šport

Som v tom až po uši

13. september 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Prišla do môjho života nečakane. Je krátka, tajomná, náladová. Má mnoho tvárí, zvodné krivky, úsmevy, vie sa aj riadne mračiť. Je plná prekvapení a záhad. Keď si už myslím, že ju poznám, ukáže mi za najbližšou zákrutou ako veľmi sa v nej mýlim. Ako sa hovorí: chalani sú do nej, ženy ju nenávidia.

Bola nedeľa. Na tretí pokus som s ňou bol úplné sám. Zrazu všetko bolo inak. Za každým rohom som cítil napätie, ticho, šero svetlého dňa. Sem tam spoza stromov vyšlo na chvíľu slnko. Ako keby sme spolu boli po prvýkrát. Nevedel som, či som správne, či ma tu chce. Miestami prišlo váhanie: pokračovať alebo otočiť sa? Chce mi popliesť hlavu a myšlienky v nej? Dáva prekážky, skúša, pozoruje? Hrozí pri nej nebezpečenstvo? Nedá vydýchnuť, to je isté. Neustále ma necháva v napätí. Lenže ak sa prekoná určitá hranica, zmení sa na tú najdokonalejšiu parťáčku, ktorá to vie roztočiť k tým najvzrušujúcim obrátkam, pri ktorých začína skutočná zábava.

Všetko začína pri Teplom prameni. Najskôr sa prechádza menším stúpaním cez vinice v Machulinciach, prejazd poľnou cestou. Za vysielačom na križovatke ostro doľava. Zrazu sa objavujú prvé pohľady na ňu. Je tak nádherná, že neviem kde skôr mám hľadieť. Jej majestátnosť si nevšimne hádam len niekto bezcitný. Rozdeľuje nás od domu len pár kilometrov. Možno hodina šliapania do pedálov. Cítiť tu poriadnu dávku emócií, vzrušenia. Prechádza prvý zjazd cez lúku, musím dávať pozor. Cesta dosť trasie, k tomu je plná kameňov.

Pred obcou Hostie sa odbáča doprava a následne hneď doľava. Nado mnou sa ukazuje baňa, v ktorej sa ťažil pre mňa neznámy druh kameňa. Pohľady okolo bane majú niečo do seba. Všade je zeleň, stromy, lúky polia. Baňa v letných mesiacoch rozširuje okolie vyblednutou žltou farbou. Míňam miestnu kalváriu, opúšťam posledné domy nad obcou a stretávame sa.

Začína najkrajšia časť dňa, iba ona a ja. Ukazuje sa postupne. Hrá tie svoje ženské divadielka. Sem tam ponúkne odbočku navyše, o ktorej nebolo predtým reč. Skúša, pozoruje, navádza. Ale pozor! Jej nekompromisnosť a prísnosť dokáže zhodiť zo sedla aj tých najlepších. Prvé stúpania sú skúškami. Preveruje kondície, sústredenie a ako viem zniesť záťaž.

Po krátkom prejazde lesom sa ukazuje na svetle obklopená výhľadmi. Tie sa zdajú nádherné už na prvý pohľad, len neskôr príde ešte jeden, druhý a vlastne niekoľko. Opäť prichádza zjazd lúkou, ktorá preverí, aký som odolný na húsenkovej dráhe života. “Zaboč v ľavo na asfaltku, pokračuj rovno, v pravo po zelenej až prídeš na úbočie lesa.” Také pokyny dostávam. Tu nás čaká drina, zábava a prvé nebezpečenstvá. Miestami sa ide krokom do kopca. Zvážnica je úzka len pre jedného. Je predo mnou, za mnou, okolo mňa. Snaží sa stratiť medzi stromami. Miestami sú nástrahy: ak sa pozriem mimo zvážnice, zle zabočím, pošmyknem sa. Poletím dole svahom.

Na vrchole ma čaká rozhľadňa. Na tomto mieste je najkrajšia. Slnko svieti na každú z jej strán. Vidieť každý jeden úsmev, krivku. Nie je sa tu kde ukryť. Toto miesto s ňou je zaslúžená odmena. Urobíme si prestávku a vychutnávam si chvíle. Nechám všetko tak. Pozorujem, vnímam, preciťujem. Uvedomujem si aké krátke vzdialenosti nás delila. Lenže obaja sme nabrali odvahu až teraz.

Ďalšie nebezpečenstvá prichádzajú cestou dolu z rozhľadne. Tu sa môžem pošmyknúť. Mám dávať pozor, nedaruje mi nič. Vchádzam na cestu a pokračujem smerom na Brezovo. “Ešte si nevydýchneš, máme pred sebou zopár stúpaní!” Neustále ju vnímam okolo seba. Zjazdy sú tu krátke, no rýchle. Posledné stúpanie do časti obce dáva zabrať. Naberám si pitnú vodu, opäť sa nechávam unášať jej čarom okolo mňa.

Po červenej lesnou cestou, kus po asfaltke na Krížne cesty. Opäť zjazd, ktorý preverí chrbticu, aj ruky. Prichádzajú technické stúpania v hore. Piesok, hlina, menší prameň, kamene, to všetko mi podsúva popod kolesá a nohy. Počujem ako sa smeje. Zo mňa tečie pot. Musím sa napiť. Zakrátko prichádzam na lesnú asfaltovú spojnicu, ktorá končí na Krížnych cestách. Odfukujem si. Je to ďalší nádherný úsek.

Prechádzam bránou, púšťam sa cez ďalšiu časť lesa na Debnárov Štál. Cesta je miestami neúprosná, lesná. Nedovolí mi naplno sa rozbehnúť. Dáva zabrať. Cítiť naokolo energie, ktoré doma na gauči asi ťažko budem hľadať. Otvárajú sa výhľady na Vojšín, Štály Malej Lehoty. Cítim sa ako v inom svete. Všade naokolo sú hory, lúky, sem tam nejaká osada.

Opäť dva tri kilometre po novej asfaltke, ktorá vedie cez Debnárov Štál. Na horizonte takmer hneď za tabuľou sa ide doľava. Tu začínajú nádherné výhľady na Veľké Pole a pohorie Vtáčnik. Cesta je štrková, poriadne zvlnená, v letných horúčavách dáva zabrať. Opäť počujem okolo seba smiech. “Určite už nevládzeš, však?” Pridávam do pedálov.

Zjazd cez Penhýbel je krátky. Tu treba dať pozor! Na ceste sú akési bubny a pri väčšom tempe môžem skončiť v priekope. Emócie rýchlosti prerušujú emócie strachu. Na prvej doľava, potom hneď doprava. Ďalší zjazd lúkou. Chvíľku lesom, opäť doprava. Ideme cez potok. Tu prichádzajú krátke stúpania cez lúky. Dávajú zabrať poriadne.“Si v inom svete!”, – počujem niekde vzadu jemný hlas. Prechádzam starou osadou: Trubiansky. Odbočím opäť vľavo a prichádza jeden z náročnejších úsekov. Na týchto miestach sa ma bude snažiť zhodiť. Má niekoľko kilometrov, všade štrk, kamene, koľaje, zákruty, les, dolina, voda cez cestu. Ak ju zvládnem v tomto úseku, už je moja. Pociťujem, aká je miestami náročná. Jazda nie a nie skončiť.

Keď ju ako tak krotím, prichádza náhly koniec. Musím ísť ostro na brzdy. Vyletel som z lesa na miestnu asfaltovú komunikáciu v Masarykovej doline. Obrovské nebezpečenstvo, pretože ak by niekto ďalší šiel po ceste, zrazili by sme sa. Nadýchnem sa. Bola to divoká jazda, o pár metrov sa ide naspäť do tajomnej časti lesa. Stúpame. Praží slnko. V hore pod skalou prichádza občerstvenie. Chotárny prameň. Voda je osviežujúca. Na konci leta tu rastú černice, na začiatku leta lesné jahody. Všetko je tu akési iné, čarovné. V rybníku pri prameni sú pstruhy.

Pokračujem ďalej. Teraz už nemám šancu nikam uniknúť. Je všade vôkol mňa. Na križovatke druhá vpravo. Prichádza ďalší zjazd, ešte jedno, dve stúpania a opäť si vydýchnem na lesnej asfaltke. Nasleduje ostré odbočenie doprava. Jedno z posledných stúpaní. Tu je si dať dobré dať si pozor. Vie zviesť k nesprávnym cestám. Doľava, mierne stúpanie. Na jeho konci ma čaká ďalšie prekvapenie. Všade naokolo je ticho.

Na okraji cesty sú viditeľné stopy kráľa lesa. Zbystrím pozornosť. Sú tak veľké ako moje dlane. Okolo mňa husté lesy. Pri tom obce sú na skok. Nesmiem podľahnúť panike. Viem, že to je ďalšia skúška od nej, pred najkrajšou odmenou. V strede úseku je lúka so studničkou, Vlkovadová. Napĺňa napájadlo pre lesnú zver. Pokračujem ďalej.

Prichádza obľúbený, avšak ďalší náročný zjazd. Zaslúžená odmena. Cítim všetky pocity, ktoré môžu byť. Úplné si ma podmanila. Najvýraznejší je strach, bolesť, napätie. Nezabúdam ani na nadšenie a radosť, ktoré vyhrávajú nad všetkým. Po zjazde, pri poľovníckej chate doľava. Kraje, tak sa vola nádherný lesný úsek nad Skýcovom a Hostiami. Len pozor: koniec zjazdu je zradný, prašný, rozrytý od lesných aut. Hlboké koľaje sú nebezpečné hlavne vo vyšších rýchlostiach. Lenže to nebezpečenstvo je vzrušujúce. Hlavne pre rýchlosť. Brzdí ma opäť jemný hlas niekde z diaľky. “Doprava a užívaj”. Nič viac v tej chvíli nebolo treba počuť. Rýchlosť v lese je návyková. Pocity z nej taktiež.<

Doslova vyletím z lesa na lúky pod Kruhom. Cítim neprestávajúcu radosť a vzrušenie z rýchlosti. “Doľava rovno po lúke. Nie do lesa”, – našepkávala neustále. Prechádzam lúkami. Teraz prichádzajú posledné miesta s ňou. Výhľady na Drieňovú Kostolianske Štále. Krátky zjazd na Štál Javor. Nebezpečnejší zjazd lesom pod Hrušov, teda ak sa jazdí rýchlo. Sú tu výmole, piesok, kamene, konáre, sem tam koreň. Lenže toto sú tie pravé emócie z lesných zvážnic.

Viem, že všetko musí skončiť. Nejako ma opantáva sklamanie, smútok. V tom nasleduje nádherná cesta ku koňom alebo až do parku v Topoľčiankach. Je to zjazd, kde sa dosahujú vyššie rýchlosti, emócie nebezpečenstva. Ide o asfaltovú spojnicu. Miestami sú na nej malé, ale za to nebezpečné kamene, na ktorých hrozí pošmyknutie. Taktiež sem tam prasklina, či jama. “Hlavne opatrne”, – počujem opäť v ušiach. Prechádzam ku koňom, zažívam výhľady na miesta, kde som začínal. No tentokrát z opačnej strany. Okruh sa uzatvára.

Objavila sa predo mnou úplnou náhodou. Podľa mňa prišla za mnou sama. Len som sa jej musel ukázať. Dať jej priestor, šancu, možnosť, skúsiť ju. Možno sme sa predtým videli, niekde náhodne. Aj ona sa mi ukazovala z času na čas. Vlastne všetko išlo akosi samé. Som za to vďačný, že vôbec prišla, ukázala sa mi a mohli sme sa spoznať.

Nelúčime sa, to vôbec nie. Dnes vo mne zanechala veľkú stopu. Prišli nové skúsenosti, pohľady a chcem sa ku nej vrátiť opäť. Vlastne chcem ju mať v živote. Dáva mi radosť, vďaka nej sa cítim lepším. Mám radosť, že naše cesty sa niekde stretli. Netuším, čo bude ďalej. Mám rád, keď je život záhada. Tuším, že takéto jazdy a pohľady chcem zažívať znova a znova.

Prvý rok

5. september 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Viac ako oslave vlastných narodenín či menín, venujem pozornosť výročiam, ktoré predtým neboli a teraz sú. Hlavne, ak sa bavíme o športe, dosahovaní niečoho, čo robí radosť. Jedno takéto dôležité výročie práve vstupuje do mojich zápiskov a zaslúži si pozornosť.

Bolo to devätnásteho augusta dvetisícdvadsaťdva. Vlastne pamätám si len toľko, ako ma tlačili tenisky. Bol okolo mňa hrozný neporiadok, nevedel som ohľadne novej športovej disciplíny nič. Vyrazil som na svoju prvú skúšobnú jazdu. Spustil som aplikáciu, ktorá zaznamenáva prejdenú vzdialenosť, rýchlosť, výškové metre a vytvára mapu prejazdu. Mám radosť, že mi to vtedy napadlo spustiť. Zvyšok bol plný otázok typu: „Ako toto môže mať niekto rád? Veď je to makačka. Čo je na tom také dobré?”

Na začiatku som nevedel nič, nepoznal som terén, cesty, ako správne dávkovať energiu, servis, oblečenie. Jediné, čo som vedel bolo, že som sa tomu chcel venovať, lenže prišla jeseň, zima a vtedy už nebolo jednoduché len tak sadnúť a šliapať. K tomu som sa ešte venoval ďalším aktivitám.

Rozhodnutie pravidelne trénovať prišlo časom, keď som začal spoznávať trasy. Zhruba v polovici jesene už bolo o niečo ľahšie naplánovať tréning. Približne som tušil, koľko mi bude trvať výjazd, kedy mám vyraziť a o ktorej približne prídem späť. Dôležité bolo objavenie asfaltových ciest v lese mimo blata, nakoľko jeseň a zima boli celkom mokré. Potom to už nejak šlo. Teda okrem februára, kedy mi prechladlo koleno a nasledovala mesačná prestávka.

Využíval som hlavne víkendy, dni voľna, obdobie medzi sviatkami. Počasie napomáhalo, pretože bolo viac slnečných dní. Len sem tam sa objavil dážď, mráz, hlad, väčší smäd, únava a pod. Od polovice mája tohto roku prišlo aktívnejšie trénovanie oba víkendové dni, nakoľko som upustil od ďalších víkendových aktivít. Čím viac sa jazdilo, tým viac prichádzali inšpirácie na nové miesta na trénovanie. Hlavne od ľudí, ktorí už nejaký ten rok jazdia, ale aj zo skupín na sociálnych sieťach.

Kilometre sa len tak odvaľovali, kopcov bolo viac než dosť. Prichádzali nové poznatky, parťáci, spoznával som okolie. Vlastne ono sa to možno nezdá, ale tie tréningy nie vždy boli brnkačka. Mnoho maličkostí nebolo vždy tak ako malo byť. Vlastne, keď tak premýšľam, neviem či niekedy aj bolo všetko na sto percent pripravené, aby sa odmakal najlepší výjazd.

Na začiatku roka som si stanovil jasný cieľ: prekonať desaťtisíc kilometrov a stotisíc výškových metrov od januára do decembra dvadsaťtri. K tomu sa pohrávam s myšlienkou, že ak budem mať čosi odtrénované, pôjdem skúsiť pretek. V prvom rade pre atmosféru, ale tiež zistiť, kde mám rezervy, neskôr možno zabojovať o dobrý výsledok. Prišlo aj na schôdzku s trénerom, dostal som rady a už je na mne, čo s nimi spravím.

Za rok som prešiel 2.051 kilometrov, teda od 19. augusta 2022, s prevýšením 22.965 výškových metrov. V rámci času, podmienok a nevedomosti som spokojný. Ja nad slnko jasné, že moje netrpezlivé ja chcelo viac kilometrov, kopcov a tréningových hodín. Ďalší rok bol o niečo zaujímavejší. Do 19. augusta 2023 som prešiel 8.092 kilometrov s prevýšením 90.482 výškových metrov. Priznám sa, mal som aj šťastie na počasie, bolo viac dní, kedy nepršalo. Zlepšilo sa mi plánovanie výjazdov a bolo aj dlhšie denné svetlo.

Za ten čas prišli obľúbené miesta ako tribečské lesy, zvážnica od Trojhchotára po sedlo Rakytu, Zlatno – Kostoľany pod Tribečom, Luky pod kruhom – Topoľčianky. Zjazd z Klástavy do Ladzian, Prenčov – Jabloňovce. Krížne cesty v Malej lehote, Hrabičov – Partizánska chata, Zjazd od Richňavského jazera do Bátoviec, Vrchhora zjazd na Kolačno, samozrejme mnohé ďalšie.

