Snaha

O nedokonalosti

5. december 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

V múdrych knihách sa niekedy môžeme dočítať viacero informácií, ktoré nám dávajú rozličné odpovede na tú istú otázku. Vlastne, keď sa spýtame doma, v práci, či večer na víne, dostaneme takisto odlišnú odpoveď na presne takú istú otázku. Za seba môžem povedať, že ma šlo roztrhať, keď som hľadal jednoznačnú odpoveď. Dnes ma už tak netrhá, práve naopak. Mám rád, keď mám možnosť voľby ,a to nielen v reštaurácií.

Mnoho ľudí chce prejsť životom bez bolesti, odrenín, riskovania. Najradšej by stavili všetko na najbezpečnejšiu kartu bez akéhokoľvek rizika. Popritom vyzerali pred druhými ako dokonalí nadľudia. Istým spôsobom takéto správanie dnes zarába mnohým ľudom peniaze a vďaka tomu si plnia svoje sny. Preto je to možno aj správne, staviť všetko na jednu kartu bez rizika. Lenže, máme aj druhú možnosť.

Často spoznávam ľudí v situáciách, ktoré sú neplánované, nečakané, prekvapujúce. Vlastne, tým spoznávam aj seba. Mám dobrý pocit, keď zisťujem, že ten druhý, druhá je neskutočne šikovný človek a taktiež vie omnoho viac, ako sa zdalo na prvé pohľady. Lenže, takmer nikto o nich nevie. Som smutný, keď zisťujem koľko parádnych vlastností, skúsenosti, poznatkov, zručností je v nás, len si ich nechávame pre seba.

Povedzme, ukážme svetu v čom sme dobrí. Áno, budú sa nám smiať, ukazovať prstom, ale to iba na začiatku. Viem o tom, ako chceme dobre, múdro, sebaisto pôsobiť pred druhými, no tí druhí nás majú radi aj napriek našim nedostatkom. Prosím, opustime svet istoty, na začiatok aspoň jednou nohou. Nikdy nepríde správny čas, ani dokonalý princ na bielom koni. Pri troche šťastia si ich vytvoríme.

Neverím na dokonalosť, vždy tu bude niečo, vďaka čomu budeme musieť improvizovať, vytvárať, hľadať iné riešenia. Odbrzdime brzdu nedokonalosťou, vykročme do nepoznaného. Nedovoľme si zomrieť zaživa váhaním, odkladaním. Vykročme čím skôr, zajtra môže byť neskoro a ak už vykročíme, tak vydržme. Len pritom neubližujme, neberme drogy.

Prosím, buďme nedokonalí. Svet chce vidieť ľudí, ktorí sa premieňajú z húsenice na motýľov. Áno, nikto nemá rád húsenice. Po čase sa aj tak vrátia všetci tí, ktorí opustili, najskôr začnú dávať srdiečka na sociálnych sieťach a hneď potom, ako sa staneme hviezdou, budú hľadať príležitosti, ako sa nasáčkovať späť do našich životov.

Nedokonalosť nám dáva pozície, kedy môžeme svet kedykoľvek prekvapiť, zatiaľ čo dokonalosť vyvoláva vo svete očakávania, že budeme najlepší. Ten pocit, keď prekonáme seba, zmení celý náš svet. Predtým často musíme skočiť oboma nohami do bahna, aby sme pochopili, zmenili, vylepšili seba.

Prekonávanie

28. november 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je to už nejaká doba, čo píšem články, príbehy, sem-tam aj nejaký reklamný obsah v práci. Na začiatku som písanie neznášal. Nič mi to nehovorilo, k tomu som nevidel dôvod, pre ktorý mám pravidelne písať. K tomu mi moja myseľ začala pravidelne posúvať informácie, pre ktoré nemám robiť vôbec nič. Dokonca nenápadne ukazovala dôvody, pre ktoré by nemalo písanie vstúpiť do môjho života vôbec. Nebudem klamať, obklopili ma výhovorky a takmer prišiel koniec mojej písacej kariéry. Lenže zachránili ma knihy, prednášky, môj kouč a ja. Namiesto ukončenia prišlo rozhodnutie, vďaka ktorému vzniklo moje pravidelné písanie, prispievanie, tvorenie, ale aj dokumentovanie.

Jeden z dôvodov, pre ktoré malo písanie zaniknúť, bola nevedomosť. Našťastie, podobné návrhy už boli na mojom stole niekoľkokrát. Myseľ mi ich posúvala vždy, keď išlo o niečo ťažšie, nové, nepoznané. Výhovorka, ktorá vznikla: „Ako môžeš písať, keď nevieš písať. Začneš písať, až keď budeš ovládať písanie, aspoň ťa nevysmeje celý svet.” Podobne sme sa rozprávali, aj keď prišla zmena v mojej kariére, či rozhodnutia o ďalších dôležitých životných či pracovných krokoch. Vlastne, ak sa mám priznať, tak boli prípady, keď som podľahol. Nezhadzujem moje rozhodnutia na nikoho. Robil som ich vždy najlepšie, ako som vedel.

Každý z nás má obrovský potenciál a takisto je jasné, že nie každý z nás už svoj potenciál objavil. Druhá strana mince hovorí jasne o tom, že nemôžeme donekonečna o ňom iba hovoriť. Beriem na vedomie spleť rozličných životných okolností, vďaka ktorým sme tam, kde sme. K tomu každý z nás má katastrofické životné problémy, ktoré sú neriešiteľné. Nikdy nebude nič dokonalé, nikdy nepríde ten správny čas. Milujeme žiť práve v tejto chvíli, no tajne plánujeme cestu na to druhé miesto. Chceme byť šťastný, no kupujeme si nezmyselné veci, ktoré často ani nepotrebujeme. Chodíme po svete bez duše a ospravedlňujeme sa pred druhými, že na to máme nárok.

Máme nárok na kupovanie zbytočností, flákanie, utekanie, chodenie bez duše. Tak isto máme nárok byť šťastní. Rozumiem, že chceme pôsobiť dobre, mať pocit, že nás druhí majú radi. Vieme, že dnešná doba je iná ako pred desiatimi rokmi. Máme tu nové vymoženosti, múdre telefóny, autá, chladničky, sociálne siete, srdiečka. Tlak je obrovský, súhlasím. No dnešná doba prináša so sebou mnoho výhod. Beriem, že vo svete, kde nikto nemá čas, sa začína od nuly neskutočne ťažko. Chváliť sa začínaním nového vzťahu, práce, koníčka, biznisu sa nie vždy stretne s pochopením. Vždy si môžeme povedať, kašlime na to a nerobme nič navyše, veď máme veľa práce. Ešte niekedy niečo zazdieľame na našej nástenke, aby sme mali lepší pocit. Istým spôsobom toto celé je akási vnútorná ochrana, lenže nie vždy má chuť ochrániť, ale skôr zavádzať.

Páči sa mi, keď sa môžem prekonávať. Mám vtedy zo seba skvelý pocit. Robím to aspoň raz za deň. Nie vždy pôsobím sebaisto, práve naopak. Lenže ten pocit potom je na nezaplatenie. V múdrych knihách sa píše o tom, aby sme vedeli, kam chceme ísť, a potom sa pustili na cestu krok za krokom. Čím ďalej som viac presvedčený, že ide o proces, ktorý nás privedie na naše vysnívané miesta. Tam na konci chceme byť všetci, no tým procesom prejsť už nie. Možno stačí len začať, spraviť vždy jeden telefonát navyše a vydržať.

Článok o predaji

21. november 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Všetko

Mám rád predaj, vlastne už nejaký čas v tom lietam. Zažil som rôzne situácie, ktoré vo mne nechali rôzne zážitky. Čo ma na ňom teší, že pracujem s ľuďmi, s každým vždy zažijem niečo iné. Predaj je energia a my ľudia sme tvory plné emócií. Pri rokovacom stole nikdy nevieme, kto z nás čo zažil pred tým, ako si zaň sadol.

Tlaky v predaji sú obrovské, veď na nich sú postavené základy existencií takmer všetkých organizácií či firiem. Školy, nemocnice, krčmy, veľké stavebné firmy, remeselníci, banky, atď. Generuje finančné toky, bez ktorých by bolo dnes veľmi náročné existovať. Má mnoho písaných, nepísaných pravidiel a zásad, asi najdôležitejšie je zostať človekom a uvedomiť si, že na druhej strane je takisto človek.

Na začiatku som mnohým situáciám nerozumel, aj ja som otravoval ľudí. Volal som, naháňal som až tak, že prestali dvíhať telefonáty, stretávať sa so mnou. Bola to skvelá škola, stálo ma to niekoľko zodratých topánok, oblekov a zopár priateľstiev. Bez nich by som zrejme nemal aj dnešné skúsenosti. Akýmsi pomyselným prvým stupňom je pre mňa bežný predaj.

„Ahoj Starec, dlho sme sa nevideli, počuj poďme na kávu. Musím ti povedať, čo mám nové.” Takto znela moja otváracia vetička. Verte, hneď na začiatku schôdzky som tomu druhému nenechal ani vydýchnuť a šiel svoje. Vlastne, nič prevratné som nerobil, len som dal svojmu okoliu vedieť, čo robím. To sa robí aj dnes, len trochu inak.

Reklama na sociálnych sieťach, v TV, keď chcete vidieť internetovú stránku, tá sa zobrazí hneď po zadaní emailovej adresy, nám príde prevratný návod na neskutočný život. Ak sa náhodu ocitneme v obchode, tak predavači na nás spustia technické informácie s opisom dokonalosti danej veci. Vo dverách obchodu dostávame prvý telefonát, ak sa rozhodneme ešte dnes, tak dostaneme špeciálnu cenu. Ráno je tu druhý, poobede ďalší, až nezoberieme prichádzajúci hovor.

Mne ako predajcovi sa takýto spôsob predajného života zo začiatku páčil. Musel som byť dostupný na telefóne 24/7, vedieť všetko a mať všetko. Informoval som potenciálnych záujemcov o výhodách, akciách. Cítil som, že to robím správne. Nemal som žiaden súkromný život, vlastne nemal som nič. Z dlhodobého hľadiska bolo takéto tempo neúnosné. Veľmi rýchlo som vyhorel. Ešteže, získané skúsenosti boli obrovské.

Na druhej strane, aj my klienti chceme všetko hneď. Nemám na mysli urgentnosť, ak ide o život, na to slúži záchranná služba. Ponáhľame sa, ani sami nevieme kam. Na dobré sa môže čakať. Zrazu sa ocitávam v hlavnom meste v luxusnej predajni automobilov, kde si ma nikto nevšimol. Predaj druhý, ten neobyčajný zážitkový.

„Dobrý deň, chcem sa opýtať na informácie o aute.” „Pozrite sa, tu je vystavené.” „Bolo by možné sa s niekým o ňom aj viac porozprávať?” „Máte dohodnutý termín schôdzky?” „Nie, nemám.” „Tak to Vám nič neviem sľúbiť.” Uff, takúto reakciu som nečakal. Dnes sa pozerám na situáciu, ako na jednu z najlepších lekcií v predaji. Bežní ľudia povedia arogantnosť, nafúkanosť, či nevedia, čo sa patrí. Tí druhí si povedia, vyvolanie záujmu. Veď baby poznáte, akonáhle sa nejaký fešák snaží, trošku sa zahráte na nedostupné a fešák sa ešte viac snaží. K môjmu príbehu s autom len toľko, od nikiaľ som neodchádzal s takým nadšením, ako odtiaľ.

To, čo sa javilo ako arogancia, bolo akési sito, cez ktoré som mal prejsť. Viete koľko ľudí mi vraví dnes, že som arogantný? Byť otrokom telefónu, ľudí, každý deň byť k dispozícií. Rozprávať oslavné básne o produkte. Toto si viac neprosím. Ja chcem predať, ale chcem predať tak, aby si ty chcel kúpiť bez zbytočných mojich marketingových manipulácií. Ukážem ti dobré, ale aj zlé stránky toho, čo ponúkam. Ja nie som môj produkt a môj produkt nie je vhodný pre každého. Som s tým zmierený.

Áno, bojím sa, tlak je obrovský, ide o väčšie odnosy finančných prostriedkov, viac ľudí, organizácií v kolobehu. Zodpovednosť je obrovská. Ešte raz, ja chcem predať, viem, že predám, len neviem, či tebe. Jediné, čo si dovolím, je vyvolanie pozornosti o tom, že existuje možnosť aj môjho produktu, služby.

Každému z nás bude fungovať niečo úplne iné, nakoľko sme rozdielni a máme odlišné životné skúsenosti. Našou úlohou je nájsť rovnováhu medzi jednotlivými spôsobmi alebo si vymyslieť vlastné. Možno nájsť niekoho s kým si vieme skúsenosti vymeniť. Jednoducho, mať dobrý pocit z toho, čo robíme a v nedeľu večer sa tešiť na pondelok ráno.

Iná možnosť.

31. október 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Moje články píšem vždy vo všeobecnosti, nikdy nie sú namierené na niekoho. Skôr v nich opisujem situáciu, ktorú som zažil tam vonku alebo tu niekde na sieti. Majú zanechať odkaz pre čitateľa, mierne podráždiť, vyvolať otázky, inšpirovať k činom či popísať konkrétny zážitok, ktorý som prežil. Nasledujúce riadky nepriamo opisujú môj vývoj, pred časom bolo všetko inak. Bol som na druhej strane toho, čo píšem. Vtedy som si ani len nevedel predstaviť, že by mohla existovať iná možnosť, pohľad, názor, skutočnosť.

Prosím, nedržme sa toho starého, už aj papierový diár nahradila aplikácia v našich telefónoch. Niekoľkotisícové nahrávacie štúdio dnes kúpime za pár desiatok alebo sto eur, takmer každý deň ho nosíme so sebou. Tam vonku je oceán príležitostí, v ktorom vyhrávajú rýchlejší. Zmysel života nie je upracovať sa k smrti. Máme okolo seba mnoho úspešných ľudí, ktorí investovali do svojich firiem neskutočne veľa, no takisto ich firmy si aj veľa zobrali. To nehovorím o tých z nás, ktorí sa dohodli na celoživotnom 40+40+40. Mnohí z nás už usilovne pracovali, no neužili si to, čo vytvorili, bolo neskoro alebo nebolo im dopriate. Dajme na tri, možno viac rokov všetko nabok, začnime ísť od nuly za tým, čo rozbúcha naše srdce. Áno, nenosí sa začínať od nuly, nosiť prepotené tričká, košele. Keď už nič iné, otvoria sa nám nové možnosti, príležitosti, dostaneme sa na miesta, o ktorých sme ani len nesnívali. Koniec koncov, vyplieska nás to. Buď to rozchodíme a ako odmenu dostaneme nové pohľady na svet alebo zatrpkneme. Či ide o celoživotnú lásku alebo životnú pracovnú príležitosť.

Prosím, snívajme, nie o ojazdených 1997 cm3 turbodiesloch, nebojme sa vystrčiť z radu, buchnúť po stole, keď príde správna chvíľa, nebojme sa dodržať slovo, byť gentlemani, správni ľudia, ľudia hodnôt, neberme, ale dávajme, k tomu vyhrňme rukávy. Netvrdím, že to má byť ľahké, ťažké, ale určite to bude iné. Počúvajme, učme sa, buďme trpezliví, príde aj na nás, len neprestaňme. Inšpirujme nie tým, čo hovoríme, ale tým, ako to hovoríme, tým, ako a čo žijeme. Vlastne, vzdialenosť odtiaľto po miesto, kam chceme isť, môže byť jeden článok, príspevok, fotka, video či pracovná schôdzka, len nikto z nás nevie, ktorá to bude. Nezabudnime, funguje všetko, len nie všetko bude fungovať nám. Podporujme nielen vtedy, keď niečo chceme od toho druhého. Podľa múdrych psychologických kníh človeka skutočne spoznáme, keď ho dostaneme do nepríjemnej situácie /spomaľme mu internet a pozorujme ho spoza kúta/. Alebo keď ten druhý nechce od nás nič, ale ani my od toho druhého. Nezabudnime, my musíme chcieť, ukázať sa, počkať, odmakať si, až potom si užiť úspech, slávu, auto, dom či vytúžený život, uskutočnený detský sen.

Prosím, nekritizujme. Hlavne nekritizujme, lebo naše ego je zranené, ohrdnuté. Ak mám kritizovať, tak konštruktívne to, čo bolo vykonané a nie osobu. Tam vonku si pýtame spätné väzby, názory iných a často zabúdame na seba, na svoj názor, rozhodnutie, dôvod, pre ktorý sme začali. Dnes je neskutočne ľahké kritizovať, stačí, ak napíšeme pár štipľavých riadkov na nástenku. Takto môžeme pár slovami zničiť niekoho sen, víziu, prácu, priateľstvo či dokonca celý ľudský život. Tam vonku je svet plný kópií, ale originálov čoraz viac ubúda. Ukážme svetu svoju originalitu, svoj rukopis, svoju jedinečnosť, neporovnávajme sa, každý je dobrý v niečom. Nebojme sa, svojich fanúšikov si nájdeme, lepšie povedané, oni si nájdu nás. Len povedzme celému svetu, čo robíme. Áno, vždy tu bude ufrflaný strýko, suseda, dokonca aj úrad, ktorým sa nebude páčiť, čo robíme, ale len preto, že dostaneme kritiku, nenechajme svoje sny, projekt založený v zásuvke písacieho stola, takéto rozhodnutie môžeme ľutovať, keď budeme mať 62, 71 či 126 rokov.

Prosím, nebuďme spotrebiteľmi, majstrami sveta, ktorí vedia všetko, nekonajúcimi flákačmi, ktorí radšej vylezú na kopec v Tatrách, ako sa pokúsia niečo vytvoriť. Nemusíme všetko vedieť. Nepotrebujeme k životu mnoho, nenaletujme reklamám, falošným príležitostiam. Nemajme toho viac, ako potrebujeme. Náš život je viac, ako mať nový dom, auto, plnú chladničku. Zaslúžime si byť šťastní, no šťastie nepramení z vlastníctva hmotných vecí, pramení od nás, a to za každých okolností, hneď po tom, ako sa rozhodneme. Áno, možno šťastie nájdeme na kopci v Tatrách, ale nie, keď budeme na úteku pred našimi životmi. Keď sa nám čokoľvek pokazí, pokúsme sa o opravu, nech ide o stoličku v kuchyni, bicykel alebo vzťah.

Prosím, uvedomme si, že mŕtvi ľudia dostavajú viacej kvetov, pozornosti ako živí. Tým nenabádam, že si nemáme uctiť tých, ktorí sú už na druhej strane. Uctievajme si aj ľudí naokolo, pozdravme, podajme ruku, keď ideme okolo, na križovatke pustime auto, ktoré nemá prednosť, keď sme na prechode neskáčme vodičom do cesty, podržme výťah, dvere, usmejme sa. Zavolajme starému kamošovi len tak, preto, že ho chceme počuť, upečme koláč pre kolegov. Nechoďme po úspechu na úkor druhých.

Dať svoj názor, sťažnosť na nástenku modrej sociálnej siete a počítať srdiečka nespôsobí žiadnu životnú zmenu. Snáď len jej zárodok. Teda, ak tomu celému podkúrime vyhrnutím rukávov. Nikto z nás nie je dokonalý, ale každý z nás môže zmeniť svet k lepšiemu, svoj život, či nepríjemnú schôdzku premeniť na zážitok. Tam vonku je svetové pódiu, keď už teda na ňom stojíme, spravme si fotku, pošlime ju ďalej, ukážme snahu, úsilie, prístup. Každý z nás musí niečo robiť, teda už keď musíme, nech je to užitočné pre všetkých. Máme mnoho nástrojov, ak chceme dať gól, musíme trafiť bránu. Prosím, trafme tú správnu bránu, ale jej výber je už na každom z nás.

Riskovať.

10. október 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

„Sedím na gauči, pozerám telku, jem čipsy a zisťujem, že mám 27 rokov a môj život je nejaký čudný. Keď zostanem doma, nič sa mi nestane, budem v bezpečí, no zvažujem, že by som mohla ísť von.“ Asi takto nejako začala neskutočne dlhá textová správa, ktorú som dostal od kočky, ktorá je členom tímu, v ktorom pôsobím aj ja. Na správu som neodpísal. Zavolal som jej.

Žijeme v dobe informačnej, je pretlak takmer všetkého, inovácie prebiehajú neustále, milión návodov na všetko. Otvoríme internet, informácie, ideme na wecko v nákupnom centre, informácie, zapneme telku, aj tam sú informácie a ešte keď spustí večer suseda, uff. Čím viac informácií, tak lepšie alebo horšie? Nevieme, ale už v minulosti významní filozofi nás nabádali, ako je dobre nevedieť, ale neprestať zisťovať. Takže, čo je správne?

Návodov, názorov, pohľadov je dnes toľko, že je mimoriadne náročné povedať, čo je správne a čo nie. Isté máme len jedno, ak nič neriskneme, s najväčšou pravdepodobnosťou nezískame nič. Podstúpiť riziko, neznamená hneď úspech, ale aj získanie nových skúseností, zažitie nových zážitkov, spoznanie nepoznaného a tak isto je nutné počítať s možnosťou zlyhania.

Nie vždy máme dôvod niečo zmeniť v našom živote. Vlastne netušíme aký výhľad je z kopca, na ktorom sme nikdy neboli, to zistíme, až keď naň vyšľapeme. No ak vykráčame trebárs na ten kopec, nebude to len o výhľade , ale aj o prekonaní samého seba. Dôvod na zmenu teda môžeme nájsť po ceste. Možno sa budeme musieť nejaký čas prekonávať, kráčať s bolesťami, najľahšie, čo môžeme spraviť, je vzdať sa. Neuvidíme výhľad, nebudeme poznať cestu, nedostaneme skúsenosť.

