Ležím na gauči a idem odpisovať na správy. Som blogger, takže správy chodia častejšie ako kedysi. Niektoré sú od chalanov čo jazdíme na bicykloch. Nejaké sú od neznámych ľudí, ktorí sa pýtajú kadiaľ majú jazdiť, ísť. Ďalší ľudia ma oslovujú, aby som zdieľal ich príspevok, alebo chcú spolupracovať. No je tu jedna správa, pri ktorej som sa zastavil a zamyslel.
Najskôr som ju nepochopil, dokonca ma naštvala. Neskutočná arogancia od niekoho, od koho som také dačo nečakal. Lenže nereagoval som hneď. Idem uvažovať, či je to vekom, výchovou, pohľadmi, ktoré vidíme, okolím ktoré na nás vplýva. Myslím, že taktiež treba dať na stôl myšlienku, či druhých ľudí berieme ako samozrejmosť. Možno aj preto si k nim dovoľujeme viac. Srandičky patria k životu, o tom sa nemusíme baviť. Som len zástanca, že komunikácia by mohla byť pekná. Ak je to aspoň trochu možné.
Neverím, že nám niekto sadne do nášho sveta na sto percent. Svet svetom robíme my, ľudia. Rozumiem, že sme pod tlakom emócii, situácií, nekonečných možností. A potom sa mám ešte usmievať, tváriť sa milo, keď už nevládzem ani len stáť na nohách? Aj ten najviac milovaný človek nám dokáže nechtiac ublížiť.
Každý z nás dáva niečo, druhým, svetu, sebe. Možno je fajn zopakovať myšlienku z predchádzajúcich článkov: je dosť možné, že nedostaneme späť od tej istej osoby, ktorej dávame. Pokiaľ však ide o romantický vzťah. Tak tam by to malo fungovať asi trochu odlišne. Ale to už je téma na ďalší článok.
Dôležité si je uvedomiť, ako chceme cítiť, že niekam patríme. Byť pochopení, bez obáv, že si z nás budú robiť srandy, alebo vyčítať čokoľvek pri najbližšej príležitosti. Našim prístupom, správaním a skutkami. Nie slovami, ukazujeme druhým, ako si ich vážime. Dostaneme tiež po nose, odrieme si koleno aj pri ľuďoch, o ktorých sme si mysleli, že sme v bezpečí.
Sem – tam zoberieme od druhých viac ako budeme vedieť vrátiť späť. Nie vždy si uvedomíme, že sme dostali viac ako by sme mali. Prídu aj nespravodlivé chvíle, keď nedostaneme nič a ešte aj k tomu dostaneme vynadané. Možno je fajn poznamenať, že ak nám dá niekto viac ako očakávame, je možné, že sa zľakneme a toho druhého odtlačíme od seba.
Možno je na mieste si uvedomiť, že nie všetko, čo zaujíma mňa, zaujíma aj druhých. Nie každý z môjho okolia chce počuť môj príbeh o tom, ako som naposledy zletel z bicykla alebo prešiel dvesto kilometrov. Dôležité je však rozprávať svoje príbehy. Aj vďaka nim si nájdeme ľudí, ktorí nás budú chcieť počúvať, mať pri sebe. V dnešnej dobe máme mnoho nástrojov ako kedykľovek predtým, či ide o písanie, rozprávanie, tvorenie.
Komunikácia je pre mňa o snahe pochopiť toho druhého, dozvedieť sa niečo viac. Všimnúť si čo robí, rozpráva. Možno ho tak lepšie spoznám a k niečomu sa priučím. Som snílek, ktorý verí, že každý v sebe nosíme krásy tohto sveta. Zároveň rozumiem, že máme plno emócií, starostí, skreslených pohľadov a falošných scenárov, ktoré nás ovplyvňujú. Možno aj preto robíme viac zle, sebe a aj svetu, kto vie.
Veľakrát som už zareagoval nesprávne, povedal niečo, čo nebolo pochopené tak,ako som myslel, či som niekomu svojím slovom, myšlienkou ublížil. Vlastne aj preto mám blog . Aby som sa zamyslel, napravil optiku a pozrel sa na myšlienky, ktoré mi poletujú hlavou.
To, že dostanem motivačnú správu, tak je tam toho. Som chlap – niečo by som mal predsa zniesť. Ale aj tak sa potichu pýtam života a jeho záhad: prečo práve ľudia, ktorých máme najradšej, nám dokážu najviac ublížiť? Prečo sú na nás často zlí, aj keď to tak vôbec nemyslia?
A čo ťa arogantná sprava? Nereagoval som. Pri najbližšej príležitosti som to povedal do očí. Bolo to však zbytočné, ten človek sa zmohol na: “tak som to vôbec nemyslel.” Juj škoda, koľko takých “ja som to tak nemyslel,” už zlomilo kostí. Sŕdc. Tak sa zamýšľam, ak niekomu niečo píšem ,tak ten druhý nevie, ako to presne myslím. Číta len slová, nie myšlienky. Myšlienky mám predsa opísať slovom.