Je dobre si naplánovať trasu, odbočiť z nej, stratiť sa, spoznávať. Robím to od začiatku. Na každom tréningu sa snažím zatočiť niekam, kde som ešte nebol. Spoznávam nové miesta, terény, výhľady, studničky. Tie sú naozaj dôležité, hlavne v mesiacoch, keď je spotreba vody vyššia. Navigácia vo vrecku sa môže zísť, hlavne ak nepoznáme terén – kam ideme, či nevieme sa orientovať v križovatke lesných ciest bez označenia. Len pozor, nie vždy dáva stopercentné rady. Tabule a značky sa oplatí všímať! Niekoľkokrát som zablúdil, hlavne v Tribečských kopcoch. Stačilo sa pritom len pozrieť na strom pred seba, ušetril by som hodiny a niekoľko kíl blata na sebe. Mnohé cesty sú v skutočnosti lepšie ako ukazuje navigácia, platí to aj opačne. Vlastne keď sa stratíme, tak je dôležité nepanikáriť. Lebo to je cesta ako pokašlať tréning, či výjazd s kamošmi.Nebojte sa, vždy sa niekam dostanete.

Na ceste prídu aj problémy. Pamätám si prvý defekt. Oprava trvala viac ako hodinu, stavy zúfalosti. Šli okolo mňa ľudia, no nemal som odvahu poprosiť ich o pomoc. Druhýkrát púšťal ventil, bol slabo zatiahnutý, vtedy som ani len netušil čo s tým je. Ešte bola predo mnou dvojhodinová cesta. Nesprávne doplnený tmel v plášti, pokazená pumpa, kazeta, prevodník, zabudnuté náhradné diely na stole, nesprávne naolejovaná reťaz. Dnes už viem, ak vidím niekoho na krajnici, že sa mám opýtať, či je všetko v poriadku, pretože možno sa rovnako bojí vypýtať si pomoc.

Energia sa rovná výkonu. Ak chcem šliapať veľké objemy, potrebujem prísun energie. Jedlo, sladkosti, gély, tyčinky, voda – je dôležité ich mať so sebou, teda pokiaľ idem mimo civilizácie. Je fajn vedieť, kde sú v lese studničky. Len pozor, v lete sú mnohé bez vody, alebo nie sú pitné. Je dobré mať so sebou nepremokavú bundu, záplaty na prípadné defekty, dušu, pumpu, spojku na spojenie reťaze, striebornú pásku, umelé spojky, nejaký obväz, externú baterku aj s káblami od zariadení, ktoré mám so sebou. Nezabudnúť na svetlo, je dobre, aby ma videli.

Pri tréningoch je dôležité mať prestávku. Pozdraviť sa druhým, prehodiť pár viet, ak je to možné. Asi najjednoduchšie sa začínajú konverzácie vetičkou: „Odkiaľ ideš?”. Tam vonku sa zdravíme “Ahoj”. Tykáme si, pomáhame si, neobmedzujeme sa. Rešpektujeme jeden druhého. Nie každý z nás je super parádny namakaný profesionál, ktorý letí hore dole kopcami. Mnoho vodičov začína rozumieť, že cesty nie sú len pre nich. No ešte stále sú tu aj takí, ktorí nerešpektujú športovcov, snažia sa ísť čo najbližšie, nedať prednosť, vytlačiť ich z cesty a pod. Na takéto správanie nepoznám ospravedlnenie, ale nemôžem si nechať pokaziť výlet, výjazd, tréning. Snáď sa to raz zmení.

Myslím, že limity sa dajú prekonať. Sú omnoho ďalej, ako som si myslel. Je dobre pokoriť svoje rekordy, ale rovnako tak len ísť von a vyvetrať si hlavu, pokochať sa výhľadmi. Nie každý tréning musí byť o prekonaní rekordov. Pre niekoho je rekord dvadsať kilometrov, pre druhého tristo. Taktiež nie je hanba ukončiť tréning skôr ako som plánoval. Nič sa nestane, ak neprejdem toľko, koľko bolo naplánované. A dôležitý fakt: je viac ako dobré trénovať výšlapy do kopcov.

A výsledok? Ako tak premýšľam, prešiel som kus okolia. Zjazdili sa cesty, na ktoré už nepôjdem, úseky ktoré sa šli fantasticky. Stretol som ľudí, ktorí ma posunuli a jazdili so mnou ďalej. Sú tu aj takí, čo prešli so mnou pár kilometrov a nevrátili sa.

Väčšinu tréningov však jazdím sám. Má to výhodu: idem si svojim tempom, dávam si pauzy v momenty, keď to potrebujem a pod. Tak isto je tu veľa nevýhod: v skupine sa jazdí lepšie a je to aj veselšie a keď sa niečo stane, je sa na koho obrátiť alebo len niekomu pomôžem vyjesť zásoby jedla.

Cieľom prvého môjho míľnika je poukázať na to, že pri pravidelnom tréningu je možné zdolať rôzne prekážky, vzdialenosti. Kopce, o ktorých som predtým ani len nevedel, alebo myslel, že sa to nedá. Toto celé sa nerobí pre srdiečka, či “páčiky” na sociálnych sieťach. Cieľ by mal byť väčší a mal by byť náš. Áno, bolí z toho zadok, cez leto máme mušky všade, cez zimu je neskutočný chlad v rýchlych zjazdoch, potíme sa pri šliapaní, v stúpaní do kopcov sa nadáva, na chodníkoch určených pre nás pobehujú psy, budeme špinaví od blata, vody, snehu, buriny, prachu, po náročných tréningoch to dosť bolí. Lenže nebolí v skutočnosti viac, keď nerobíme nič?

Je úplne jedno, či súťažíme, pripravujeme sa na súťaž, alebo len tak rekreačne jazdíme. Spája nás radosť z pohybu. Za hodinu-dve môžeme byť v inom svete. To je na tomto športe krásne.Bol to pre mňa prvý rok bolesti, potu, zúfalých situácií, strachu, kŕčov, defektov, nechuti, vzdania sa. Prišla aj radosť, nadšenie, výhľady, prekonanie samého seba, spoznávanie seba aj iných, vzrušenie, dosiahnuté míľniky, nové priateľstvá. Mám naozaj šťastie na ľudí, ktorí sú okolo mňa a podporujú ma, bez nich by to išlo omnoho, ale naozaj omnoho ťažšie. Ďakujem vám všetkým!

Som zvedavý, čo príde znovu o rok. Takže vidíme sa 19. 8. 2024.

Čísla, rekordy a tu kde si

3. máj 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Zima bola náročná na tréningy. Bolo veľa prekonávania, sem tam zranenie, rýchle západy slnka, chladné a sychravé dni. Zimná časť sa ukončila vypovedaním pohybu kolena s nútenou prestávkou. Začiatok marca začal opatrne. Počasie sa lepšilo k tomu aj chuť po väčších výzvach, vzdialenostiach, kopcoch.

Rozdelenie času, plánovanie, sledovanie počasia, dostatočný oddych, pravidelný pohyb. Šiel preč futbal. Zdalo sa mi rozumnejšie venovať aktívne športu ako pasívnemu sledovaniu. Tým nezhadzujem žiadne sledovanie športu z tribúny, z pod, či z pred televízie. Rozložili sa tréningy na dva víkendové dni. Teraz skúšam, či je lepšie prejsť za jeden deň dvesto kilometrov, alebo každý po stovke.

S uprataním času, zlepšením počasia, príchodu dlhších dní, som si povedal, že by mohla byť prekonaná tisícka za mesiac. Prelomové bolo obdobie Veľkej noci, za štyri dni pribudlo niečo málo cez štyristo kilometrov. Nasledujúca sobota bola voľna od športových aktivít. Môžem povedať, že bola to jazda. Tie stúpania boli náročné V Štiavnických kopcoch. Zjazdy parádne a výhľady typu prídem ešte raz.

Celý apríl bol plný výziev. Technické náležitosti, hľadanie správnej výživy a jedla pred tréningami, počas. Prekonanie vlastnej lenivosti, vyvaľovanie v posteli. Samozrejme nie vždy na sto percent fungovala hlava. Zatiaľ neviem či, je ľahšie šliapať proti vetru, alebo proti vlastnej hlave.

Celkovo sa prešlo tisícštyristodvadsaťtri kilometrov, prevýšenie dvadsaťtisícdvestodeväťdesiattri metrov a minulo sa štyridsaťdvatisícšesťstoštyridsaťpäť aktívnych kilokalórii. Teraz sa to cele zdá ako nič. No pred tréningom, alebo hore kopcom som sa chcel na všetko vykašlať, hlavne v posledných dňoch mesiaca.

