Mám rád beh, zlepšuje moju kondíciu, pomáha mi s oddychom, naučil ma byť bez telefónu, v neposlednej rade vďaka nemu som aktívne začal s vytváraním anglicky hovoriacich videí.  Núti ma byť aktívny, prekonávať samého seba, spoznávať bolesti, ale aj radosti z dobre odbehnutých dní. Najťažšie lekcie zažívam po náročných pracovných dňoch či pri zraneniach. Počasie je súčasť behu, nie prekážka.

Posledný víkend v roku s koncovkou dvadsať bol venovaný behu. Na jeseň som začal s tréningami zameranými na rýchlosť. Sú náročné, bolesť je nepríjemná, no cítim sa po nich o mnoho lepšie ako po dlhých behoch. Sobotný beh bol zameraný na rýchle behy hore kopcami, beh cez pneumatiky a niekoľkokilometrový beh na vydýchanie.

V nedeľa ráno sa malo zopakovať to isté, nakoľko intenzita tréningu a tak isto nálada po ňom bola výborná. Lenže celú noc mrzlo a mráz otvoril pomyselnú bránu k mojej obľúbenej trati. Využívam ju na jar, jeseň a cez zimu, keď je blato na nej zamrznuté. Počas behu prišlo teda rozhodnutie odbehnúť ľahkých dvanásť, možno pätnásť kilometrov.

Šiel som cez lesík a mal som sa napojiť na obľúbenú trať okľukou. Starý most, ktorý prepájal cestu už dávno nie je funkčný, rieka si vytvorila nové koryto, a tým ho oddelila od jedného z brehou. Keďže som bežal popri ňom, šiel som pozrieť, ako to tam vyzerá po zvýšenej hladine rieky.

Most stále stojí na pilieroch, no jeden z brehov sa čoraz viac od neho vzďaľuje. Pred rokom som ešte dokázal skočiť na druhú stranu, dnes už nie. Most predstavoval akúsi bránu do miest za dedinou, kde nastáva iný svet. Mám rád tieto miesta, je tam ticho, pokoj a zvyčajne tam nik nie je. Niekoľko metrov ma delilo od tohto sveta. Beh v tejto časti sveta nie je len o behu, ale skôr o vnútornom pokoji.

Neznášam vzdať sa, či nechať veci len tak. Aj keď sú situácie, keď je vzdanie často víťazstvom. Vzdialenosť som nemal šancu preskočiť, ale v koryte rieky pri brehu sa nachádzala akási naplavená pôda. Ak by som tam doskočil, vyjsť hore brehom bude hračka.

Ten strach pred skokom bol nepríjemný, čudný. Vlastne presne ako v práci, keď sa bavíme o nových projektoch, či riešime na prvý pohľad neriešiteľné situácie a ide o môj krk. Nepochyboval som ani na sekundu, že nepreskočím alebo riskujem pád do vody. Môj nepriateľ bol neviditeľný a vlastne neexistoval. Na druhej strane motivácia bola mimoriadne silná, obľúbená bežecká trať za jeden skok.

Rád sa dostávam do situácií, v ktorých sa cítim nekomfortne a neisto. Beriem ich ako príležitosti sa niečo naučiť, či spoznať. Takže niekoľko hlbokých nádychov,  naštartoval som kameru a šiel do toho. Skok trval krátko, len ten pád do hĺbky bol akýsi neočakávane nepríjemný.

Počas skoku som zavrel oči, nechcel som ho vidieť. Možno aj preto som pristál pár centimetrov od bezpečného miesta. Pri dopadaní som narazil na kmeň stromu, ktorý vytŕčal z miesta dopadu. Fyzikálne zákony podľa všetkého oklamať nejde. Keď sa spočítala rýchlosť, dĺžka skoku, hĺbka pádu s mojou váhou, náraz bol neočakávaný a nie dvakrát prijemný. Hore brehom som vyliezol ešte s dávkou adrenalínu, endorfínov a pocitom, že si teda dám chvíľku prestávku.

Ak by som neskočil, čakala by ma nezáživná dvojkilometrová obchádzka. Pred niekoľkými rokmi som práve na nej prvýkrát začal s bežeckou kariérou na dlhé kilometre. Spôsobila mi veľa bolesti a odvtedy ju nemám rád.

Po krátkej prestávke prišlo ďalšie rozhodnutie, že skúsim zranenie rozbehať. Možno to nie je nič vážne. Bolesť neprestávala, beh sa stával bojom. Po troch kilometroch som to vzdal. Nasledovala päťkilometrová prechádzka pod sprchu.

Ešte v ten večer som zostrihal z behu video, s krátkym opisom zážitku. Nemal som istotu, prečo sa mi privodilo zranenie a bol som taktiež presvedčený, že neskôr prídem na odpoveď. Video som bral ako pripomenutie prekonania strachu a tentokrát s následkom zranenia.

Začali dni tupej bolesti v nohe. Liečenie bolo zahájené a po odbornej pomoci s profesionálmi mi bolo povedané, že to prejde po týždni, dvoch. Za pár dní sa ku mne dostalo video, kde istý pán rozprával o bolesti a jej prekonávaní. Zaujal ma jeho pohľad. Vravel, že bolesti sú našimi súčasťami a mnoho ľudí sa radšej vzdá, ako by ich mali prekonať.

Tým, že pôsobím na niekoľkých “frontoch” je nevyhnutné mať jednu filozofiu, prístup a mnohé ďalšie maličkosti nastavené rovnakým smerom. Vedomosti, ktoré takto získavam sa snažím čo najskôr aplikovať do práce v oblastiach, v ktorých pôsobím. Myslím, že všetci sa v živote často dostávame do momentov, ktoré bolia. Práve vtedy prichádzajú rozhodnutia či pokračovať alebo vzdať sa.

Budú situácie, kedy skočiť nebude treba, ale tak isto prídu aj tie, kde na výber mať nebude. Samozrejme nie každý skok sa podarí. Sem-tam príde pád, narazenia, ktoré spôsobia oškreté koleno, natiahnutý členok a môžu nás dokonca na chvíľu vyradiť z bežného fungovania. Často budeme musieť skočiť a pokračovať aj s krívaním.

Možno pár dní sa bude ťažšie pohybovať, ale to patrí k tomu. Ak máme strach, vzdanie sa nám nepomôže. Čím viac skokov budeme praktizovať, tým viac sebavedomia a skúseností získame. Vzdať sa môžeme vždy, len potom aký zmysel malo začínať.

Skok na druhú stranu brehu niesol so sebou konkrétny cieľ, plánovanie a vykonávanie. Na chvíľu prišlo aj váhanie. Dôležité bolo nezaseknúť sa ani v jednom bode. Mohol som si zvoliť rolu obete, dať dole hlavu a nahovárať si príbeh,  ako sa to nedá. Lenže necítil by som prekonanie prekážky, aj keď priniesla bolesť.

Čím ďalej si začínam uvedomovať, že okolo nás je mnoho príležitostí, ktoré môžu so sebou niesť cenné lekcie. Ich vnímanie a prekonávanie nám môže pomôcť v každodenných rozhodnutiach. Preto si myslím, že každé vlastné prekonanie či zážitok s bolesťou, je akýmsi ukazovateľom iného pohľadu, ktorý sme pred tým nevnímali.

Video: TU