Type your search keyword, and press enter

Takéto niečo, čo nás poháňa

michal_botansky_bloger_les_sen_pokoj

Teória je jednoduchá. “Nájdi si niečo čo ťa bude baviť a nejako okolo toho postav všetko naokolo. Možno k tomu budeš mať šťastie a nebudeš musieť pracovať ani jeden deň.” Dobrá vízia, však? Funguje to tak aj v bežnom živote? Kto vie.

Emócia je niečo čo vzniká pri našich aktivitách, pohyboch, flákaní, premýšľaní, domýšľaní. Vlastne je pri nás stále. Niekedy ju cítime, inokedy nevnímame vôbec. Sú obdobia, keď máme chuť všetko zabaliť, skončiť so všetkým odsťahovať sa na ďaleké ostrovy a cítiť pokoj. To by bola paráda. Lenže je práve ten pokoj to najlepšie čo nás môže v živote stretnúť?

Naháňam sa po lesoch, stretávam sa s ľuďmi. Vyhľadávam aktivity, ktoré mi robia radosť. Pri ktorých cítim vzrušenie, energiu, kde to celé iskrí. Mám rád určitú dávku adrenalínu. Vlastne tam niekde vo svojom vnútri, že chcem niečo dokázať. Hlavne sám pred sebou. Mám pocit, že k tomu je potrebný tréning, výdrž, pokúšanie a vyhrnuté rukávy a kopa prepotených košieľ, dresov a kto vie čoho.

Ako tak chodím životom, niekedy sa pristihnem ako ma ovládajú emócie, ako sa chytím do pascí, domotám sa do situácií z ktorých ani za toho čerta von. Potom sú tu také chvíle, kde emócie sa menia na palivo a poháňajú ma vpred. Jednoducho treba skúsiť vystreliť na bránu. Samozrejme aj vtedy ak sa na to necítim.

Áno, chcem skórovať, dávať góly, dosahovať víťazstva. Vedieť ovládať situácie okolo seba, mať emócie pod kontrolou, vedieť správne reagovať. Veď vlastne preto to robím. Lenže na druhej strane si pokladám otázku, či všetko vidím jasne, správne, teda tak ako to je. Len ako to v skutočnosti je? Čim ďalej som presvedčený, že to všetko okolo nás je jedna veľká záhada. Ako keby dokonalý chaos, ktorý po častiach, riadkoch, odsekoch do seba zapadá. Len vždy zapadne spätne, nikdy nie dopredu.

Takže vlastne ako to je? Netuším. Sú milióny teórii na najlepší život, rozhodnutia, výsledky. Len ak by všetky fungovali každému z nás, tak by sa po uliciach preháňali luxusné auta, bývali by sme v všetci v luxusných nehnuteľnostiach a žili tie najlepšie životy.

Je skvelé cítiť v sebe pokoj. Ovládať emócie. O tom niet pochýb. Ešte lepšie je vedieť pohybovať sa vpred v rozbúrených vodách, v chaotickom prostredí. K tomu robiť to čo nás napĺňa. No je tu jedna vec, ktorú si uvedomujem čoraz častejšie. Vedieť prečo to všetko robím. Možno asi nebudem vždy poznať dôvod pre ktorý to robím. Je fajn aspoň tušiť. A neskôr, naozaj neskôr, keď sa to všetko spojí do jedného až vtedy budem môcť pochopiť, že ako to teda je.

Ďalšie všeobecné reči, ktoré nebudú viesť k ničomu. Možno som sa vyrozprával, alebo práve prišiel vďaka myšlienkam k ďalšiemu bodu, ktorý ma posunie o krok ďalej. Veď vlastne preto to robím. Každý pohyb sa počíta. Len pozor na pohyb na gauč a ku chladničke. Tie sú nebezpečné, stráca sa pri nich kondícia a rastú tukové vankúšiky. Teda ak je ho veľa.

Čísla, rekordy a tu kde si

 michal_botansky_blogger_trening_sport_prekazky_bolest_radost.jpg

Zima bola náročná na tréningy. Bolo veľa prekonávania, sem tam zranenie, rýchle západy slnka, chladné a sychravé dni. Zimná časť sa ukončila vypovedaním pohybu kolena s nútenou prestávkou. Začiatok marca začal opatrne. Počasie sa lepšilo k tomu aj chuť po väčších výzvach, vzdialenostiach, kopcoch.

Rozdelenie času, plánovanie, sledovanie počasia, dostatočný oddych, pravidelný pohyb. Šiel preč futbal. Zdalo sa mi rozumnejšie venovať aktívne športu ako pasívnemu sledovaniu. Tým nezhadzujem žiadne sledovanie športu z tribúny, z pod, či z pred televízie. Rozložili sa tréningy na dva víkendové dni. Teraz skúšam, či je lepšie prejsť za jeden deň dvesto kilometrov, alebo každý po stovke.

S uprataním času, zlepšením počasia, príchodu dlhších dní, som si povedal, že by mohla byť prekonaná tisícka za mesiac. Prelomové bolo obdobie Veľkej noci, za štyri dni pribudlo niečo málo cez štyristo kilometrov. Nasledujúca sobota bola voľna od športových aktivít. Môžem povedať, že bola to jazda. Tie stúpania boli náročné V Štiavnických kopcoch. Zjazdy parádne a výhľady typu prídem ešte raz.

Celý apríl bol plný výziev. Technické náležitosti, hľadanie správnej výživy a jedla pred tréningami, počas. Prekonanie vlastnej lenivosti, vyvaľovanie v posteli. Samozrejme nie vždy na sto percent fungovala hlava. Zatiaľ neviem či, je ľahšie šliapať proti vetru, alebo proti vlastnej hlave.

Celkovo sa prešlo tisícštyristodvadsaťtri kilometrov, prevýšenie dvadsaťtisícdvestodeväťdesiattri metrov a minulo sa štyridsaťdvatisícšesťstoštyridsaťpäť aktívnych kilokalórii. Teraz sa to cele zdá ako nič. No pred tréningom, alebo hore kopcom som sa chcel na všetko vykašlať, hlavne v posledných dňoch mesiaca.

Zo začiatku to bolo o naháňaní za číslami, neskôr to bolo viac o užívaní tréningov, kopcov, zjazdov, výhľadov, testovaní studničiek v lesoch. Po určitom prekonaní svojich limitov prichádzalo aké si zvláštne obdobie. Bolo to skôr niečo medzi nechuťou, povinnosťou a mal by som. Tu bolo naozaj dávať pozor, aby tréningy neskončili skôr ako začnú.

Snažil som sa zachovať chladnú hlavu, zostať nad vecou, pripomínať si neustále buď tu, kde si, nie o desať, päťdesiat kilometrov ďalej. Nemá zmysel sa naháňať. Možno ušetrím pár minút pri prvých kilometroch, neskôr ich stratím príliš rýchlym vyčerpaním. Bolesti sú však súčasť, tak isto aj radosti. Dôležité je dať telu energiu, regeneráciu a oddych. Isť vyčerpaný na sto kilometrový tréningový výjazd s tisícpäťsto metrovým prevýšením bolí.

Niekoľko defektov, pokazená pumpa, nesprávne nastavené doplnenie energie, neskoré vyštartovanie na tréning, vietor, dážď, chlad, teplo, kopce, veľa kopcov, minutá voda. Výziev a prekážok bolo niekoľko desiatok. V tomto športe som úplné nový, moje skúsenosti sú takmer nulové z poznania terénu, techniky, údržby, výživy a kto vie čo ešte všetkého. Aj preto každá maličkosť je pre mňa výzva.

Pokúšam sa kam ma to celé dostane a ako ďaleko sa bude dať zájsť. Toto sa nerobí pre srdiečka, ani fotky, videa. Ide tu o niečo viac. Za mňa je pokúsiť sa prekonať vlastne hranice a následne tieto skúsenosti skúsiť použiť aj v ďalších oblastiach života.

Vždy tu bude niekto skúsenejší, rýchlejší, silnejší, lepší. Náhla zmena počasia, prídu kŕče, ktoré nemali prísť. Hlad, nechuť, bolesti. Tak isto vzniká radosť z prekonania seba samého, objavenia nových nepoznaných miest, nabratých nových skúseností, spoznania ďalších ľudí.

Tisícštyristodvadsaťtri kilometrov s prevýšením dvadsaťtisícdvestodeväťdesiattri metrov za mesiac je pre mňa naozaj rekordom. Áno dalo by sa viac, ak sa pozerám späť na celý mesiac, minimálne o sto kilometrov. Lenže mal som aj veľké šťastie, prialo mi počasie tak aby sa to celé nejako podarilo. Mohlo byť chladnejšie, viac pršať a mohli prísť väčšie technické nástrahy a mohlo byť tých kilometroch menej, alebo to mohlo viac bolieť.