Zo začiatku to bolo o naháňaní za číslami, neskôr to bolo viac o užívaní tréningov, kopcov, zjazdov, výhľadov, testovaní studničiek v lesoch. Po určitom prekonaní svojich limitov prichádzalo aké si zvláštne obdobie. Bolo to skôr niečo medzi nechuťou, povinnosťou a mal by som. Tu bolo naozaj dávať pozor, aby tréningy neskončili skôr ako začnú.

Snažil som sa zachovať chladnú hlavu, zostať nad vecou, pripomínať si neustále buď tu, kde si, nie o desať, päťdesiat kilometrov ďalej. Nemá zmysel sa naháňať. Možno ušetrím pár minút pri prvých kilometroch, neskôr ich stratím príliš rýchlym vyčerpaním. Bolesti sú však súčasť, tak isto aj radosti. Dôležité je dať telu energiu, regeneráciu a oddych. Isť vyčerpaný na sto kilometrový tréningový výjazd s tisícpäťsto metrovým prevýšením bolí.

Niekoľko defektov, pokazená pumpa, nesprávne nastavené doplnenie energie, neskoré vyštartovanie na tréning, vietor, dážď, chlad, teplo, kopce, veľa kopcov, minutá voda. Výziev a prekážok bolo niekoľko desiatok. V tomto športe som úplné nový, moje skúsenosti sú takmer nulové z poznania terénu, techniky, údržby, výživy a kto vie čo ešte všetkého. Aj preto každá maličkosť je pre mňa výzva.

Pokúšam sa kam ma to celé dostane a ako ďaleko sa bude dať zájsť. Toto sa nerobí pre srdiečka, ani fotky, videa. Ide tu o niečo viac. Za mňa je pokúsiť sa prekonať vlastne hranice a následne tieto skúsenosti skúsiť použiť aj v ďalších oblastiach života.

Vždy tu bude niekto skúsenejší, rýchlejší, silnejší, lepší. Náhla zmena počasia, prídu kŕče, ktoré nemali prísť. Hlad, nechuť, bolesti. Tak isto vzniká radosť z prekonania seba samého, objavenia nových nepoznaných miest, nabratých nových skúseností, spoznania ďalších ľudí.

Tisícštyristodvadsaťtri kilometrov s prevýšením dvadsaťtisícdvestodeväťdesiattri metrov za mesiac je pre mňa naozaj rekordom. Áno dalo by sa viac, ak sa pozerám späť na celý mesiac, minimálne o sto kilometrov. Lenže mal som aj veľké šťastie, prialo mi počasie tak aby sa to celé nejako podarilo. Mohlo byť chladnejšie, viac pršať a mohli prísť väčšie technické nástrahy a mohlo byť tých kilometroch menej, alebo to mohlo viac bolieť.

Štyri krát sto

12. apríl 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Bola nedeľa, ako si som prepálil tréning. Viac kopcov, kilometrov, málo jedla, počasie v rámci možností, technika poslúchala. Nedalo mi a tak nejako sa zrodil tréningový plán na ďalší týždeň. Znel úplne jednoducho štyri dni, každý z nich po stovke. Moja úloha počas týždňa doladiť jedlo, čas, trasy. Ten zvyšok nejako bude.

Počasie cez týždeň nenasvedčovalo, že by sa mohlo isť von na pol dňa. Malo pršať, fúkať k tomu byť chladno. Na poslednú chvíľu sa mi podarilo zostaviť trate, zabezpečiť jedlo, upratať v hlave, že je možné ísť von trénovať. Počasie ovplyvniť neviem, oblečenie áno, jedlo, vodu taktiež. Dôležité malo byť neprepáliť tréningy, mať ľahšie tempá, sklony a užiť si jazdu.

Tréning č. jedna. Piatok ráno, varenie obeda, priprava na tréning. Počasie vyzeralo všeliako. Len nie motivačne. Hovorím si nemám čo stratiť. Vyrazilo sa. Velkú čast sa šlo po asfatkách, nakoľko sa skúšalo nové nastavenie. Bal som sa aby neprišiel defekt. Vyrazil som okolo obeda, s lahkými prehankami, vo Vrábľoch som stretol známeho bežsca. Potešilo ma, že nie som vonku sám. Po ceste sa počasie zlepšilo. Zvyšok tréningu už šlo iba o hlavu. Lepšie to ide ked svieti slnko.

Tréning č. dva. Sobota ráno, dážď, poobede futbal. Pršalo, takmer celú noc a aj ráno, v posteli bolo viac než dobre. Ak by sa nešlo, nič by sa nestalo a práve to ma naštartovalo. Dážď utíchol niekde za Topoľčiankami. Po ceste prišlo aj stádo jeleňov sa na mňa pozrieť. Bol to zážitok. Zo Zlatna som sa pustil do Kostolian pod Tribečom. Les mal neskutočnú atmosféru, prichádza jar, všade to spieva, nikde nikoho, neskutočný pokoj. Niekde v Beladiciach prišiel na mňa defekt. Čas sa krátil, vzdať som to nechcel. Dofúkal som koleso a vydržalo domov viac menej silu vôle. Dal som to.

Tréning č. tri. Ráno bolo štipľavé, trochu stehna protestovali a čakala oprava defektu. Všetko sa akosi podarilo opraviť až na maličkosť nafúkanie správneho tlaku. Výjazd bol teda na dva krát. Tempo zo začiatku bolo rýchlejšie po kopce. Moju radosť z opravy a rýchlejšieho tempa prekazil nepríjemný dážď nad Velčicami, pomaly zapadajúce slnko. Tu som prvý krát pochopil dôležitosť poznania vlastných čísiel, rýchlosti, plánovania. Vďaka nim som došiel pred zotmením do cieľa s celkom slušným počtom kilometrov. Stihol som to.

Tréning č. štyri. Nikomu som nepovedal o ňom, vlastne niekomu a to bola chyba.„Nie si profesionál, nezvládneš to, je to veľa kilometrov”. Drozdovo, Veľká Richňava, Počúvadlianske jazero, Badáň, Kozmálovce. Na čísla to bola fajn trať, no cez zimu sa zdolali väčšie vzdialenosti aj prevýšenia. Len som sa bál, čo som mal za sebou a troch kopcov. Tie posledné ma naozaj preverili. Počasie v prvej časti tréningu taktiež. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Nebláznil som sa a zjazdil sa celkom dobrý tréning. Samozrejme pár dni ma boleli nohy a taktiež defekt. Po príchode domov, sfúklo koleso. Našťastie až doma v boxoch. Čo pred týždňom sa zdalo nemožné sa splnilo.

Zvládol som naplánovaný tréning. Nie tak celkom presne, štyri krát sto. Nie vždy skoro ráno. Dva krát po sebe sa vyskytli sa technické výzvy. Počasie tri krát bolo viac ako motivačne. Telo ani raz neprotestovalo, iba posledné dva kopce bolo cítiť nohy. Odjazdilo sa 455 km, s celkovým prevýšením 5.397 m, aktívne kilo kalórie 13.605, s priemernou rýchlosťou 21 km/h.

Pred rokom by to bolo nemožné. Pred troma, by som nevstal z postele. Pred desiatimi, by som ani nepomyslel. Sú rýchlejší, lepší jazdci ako som ja. Vidím ich čísla na sieťach pre športovcov. Majú lepšie časy, viac síl, prísnejšiu disciplínu. Možno aj viac radosti z pohybu. V tomto prípade je dôležité, že som prekonal seba. Každý mame limity vo svojich v hlavách. Najťažšie sa prekonávajú keď fúka, prší, je chladno a ešte k tomu mame isť do kopca. Ešte ťažšie si je uvedomiť, že nejaké limity vôbec máme, ich prekonanie je až druhé v poradí.

Mám radosť že som sa odvážil naplánovať takýto tréning. Ešte viac, že sa podaril. Čo z toho zobrať do bežných dni? Ukázalo sa dôležitosť mať plán. Následne ho rozobrať na menšie časti a neustále vidieť celok ako taký. Sem tam prídu prekážky, kamaráti, okolie čo preverí či to myslíme vážne. Samozrejme nezabúdajme na našu lenivosť a schopnosť uveriť, že to dnes nebude možné. Tak isto aj adaptáciu na zvládnutie náročnejších podmienok.

Zmysel takýchto a podobných tréningov je pozorovať, skúšať prekonávať svojich limitov, prekážok. Aplikovať ich nielen v ďalších športových disciplínach, ale aj mimo nich v bežných dňoch. Vôbec nemám na mysli, že teraz každý musí prebehnúť štyristo kilometrov. To už je na každom z nás, aké postupy zvolí. Viem len jedno, čím viac kilometrov od jazdím, tým viac som hladný a to nie len po rezňoch, veterníkoch a punčákov. Ďakujem všetkým, čo ma podporujú na mojich tréningoch, cestách a vlastne tejto celej jazde. Ono sa to možno nezdá, len bez podpory by to bolo o dosť náročnejšie, miestami nemožné.

Treningy, kilometre, prevýšenia

23. marec 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ty strašne veľa trénuješ. Prečo? Ako to zvládaš? Čo na tom vidíš. Čo zima, vietor? Baví ťa to? Kde ješ, ako to celé stíhaš? Otázky, ktoré z času na čas pristanú v mobile, či na ulici. Priznám sa, že na mnoho podobných otázok odpovedám po prvý krát.

Mám rád aktívny pohyb, verím, že je to jeden zo spôsobov ako sa udržať v živote pri sile, zdraví a v mentálnej pohode. V práci sme nahraditeľní veľmi rýchlo. Možno náš náhradník nebude tak pekne hovoriť, zvládať ako my, ale určite sa vypracuje.

Ak chcem niečo dokázať, mal by som sa naučiť zvládať záťaž, zvládnuté nejaké návyky, prekonávať sa. Tréning dokážeme mať aj v práci. Len ak ju budeme brať príliš vážne, podľa všetkého skôr či neskôr vyhoríme. Práca formuje, posúva, ale aj oslabuje. Nemala by byť všetkým pre nás. Aj preto vnímam šport ako lepší zdroj spoznávania seba, okolia a mnoho ďalšieho.

Ide ma poraziť, keď vynechám tréning pre lenivosť, alebo flákanie. Pár krát do roka telo úplne vypne a nevládzem sa postaviť celý deň z postele. Našťastie je to iba zopár dní v roku. Nekladiem si otázky, snažím sa nad celým tým moc nepremýšľať. Riadim sa pocitmi, ak ide o lenivosť, prekonám ju. To druhé rešpektujem, lebo môžem sa zraniť, znepáčiť si disciplínu.

Sledujem počasie, ako sa cítim, zdravotný stav, predchádzajúcu záťaž a podľa plánujem aktivity. Taktiež pripravujem trasy. V začiatkoch boli tréningy aj s navigáciou. Nakoľko miesta kadiaľ viedli, cesty boli pre mňa nepoznané. Neskôr prišli čísla, štatistky. To čo mi malo robiť radosť, ma začalo naháňať za lepšími číslami. Poznať svoje čísla je dôležité. Pokiaľ sa chceme zlepšiť, ale aj pre plánovanie koľko chceme prejsť. Dôležitejšie je mať na pamäti dôvod, pre ktorý sme začali. Za mňa to je radosť z pohybu.

Naše telo nás ovplyvňuje, to ako sa cítime, vnímame, vidíme, správame atď. Veď schválne, správne fungujúci žalúdok, sa rovná skvelému víkendovému oddychu. Dni bez bolesti v chrbtici sú ako jarné slnečné. Nie som odborník na výživu, pohyb a asi ani na nič. Skúšam čo funguje mne, prináša radosť, pomáha prekonať rôzne obdobia, zlepšuje pohľady, stavia pred výzvy. Čim viac sa zamýšľam, je to istá kombinácia pohybu, stravy, oddychu a tvorby.

Nepoznám mnoho odpovedí na otázky, ktoré dostávam. Či sem tam sa opýtam sám seba. Častokrát sú aj zbytočné, lebo sa menia podľa počasia, nálady, záťaže, dlžky a výšky stúpania. Čo však nezostalo bez pozornosti, to sú záchytné body o ktéré sa opieram, nie len v tréningu.

Výdrž a vytrvalosť – pohyb je dobrovoľný. Isť hore strmým kopcom je naše rozhodnutie. Kopce pomáhajú zlepšovať našu kondíciu. Dlhé vzdialenosti našu výdrž. Za predpokladu, ak budeme pravidelne trénovať a z času na čas zvýšime záťaž, ale aj uberieme.

Orientácia v teréne – byť v neznámom teréne pod emóciami v záťaži nie je vždy zábava. Hlavne na križovatkách neoznačených lesných ciest. Jedno je isté, takmer všetky cesty vedú do doliny, len jedna je dlhšia, iná kratšia.

Súboje v hlave – najväčšie súboje sa odohrávajú v dlhých stúpaniach, v posledných kilometroch pred gaučom a samozrejme ráno pred štartom. Zoberme si zo sebou na tréning niečo pod zub, ustojíme ich lepšie.

Nikoho nezaujíma koľko kilometrov sme prešli. Možno tých ľudí, čo sú v tom s nami. Taktiež koľko sme toho zjedli, vypotili, ako veľmi sme unavení. Je fajn sa podeliť so svetom o zážitky, lekcie, skúšky. Tak isto ich použiť v iných oblastiach života. Veď čo je lepšie, ako zažiť niečo na vlastnej koži, vo výkone, pod emóciami a bez vody?

Možností máme mnoho, pohyb je jednou z nich. Čim ďalej ma viac presviedčajú jeho lekcie. Majú niečo do seba. K tomu cez leto budem mať fajn telo do plaviek. Ako začať? Pomaly, pravidelne, raz začas prekvapme seba náročnejším tréningom. Dajme sa dokopy s parťákmi. Ako pokračovať? Pomaly, pravidelne, s radosťou. Vzdať sa môžeme kedykoľvek a ten čas prejde tak či tak. Ako sa stať dobrým? Pomaly, nebáť si zobrať voľno, zvoľniť tempo a dať si dobrý veterník. Po čase sa to nejako stane, len sa prosím hýbme nejako, viac ako jeden krát do týždňa.

Hlava, brucho, srdce, sval

11. január 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ležím na posteli, pozerám videa od múdrych ľudí. Jeden pán sa pýta aký je tvoj príbeh? Novy rok novy ja, pokračuješ v tom čo si začal, meníš maličkosti, stále sa pokúšaš, necháš všetko plávať, chudneš, priberáš? To sú opäť otázky na začiatku roka. Nemám rád začiatky, vôbec nerozumiem oslavám nového roka. Kde aj tak po pár týždňoch je všetko späť po starom. Ak chcem niečo zmeniť, idem do toho hneď, za hodinu, štrnásteho, pretože tak to chcem.

Veľká väčšina z nás žije ako veľká väčšina z nás. Ja neviem či je to dobre. Nie som tu na to aby som hodnotil. Hľadám, skúšam tvorím to čo je dobre pre mňa. Dnes viem, že neznášam dovolenky, ležanie na pláži, cestovať po svete, chodiť na oslavy, svadby, plesy. Mám rád aktívny spôsob života, baví ma športovať, tvoriť. Tým ale netvrdím, že cestovanie, tancovanie na plese je nesprávne.

Nevysvetľuj nemá to zmysel. Raz za čas, keď sa niekto opýta, vtedy je vhodné pár slov povedať. Inak každý je nastavený na frekvencii ja a potom všetko okolo. Podľa mňa je to prirodzené. Všetci chceme prežiť, mať na stole jedlo, oddych, voľnosť, prísun informácií. Aj preto, podľa mňa najskôr riešime čo je pre nás. Veď vieme ako je to spoliehať sa na ostatých. Žijem sám so sebou a presne viem ako dobre je na mňa spolah. Čo si budeme hrať divadielka pred sebou.

Pri cvičení s jedno rúčkou chrbát na druhý deň protestoval. Asi mesiac som sa dával dokopy. Prišiel ku mne článok kde fitnes tréner vysvetľuje, ak nás niečo boli, tak nemáme nič nerobiť. Postupne, hlavne pomaly zaťažovať dané miesto. Vlastne to iste mi povedal aj doktor, keď mi dával dokopy kolená. Mal som skúsiť behať pomalšie a kratšie vzdialenosti. Liečbu som predlžil o niekoľko týždňov po absolvovaní tridsať kilometrovom behu. Doktor sa zmohol iba na. ” myslel som, že liečime kolená, nie hlavu”.

Nerád ležím na posteli s tým, že nemôžem isť von. Nie lenže čas poriadne preflákam, vyjem chladničku. Na konci dňa cítim o mnoho väčšiu únavu ako po tréningu. Len ma nebolí žiadna časť tela. Rozumiem myšlienke všetkého veľa škodí. Preto striedam disciplíny mam tréningový plán. Rozumiem regenerácií, načerpať silu. V športe sa hovorí, vyhráva ten, kto dokáže najrýchlejšie z regenerovať.

Poďme robiť veci pre seba, keď sa nám nechce, nemáme náladu, chuť, silu. Vidím to hlavne na tréningoch, písaní článkov. Je strašné ľahké isť von, ak svieti slnko, je prijemne, mam chuť na písanie. Buď frajer a chod von keď to nevyzerá najlepšie. Napíš článok keď más rozhádzanú myseľ, nesprávne si zorganizoval čas, bolí ťa palec na nohe, nemáš tému. Si hovorím častejšie ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Podobných príkladov môže byť mnoho. Uvádzam náročky len dva. Nech neberiem čitateľom možnosti. Koniec koncov tieto dve oblasti ma teraz najviac napĺňajú, tešia a zároveň mimoriadne štvú. Veď nie je normálne šlapať cez zimu trinásť percentným stúpaním a tváriť sa ako to mám rád. Taký kopec aj na bežkách by bolo čo robiť, v oboch smeroch.

Mne sa páči myšlienka, že nie je byt dobré byť dobrým človekom. Sem tam mame byť aj za zlého. Vnímam to tak, že mám byť na seba o čo si tvrdší, povedať nie okoliu, dať telefón nabok. Dať o jednu sériu viac v posilňovni, isť von aj keď to nie je najlepší nápad, ľadová sprcha, z času na čas odmietnuť sladké, slané, bublinkové.

Oslovila ma myšlienka byť na seba tvrdší. Len možno nie len v myšlienkach, skôr si naložiť viac do tela. Prosím len nezačnime všetci bežať bez prípravy maratóny, jazdiť dvesto kilometrov, či dvíhať tristo kilové činky. Zmysel ma byť sprchujem sa v teplej vode, dnes skúsim vlažnú a po týždni skúšania príde studenšia. Studena voda naozaj boli. Nehýbem sa cele dni, tak sa idem prejsť nie sedem tisíc krokov, ale päť kilometrov chôdzi, alebo tri kilometre súvislého behania. Opäť možností je mnoho. Tlačme na seba no s citom. Je dobré telo aj šokovať, ale stále v rámci možností.

Príbeh ktorý si nosíme vo svojich hlavách, bruchách srdciach z nás robí silnejších, alebo slabších. Stane sa, že si to vôbec neuvedomujeme. Mne ukázal šport, že telo dokáže prekonať o mnoho väčšie limity ako si myslí hlava. Následne takéto vzorce sa snažím aplikovať aj v ďalších oblastiach života. Aj preto nečakám na nový rok, narodeniny, výročie s rozhodnutím zabehnúť tristo kilometrov. Viem, na čo sa pripravujem.

Hlava ma v sebe príbehy, ktoré sa snažia presviedčať ako sa niečo nedá. Ma pravdu, veď ruku na srdce koľko veci nie je pre nás prirodzených a napriek tomu ich robíme. Jeden príbeh môže zmeniť všetko niekedy je lepšie ho prepočuť, inokedy jemne upraviť, alebo ešte lepšie zatlačiť. AK niekto čaká na nový rok, sviatok s tým, že príde nový začiatok. Nie je na to nič zlé. Len maličkosť, začať môžeme teraz, ráno, kedy chceme. Druhá maličkosť, nezačíname, ale pokračujeme.

Čísla a štatistiky dvadsať dva

4. január 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Začínal december ako si som sa dostal k spoločným číslam po prvý krát v aplikácii. Nikdy predtým ma nenapadlo, že by som mohol mať prehľad koľko, kde, ako, za koľko. Svietilo tam tritisíc štyristo kilometrov. Zaskočilo ma to. Rok pred tým sa bežalo okolo tisícky. To bolo všetko.

Ak bude vhodné počasie, dosiahnem štyri tisíc od trénovaných kilometrov za rok. Hovorím si v duchu, pozerajúc predpoveď počasia s plánovaním dní, kedy by sa mohlo ísť von. Môj prvý rok čo som začal trénovať tak trochu vážnejšie. Upravila sa postava, takmer sa stratilo brucho, zväčšil sa hlad, únava, prestalo sa s flákaním a mnoho krát šiel mobil bokom. Ako tak píšem článok, všetko to pre mňa znie neuveriteľne.

Vďačím okoliu, za posunutia, námety, navedenia, podporu. Je viac ako isté, že by nebolo možné toľko natrénovať. Ďakujem všetkým čo boli, sú aj budú súčasťou nie len mojich tréningov. Ja som sa iba ukázal, odfotil a sem tam som o tom niekomu povedal. Ten zvyšok boli prepotené tričká, spoďáre, narazené kolená, chrbát, kombinované s prekonávaním najťažšej disciplíny pre mňa. Vstávanie z postele je ťažšie ako tréning v daždi, v chlade, či v hlade.

Pred rokom som absolvoval niečo okolo tisíc kilometrov behu v teréne. Bola to úžasná, ale aj dosť náročná skúsenosť. Prišlo prvé stretnutie s medveďom, zranené kolená, nárazy, pády, roztrhané batohy, nepoznanosť terénu. Musel som dať beh na chvíľu bokom, pretože som mal zranenia. Hrozilo, že na dlhý čas nebudem športovať. Na strane druhej prišli nové skúsenosti, poznatky. Pochopenie starostlivosti o telo, myseľ, dôležitosti regenerovať, nastavenie správnej stravy a vitamínov.

Rok dvadsaťdva bol dosť náročný športový rok. Spolu som natrénoval niečo cez štyri tisíc kilometrov. Plávanie, behanie, zimné bežkovanie lyžovanie, kolieskové bežkovanie, gravel, činkovanie. Z plávania si odnášam dobrý pocit a nie štatistiky. S posilňovania taktiež. Začiatkom roka som obmedzil pohyb, na bežkovanie a činkovanie. Beh šiel do úzadia. S letom prišlo letné bežkovanie a s ním aj dvoj fázové tréningy. Jarné mesiace sa športovalo minimálne vonku, pre zranenia kolien. Tu musím vyzdvihnúť lekára, ktorý mi pomohol doladiť stravu a kĺbovú výživu. Bol som v tom, že skončím so športom na dlhšiu dobu.

S letným bežkovaním prišla prvá výzva. Nabehať tisíc kilometrov za desať týždňov. Po ukončení letného bežkovania prišiel gravel. Ako všetko, na začiatku sme sa oťukávali. Musel prísť signál, že ideme na to vážnejšie. Tréningy do Banskej Štiavnice a späť, Sitno, Veľký Inovec, Pohorie Tribéč, Krížne cesty, Malá Lehota ukázali zmysel.

Niektoré tréningy boli také zábavné, náročné, plné prekonávaní. Bolo ich len zopár, ktoré sa neuskutočnili. Po cestách prichádzali ďalší športovci, s nimi pre mňa nové vedomosti, čísla. Vďaka ktorým som ako tak získal pohľad na moje výkony. Dnes viem, že ak chcem byť lepší, tak moje čísla by sa mali zlepšiť.

Je tu ešte jeden pohľad, tréningy pre mňa nie sú len o prejdených kilometroch, vypotených kalóriách, prevýšeniach. V prvom rade by mali byť o zábave a o dobrom pocite. Pretože ak chcem športovať dlhodobo mal by som si nájsť niečo v tom, čo ma bude baviť. Na teraz to nie sú štatistiky. Určite je správne ich evidovať. Ak sa jedného dňa rozhodnem, že pôjdem na prípravu na súťaž, bude sa od čoho odraziť. Lenže, keď viem za koľko prejdem kilometer v danej športovej disciplíne, ľahšie sa plánuje čas.

Tisíc dvesto päťdesiat kilometrov na kolieskových bežkách. Štyristo päťdesiat kilometrov na bežkách. Dvesto kilometrov behu. Dvetisíc sto kilometrov gravel. Plávanie, posilňovanie som nemeral. Teším sa z každého prejdeného kilometru, tréningu. Bola to riadna výzva nastaviť zorganizovať dni, aby som mohol isť trénovať.

Ďakujem za každú podporu. Ďakujem za nové priateľstvá na ceste. Obdivujem každého, kto sa snaží, či už profesionálne, alebo ako nadšenec. Myslím si, že šport nás robí silnejšími, lepšími. Podporuje nás, vyťahuje z nás to najlepšie a môže dať životu priateľskejší, ale aj pohybový zmysel. Ak náhodou neberiem telefón je dosť možné, že práve trénujem. Zavolám naspäť, len mi dajte nejaký ten čas vydýchať sa.

Koníčky a druhá strana

28. december 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Bavíme sa o športe s chalanmi, ktorý je najlepší. Po krátkej obhajobe toho svojho, sme spoločne prišli k záveru. Je úplné jedno aký šport robíme dôležité je že sa hýbeme. Nazačiatku by som mal upresniť, že nasledujúce slova sú zamyslenie pre moje budúce roky. Nakoľko som zvedavý, kam ma športové aktivity prinesú. V druhom rade nie som profesionál, skôr amatér zanietenec. Niečo v zmysle, veď poďme von, aspoň vyskúšame. No pred tým musím vyliezť z postele. To je to najťažšie, aspoň pre mňa. Hneď za tým, je isť hore kopcom, keď už je v nohách desiatky kilometrov.

Zopár rokov som čakal na niekoho, kto ma zachráni, s kým budem tráviť čas. Lenže, ak sa pozerám späť do toho obdobia bolo to aké si sebecké odo mňa. Hľadal som niečo, kde by som mohol sa aktívne hýbať. Pomohlo mi venčenie psa a fotka s východom slnka. O tom je na blogu už mnoho článkov. Prišiel beh. Dva – tri roky, to bolo také cupitanie, bez znalostí, tenisiek, oblečenia, stravy, času. Nadával som ako sa to nedá, nemám správne topánky, oblečenie, náčinie, vonku nie je pekne počasie, zle som sa vyspal, boli ma hlava, chrbát, prst, som slabý.

Prvú zmenu prinieslo náhodné video s profi bežcom, ktorý vravel, že ak by dnes mal začať bežať, jeho prvou investíciou by boli bežecké tenisky. Tie sa vyberali dlho, nechcelo sa mi do toho. Veď nebehám až tam vážne, na čo mi to bude. S teniskami sa začalo behávať intenzívnejšie. Hlavne poľné cesty a dlhšie trate. Úvodná tridsiatka nenechala na seba dlhšie čakať. Bolo to aké si iné. Postupne prichádzali nové bežecké ciele, ľudia okolo mňa. Tí ma posúvali k novým výzvam a taktiež k novým športovým disciplínam, pretekom. S mnohými disciplínami som súhlasil, no preteky, zatiaľ nie.

Ja som začal “iba” behávať. To je všetko. Väčšinu času som bol v teréne sám. Prišli fotky, videá, články. Ľudia z okolia sa bavili so mnou na športové témy. Dostal som sa k lekárom čo pomohli dať dokopy zranenia, nastaviť výživu, jedlo. Kamoši ukázali možnosti, ktoré sú tam vonku. Až v tomto období tak trochu prišiel tréner. Všetko to trvalo neskutočne dlho, ešte asi aj trvá.

Dvojfázové tréningy prišli s letom po doliečení zranenia. Takmer každý deň bola športová aktivita. K niektorým boli jasne stanovené ciele, ďalšie zúčastniť sa a skúsiť čo to dá. Svoje miesto dostala regenerácia, vyfúknutie. Náročná bola časová príprava, nastavenie jedla, oddychu, neodpovedania na telefonáty. Dať seba na prvé miesto. Čas máme každý, no vedieť ho organizovať, to sa už bavíme o niečom inom.

Myslím, že motivácia je stále tu. To je pohyb. Disciplína je niečo čo si vytvoríme časom v tých najťažších tréningoch, dňoch, období, počas zranení, keď sa nebudeme cítiť dobre, alebo sa budeme chcieť vzdať. Neskôr nás bude poháňať. Fyzické aktivity nie sú prechádzka ružovou záhradou, pokiaľ ideme zhadzovať kilá, upravovať postavu, či sa cítiť viac než dobre. Taktiež si pri nich oddýchneme, načerpáme nové sily, prídeme k iným myšlienkam, miestam, návodom k lepším zajtrajškom. Netreba zabudnúť ani na sklamania, tie sú súčasťou všetkého. Možno by bolo správne spomenúť, že byť aktívny okrem času, úsilia spotrebujú aj finančné prostriedky. Tie je takmer nemožné dostať späť.

Za mňa je pohyb životným štýlom. Je skvelé sa prekonávať, aj keď to si vždy uvedomím po tréningu. Je nutné pochopiť, že nie každý deň od trénujeme svoj najlepší čas. Naše telo má limity, vôľa nie. Dostaneme mnohokrát pocítiť vybitím batérii, únavovým zranením, počasím, či jednoducho zaspíme. To je odkaz, že treba nachvíľu zvoľniť tempo. Každá oblasť našich životov je skvelý učiteľ, tie pohybové nie sú žiadnou výnimkou. Šport vie veľa zobrať, ale aj naspäť dať. Nie vždy to budú úspechy, odmeny, skvelé telo. Môže to byť pocit ako sme s posledných síl prekonali posledný kopec, zákrutu, prekážku, ale aj rozbili koleno.

Nie všetky športové disciplíny sú pre každého. Tak isto intenzívne trénovania. Ľahko je si“naložiť” a odpáliť sa tak, že sa už nevrátime. Alebo ak, nenájdeme v pohybe niečo, čo by nás mohlo posúvať ďalej. Máme toho už plné zuby. Obmieňam tréningy, disciplíny. Takýto pohyb mi robí radosť. Tak isto je tu druhá strana pohľadu. Ak by som prioritne trénoval jednu disciplínu, možno by som bol lepší, rýchlejší a zvládlo by sa pretekať. Kto vie.

Pohyb je pre mňa investícia, stojí čas, plánovanie, odvahu isť von, dať nabok telefon, finančné prostriedky. Spotrebujem veľa jedla, vody, magnézia, pracích práškov, obvezov, oblečenia, bateriek a kto vie čo ešte všetkého. Sú dni, keď práve tréning ma vyťahuje z postele, nakopuje počas dňa, pomáha zaspávať, ale aj najviac trápi.

Vyjadrenia, rady, mudrovania

21. december 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pre mňa je na najväčší hnací motor šport. Tréningy, plánovanie, cvičenie, jedlo, regenerácia, vnímať nové vedomosti poznatky, lepšie spoznávať seba. Prekonávať sa, asi to je najdôležitejšie slovo za mňa. Nevysvetľujem si ho ako vystatovanie, cítiť sa že môžem iným radiť. Skôr viac, lepší ako pred tým, sám pred sebou lepší ako pred tým. Šport je súčasťou mojich dní. Aktívny šport je pre mňa súčasťou mojích dní.

Najviac nadávam pri tréningoch. Na jednej strane mám rešpekt pred každou väčšou, náročnejšou pohybovou aktivitou. Neznášam bolesť, ísť do kopca, po rozbitých cestách, technicky náročnom teréne. Lenže čím viac ich neznášam, tým viac ich vyhľadávam. Zažívam veľa bolesti, kŕčov, prepotených tričiek.

Niekoľko rokov behám, postupne pripájam ďalšie disciplíny. Každá z nich ma niečo do seba. Zmysel nie je utekať od života k športu, alebo čistiť si hlavu, myseľ, žalúdok. Za mňa je to iné. Trénujem, aby som lepšie spoznal seba. Možno niečo z tréningov použijem v bežnom dni. Som na začiatku. Mám ďaleko od profesionála, amatéra. Cítim sa ako zanietenec. Niekto kto vie, že pravidelný pohyb formuje postavu, ale aj myseľ. K tomu dostávam bonus, nerastie mi bruchu po mojich extra porciách jedla.

Všímam si, šport je alchýmia. Jedlo, tréning silnejší, slabší regenerácia, plánovanie, oddych tlak srdca, watty,vypustenie tréningu, dávať pozor čo sa konzumuje, výživové doplnky, prejedanie sa, sledovať telo, pocity, počúvať trénera, lekára, fyzioterapeuta.

Zatiaľ nepretekám. Teraz trénujem, aby som vôbec nejaký pretek došiel. Som slabý, pomalý, nemám správne techniky, stravovacie návyky, neviem dobre regenerovať, idem niekedy zbytočne nad limity. Mojou silnou stránkou je premáhanie seba a disciplína. Vidím to sám taktiež tréner. Nemyslím to s pretekaním vážne, necítim sa ako súťažný typ. Koniec koncov si viem porovnať časy tie neklamú. Toto nie je kritika, podceňovanie, sypanie popola na hlavu, je to fakt. Ak chcem niečo dosiahnuť mam naďalej trénovať. Cítiť sa pri tom dobre, prepotiť niekoľko dresov, tričiek, mikín, sem tam by to malo bolieť, mať pri pohybe radosť.

Nenachádzam sa v pozícií, že by som mohol druhým radiť. Aj keď niekedy som sa tak cítil. Bol som múdry, vedel som všetko, dával som rady, mudroval som. Dnes sa chcem baviť s ľuďmi čo rozumejú, vymieňať si vedomosti, informácie, skúsenosti. Stále sa učím, spoznávam, sem tam vnímam. Veľa sa učím na tréningoch, sem tam študujem teóriu, či pýtam sa niekoho kto vie.

Je to super pocit keď,zabehnem rekord, záplavám desať krát ako na začiatku. Môžem si nesprávne myslieť, že mam návod na život a právo radiť druhým. Omyl. To čo funguje mne nemusí druhým a opačné. To že som dosiahol rekord neznamená že som tréner. Mohla to byť zhoda okolnosti, dobre som sa vyspal, najedol, zapasovalo počasie, terén, chémia. Ak niekomu nesprávne poradím pri aktívnom pohybe, môžem spôsobiť úraz, zranenie a dokonca aj horšie. Tu je naozaj namieste pokora. Skôr odporučiť niekoho, kto vie viac.

Ak sa ma niekto opýta aký je najlepší šport podľa mňa, Odpovedám pre mňa jednoznačne bežkovanie. Celé telo sa hýbe a nie je tak náročné na kĺby a chrbticu. Bežkovanie je ťažký šport, ak nevieme brzdiť, či nepoznáme správnu techniku. Ono nie je také, že obkukáme druhých a ideme. Pozor hrozí nebezpečne, hlavne dole kopcom. Veď čo keď nikto nepôjde okolo. Radšej na hodinu, dve, zobrať inštruktora, v požičovni požičať výstroj a skúsiť či to vôbec chytí. Mňa to prvé jazdy nechytilo vôbec, práve naopak. Len som sa nudil doma a moc ma bolelo koleno aby som šiel behať. Bežkovanie nie je pre každého.

AK chcem niekomu radiť. Mal by som mať poznatky. Vedieť teóriu, techniku a niečo mať za sebou z praxi. Maličkosť, ak uspejem v jednej športovej disciplíne, neznamená, že som majster na všetky. Niekto môže zjesť päť šišiek, zabehnúť dvadsať kilometrov a je úplné v pohodičke. Druhý sa len pozrie na päť šišiek a radšej ide domov. Príkladov je veľa, možností ešte viac. Mám rád, keď sa podporujeme, zdravíme, meníme skúsenosti. Len sa prosím nehodnoťme, neraďme bez opýtania druhým. Vlastne to neplatí len pre šport.

Zranenia a podobné strašiaky

16. november 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nachádzam sa v období, keď prišlo do môjho športového života zranenie s akým som nepočítal. Niečo sa stalo chrbtu a celkom slušne to bolí. Podľa lekárov ide o bežne ochorenie. Ktoré si vyžaduje kľud, pokoj, nič nerobenie, vitamíny, krémiky.

Ten pocit keď ležím na posteli a mám byť tréningu raz za čas pohladí unavenej športovej duši. Ak sa opakuje viac krát, športová duša dostáva stavy, šoky, otrasy, nemohúcnosť. Ak je toho veľa, neskôr duša zlenivie. Už sa mi to raz, dva krát aj stalo.

Prvé pravidelne športové zážitky ma stretli v zahraničí. Išlo o bežné činkovanie. Kde mojím cieľom bolo pribrať pár kíl, aby som vyzeral normálne. Pamätám si pocity premáhania, zúfalosť, únavu, nechuť. Nie vždy sa mi podarilo odcvičiť. Prvé zranenia prišli postupne. Nič pre mňa vtedy neznamenali, možno pár dni voľna. Neprikladalo sa im žiadna veľká váha, alebo význam.

Po príchode domov, som začal behávať. Všetko to bolo nepravidelné, bez zmyslu, oblečenia. Skôr išlo o úteky pred nie najlepším rozhodnutím vrátiť sa domov, vtedajšej frajerky, práce, celkovej situácie v ktorej som sa ocitol. Bolo to náročné obdobie adaptovať sa späť. Tie behy aj tak vyzerali. Neskoro sa vstávalo, strava zlá, životný štýl mizerný.

Koniec číslo dva. Nechalo sa cvičenie, bežanie. Stratil sa zmysel. To bolo azda najväčší zranenie, ktoré bolo do teraz pri športe. Po čase sme ako partia začali hrávať raz do týždňa futbal, neskôr florbal. Obe športové aktivity tak isto zakrátko skončili.

Reštart prišiel nevinne, Na školení: “Mišo, čo to nedáš dokopy znovu”. O dva týždne sme boli nastúpený v telocvični a začala sa takmer dvojročná florbalová cesta. Nevynechal som ani jediný krát. Aj keď boli bolesti, zranenia, či sa mi nechcelo. Bol som zodpovedný za telocvičňu a organizáciu celého okolo toho. Niekde sa stala chyba pod mojím vedením. Prestali sme fungovať ako partia. Jedného dňa, sa ocitávam sám pred telocvičnou. Zlyhal som po ďalší krát. Kľúče sa odovzdali, bránky sa posunuli chalanom čo to chceli znova dať dokopy.

Asi v polovice florbalovania, prišiel druhý pokus o beh. Prišla aj nadváha s prejedania sa koláčikov. Prvé pokusy boleli. Aj tie ďalšie. Tréningy začínali skoro ráno. Jarné o pol piatej ráno. Najčastejšie zranenia boli kolená. Nesprávna obuv, výživa, jedlo, regenerácia.

Neskôr, keď prišli prvé dvadsať a viac kilometrové behy, zranenia boli intenzívnejšie. Prišli prvé kolagény, kĺbové výživy, magnézia a ďalšie vitamíny. Pomohli. Tréningy boli pravidelné, strava pestrejšia. Regenerácia odvtedy stále miesto v mojich dňoch.

Najväčšie zranenie s kolenom a chrbtom prišlo v období behov v Štiavnických kopcoch. Vedel som zabehnúť štyridsať kilometrov, len týždeň som sa dával dokopy. Jedného dňa, to už nešlo ďalej. Bolesti pri oboch kolenách sa striedali čoraz častejšie.

Prvé pokusy s lekármi nenechali na seba čakať. Obmedzil som beh z osemdesiat kilometrov týždenne na dvadsať. Zvyšné kilometre sa vymenili za bežky. Kolená sa liečili. Bežky viac pomáhali ako ubližovali, nie len kolenám ale aj celému telu. Prišla jar a dva tridsať kilometrové behy. Tie ma vyradili z hry úplne. Malo sa ísť na operáciu.

Niekedy pred troma rokmi si našlo významnú časť dňa aj činkovanie. Začiatky sa hľadali cviky, váhy, časy, série. Zranenia chodili ku mne ako na bežiacom páse. Ráno beh, hneď potom cvičenia. Cez víkend bežky a cvičenia. Neovládol som postupy, tempá, záťaže, stravu, regeneráciu. Pomohli lekári s doladením stravy, doplnkov, objasnenie dôležitosti regenerácie. Vlastne strava, kĺbová výživa, oddych zachránili moje najväčšie zranenie v mojej amatérskej športovej kariére.

Pri každom zranení automaticky ide do hlavy, že už nikdy viac sanebudem pohybovať ako predtým. Športujem preto že to dáva význam, nie preto že utekám od niečoho, alebo sa potrebujem vybúriť. Hlava resp. myseľ je mimoriadne dôležitá. Nie len hore kopcom, pri prekovaní rekordov, ale keď niekto kričí ako sa nedá. Podstatnú úlohu spĺňa hlavne pri zraneniach.

Je ľahké povedať si, ako to nepôjde. Neuveriť takýmto myšlienkam chce riadnu dávku síl. Zranenia nespôsobujú len bolesti tela, taktiež oslabujú myseľ a život ako taký. Šport, život, rodina, práca má toho viac spoločného ako sa zdá. Ak ideme hore kopcom, prestaneme sa pohybovať podľa všetkého sa rozbehneme naspäť dole. Isť do kopca, keď sa niečo deje je však vždy náročné. Aj preto nie každý kopec zvládneme prejsť. Niekedy nás zradí telo, naša povaha, inokedy najlepší parťák, parťáčka.

Zranenia sú tu na to aby sme cítili bolesť, lepšie spoznali naše telo, vytrénovali myseľ, prekonali sa. Teda tak ich vnímam ja. Preto má šport a pohyb ako taký dôležité miesto v mojich dňoch. Spoznávam svoje limity a kam som schopný zájsť. Niekedy sa stane, že pri tom spoznávaní si buchnem koleno, lakeť, či narazím chrbát. Len to sa deje vo všetkých oblastiach, nie len v tých športových.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter