Zobúdzam sa ráno o tretej so silnou bolesťou zubu. Zrazu si jeden z mojich posledných zubov premyslel, že chce isť von. Sánka opuchnutá, asi som mal aj horúčku, silne rezanie v ústach mi nedalo spať. Malo sa vstavať o piatej ráno. Lenže zrazu bolo všetko inak.
Mam rád bežkovanie, som aktívnom pohybe, v otáčkach a na čerstvom vzduchu. Po Veľkej noci som zrazu mal veľa voľného času cez víkendy. Nakoľko behanie v Štiavnických lesoch som dal nabok. Zrazu tých medveďov začalo byť veľa, alebo menej turistických chodníkov. K tomu som si dával dokopy zranenie z tridsaťkilometrových jarných domácich behov.
Vďaka lekárom, špeciálnym diétam, výživovým doplnkom, cvičeniam a obmedzeniu behania sa zranenie podarilo vyliečiť bez operácií. Takže s behom som opatrne začínal, lenže aj tak tam bola časová medzera. Chcelo to doplniť aktivitu.
Letné bežkovanie som videl prvý krát na Skalke. Chalan išiel na čudných korčuliach s palicami. Hovorím si, že sa mu chce. O rok neskôr držím palice a stojím na čudných korčuliach ja. Hovorím len tak do vetra, ako som toto mohol. Prvý krát to bol hrozný zážitok. Na paliciach som zlomil koncovky, dva krát som spadol a nevedel som prejsť päťsto metrov do mierneho kopca. K tomu prišlo zranenie chrbtice, všetky aktivity šli na čas bokom.
Bežkovať viem, korčuľovať tak isto. To nič nebude. Asi dva mesiace sa hľadala správna trať, kde by mohli začať tréningy. Poradili my cyklisti miesto kúsok od nás parádnu rovinku. Bola nedeľa, prišlo prvých sedemnásť kilometrov. Dva krát pád, raz aj s obuchaninami a krvou. Terén bol zmapovaný môžeme začať trénovať. Od štartu po zákrutu a späť štyri celé dva kilometra.
Nedeľa, pondelok, utorok, štvrtok bolo dokopy päťdesiat pat kilometrov. Zoznamovanie s traťou s náradím, dolaďovanie techniky, prvé prepočty rýchlosti na kilometer. Doladenie stravy, regenerácie a pláň do konca týždňa. Je fajn vedieť čo treba upraviť aby prišla forma.
V nedeľu príde prvých sto. To znamená v sobotu ráno skoro vstať a prejsť aspoň 30 kilometrov a v nedeľu dvadsať. To je sedem otočiek v sobotu a päť v nedeľu. Hlava zrovnaná, zásoby vody a tyčiniek na energiu pripravených. Už len ráno skoro vstať a isť. Žiadne rýchle tempa, len pokúsiť sa otočiť sedem krát.
Prišlo ráno. Bolesti neprestali, nevyspatosť, vyčerpanosť, bolesti hlavy, ten zub bol už len bonus. Pohár vody, ľahké raňajky a vetička: veď idem skúsiť, za to nedám nič”. Prvé kilometre boli najťažšie aké len mohli byť. No ubehli rýchlo. Ten siedmy, začal byť náročný a nebezpečný. Prišlo mi zle, chcelo sa mi zvracať, odpadnúť a asi aj zomrieť. Vtedy som pochopil, že asi bude správne počúvnuť varovné signály.
Dokončím kolo napijem sa vody, chvíľu vydýcham a idem domov. Na čudovanie medzi čas nebol špatný. Cez prestávku sa mi polepšilo tak, že zvládnem cestu domov. Dostala sa ku mne sprava, že tridsať kilometrov je možné otočiť do dvoch hodín. Idem skúsiť ešte dve kolečká a vnedeľu pôjdem zvyšok. Tie sa už šli ľahšie. Našiel som v taške gél s energiou a ten ma zachránil. Prišla druhá prestávka s ňou aj chuť isť domov. Zub bolel neskutočne. Telo dávalo každým kilometrom pocítiť, že nie je zbytočná energia na takéto aktivity.
Mne to nedalo. Premohol som sa a dokončil tri posledné koliečka. Veď cez týždeň som ich v pohodičke točil. Takže už nebolo o čom. Sám som presvedčil seba, že je to možné a všetko ostatne išlo stranou. Bol to náročný tréning. Šiel som na doraz mojich limitov. Cez deň prišla menšia únava, no nič sa nestalo. V nedeľu ráno tých dvadsať kilometrov už bola hračka. Trochu lýtka štípali, ale inak všetko ostatné bolo v poriadku.
Bol to skvelý týždeň. Ranné behy, činkovania a večerné bežkovania. Telo dostalo neskutočnú nálož. Jeden z mojich lekárov mi povedal, že som dostal telo do stresu. Preto by som mal lepšie regenerovať a nezabúdať okrem iného na antioxidanty. Podľa všetkého športové aktivity majú pozitívny vplyv na život. Ak športujeme musíme sa viac o seba starať, viac sa híčkať. Nakoľko tam vonku dávame zo seba viac a často krát ideme za svoje limity.
Tieto slová majú pripomínať, že možno nebude vždy všetko najlepšie ako si myslíme, alebo naplánujeme. Napriek tomu je možné naše ciele dosiahnuť aj keď sa budeme chcieť vzdať na začiatku, v strede a možno aj pred koncom. Bude treba veľa úsilia vynaložiť, inokedy to pôjde ľahšie. Možností je mnoho, ako zvládnuť niečo čo chceme dosiahnuť. Za mňa je šport jedna z najlepších aktivít ktorá mi neustále pomáhať zlepšovať moje fyzické, ale aj mentálne sily. Je zaujímavé, čím viac trénujem, tým je moja kondícia lepšia a to nie len v športe, ale v každodenných situáciách. Tu treba jasne dodať, že prídu dni, keď nebude iná možnosť ako sa vzdať. Ale to už iný článok, príbeh, skúsenosť. Ďakujem všetkým za podporu pri mojich športoch. Cítim ju, je nás naozaj dosť.