Bolesť, strach, pot, k tomu aj risk jednoznačne patrí do našich životov. Nezabudnime, ak by všetko malo byť bezpečné, mnoho z nás by dnes nebolo tu. Dieťa sa potrebuje buchnúť, aby zistilo, ako chutí bolesť, potrebuje zažiť úspech, aby vedelo, ako chutí radosť. To isté máme v dospelom veku, potrebujeme sa udrieť, aby sme nezabudli na bolesť, takisto by sme mali zažiť úspech, aby sme nezabudli, aké je to radovať sa.

Mnoho ľudí riskuje, ešte viac neriskuje. Hrať život na istotu, je istá výhra (isté výhry nebývajú najvyššie), no hrať život s riskom má úplne iné možnosti. Nie je dobré príliš riskovať, ale takisto nie je dobré byť príliš v bezpečí.

Hovorí sa, že tí ľudia, ktorí sa nestarajú do druhých a hladia si svojho sa dožívajú vysokého veku. O tom, či riskovať alebo hrať na istotu, nechajme na každého z nás. No ak v tom druhom uvidíme niečo viac, jemne to naznačme. A keď vidíme, že to ide tam, kam nemá, tak trebárs toho človeka nakopajme, ale nie preto, aby sme ho zastavili, ale iba jemne mu upravili smer. No, to robme len v tom prípade, že sme niečo také zažili.

Mať možnosť a pritom ohroziť rodinu, kamošov, tím, seba, vôbec nevadí, keď sa popálime. Len nezabudnime na štípanie, to sa nejaký čas hojí. Takisto, ak chceme niečo risknúť a naše okolie nás nepodporuje, lebo nás chce ochrániť pred možným neúspechom, zlyhaním, či dokonca obrovskou celoživotnou výhrou, tak budeme musieť takéto okolie skôr, či neskôr opustiť.

Každý z nás môže mať lepší život, no ten zvyčajne začína vyšľapaním na kopec. No pred tým skúsme rozložiť svoje portfólio alebo sily tak, aby sme vydržali šľapať čo najdlhšie.

Zas tie vzťahy

15. august 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Jedno je isté, nikto z nás nevie, kto aký vplyv a moc má. V dnešnej dobe to platí čím ďalej viac, že úplne neznámy človek môže ovplyvňovať dôležité spoločenské dianie. Veď vlastne sa o tom píše v múdrych knihách o lídrovaní, v zmysle: „Skutočný líder vytvára ďalších lídrov, pozná, v čom je dobrý, no pritom je v úzadí, nevyžaduje si uznanie alebo slávu.” Často chceme byť úspešní, dostávať ocenenia, šéfovať svetu a k tomu byť na titulkoch vplyvných svetových magazínov. Pritom to celé môže byť úplne inak.

Začalo sa diať, že moje články číta čoraz častejšie viac ľudí. Pre nejaký dôvod sú najviac obľúbené tie o vzťahoch. OK, beriem to, o tom dokumentovaní je nuda, o inšpirácii je toho taktiež kopa, ale vzťahy sú čoraz cennejším tovarom. Hm áno, mať dnes s niekým (pracovný, rodinný, priateľský, partnerský, manželský) vzťah je mimoriadne cenný tovar. Vďaka sociálnym sieťam poznáme takmer každý každého, teda aspoň sa to tak zdá. No je rozdiel poznať toho druhého z on-line sveta, z počutia, či vidieť toho druhého reagovať v rôznych životných udalostiach.

Vzťahy sú dôležité, nech ide o suseda, farára, tetu predavačku, frajerku, primátora, či toho nafúkaného veľkého podnikateľa. Veď keď už pre nič iné, tak aspoň keď dostaneme defekt, tak nám ten nafúkanec pomôže vymeniť koleso. Povedzme si to tak, že s niektorými vzťahmi je to ako s kávou, najskôr prekonáme jej horkosť, a potom to už ide.

Často sa dostávame do situácií, kedy potrebujeme nájsť riešenie na našu životnú situáciu. Zvýšeným hlasom, agresiou nikdy nič nevyriešime, možno na krátky čas, ale ono sa to vráti vždy nejako nečakane späť. Určite každý z nás niečo z času na čas pokašle, či je to gólová prihrávka v prvoligovom zápase alebo nesprávne zaparkované auto pred obchodným domom.

Neriešme na modrej sociálnej sieti, že sused nás ráno zobúdza hlasnou hudbou. Choďme rovno za ním, prinesme mu fľašu dobrého vína s prosbou, či by sa nabudúce žúrka mohla začínať ráno po 8 a nie o 6. Vlastne, dnes je moderné sťažovanie a to nielen na modrej sociálnej sieti, k tomu motivačné citáty, na ktoré zabúdame hneď ako prídeme na preplnenú križovatku.

Nepíšem o ničom novom, pripomínam, čo už dávno všetci vieme. Jasné, pokiaľ ide o život, peniaze, ego správame sa inak. Je to prirodzené, no už keď nevieme ovládať svoj hnev, emócie, tak aspoň tomu druhému neubližujme, aj keď za to môže, lebo práve ten človek na druhej strane nám môže v budúcnosti pomôcť vymeniť defekt na kolese.

Mamut a chladnička

25. júl 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Sedím na pracovnom stretnutí s kamošom, na ktorom sa bavíme o prezentácií seba a toho, čo robíme. V tomto mám úplne jednoduchý názor: „Našou povinnosťou je dať vedieť celému svetu, čo robíme, použiť všetko, čo máme k dispozícií.” K tomu dnes nosíme vo vrecku nahrávacie štúdio, ktoré nahrádza niekoľkočlenný štáb. Za pomoci pár aplikácií a internetového pripojenia vieme vytvoriť článok, video, foto, stránku, firmu, či vyvolať pozornosť sveta. Napísal som o tejto téme mnoho článkov, ale aj mnoho ďalších ľudí vyzýva všetkých okolo seba pred príležitosťami, ktoré dnes ponúka moderný svet, teda aj nahrávacie štúdio vo vrecku. No napriek tomuto nám dnes nikto nezaručuje, že pozornosť aj získame.

S tým, ako rozprávame a tvoríme príležitosti sa otvárajú pred nami ďalšie príležitosti. Ide o akýsi labyrint, ktorý môže priniesť obrovské životné víťazstvá, priemerné životy, ale aj celoživotné prehry. Nikto z nás nepozná odpovede, môžeme niečo tušiť, no iba čas ukáže, ako sa v skutočnosti veci majú. Jedna z najlepších možností na zistenie, čo nás čaká za pomyselnými dverami labyrintu je otvoriť ďalšie dvere. Stane sa, že niekedy niekto iný otvorí pre nás dvere, inokedy ich budeme musieť rozkopnúť, teda ak chceme zistiť, čo je na druhej strane.

Určite každý z nás bol v situácii, keď nevedel čo ďalej. Zrazu ako keby všetko zmizlo, aj labyrint s ďalšími dverami. Pri bežných okolnostiach by takáto situácia mohla priniesť vlnu depresií, smútku, melanchólie a iné negatívne pocity. K tomuto stavu nám ešte viac môžu dopomôcť ďalšie vonkajšie vplyvy ako napríklad vysmiate fotky ľudí z nášho okolia, či to, že keď chceme byť šťastní, musíme cestovať a spoznávať svet. Nikdy nepoznáme úplne príbeh druhých, takže možno vysmiata fotka na modrej sociálnej sieti je len volanie o pomoc. No tým, že jej dáme srdiečko, to nezistíme. Tak isto to môže platiť opačne o nás. Ciest ako sa dostať k ďalším dverám, keď svet okolo nás nám žiadne neukazuje, je mnoho. Písali o nich mnohí svetovo uznávaní podnikatelia, psychológovia, teológovia, vedci, či ľudia z duchovnej oblasti. Preto je našou povinnosťou nájsť všetky možné dostupné cesty, ako z takýchto nepríjemných situácii von.

Požiadať o pomoc je nie vždy príjemné. No takisto nie je príjemné žiť život, kde nevidíme možnosti, či iné príležitosti. Zažil som to na vlastnej koži, keď mi istí ľudia tvrdili, že len táto konkrétna cesta je najlepšia. Nehnevám sa na nich, som presvedčený, že konali z najlepšej možnej vôle, veď vďaka nim som objavil cesty, o ktorých sa mi ani len nesnívalo. Istým spôsobom je dôležité zažiť negatívnu skúsenosť, o to si viac vážime tie pozitívne. Nie vždy sa nám podarí vyhrať, či byť za hviezdu, či doniesť domov toho najväčšieho mamuta, samozrejme aj v situáciách, keď sa s nami počíta. Zlyhanie, byť sám, pokašlať niečo je prirodzené. Aj tu máme niekoľko možností. Jedna je, že od teraz to už bude len takto a nijak inak, druhá je, tak zažil som to a od teraz to budem robiť inak.

Rozumiem dnešnej dobe, núti nás intenzívne konzumovať a k tomu odvracať našu pozornosť kade tade. Ako aj nás vyzýva byť dokonalými, či hľadať dokonalých partnerov, či uloviť najväčšieho mamuta. Je viac než isté, že čím väčšieho mamuta ulovíme, tým dlhšie budeme mať čo jesť, no nezabudnime na kapacitu našej chladničky.

Prosím, berte tento článok obrazne, za mamuta a chladničku si dosaďte to svoje. Nech je to akokoľvek, máme dnes fantastické nástroje na náš jedinečný úspech, no zároveň sa nenechajme oklamať, že čím väčší úlovok, tým je život krajší. Tým nevravím, že to tak má alebo nemá byť, na to si nájdime odpoveď každý sám. Veď koniec koncov každému z nás sa páči niečo iné. Nájdime v sebe odvahu nájsť si to svoje.

Dovoliť si uspieť.

18. júl 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Všetko

Čím ďalej som presvedčený o tom, že ak chceme čokoľvek dosiahnuť, mali by sme vedieť, čo presne chceme, čo sme ochotný za to dať, čo sme ochotný pre to spraviť, takisto vedieť si predstaviť, že to naozaj aj dosiahneme, v neposlednom rade si dovoliť uspieť.

Hneď na začiatku prichádza niekoľko prekážok. Tou prvou je vlastné ego, druhá je trpezlivosť, tretia je výdrž, štvrtá vyhrnúť si rukávy, piatou je vedieť si predstaviť, že uspejeme a šiestou vypustiť z hlavy strach z úspechu. Dať na stranu svoje ego je hračka, s trpezlivosťou je to trochu ťažšie, s výdržou budeme pokúšaní takmer neustále, no predstaviť si, že uspejeme, keď nič tomu nenasvedčuje, bude riadna makačka. Áno, už mnoho z nás skončilo, lebo trpezlivosť alebo sa vzdali príliš skoro, zabudli, že bolo treba urobiť aj nejaký ten krok navyše, či stráviť nejednu polnoc v kancelárií, ale prišlo zľaknutie z úspechu. Presné štatistiky zatiaľ neexistujú, koľko ľudí v živote neuspelo a taktiež sa môžeme len domnievať, čo bolo príčinou neúspechu.

Prosím, nemýľme si úspech s veľkým parádnym autom, pätnásť poschodovým domom s heliportom a bazénom. Skutočný úspech je niečo, čo budeme cítiť len my sami. Pre niekoho je to stáť na prvých miestach v rebríčkoch milionárov, pre iného je mať farmu na odľahlom mieste a žiť pokojný život. Nenechajme sa poblázniť marketingom úspechu, len my vieme, čo je pre nás správne a skutočné.