Radosť

michal_botansky_blogger
Som úplný sebec. Na jednej z mojich pracovných schôdzok bola istá pani potešená výsledkami mojej práce. Nesľúbila mi nič a ani mi nepoďakovala. Bolo mi to naozaj úplne jedno. Mal som obrovskú radosť, ako sa tešila, že práca, ktorá bola odvedená jej priniesla dobrú náladu a aj očakávané prostriedky.

Na druhej strane som kamošovi pomohol zarobiť niekoľko peňazí  pri predaji nehnuteľnosti, po úspešnom ukončení obchodu mi priniesol väčšiu čokoládu. To ma naozaj sklamalo. Našťastie som mal pri sebe čokoládu, ktorú som od hnevu celú zjedol.

Existuje akási tenká hranica okolností, keď činnosti, ktoré vykonávame nám prinášajú radosť, inokedy hnev. Samozrejme, že netreba zabudnúť na pomyselný batoh emócií, situácií, ktorý každý z nás so sebou nosí. Inak povedané, to, čo mi dnes spôsobuje radosť, zajtra môže smútok, nudu, hnev atď. Lebo som málo spal, či niekto mi vbehol do cesty alebo nemali v obchode obľúbený jogurt.

Zažívam udalosti, ktoré chcem rozvinúť, ďalšie ukončujem. Samozrejme miestami mám potrebu uistiť sa, či konám správne, ako s kamošom s čokoládou. Preto idem vedome do situácií, ktoré mi môžu zanechať zmiešané pocity alebo veľkú čokoládu. Určite to isté spôsobujem aj ja druhým mojim správaním či činmi.

Zažívame rôzne udalosti, o ktorých naše okolie nemusí ani len tušiť. To, čo má znieť ako srandičky, môže toho druhého raniť. Tak isto skutky toho druhého sú ovplyvňované emóciami, príbehmi, situáciami, o ktorých často ani len netušíme. Tým neospravedlňujem seba alebo iných.  Lenže nie každý dokáže ustáť rôzne situácie a reaguje odlišne.

Tak isto moja práca nie vždy spôsobuje radosť druhým, teda neviem priniesť želané výsledky. Sú ľudia, ktorí sú trpezliví. Potom sú aj tí druhí, chcú výsledky hneď a vtedy prichádza sklamanie, nezhoda alebo ma jednoducho vymenia.

Radosť, ale aj smútok sú dôležité emócie, ktoré by nemali bez seba existovať. Ak máme v živote len radosť, stane sa, že si ju prestaneme vážiť. Naopak, ak zažívame len smútok, skôr či neskôr zatrpkneme. Lenže ešte prichádza háčik. Stáva sa, že pre nejaký záhadný dôvod sme testovaní a zažívame príliš veľa radosti alebo smútku. Vo väčšine prípadov nevieme, kam nás takýto test prinesie.

Takže je úplne v poriadku rozbiť si koleno alebo rozbiť si nos pri pomoci druhým. Len prosím majme na mysli, pre naše poranenie neobviňujme celý vesmír. Jednoducho nabudúce sa opýtame lepšie, či urobíme lepšie a možno aj pre seba.

Zas ideš neskoro..

Zas ideš neskoro..
Michal, mal si prísť skôr, kde toľko trčíš, ideš neskoro. Človeče, ide ma roztrhať pri počúvaní takýchto kecov od ľudí, ktorých chcem mať vo svojom biznisovom ale aj súkromnom živote. Áno, verím na znamenia, tak isto verím, že neskoro neexistuje. Väčšinou prichádzam, ak je niečo pokašľané, horí, či niekto je na konci so silami a treba čokoľvek riešiť. Niekedy sa stane, že aj meškám, lebo niečo ma zdržalo. Vlastne, aj auto som sa učil šoférovať v mojich dvadsiatych ôsmych, dnes sa ale necítim byť menejcenný šofér.

Dnes poznáme mnoho slávnych príbehov o úspešných ľuďoch, ako ich odmietal celý svet, ženy, do ktorých boli zamilovaní, vyhodili ich odtiaľ alebo odtiaľ, boli úplne na dne, nemali za čo jesť a takmer každý sa im smial. Cez deň predstierali, že je všetko v poriadku a po večeroch hľadali riešenia. Cítim sa ako keby som písal/zažíval životopis niekoho slávneho. Tu je môj mini príbeh.

Jeden z najväčších projektov, do ktorého som nastúpil, bol už rozbehnutý, prežíval som ťažké životné obdobie, kde som musel reštartovať svoj biznis. Sem tam sa stalo, že som nešiel na obed, lebo nebolo za čo. Ako každý rozbehnutý projekt, aj tento mal ľudí, ktorí na ňom pracovali. Mimoriadne ťažko sa mi naskakovalo. Neveril som vtedy sebe ani tomu, čo bolo treba urobiť. Prvé stretnutia s biznis partnerom vtedy dopadli katastrofálne. Prechádzal som blatom. Nebol som vtedy jasná jednotka, bol som tretí v poradí, najviac podceňovaný chalan. Aj keď som sa snažil pracovať, nešlo takmer nič podľa predstáv, až v jeden deň som nabral odvahu a zavolal som majiteľa ku mne do kancelárie a nakreslil som mu obrázok, vtedy sa pohli ľady. Začal som ešte usilovnejšie pracovať, predal som najviac bytov zo všetkých. Získal som dôveru do ďalších projektov, kde už bola situácia iná. Nastavili sme systém, prišlo milión dohôd ale aj ústupkov, vyhrnul som si rukávy a prišli výsledky. Zvyšok je dnes už história.

Pred časom vstúpil do môjho života človek, tentokrát nejde o biznis. Človek, ktorý má nado mnou neskutočnú moc. Jednoducho povedané, lietam v tom až po uši. Ťahá sa so mnou už pár rokov. Povedal som jej na rovinu všetky tie kecy o citoch, staromódne som jej napísal listy, kúpil kvety. Išiel som s kožou na trh. Zásadným spôsobom ovplyvňuje môj biznisový život, o tom súkromnom napíšem samostatnú kapitolu v knihe. Dodáva mi energiu a pre nejaký záhadný dôvod ju viem aj počúvať, lebo keď povie doprava, tak Michal ide doprava. Možno ešte budem potrebovať podstúpiť mini kozmetické zmeny, aby všetko klapalo tak ako má. Tak nech to dopadne akokoľvek, raz ak budem mať šesťdesiat sedem, nebudem si nadávať, že som jej to mal vtedy povedať, či o ňu zabojovať.

Netuším,čo sa stane, neviem čo bude ďalej, ale to som nevedel ani vtedy, keď som kreslil tomu developerovi obrázok a situácie na projekte, ktorým som po tretíkrát začínal moje biznisové pôsobenie. Pri prezentácii som mal naložené v gatiach, že ma nakope a ukončí spoluprácu. Dnes viem ako je niekedy dobre mať široké lakte, ale zároveň aj ustúpiť. Vlastne nech sa deje čo má, dôležité si je vyriešiť veci so sebou, ten život nás často prekvapí pozitívnejšie ako sme chceli. Ak robíme veci úprimne, tak sa nám to všetko vráti niekoľkonnásobne späť. Nie som vorkoholik, len milujem ten pocit, keď dosahujem víťazstvá a potom si užívam tie jedinečné pocity dobre vykonanej práce a benefity, ktoré prináša.

A čo tá kočka? Je parádna, ona nepokazila nič, možno ja trochu. No, ale nemá zmysel už dnes obviňovať za to, čo bolo predtým. Viete, ako sa hovorí ten, čo nič nerobí, nič nepokazí. Podstúpil som cestu mnohých zmien, veď opýtajte sa tých, čo ma poznali pred siedmimi rokmi, aké to celé bolo. Nech sa rozhodne akokoľvek, verím, že keď bude mať šesťdesiat sedem povie si, “bolo to správne rozhodnutie, s tým Mišom.”

Neverím na neskoro, nech ide o biznis alebo o lásku, už som zmeškal mnoho autobusov, vlakov, lietadiel, možno aj raketoplán. No vždy som sa nejakým spôsobom dostal tam, kam som sa chcel dostať. Všetko, čo je skutočné, si k sebe cestu nájde, aj keď niekedy bude treba rozkopnúť dvere, povedať prišiel som si po teba.

Takže ak si na ceste, kde sa ti všetci smejú, ponižujú, odmietajú, daj tomu všetkému čas, ale zároveň šancu, vyhrň si rukávy, lebo je možné, že zajtra ráno sa budú rozdávať nové karty a ty budeš ten, kto dostane eso, ktorým to celé jednoznačne vyhráš.