo do seba. Zmysel nie je utekať od života k športu, alebo čistiť si hlavu, myseľ, žalúdok. Za mňa je to iné. Trénujem, aby som lepšie spoznal seba. Možno niečo z tréningov použijem v bežnom dni. Som na začiatku. Mám ďaleko od profesionála, amatéra. Cítim sa ako zanietenec. Niekto kto vie, že pravidelný pohyb formuje postavu, ale aj myseľ. K tomu dostávam bonus, nerastie mi bruchu po mojich extra porciách jedla.

Všímam si, šport je alchýmia. Jedlo, tréning silnejší, slabší regenerácia, plánovanie, oddych tlak srdca, watty,vypustenie tréningu, dávať pozor čo sa konzumuje, výživové doplnky, prejedanie sa, sledovať telo, pocity, počúvať trénera, lekára, fyzioterapeuta.

Zatiaľ nepretekám. Teraz trénujem, aby som vôbec nejaký pretek došiel. Som slabý, pomalý, nemám správne techniky, stravovacie návyky, neviem dobre regenerovať, idem niekedy zbytočne nad limity. Mojou silnou stránkou je premáhanie seba a disciplína. Vidím to sám taktiež tréner. Nemyslím to s pretekaním vážne, necítim sa ako súťažný typ. Koniec koncov si viem porovnať časy tie neklamú. Toto nie je kritika, podceňovanie, sypanie popola na hlavu, je to fakt. Ak chcem niečo dosiahnuť mam naďalej trénovať. Cítiť sa pri tom dobre, prepotiť niekoľko dresov, tričiek, mikín, sem tam by to malo bolieť, mať pri pohybe radosť.

Nenachádzam sa v pozícií, že by som mohol druhým radiť. Aj keď niekedy som sa tak cítil. Bol som múdry, vedel som všetko, dával som rady, mudroval som. Dnes sa chcem baviť s ľuďmi čo rozumejú, vymieňať si vedomosti, informácie, skúsenosti. Stále sa učím, spoznávam, sem tam vnímam. Veľa sa učím na tréningoch, sem tam študujem teóriu, či pýtam sa niekoho kto vie.

Je to super pocit keď,zabehnem rekord, záplavám desať krát ako na začiatku. Môžem si nesprávne myslieť, že mam návod na život a právo radiť druhým. Omyl. To čo funguje mne nemusí druhým a opačné. To že som dosiahol rekord neznamená že som tréner. Mohla to byť zhoda okolnosti, dobre som sa vyspal, najedol, zapasovalo počasie, terén, chémia. Ak niekomu nesprávne poradím pri aktívnom pohybe, môžem spôsobiť úraz, zranenie a dokonca aj horšie. Tu je naozaj namieste pokora. Skôr odporučiť niekoho, kto vie viac.

Ak sa ma niekto opýta aký je najlepší šport podľa mňa, Odpovedám pre mňa jednoznačne bežkovanie. Celé telo sa hýbe a nie je tak náročné na kĺby a chrbticu. Bežkovanie je ťažký šport, ak nevieme brzdiť, či nepoznáme správnu techniku. Ono nie je také, že obkukáme druhých a ideme. Pozor hrozí nebezpečne, hlavne dole kopcom. Veď čo keď nikto nepôjde okolo. Radšej na hodinu, dve, zobrať inštruktora, v požičovni požičať výstroj a skúsiť či to vôbec chytí. Mňa to prvé jazdy nechytilo vôbec, práve naopak. Len som sa nudil doma a moc ma bolelo koleno aby som šiel behať. Bežkovanie nie je pre každého.

AK chcem niekomu radiť. Mal by som mať poznatky. Vedieť teóriu, techniku a niečo mať za sebou z praxi. Maličkosť, ak uspejem v jednej športovej disciplíne, neznamená, že som majster na všetky. Niekto môže zjesť päť šišiek, zabehnúť dvadsať kilometrov a je úplné v pohodičke. Druhý sa len pozrie na päť šišiek a radšej ide domov. Príkladov je veľa, možností ešte viac. Mám rád, keď sa podporujeme, zdravíme, meníme skúsenosti. Len sa prosím nehodnoťme, neraďme bez opýtania druhým. Vlastne to neplatí len pre šport.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter