Blog je skvelé miesto na vyrozprávanie. Zvyčajne, keď sa stane situácia, tak o nej napíšem záhadný článok. Neskôr sa k nemu vrátim a smejem sa sám na sebe, ako zbytočne bola vynaložená energia. Aj nasledujúce slová vznikli pri dvoch vzájomne podobných udalostiach.
Nehľadám nikoho špeciálneho. V každom z nás je niekto špeciálny. Nepremýšľam nad sebou, životom, tým, čo robím, žijem celé zimné večery, to zmysel moc nemá. Viem, čo chcem od seba, tomu prispôsobujem takmer všetko.
Sem-tam sa pristihnem myšlienkami v akomsi rozprávkovom svete, kde je všetko podľa mojich predstáv. S vymyslenými osobami, mojimi super schopnosťami modelujem rôzne situácie, ktoré vždy v strede toho najlepšieho niečo preruší. Je dobré vedieť o svojich uleteniach. To je prvý dôležitý poznatok, ak ich chcem zmeniť.
Lenže sem-tam sa stane, že človeka z môjho vymysleného sveta prenesiem do toho reálneho. Poviem Vám, tu vznikajú konflikty. Dobrá správa, našťastie len medzi mojim vnímaním skutočnosti a modelom tej danej osoby z mojich myšlienkových úletov. Takže, vždy sa hnevám sám na seba, veď vlastne, ako som mohol.
Aj keď sú situácie, pocity, veci, spojitosti, ktoré chcem, aby nikdy neskončili. Na druhej strane sú tu aj také, ktoré chcem, aby nikdy nezačali. Či ide o medziľudské vzťahy, nesprávne rozhodnutia, slová, činy, atď. Ak by som ich nezažil, nemal by som skúsenosti, keď by som nemal skúsenosti, tak by som nemal ďalšie skúsenosti. Všetko do seba zapadá, nadväzuje, posúva vpred, vzad, do strán, hore dole.
Jediné, čo mám, je táto chvíľa, myšlienka, nápad, pocit, skúsenosti, poznania. To všetko ostatné je dočasné. Nemienim po sebe kričať, vyčítať si, veď aj tak sa budem sám pred sebou len obhajovať a hľadať dôvod, pre ktorý sa to stalo. Veď robil som to najlepšie, čo som vtedy vedel.
No a takto sa dostávam do situácií, o ktorých vopred viem, že moja prítomnosť nebude potrebná. Všetko mi vraví: vyhodený čas, prostriedky, tí ľudia ťa majú aj tak vieš kde, a asi aj iné. Ale je tu niečo, čo ma tam ťahá, aj keď iba trochu. Po krátkych chvíľach zisťujem, že dvere sú ďaleko, opäť som v situácii: ako som mohol.
Pri dvoch vzájomne podobných udalostiach z tohto obdobia som stretol ľudí z mojich minulých ciest. Pokecali sme o minulých časom, spoločných zážitkoch, sem-tam prehodili slovo o lepších zajtrajškoch. Bolo to milé, ale dlhé. Spomenul som si na seba, aký som bol. Ten čas sa vie využiť aj lepšie ako kecať, čo bolo.
Tým, že rád tvorím, šprtám, vnímam, pozorujem, je pre mňa dôležité posúvať sa ďalej. Neznášam stáť na jednom mieste. Dnes viem, ako mnohé skúsenosti majú navádzať ďalej. Mojou povinnosťou je ich spozorovať, niečo si všimnúť a ísť si svoje. Viem, že nič neviem. Tam vonku sú príležitosti, ktoré učia, dávajú, skúšajú, lenže je to taká hra. „Musíš ísť ďalej,“ hovorím si neustále, aj keď nevládzem, nemám dôvod, zmysel, chuť, silu.
Mám rád ľudí, život a ešte radšej mám, keď veci idú tak, ako majú. Nemám rád, keď sa s druhými obchádzam. Neznášam konflikty, vysvetľovania, domýšľania a príliš sladké koláčiky (musím po ich konzumácii behať kilometre navyše).
Nemusíme nič opúšťať, ukončovať, zastavovať. Stačí trocha odvahy ísť si za tým svojím, ten zvyšok nejako bude. Sem-tam sa stane, že niekto príde na krátku chvíľku do našich životov, vyvolá turbulencie a potom opäť zmizne. Je to v poriadku, nie každý chce žiť to, čo my. Niekto chce byť oslavovaný na miestach, kde sa cíti bezpečne, bez risku, s riskom, na vrchole hôr, v údoliach.