Existuje niekoľko spôsobov, ako môžeme dosiahnuť víťazstvo. Tehla po tehle, krok za krokom, alebo spleť rôznych životných okolností pred nás prinesie príležitosť, ktorá nám nemusí dávať na prvý pohľad žiaden význam, no ak ju zoberieme, môže nás doniesť na miesta, o ktorých sme ani nesnívali. Teórií je viac ako dosť, veď koniec koncov, životopisy mnohých ľudí hovoria za všetko. Niekedy stačí navštíviť ľudí okolo seba, ktorí niečo vybudovali, alebo aj takých, čo stratili všetko.

Mať cieľ je dôležité, vedieť kam chceme ísť takisto, no takisto je fajn skúšať a hľadať, len by to malo byť morálne a nemalo by to byť na úkor druhého. Mnoho vedcov skúma myseľ, mozog, ako funguje a čo všetko dokáže. Sila vedomia a podvedomia čoraz viac vstupuje do pozornosti, a to nielen medzi športovcami, ale aj medzi podnikateľmi, ale je čoraz populárnejšia v osobnostnom seba rozvoji. „Dal som si to do hlavy a šiel som za tým,” to je najčastejšia vetička, ktorú používajú ľudia, ktorí už dosiahli to, čo chceli. No za tou vetičkou sa ukrýva mnoho životných príbehov. Takisto my v sebe ukrývame nejeden životný úspech a niekedy sa stane, že naň zabudneme, či ešte horšie, podceňujeme ho, ale aj seba. Tým si istým spôsobom búrame pod sebou pomyslené schodíky sebavedomia.

Prosím, nemajme záložný plán, ťažké časy sú súčasťou, taktiež neúspechy, prekážky, často aj ponižovanie od kamošov, či životných partnerov. Taktiež si nehovorme, že vždy to tak bolo, lebo to tak vždy bude. Doba, v ktorej žijeme nám ponúka mnoho výhod, je na nás, či ich využijeme alebo nie. Ja používam v praxi všetko, čo je dostupné, mám svojich mentorov, od ktorých sa učím. Učia ma, že usilovná práca, trpezlivosť a predstavivosť majú neskutočnú silu, aj keď robíme chyby, netreba sa vzdať.

Odvaha povedať áno novým príležitostiam, odvaha risknúť všetko, odvaha zmeniť staré vzorce myslenia, prinajmenšom aspoň niečo skúsiť. No tak isto mať odvahu povedať nie, keď máme skákať do hlbokej studni, odkiaľ nie je návratu. K tomu plánovanie výrazne napomáha dosiahnuť život, no tak isto niekedy popustiť uzdy a nechať sa unášať prinesie nečakané výsledky. Je možné, že veľmi dlho sa budeme trápiť, a to všetko čo chceme, dosiahneme naraz. Nevzdávajme sa, buďme trpezliví, dovoľme si uspieť, nikdy nevieme, pre koho sme vzorom, kto nás sleduje. Konajme tak, že uspejeme. A keď uspejeme, tak sa nenechajme strnúť úspechom a pokračujme ďalej.

Čo je za tým.

2. máj 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Často dostávam otázku k mojim snom, cieľom, víziám. Stretávam sa pri tom s ohováraním, výsmechom, konštatovaním ako mi všetko trvá dlho, alebo som sa načisto zbláznil. Nehnevám sa na nikoho, tiež som sa pozeral podobne na rôzne životné situácie pred rokmi. Na druhej strane ma štve, ako namiesto podpory dostávame rôzne prekážky aj od ľudí, ktorí chcú našu lásku, čas, pozornosť či partnerstvo v biznise.

Nevolám ľudí na kávu, na večeru a už vonkoncom s nimi netrávim žiaden čas, ak necítim od nich jednoznačnú podporu. Veď negativity i kritikov je všade naokolo dosť. Rozumiem, že to, čo vidím ja, druhý vidí úplne inak. Nemusí poznať všetky detaily, postupy, skutočnosti. K tomu vonkajšia situácia nemusí zo začiatku napovedať, že my sme tí, ktorí uspejú. Tak, ak chceme zistiť, kto skutočne stojí za nami, vykročme sa svojimi snami, dajme na pár rokov dobrý život na stranu, jazdime na starom aute, pracujme dlho do noci, alebo niečo pokašlime.

“Zvedavosť, hľadajme, čo je za tým a nikdy si nenechajme kradnúť sny. Malí ľudia nám vždy budú kradnúť sny, veľkí vždy podporia.” Jedna z myšlienok, ktorú som dostal od človeka, od ktorého sa učím ja. Nikdy nevieme, čo sa skrýva za tým správaním, myšlienkou, snom, či nepríjemným pohľadom. Aj preto je lepšie zistiť, o čo ide, ako rýchlo usúdiť podľa seba.

O tom, ako nás ovplyvňujú ľudia v našom okolí, je napísaných mnoho kníh. Je viac ako isté, že ak si berieme rady od ľudí, máme veľkú šancu skončiť ako tí, čo nám tie rady dávajú. Na druhej strane, učiť sa od druhých, môže neskutočne zlepšiť naše životy. Vyberáme si väčšinou my, koho myšlienky si pustíme do hlavy. Jeden z overených spôsobov, ako sa učiť od druhých, je osloviť niekoho, kto už dosiahol to, čo približne chceme my alebo tým prechádza. Oslovme takéhoto človeka a pracujme pre neho trebárs aj bezplatne. Za dobre odvedenú prácu dostaneme skúsenosti, spoznáme ďalších ľudí a to môže byť hodnotnejšie ako tisícka mesačne.

Tak, ak nás dnes okolie nepodporuje , ako si predstavujeme,nevidí, kam smerujeme. Je to úplne v poriadku. Vďaka tomu musíme vyvinúť väčšie úsilie, nájsť nové cesty, aby sme uspeli. Nevysvetľujme, neobhajujme sa, dajme ľuďom čas a priestor. Len prosím neprestávajme hovoriť, ukazovať, žiť a hlavne robiť to, čo naozaj chceme. Všetkých tých správnych ľudí stretneme aj tak po ceste, no a možno sa tým správnym človekom staneme práve my.

Vášeň, biznis a tri kroky späť

10. január 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

O vášni som popísal už mnohé články, o biznise taktiež a o koláčikoch zatiaľ jeden. Čím ďalej, tým viac si všímam aká je dôležitá vášeň tam vonku, teda v tom, čo robíme, ale aj žijeme. Nenarážam na pocit typu: ale veď je to jedno, či mám tú prácu rada, alebo: lepšia baba pre mňa už nebude. O tom, ako nás viera ovplyvňuje, som písal tu. Vášeň je neskutočný hnací motor, teda ak máme to šťastie a objavíme ju.

Vášeň k nám prichádza rôznymi spôsobmi, často ju nachádzame nečakane. Môže to trvať deň, týždeň, mesiac, ale aj roky, pokiaľ prídeme na to, čo nás skutočne robí šťastnými. Nachádzame ju nečakane na miestach, ktoré sú mimo nášho pohodlia. Čo je zvláštne, čím ťažšia naša životná situácia je, tým väčšiu šancu máme, že tú skutočnú aj objavíme.

Je obrovský zdroj inšpirácie a prenáša sa na druhých. Schválne, ako si sa naposledy cítil s človekom, na ktorom si videl, že robí to, čo ho baví? Ak robíme to, čo nás napĺňa, cítime sa šťastní, všetko nám ide ľahko. Áno, všetko. Štúdie zistili, že každý z nás potrebuje niečo robiť. Pretože počas pracovných dní využívame svoj čas aj energiu efektívnejšie. Takže len čo ju objavíme, zmení sa náš život na poslanie, budeme sa chcieť neustále zlepšovať, hľadať ďalšie vylepšenia na každom kroku. Ešte aj na dovolenke budeme obkukávať, čím by sme si mohli vylepšiť “to naše”.

Príbehov o tom, ako vďaka vášni mnohí ľudia zmenili svoj život, je niekoľko. Životopisy o týchto ľuďoch si môžeme zakúpiť v miestnych kníhkupectvách, ale ich aj osobne navštíviť a dať si s nimi kávu. Veď ako inak môžeme nájsť vášeň, keď sme s tými istými ľuďmi, na tých istých miestach, máme v sebe tie isté myšlienky a ignorujeme všetko nové, nedávame nikomu a ničomu šancu.

Chodíme do práce na zmeny, podnikáme, študujeme, smejeme sa, súdime sa, podceňujeme sa. Často to hovorí viacej o nás ako o tom druhom. Myslíme si, že keď sa nám darí v jednej oblasti života, nemôže sa v druhej. Utekáme od tých, ktorí nás milujú, od toho, čo milujeme my, lebo niečo. Ukazuje sa, že to utekanie je vlastne nový životný štýl. Utekáme pred sebou. Pamätáme si ako nám celý svet prednedávnom hovoril, aby sme robili to, čo nás baví alebo šli za tým, čo nás ťahá, baví, zaujíma?

Jasné a teraz spúšťame lavínu výhovoriek, ako sa mi toto všetko ľahko píše, ale treba platiť účty, starať sa o deti, upratovať doma, chodiť do práce, venčiť psa. Zabudnime na argumentácie, nevedú k ničomu. Dajme si šancu uspieť, začnime efektívnejšie plánovať svoj deň, nájdime si čas, hodinu či dve denne. Okolo nás máme mnoho pomôcok ako sa vieme dostať do povedomia a vytvoriť to naše. Veď si pripomeňme slávnych a úspešných ľudí ako vravia: „Mobilný telefón, internetové pripojenie a z večera do rána môžeme uspieť.”

Dokonalosť zabíja. To je jedna z najdôležitejších myšlienok a jednoznačne sa patrí ju pripomenúť práve v tomto článku. Pretože, ak sa rozhodneme vydať na cestu, mnoho situácií nebude prebiehať tak, ako chceme. Stretneme sa s chybami, nesprávnymi názormi, pohľadmi, niekedy sa úplne stratíme. Veď aj v múdrych knihách sa píše o tom, že lode sa stavajú na plavbu po mori a nie na to, aby boli bezpečne zakotvené v prístave.

Skutočný víťaz vyhráva sám nad sebou. Takže, ak chceme od ľudí viac, dajme im viac, ak zbytočne váhame, stane sa ups. Život je príležitosť, tajomstvo, záhada, radosť a sem tam aj prekážka. Máme knihy, videá, mentorov, koučov, odborníkov, či múdrych starých rodičov. Našou povinnosťou je využiť všetko, čo máme, aby sme sa dostali tam, kam chceme. Už nehodnoťme, nekonzumujme, rozhodnime sa vykročiť vpred, aj keď možno bude treba spraviť tri kroky dozadu.

Nezaujímať sa o to, čo si myslia druhí ľudia nemusí byť vždy správne. Pretože čo si ľudia o nás myslia, istým spôsobom ovplyvňuje príležitosti, ktoré nám posúvajú.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter