Strach

Medvede a strachy

14. november 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Vieš čo, je tu pekne. Len tu máme veľa medveďov. Sú všade a vidíš tam ten horizont? Tam je ich ešte viac. Pravá stranu lesa za lúkou úplne vzadu? Najviac. Asi takto nejako začínajú moje objavovania nových miest na tréningy. Či sa bavíme o Štiavnici, alebo o ďalších pre mňa doteraz nepoznaných lesov. Strachom sa venujem častejšie, majú svoje opodstatnenie, len z času načas vedia zabrzdiť mnohé krásne zážitky.

Hovorí sa, že je náročné si užiť krásne chvíle a miesta, ak myslime na nie moc prijemne veci. To som si aj v praxi otestoval niekoľkokrát. Ocitol som sa na miestach, kde sa pohybujú na každom kroku chlpáče. Na riadila som pripevnil roľníčku. Šlo sa objavovať. Na okolo boli pasienky, polia, lesy. Tak sa jazdilo na otvorených priestranstvách, ale aj les. Všade naokolo boli ľudia. Sem tam s niekým sa aj prehodilo nejaké slovo. Dali mi tipy, kadiaľ by to bolo najlepšie prejsť. No nik nezabudol dodať, že opatrne, lebo sa pohybujem v oblasti s vyšším výskytom, medveďa hnedého.

Trasa šla cez luky, vedľa polí, sem tam les. Časti boli poznačene ťažbou dreva, niekde boli turisti,sem tam bola aj stopa od cyklistov. Lesy boli podobné ako tie čo jazdím u nás. Odlišovali sa tým, že tu bolo oveľa viac výhľadov, pasienkov a pohybu. Pre mňa ako veľkého fanúšika horskej cyklistiky by som si tu vedel predstaviť trénovať častejšie.

Keď jazdím u nás na tribečskú, tak viem o troch chlpáčov čo tu bývajú. Sem tam nejaký ďalší prebehne od susedných hôr. Pravidlá sú tu jasne. Sem tam niečo zamrmlať po pod nos, zazvoniť, zaspievať. Nejazdiť krížom cez les mimo zvážnic, chodníkov. Skoro ráno, neskoro večer vyhýbať sa lesu. Minulý rok som stretol dvoch, oba strety trvali 3 alebo 4 sekundy. Vtedy to bola večnosť. Teraz je to úsmevné. Tento rok som videl jednu stopu a viac nič. Necítim strach, skôr rešpekt. Hora je domovom zvierat a ja som tam návštevníkom.

Strach je v určitých oblastiach fajn. Za mňa je určite dobré ho mať pri super rýchlych zjazdoch, na trialoch, v listí, v náročnom teréne. Ak sa bavíme o bicyklovaní. Nie je zábava tam hore si niečo spraviť. Zavolať pomoc je takmer nemožné, teda ak sa jazdíme osamote. Signál na mnohých miestach nie je. Taktiež sú miesta na ktoré chodí malo ľudí. Stane sa, že tie odľahlejšie miesta, niekoľko dní nenavštívi nik. V tomto prípade považujem takéto strachy ako ochranné. Aj preto si dávam pozor a neriskujem. Veď aj tak som stále začiatočník, ktorý sa učí jazdiť.

Vlastne v bežnom živote sa zaživa tiež niečo podobne. Ak ide o každodenné situácie, čo poznám tiež cítim rešpekt. Strach sa snažím nepúšťať do hlavy. Taktiež prichádzajú situácie, ktoré nie sú na stole deň čo deň. Prinášajú so sebou rôzne skúšky. Emócie, strachy majú svoje miesto sú súčasťou mňa. Ak je ich veľa, alebo im uverím, môžu ma zviesť z cesty. Zabúdam na všetko skvelé čo je okolo. Necítim sa dobre, je mi zle, robím chyby, nepodávam najlepšie výkony. Lenže sú dni, keď práve vďaka tomuto som ešte lepší.

Tak vlastne nasledujúce slova majú byť aké si pripomenutie, že nie len medvede sa pohybujú v horách. Sú okolo nás mnohé ďalšie nebezpečenstva. Môžem byť ostražitý, dávať si pozor, pohybovať sa opatrne, vyhýbať sa miestam. Aj tak môžem sa dostať do situácie v ktorej nebude bezpečie. Samozrejme ak sa popritom ešte budem báť, budem trpieť najskôr v hlave a potom vonku, alebo naraz.

Vôbec nejdem banalizovať nástrahy, ani nebezpečenstvá, ktoré sú okolo nás. Je správne o nich vedieť. Robiť všetko preto, aby som sa nedostal do situácii, kde vzniká nebezpečne. Keď sa už rozhodnem tak si zobrať trebárs sprej, povedať všetkým kam idem, zapnúť zdielanie polohy s najbližšími, zobrať so sebou niekoho.

Kto sa bojí do hory by nemal isť, to je nad slnko jasne. Je nás kopec, čo radi jazdime, túlame sa po lesoch. Tiež je nás viac čo robia adrenalínové športy, žijú svoj život na hrane, riskujú. Každý svojim spôsobom pokúšame šťastie. Tiež máme svojho medveďa, ktorý sa môže nečakane vynoriť z lesa a vystrašiť. Ruku na srdce, mnoho nebezpečných situácii vzniká najme v našich hlavách. Taktiež niekedy sú nebezpečné tie najbezpečnejšie dni. Je dobré mať strach, vedieť čo sa môže udiať, báť sa všelijakých medveďov. Len kto vie aké by to bolo okolo nás, ak by sme sa len báli a žili len v strachu.

Prvý večer na tríbečsku

27. september 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - šport - Všetko

V pondelok ráno som premýšľal, aké je to isť na moje obľúbené miesta večer a sám. Na krátku chvíľu, ma to aj zaujalo, no hneď myšlienka odišla.Poďme von, hovorím si. Tempo na pohodičku, idem niekam na poľné cesty na Mochovce, možno k vodnej nádrži k Veľkým Kozmálovciam. Hádam budem večer do deviatej už v sprche. Len ako tu už býva u mňa zvykom. Na prvej križovatke sa šlo na Zlaté Moravce. Hovorím si, že mohol by som teda zbehnúť cez Topoľčianky, Zubre, Zlatno, Kompanovu a Kostoľany pod Tribečom. Veď aspoň uvidím ako to je v lese po tme.

Cesta začala skvele. Počasie bez vetra, teplota prijemná na dátum. Oblečenie nebude spomaľovať a k tomu v batohu bola bunda. Cesta ubiehala svižne. Tak isto rýchlo zapadalo aj slnko. Nad Topoľčiankami prišli posledné výhľady zapadajúceho slnka. Za mnou začínala tma.

Zjazdil som vedľa Žikavského rybníka. Na prvej ostro doprava už bola tma. Zapínam predné svetlo. Mám trochu obavu o jeho výdrž. Výrobca tvrdí, že má vydržať svietiť štyri hodiny v úspornom režime. Lenže to sa mu nepodarilo doteraz ani raz. Tempo si držím stále rovnaké. Stretávam prvé poľovnícke auto. Čakám múdre reči o tom, čo tu robím. No nič sa nedialo. Dokonca mi dalo prednosť na úzkej ceste.

Prvá lekcia prišla skoro. Je viac ako vhodné mať veľmi rýchle reakcie a rozhodnúť sa či je predo mnou jama, alebo je to tieň. Chcel som sa otočiť, nebudem klamať. Ten strach z nepoznaného bol neskutočný. V duchu si hovorím, veď je to zakázané, nemá sa to robiť. Lenže na druhej strane, ak to bude skvelé, začne to byť návykové a budem chcieť viac. Myšlienka, že to idem vzdať a prejdem od Zubrov na Lovce je čoraz silnejšia.

Prvá skúška prišla pri Zubroch. Hovorím si, nepôjdem na Kostoľany. Zjazdím to na Velčice a cez pole prejdem k Sľažanom. To nie je veľká vzdialenosť, k tomu si aspoň skúsim aké to je byť v lese v tme sám. Niečo podobné som skúsil cez zimu v snehu. Len bol deň. Celú trasu poznám. Šiel som tadiaľ najmenej stokrát. Prichádzam k odbočke okolo Zubrov. Prehadzujem na najľahší prevod, čaká ma krátke stúpanie. Som v tme, úplnej tme.

Moja najobľúbenejšia časť Zubre – Zlatno prvý krát v tme. Cesta po dažďoch bola v celku náročná. Blato, kaluže vody, korene, miestami kamene. Šiel som o niečo pomalšie, nebol som si istý. Zjazd sa jazdí pomaly aj cez deň, nie ešte v tme. Vyjazdené koľaje s pieskovým podkladom sú nebezpečné. K tomu je tu ešte brána. Šlo sa na brzdách, nech nikde nespadnem. Cez lúku sa ide plný plyn. Len pozor, v zákrute opäť na brzdy.

Prechádzam nad potokom. Tu je blato asi stále. Posledný štrkový úsek a som v Zlatne. Napravo vidieť obrys kopcov. Vydychujem sa pri pouličnom osvetlení v dedine. Prvá časť lesa za mnou. Neuvedomujem si zatiaľ nič. Prechádzam vedľa starého ihriska. V hlave myšlienky, tu začínajú všetky strašidelné príbehy. Posledné svetla sa strácajú ako letím lesom. Všade šum, zvuky, pukanie, praskanie. Spievam si hlasno, tlieskam. Šliapem do pedálov sviežo. Adrenalín sa zvyšuje čim som hlbšie v lese. Viem, nie som tu sám. Srnky, možno aj muflóny, zajace, líšky, mačky mi prebiehajú cez cestu ako na bežiacom páse.

Sústredenosť je vysoká, tak isto ako adrenalín v tele. Jazda v tme ma výhody. Jedna z nich, nevidno kopce nemôžem sa na ne pripraviť. Jednoducho prídu. Prechádzam hlavnou križovatkou v lese, kde sa cesty rozchádzajú odbáčam na Kľačany. Nenáročné stúpanie, v strede kopca sa obchádzajú jamy. Míňam odbočku na Čierny hrad, opäť v hlave strašidelné myšlienky o strácaní ľudí, tento krát zo známeho portálu o Tríbeči.

Cestou po starú osadu Kľačany je zjazd. Len niekde tesne pred odbočkou je rampa. Sem tam ju niekto zamkne. Dávam pozor, pozerám pred seba, vyhýbam sa ako tak jamám na ceste. Rampa je otvorená. Letím čo to dá. Na lúke prichádza hmla, vysoká asi do dvoch metrov. S mesačným svitom pôsobí hrozivo. Cítim sa ako zo známej knihy o pohorí Tribeč.

Prichádza krátke, nenáročné stúpanie na Kompanovu. Les je tu hustejší, rušnejší. Mám zvláštne pocity. Ak niečo vybehne, som bez šance reagovať. Myslím, že odtiaľto nie je šanca na únik. Nepremýšľam radšej ďalej, pridávam do pedálov, aj do spevu. Moje melódie sú falošné, ale hlasné. Prichádzam k poslednej zákrute pred rovinkou k odbočke. Stretávam sa s niečím väčším.

Netuším, čo je to zviera. Jedno viem, nie je to srna, ani muflón. Zvuky utekajú odo mňa. Hlasno vydychujem, dýcham, opäť zrýchľujem. Nahováram si, že to bol najväčší jeleň v lese. Pri odbočke vidím svetlá auta. Stretávame sa. Auto opäť dáva prednosť. Poďakujem. Pán v aute mi ukazuje gesto, myslím že povzbudzoval. Len ešte chvíľku po strete ostáva stáť.

Prichádza križovatka Velčice, Kostoľany pod Tribečom. Nebláznil som už viac. Ide sa na Velčice. Je tu lepšia cesta, zjazd a už len pár minút do civilizácie. Nejazdím tadiaľto často. Mám radšej cestu na Kostoľany. No prvý krát po tme v hore to bolo dobré rozhodnutie. K tomu som nevedel ako dlho vydrží predne svetlo. Adrenalín v tele lietal naozaj vysoko. Bolo mi teplo. K tomu zjazd dole kopcom sa zdal miestami, ako keby idem mierne do kopca.

Zjazd prišiel o trochu neskôr. Šiel som na istotu, pomalšie. Cesta sa vlní, sú tu zákruty. Chcem zostať bez pádu. Všetko pôsobí inak po tme, k tomu tu pobehuje zver. Stále je sústredenie vysoké. Len tie Velčice nie a nie prísť. Možno, už za zákrutou. Čas sa zastavil a cesta predlžila.

Posledná tribečská srnka prebehuje cez cestu. Vidím svetlá. Velčice, vydychujem si. Prichádza pocit radosti, nadšenia. Míňam domy, oproti idúce auto. Nikde nikoho. Vstupujem do ďalšieho tmavého úseku Velčice – Sľažany po starej poľnej ceste. Pozerám na Zobor. Premýšľam či je niekto na pešej, alebo na námestí v Nitre. Tma už nebola taká strašná. Naokolo svietili pouličné lampy z okolitých dedín. Ešte zopár zajacov prebehlo cez cestu. Som v Sľažanoch. Strach a adrenalín je z tela definitívne preč.

Posledný úsek Sľažany – Tesárske Mlyňany vedľa skleníka. Cesta je v horšom stave. Ale pri trochu pozornosti sa dá prejsť aj po tme. Takmer prichádza prvý stret so srnkou. Išlo sa tvrdo na brzdy. Našťastie si to v poslednej chvíli rozmyslela a vracia sa späť do pola. Výhľad je odtiaľto skvelý. Vidieť okolité obce, Zlaté Moravce. Ešte stále pozornosť funguje, dole kopcom pred Mlyňanmi sú v ceste diery. Vychádzam nad R1-tku. Zastavujem, pozerám na auta. Vidím v diaľke obrys hôr odkiaľ idem. Hovorím si, vrátim sa. No lepšie vybavený, s lepším svetlom.

Bola to jazda o prekonaní vlastného strachu, utíšení príbehov, ktoré za zlomok sekundy dokáže vymyslieť hlava. Výjazd sa mi páčil. Zažil som tribečské lesy prvý krát na farebnú jeseň, s dažďom, hmlou, so snehom, na jar, v horúcich letných dňoch a teraz to bola s tmou. To je za nami prvý rok, čo sa poznáme tak bližšie.

Cely okruh je nenáročný, zvládne ho každý. Možno s rozdielom prejdeného času a počtom prestávok. Priznám sa. Boli dni, keď som sa na týchto miestach cítil viac sám cez deň, ako vtedy večer. Myslím, že večer a tma sú náročné v každej hore. No je fajn sa pozrieť na svoje strachy a skúsiť ich prekonať. Niečo sa určite naučíme. Niekedy dávno, keď sa ku mne dostala najznámejšia kniha o pohorí Tribeč povedal som si, že tam nikdy nepôjdem.

Vchádzam do Mlynian a som skoro doma. Na svetle sa rozsvecuje červená kontrolka. Mám pár minút. Opäť pridávam do pedálov. Hovorím si ak to nestihnem, budem svietiť telefónom. Stihol som. Pristávam, parkujem, odopínam sa. Prichádza nával emócii a úsmev. Myslím, že toto bol jeden z najlepších tréningov do teraz.

Veľký svet

23. marec 2022 Michal Boťanský Cesta poznania

Za posledné obdobie sa mi stali dve udalosti, ktoré so mnou otriasli. Prvá bola divá jazda dole Čertovicou na bežkách a radostný výkrik, ako som jazdu ustál. Druhá bola schôdzka s osobou z minulosti, ktorú mám veľmi rád. Ach tie city, ale aj to som ustál.

Som niekde na ceste, hľadám miestu kaviareň, v ktorej som nikdy nebol. Meškám, lebo zas niečo. Mám strach, nevnímam nič. Celé to je zvláštne, nachádzam sa vo svete, do ktorého nepatrím. Možno by som aj mal. Chcem byť radšej na kopci, stavbe, s tímom, porade a riešiť. Jednoducho, byť na miestach, kde ako tak tuším, čo sa môže stať. Samozrejme, každý deň sa dostávame ako tím do nových situácií, mimo toho, čo poznáme. Viem, čo je bolesť, bezmocnosť, ale poznám aj radosť z víťazstiev či podarených maličkostí. Na veľké víťazstvá zatiaľ čakám.

Kaviarne, hotely, reštaurácie akosi nenavštevujem. Mám svoje obľúbené miesta kam chodím na obed, večeru. Zvyčajne sám alebo s kolegovcami. Všetky takéto miesta sa mi spájajú s minulosťou, ľuďmi, s ktorými sme niečo mali budovať. Lenže vo všetkých tých oblastiach som vtedy zlyhal, preto sa im aj vyhýbam. Nerád si pripomínam a obnovujem minulosť. Veď sem-tam nejaký ten cit, spomienka tam ešte je.

Sú ľudia, ktorí nám pripomínajú, čo všetko nemáme a nie sme. Potom sú tí, čo hovoria o tom, čo všetko môžeme mať a čím všetkým sa môžeme stať. Neznášam kritiku, tých, čo mám okolo majú teórie. Tí, čo sú svetelné roky dopredu nekritizujú, skôr poukazujú na možnosti, pohľady. Ľudia, čo sú naozaj ďaleko a majú to v mysli upratané sú fantastický navádzači, inšpirátori. Takmer každý má vo svojom okolí jedného. Len nie každý z nás je ochotný sa od nich aj niečo priučiť.

Snívam o veľkom svete. Bojím sa ho, je tam veľmi veľa nástrah, nepoznaného, kto vie čoho ešte. Preto sa vyhýbam všetkému, kde by takáto príležitosť mohla vzniknúť. Možno som bojko alebo si iba nahováram. Ruku na srdce, ak sa budeme na mne smiať, smejme sa. Skúsme sa každý sám seba opýtať, aké sú naše strachy, či by sme boli schopný povedať príležitosti áno.

Mám taký pocit, že to, čo žijeme sa skladá z mnohých kúskov, ktoré do seba sem-tam zapadnú, inokedy sa odrazia, následne letia odkiaľ prišli. Niektoré sa vrátia, aby sa pokúsili zapadnúť znova. Iné zas vyhľadávame my, aby sa vrátili a skúsili to ešte raz.

Kaviareň, minulosť, veľkí ľudia, vlastné city, emócie. Totálny chaos, zmätok, nechuť pokračovať ďalej, žiadne východiskové možnosti. Veď nejako bude. Navštevujeme najlepších kamarátov, psychológov, koučov, skúšame hľadať budúcnosť v kartách, číslach, v znameniach. Niektorí z nás zapadli skoro, tí druhí o niečo neskôr. Obe skupiny prídu raz do cieľa, len jednej bude chýbať to a druhej zas tamto. Nech je to ako chce, je veľmi veľká pravdepodobnosť, že nikdy nebudeme spokojní a vždy nám bude niečo chýbať.

Čo je to ten veľký svet? Je to miesto, kde vznikajú príležitosti, ktoré menia asi všetko. Takmer všetko začína v neznámej kaviarni, reštaurácií, cukrárni. Či ide o prvé rande, pracovnú schôdzku alebo zahnať chuť na koláčik. Vždy tu je niekto, kto nás istým spôsobom postrčí ďalej, no najčastejšie sme to my sami. Taktiež vždy sa nájde niečo, vďaka čomu nemusíme byť spokojní. Život je krátky alebo dlhý, budem spokojný, nespokojný? Ľutovať sa alebo s tým niečo spravím? Otázok je mnoho, správne odpovede sa zvyčajne dozvedáme s odstupom času. Nezabudnime, je ľahké ukazovať na druhého prstom. Tak isto nikdy nevieme, kto nám dá vstupenku do veľkého sveta.

Hranice

2. marec 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je sobota poobede, mám za sebou posledné dva zjazdy. Sneh je pomalší ako je zvykom, točím posledné zábery a prichádza rýchla jazda dole kopcom. Mám tvrdé nohy, cítim únavu a nachvíľu sa pozerám pred seba. Vidím strmú zasneženú šikminu, ktorú mám prejsť. Prepadá ma panika, naberám rýchlosť. Nie som taký dobrý, aby som ustál ten zjazd. Celý sa trasiem, cítim rýchlosť, prichádza panika, cítim, že môžem spadnúť. Naberám silu, hovorím si nahlas: „Dýchaj, pozeraj sa len pár metrov pred seba, buď tu a dáš to.” Cítil som, ako snehový koberec miestami bol ľadový, rýchlosť bola šialená, bežky si robili, čo chceli. Ustal som to, prichádzajú radostné výkriky, uspokojenie, eufória. Pre mňa jeden z najťažších zjazdov na bežkách je za mnou.

Som začiatočník, amatér na život a mnohým ostatným oblastiam vôbec nerozumiem. Snažím sa mať prehľad, čo sa deje okolo. Keď niečo neviem, pýtam sa, hľadám a používam intuíciu. Často sa dostávam do situácií, keď naozaj neviem, nepoznám, nechce sa mi. Je to zábava prekonávať sa. Rád zažívam situácie, v ktorých som pred tým nebol.

Áno, chcem od života, ale aj seba viac. Nepoznám cestu, kopce, príležitosti, nástrahy. Skúšam, cítim bolesť, radosť, napätie, zábavu, výzvy. Páči sa mi, keď prichádzam postupne na ďalšie kroky, informácie, vedomosti, skúsenosti. Ak sa pozerám pred seba, nevidím všetko, skôr dostávam závrate z tých vzdialeností, pohorí, zákutí. Všetko sa na prvý pohľad zdá ako nedosiahnuteľný cieľ.

Niekedy sa mi to všetko javí, ako keby som sa ja sám obmedzoval, zabrzďoval. Vyberám si občas príbehy, ktoré nie sú pravdivé, skôr ospravedlňujú moju nečinnosť, neschopnosť, slabú vôľu, nevedomosť. Rozprávam si ich s takým presvedčením, aby som pred sebou vyzeral dobre.

Netuším, ako to majú druhý, no sem tam sa pristihnem, s vytváraním vlastných prekážok, hraníc, strachov. Lenže, čím viac im uverím, tým horšie výkony podávam vo všetkých oblastiach. Nevravím, že neexistujú, skôr je dobre o nich vedieť, ale nie všetko sa nám aj stane.

Vytváram si hranice, ktoré neexistujú a čo je najhoršie, že im uverím hneď pri prvých príležitostiach. Nedávam si žiadnu námahu preveriť ich. Pri skúškach, výzvach, ale aj pri bežných cestách najskôr spanikárim a až po čase sa pozriem pár metrov pred seba a zistím, že možno to celé trasie, ale nespadnem trebárs z bežiek. Žiaden zjazd nebude nikdy lepší, len ja sa musím zlepšiť v technike bežkovania. Tak isto vnímať, kam sa pozerať a čo dokážem v tejto chvíli zmeniť, ovplyvniť, vylepšiť, ustáť.

Len prosím ťa, nezostaň na tom istom mieste

26. január 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Jeden z mojich strachov bol, že nepatrím do žiadnej partie skupiny ľudí. Vždy som si robil svoje, len nejako sám. Aj keď stále mám okolo seba tím. K tomu tu bola moja potreba zaradiť sa niekam. Tak nejako sa tak aj z časti stalo. Lenže nakrátko prišlo uvedomenie, že nie je všetko tak, ako sa zdá. Skupina ľudí, do ktorej som sa dostal, ma zrazu nebavila, nerozumel som im. Tak som šiel k ďalšej, ďalšej a potom k ďalšej.

Pamätám si na deň, keď som urobil jedno z najťažších rozhodnutí a vybral sa cestou, ktorá bola pre mňa neznáma. Nevedelo sa nič, len tu bol akýsi pocit. Od toho dňa putujem na svojich cestách akosi aktívnejšie. Mám rád menej rozprávať, viac konať, nezavadzať, vedieť sa zohnúť, vyhrnúť rukávy a popritom sa pekne usmiať na kameru.

Mám rád pohyb, tvorenie, kreativitu, tiež sa nebojím priložiť ruku k dielu. Život je pre mňa akési poslanie, kde má byť hlavným zmyslom spoznávanie, objavovanie a uvedomovanie, že vlastne môžem (niečo budovať). Chcem mať pocit, že niečo tvorím, hýbem sa, rastiem. Viem o dôležitosti byť spoločenský, tak isto je raz začas dobré byť nachvíľu sám. Verím, že to, čo sa deje okolo, všetko so sebou súvisí a keď nie, tak nás to má zatriasť, aby sme nezaspali. Neviem, či je život krátky alebo dlhý, aj tak je to nepodstatné. Lamentovaním sa nezmení nič, teda aspoň vo väčšine prípadov.

Pozor, čo si želáme, pokojne sa to môže stať. Neskôr môžeme zistiť, že asi to nie je to, čo sme chceli. Mne sa to dialo s ľuďmi, s ktorými som chcel byť, miestami, na ktorých som bol, činnosti, ktoré som vykonával. Možno je niekedy fajn byť v úzadí, no vedieť, čo chceme. Veľakrát je to viac, ako sa pohybovať v prvej línii a tlačiť na pílu.

Vonkajšie vplyvy môžu na nás mať rôzne nároky. Lenže ak si sami nedefinujeme, čo chceme od seba, tak bude veľmi ťažké sa pohybovať vpred. Viacerí z nás zostávajú na tom istom mieste celý život. Možno s novým autom, domom, účesom, partnerom, kilami, priateľmi. Nie je zlé, byť na tom istom mieste, až na maličkosť. Nemusíme zistiť, aký je svet veľký a čo všetko sa okolo nás deje.

Tu nadväzuje môj druhý veľký strach. Zakotviť na tom istom mieste do konca života. Vlastne, je tu ešte jeden, väčší. Zostať tým istým človekom, akým som dnes. Priznám sa, je to des. Pohybujem sa okolo ľudí, ktorí majú vízie, tvoria, budujú nielen seba, ale aj svoje okolie a sú v neustálom pohybe. Všímam si ich rast, nielen výmenou áut, košieľ, mobilných telefónov, ale aj uvažovaním, vnímaním vonkajšieho sveta a silou ísť ďalej. Obdivujem takýchto ľudí, vyzvedám od nich inšpirácie, vedomosti, poznatky.

Každý z nás by mal robiť niečo, pohybovať sa, najlepšie dopredu. Byť produktívny, samozrejme dosahovať výsledky. Mnoho nástrojov máme okolo seba. Najčastejšie činky nájdeme pod posteľou, ak chceme pevné telo. Nahrávacie štúdio s prístupom na internet vo vrecku, ak chceme tvoriť. Našu myseľ nosíme stále zo sebou, tá, že vraj dokáže aj nemožné. Je toho oveľa viac.

Ak chceme zostať na tom istom mieste, nie je na tom nič zlé. Všetko má svoje plusy/mínusy. Ak sa rozhodneme vykročiť do neznámeho, môžeme si rozbiť koleno, buchnúť lakeť, či zlomiť nos, ale aj objaviť doteraz neobjavené. Len prosím, nezostávajme tými istými ľuďmi, svet sa mení, je naozaj dôležité sa hýbať tak trochu s ním. Veď ruku na srdce, dnes koňa s jazdcom na križovatke v meste nestretneme. Máme mnoho možností, ako sa stať lepšími. Taktiež si dajme pozor, čo si želáme, lebo nie všetko je pre nás. Ak zlepšíme seba, zlepšíme svet, a to by malo byť na prvých miestach v spoločenských hodnotách.

O začiatkoch.

22. máj 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Námet na nasledujúci článok vznikol na porade nováčikov, na ktorej sme rozoberali začiatky. Nie moje, ale ich. Konverzácie, ktoré sme viedli, boli podľa všetkého založené na ich nevedomosti a strachu. Čo je prirodzené, pretože väčšinou, keď vstupujeme do novej kapitoly, tak sa ocitneme v nepoznanom, a to nás pre nejaký dôvod brzdí alebo len nechceme vyzerať pred ostatnými, že nevieme.

Bavili sme sa o práci, prístupe a o aspoň sa pokusiť vystreliť na bránku. Podľa všetkého nejaký čas zoberie pokiaľ začneme rásť a spozorujeme na nás prvé zelené lístky. Píšem obrazne. Vraví sa, že bambus potrebuje niekedy aj päť rokov, aby zo semiačka vyrástla zdravá zelená rastlina. Je však potrebné ho zalievať každý deň, kypriť zem. Ak zabudneme na prísun vody, čo i len jeden deň, môžeme začať od začiatku s novým semienkom.

Ak sa pozriem na seba, taktiež som začínal, tak trochu tuším, aké je to byť na začiatku, nič nevedieť, mať strach, vyzerať pred okolím za idiota. Pamätám si na obdobie, keď sa mi kamoši smiali, že nikdy nič zo mňa nebude, aby som nevymýšľal a vykašlal sa na to. Keďže moje okolie malo na mňa veľký vplyv, trvalo mi obrazne povedané cele storočie, aby som sa vymanil z jeho nadvlády.

Motivačné kecy, priorizuj, maj cieľ, usilovne pracuj, nevzdávaj sa, buď disciplinovaný, majú naozaj niečo do seba. Vedia výborne slúžiť a dostať nás tam, kam chceme. Samozrejme sa od nás očakáva pot, drina, usilovná práca, extra kroky, prístup, strely na bránu a neskôr aj výsledky. Tu nezabudnime na semienko bambusu: každodenné úsilie môže byť o niekoľko rokov ocenené obrovským rastom, lepšie povedané, skvelým životom.

Šancu dostaneme, len by sme mali ukázať, že to naozaj myslíme vážne. Vraví sa, keď uvidíme človeka s nadváhou v posilňovni, treba ho podporiť a nie sa na ňom smiať. Túto myšlienku je dobré aplikovať aj v iných odvetviach. To, ako dlho budeme mať nadváhu, nevedomosti, stáť na začiatku, záleží od nás. Nech robíme čokoľvek, bude nutné roztočiť akési pomyselné koleso, a to zoberie veľa energie, času a mnoho ďalších maličkostí.

Odvaha mať svoj štýl, vykročiť napriek čudným pocitom strachu, spotiť sa, zašpiniť a vyzerať popri tom ako amatér neznie dvakrát vábivo. Je prirodzené, že mnoho ľudí nás pošle kade ľahšie, či budeme predávať voňavky, poistky, domy alebo výživové doplnky. Na začiatku nebude nič, ani rešpekt, vedomosti, skúsenosti, kontakty a už vôbec nie peniaze. Áno, môže byť ťažšie pracovať po večeroch ani nevedno na čom, čo nám nedáva hneď význam a celý svet sa javí ako by šiel úplné iným smerom. Môžeme uveriť, že sme sa zbláznili alebo dať si šancu, možno dve, tri, desať. Spravíme milión chýb alebo nájdeme milión ciest, ako to nepôjde. Chyby sú akési školné, ktoré každý musí zaplatiť.

Keď sa život rozbehne presne ako zo životopisov úspešných ľudí, zistíme niekoľko vecí. Mnoho ľudí z nášho okolia nás nebude chcieť mať viac vo svojich životoch, nebudú sa k nám ani priznávať, budú nás obchádzať a kúpia od niekoho iného. Zažijeme novú bolesť, ale aspoň zistíme, kto je skutočný priateľ. Skutoční kamoši kupujú jeden od druhého, podporujú sa. Preto nezabudnime, kto stál, stojí pri nás, keď kurz našej lode mieri na ľadovec.

Z vlastnej skúsenosti viem, že začiatky sú vždy ľahšie, keď máme okolo seba tím ľudí, ktorí sú oporou. Takisto je skvelé, ak máme šťastie a máme sa od koho učiť. Na druhej strane dobrá správa je, keď sa nemáme o koho oprieť, či sme zatiaľ nenašli mentora, učiteľa, múdreho uja, máme k dispozícií bezplatné vzdelávacie programy a sociálne siete. Tam vždy nájdeme niekoho, kto sa s nami stretne a povie nám svoj príbeh.

Aj dnes začínam, učím sa, čo je kreativita, dokumentovanie, uzávierka, ISO, kompozícia, riešim význam slov, predaj, zisťujem, kde je pozornosť, aké sú možnosti. Mám prácu, popri nej píšem články, točím svoju šou, publikujem na sieťach moje príbehy. Viem, že tam vonku sú nepredstaviteľné možnosti pre každého z nás. Takisto viem, že ako v minulosti ma nevedomky obmedzovalo moje okolie, dnes sa nevedomky limitujem sám. Robím na prvý pohľad malé bezvýznamné kroky, pokusy, chyby. Dopredu ma ženie zvedavosť, resp. zistenie, čo je tam ďalej.

Prečo píšem o začiatkoch? Lebo možno dnes večer k nám príde nová príležitosť. Pred tým, ako ju zmietneme zo stola, zoberme si chvíľku, popremýšľajme, či by nás náhodou takáto ponuka mohla priniesť na tie miesta, o ktorých tajne snívame. Nezabudnime, že môžeme začať aj popri práci, ktorá nás živí.

Riskovať.

10. október 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

„Sedím na gauči, pozerám telku, jem čipsy a zisťujem, že mám 27 rokov a môj život je nejaký čudný. Keď zostanem doma, nič sa mi nestane, budem v bezpečí, no zvažujem, že by som mohla ísť von.“ Asi takto nejako začala neskutočne dlhá textová správa, ktorú som dostal od kočky, ktorá je členom tímu, v ktorom pôsobím aj ja. Na správu som neodpísal. Zavolal som jej.

Žijeme v dobe informačnej, je pretlak takmer všetkého, inovácie prebiehajú neustále, milión návodov na všetko. Otvoríme internet, informácie, ideme na wecko v nákupnom centre, informácie, zapneme telku, aj tam sú informácie a ešte keď spustí večer suseda, uff. Čím viac informácií, tak lepšie alebo horšie? Nevieme, ale už v minulosti významní filozofi nás nabádali, ako je dobre nevedieť, ale neprestať zisťovať. Takže, čo je správne?

Návodov, názorov, pohľadov je dnes toľko, že je mimoriadne náročné povedať, čo je správne a čo nie. Isté máme len jedno, ak nič neriskneme, s najväčšou pravdepodobnosťou nezískame nič. Podstúpiť riziko, neznamená hneď úspech, ale aj získanie nových skúseností, zažitie nových zážitkov, spoznanie nepoznaného a tak isto je nutné počítať s možnosťou zlyhania.

Nie vždy máme dôvod niečo zmeniť v našom živote. Vlastne netušíme aký výhľad je z kopca, na ktorom sme nikdy neboli, to zistíme, až keď naň vyšľapeme. No ak vykráčame trebárs na ten kopec, nebude to len o výhľade , ale aj o prekonaní samého seba. Dôvod na zmenu teda môžeme nájsť po ceste. Možno sa budeme musieť nejaký čas prekonávať, kráčať s bolesťami, najľahšie, čo môžeme spraviť, je vzdať sa. Neuvidíme výhľad, nebudeme poznať cestu, nedostaneme skúsenosť.

Bolesť, strach, pot, k tomu aj risk jednoznačne patrí do našich životov. Nezabudnime, ak by všetko malo byť bezpečné, mnoho z nás by dnes nebolo tu. Dieťa sa potrebuje buchnúť, aby zistilo, ako chutí bolesť, potrebuje zažiť úspech, aby vedelo, ako chutí radosť. To isté máme v dospelom veku, potrebujeme sa udrieť, aby sme nezabudli na bolesť, takisto by sme mali zažiť úspech, aby sme nezabudli, aké je to radovať sa.

Mnoho ľudí riskuje, ešte viac neriskuje. Hrať život na istotu, je istá výhra (isté výhry nebývajú najvyššie), no hrať život s riskom má úplne iné možnosti. Nie je dobré príliš riskovať, ale takisto nie je dobré byť príliš v bezpečí.

Hovorí sa, že tí ľudia, ktorí sa nestarajú do druhých a hladia si svojho sa dožívajú vysokého veku. O tom, či riskovať alebo hrať na istotu, nechajme na každého z nás. No ak v tom druhom uvidíme niečo viac, jemne to naznačme. A keď vidíme, že to ide tam, kam nemá, tak trebárs toho človeka nakopajme, ale nie preto, aby sme ho zastavili, ale iba jemne mu upravili smer. No, to robme len v tom prípade, že sme niečo také zažili.

Mať možnosť a pritom ohroziť rodinu, kamošov, tím, seba, vôbec nevadí, keď sa popálime. Len nezabudnime na štípanie, to sa nejaký čas hojí. Takisto, ak chceme niečo risknúť a naše okolie nás nepodporuje, lebo nás chce ochrániť pred možným neúspechom, zlyhaním, či dokonca obrovskou celoživotnou výhrou, tak budeme musieť takéto okolie skôr, či neskôr opustiť.

Každý z nás môže mať lepší život, no ten zvyčajne začína vyšľapaním na kopec. No pred tým skúsme rozložiť svoje portfólio alebo sily tak, aby sme vydržali šľapať čo najdlhšie.

Strach a motivácia

2. august 2017 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Od života dostávame mnoho rán, niektoré bolia viac, iné ešte viac. Často sa zamilujeme do nesprávnych ľudí, dáme sa dokopy s biznisom, ktorý viac odnesie ako prinesie. V práci sa snažíme, nikto si nás neváži, hm a ešte k tomu doma všetko upraceme a náš partner si to vôbec nevšimne.

Áno, životných okolností, tlakov, ktoré dennodenne zažívame, je mnoho. Milión techník na nás vykrikuje z internetu, presne pozná riešenie našich problémov, k tomu, ak sa zaregistrujeme teraz, získavame špeciálnu cenu, k tomu stostranový e-book s radami zadarmo. Žiadnu z týchto technik netreba spochybňovať, mnoho z nich je funkčných a nápomocných. Tak isto v smetiaku nájdeme dobré jedlo, len komu sa chce prehrabávať všetky tie smetiaky.

Vždy máme dve možnosti, prvá – sadneme si do kúta s plačom, začneme obviňovať celý svet, ľudí, partnera, spoločnosť, či toho suseda, ktorý mal zas šťastie. Druhá možnosť je, že stým niečo spravíme. Obe majú svoje výhody, no pri tej prvej sa naozaj nič nezmení.

Hovorí sa o tom, že existuje 12, 19,100, či 257 vrodených strachov, samozrejme, na prekonanie každého existuje príručka. Čo je viac ako isté, že zabíja, ničí, teda, ak sa mu nechá voľná ruka. Na druhej strane vie byť mimoriadne nápomocný. Trebárs, ak sa rútime rýchlo po rovinke autom a na jej konci je zákruta, tak, ak máme strach, pribrzdíme.

Jihm Rohn povedal: “Ak máme kamoša idiota, namotivujeme ho, tak máme namotivovaného idiota.” Častokrát je to viac ako pravda, keď sa pozrieme na našich kamošov, ktorí začínajú s novým biznisom. Ruku na srdce tí z nás, ktorí si tým neprešli. Motivácia je skvelá, teda ak s ňou vieme pracovať.

Kombinácia strachu a motivácie vie v našich životoch spôsobiť doslova zázraky, teda ak nebudeme sedieť s nimi kúte, tam to ide ťažko. Hovorí sa, že život je o prekonávaní prekážok a seba. Bojme sa koľko chceme, k tomu v sebe nájdime motiváciu, aby sme stlačili ten veľký červený gombík na kamere, zdvihli telefón, šli na stretnutie, predstavili svoj projekt kamošom, či povedali tej krásnej babe, že sme do nej.

Všetko, čo tu je napísané, poznáme. No presne vtedy, keď to máme spraviť, akosi zabudneme na malý okamih na toto všetko. Radšej si zbehneme do obchodu kúpiť knihu ako to prekonať. V múdrych knihách sa píše: prvých dvadsať sekúnd je najťažších. Takže radšej vyzerať dvadsať sekúnd ako blázon, ako celý život si nadávať, že som to mal spraviť.

Mať strach je skvelé, mať motiváciu je bláznivé. No jedno bez druhého funguje ťažko. Do kúta plakať môžeme ísť kedykoľvek. No predtým skúsme dvadsať sekúnd vyzerať ako blázon, aspoň raz do mesiaca. Čo sa zmení? Všetko. Spoznáme nových ľudí, miesta, spoznáme čoho sme schopní, prekonáme sa. Je super pozrieť sa za seba a povedať ,,A tak som sa báál.”

Vlastná značka

26. júl 2017 Michal Boťanský vízie - Všetko

O potrebe vybudovať vlastnú značku dnes rozprávajú naozaj všetci, je toho plný internet, mnoho kníh, kurzov, koučov, mentorov.

Stretávanie s ľuďmi nebolo nikdy jednoduchšie ako dnes. Zmeniť svet nebolo nikdy jednoduchšie tak, ako dnes. Vytvoriť prelomový produkt, službu, nebolo nikdy tak jednoduché ako dnes. Mantry, predpovede, rôzne ďalšie kecy o tom, aký je život krátky, rýchly, nespravodlivý, sú pravdivé, teda pre tých z nás, ktorí im veria.

Budovanie svojej značky je omnoho jednoduchšie ako v minulosti. Vo svojich vreckách nosíme celé nahrávacie štúdio, pripojenie na internet, k tomu je okolo nás kopa inšpirácie. Máme dva svety, online svet, ale aj reálny svet. Môžeme budovať značku v jednom, druhom, ale aj v oboch zároveň.

Mnoho firiem, jednotlivcov sa dnes správa ako mamuty pred vyhynutím. Ignorujú možnosti, ktoré máme. Používajú zastaralé nástroje, sú pekne zamaskovaní v nových naleštených autách, v sexi oblečení a ich príjmy sú z činností, ktoré spravili v minulosti, pred 5 či 10 rokmi.

Inovácie, sledovanie trhu, tvorenie a dokumentovanie. Ľudí už nezaujíma, že máme toho veľa, nestíhame. Chcú mať pri sebe ľudí, ktorí im dajú konkrétne riešenia, ukážu im možnosti, namiesto slov im ukážu snahu s výsledkami.

Značka – to je viac ako meno firmy, produktu, služby. To je to, čo robíme, ako sa správame, čo robíme navyše, kde sa pohybujeme a v neposlednom rade to, čo tvoríme pre druhých. Dôležité pravidlo, ktoré platí, je, ak budujeme svoju značku – to, čo robíme online, robíme aj offline. Platí to aj opačne.

O tom ako je dnes ťažké mať čas, dodržať svoje slovo, vieme všetci. Tak isto vieme, že s klientom budeme sedieť my, nie firma za ktorú sa schovávame. Nového spolupracovníka donesieme do firmy my, nie spoločnosť, pre ktorú pracujeme.

Lebo ak by to tak bolo, tak tie naše spoločnosti nás nepotrebujú ani na prácu s klientom a už vôbec nie na nábor nových spolupracovníkov. Teda pokiaľ nepracujeme pre obrovské svetové spoločnosti, ku ktorým sa hlásia desiatky, ale aj stovky ľudí.

Sociálne siete, webové stránky, bloggovanie, nahrávanie videí, školenia, koláčikové párty, spoločenské akcie, naša práca, to všetko je súčasť budovania značky. Ak ignorujeme jedno alebo druhé, čaká nás zánik, možno pomalý, ale čaká.

Naši klienti, spolupracovníci, kamoši, chcú vidieť zákulisie – ako sa to tvorí, robí. Chcú vidieť, čím prechádzame, ako sa usmievame, mračíme, reagujeme v napätých situáciách, zvládame stres, tešíme sa z úspechov. Čo chcú najviac, je, čo im my prinesieme do života a ako im ho zlepšíme.

Príbeh, dokumentovanie a tvorenie by malo byť pre nás prirodzenou súčasťou našich životov. Je úplne jedno, či sme študenti, či máme zamestnanie, alebo máme veľkú zabehnutú firmu. Začnime teraz. Áno kritika bolí, používanie nových postupov, vecí bolí. K tomu my ľudia máme tendenciu “pomáhať” iným hneď ako sa “rozleje mlieko”.

Ty robíš skvelé koláčiky, ja viem robiť super foto, spojme sa. Spolupráca, podpora, to je budovanie značky. Hashtagmi si značku nevytvoríme. Nahoďme si hrubú kožu, neberme si k srdcu každého, vyhrňme si rukávy a poďme na to. Hry na schovávačku už dnes neplatia. Hneď ako budeme dobrí, ľudia nás začnú oslovovať sami.

Ty si značka, môžeš byť najlepšia značka na trhu. Teda ak si uvedomíš, že si značka 24/7/365, hej, aj v Chorvátsku na pláži.

Príliž veľké riziko

17. júl 2017 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Michaaal, chýba Ti v článku dĺžeň, dva ypsilóny si netrafil, tie čiarky píšeš ako koktavý. Vo videu rozprávaš nespisovne a slabo Ťa počuť. To, čo robíš, k ničomu nevedie, veď pozri sa na čísla, výsledky. Stojíš na jednom mieste, alebo sa pohybuješ v kruhu.

Takto začínajú často rozhovory s mojimi kamošmi (našťastie nie so všetkými). Som na nich naštvaný, volajú ma na stretnutia, lebo mi chcú pomôcť, čistia mi žalúdok, poučujú ma, dirigujú, mudrujú a tvária sa, že sú najmúdrejší na svete. Mám ich rád, sú to skvelí ľudia, teóriu ovládajú skvelo, niektorí z nich majú aj lepšie auto, či dom. No často tam vonku žijú z minulosti.

Hovorím im – poďme spolu tvoriť, makať, spojme sa, chyťme príležitosť za jeden koniec, dopĺňajme sa. A tak počúvam, že toto nie je pre nich, toto robí už každý, že na takéto nemajú čas, nechcú vyzerať ako blázni, lebo čo im prinesie fotografia kvetinky, cesty, či kombajnu, koľko na tom zarobia, kedy, chcú žiť teraz a ísť na dovolenku.

Pre mňa je toto dlhodobá hra. Možno zatiaľ výsledky nie sú jednoznačné. Áno som unavený, áno som hladný, áno ľudia sa na mne smejú. Niekedy nie sú žiadne lajky, či zdieľania, telefonáty, či pozvania na večeru. Hýbem sa, pokračujem v práci, v tvorení, v skúšaní. Stretávam sa s ľuďmi, ktorí ma podporujú a aktívne hľadám ďalších ľudí, ktorí ma podporia.

Je úplne jedno, či si šéf, upratovačka, sused, starosta. Dnes máme silu podporiť jeden druhého jednoduchým spôsobom, či už na sociálnych sieťach, priateľským rozhovorom, textovou správou alebo telefonátom. Ak nebudeme podporovať svojich ľudí, teda ľudí okolo nás, nájdu si niekoho iného, kto ich bude podporovať a toto je príliš veľké riziko, ktoré dnes je, nech ide o kamoša, kolegu, podriadeného, frajera, alebo manželku.

Všímate si ako všetci hlásajú o tom, že si musíme šetriť na dôchodok/TU/ taktiež o tom, že nemá kto pracovať? My ľudia sme usilovní, chceme pracovať, jasné, vždy sa nájdu výnimky. Chceme pracovať pre ľudí, ktorí si nás vážia, podporujú. Chceme spolupracovať s tými, ktorí si naše vedomosti, snahu, úsilie vážia.

Nemáš výsledky, nekamarátim sa s tebou, toto patrí do deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Všetci máme obdobia, keď ide všetko po masle, ale aj obdobie, keď nejde nič tým správnym smerom.

My ľudia chceme pracovať pre tých, s tými, ktorí nás podporia, aj keď má naša loď roztrhanú hlavnú plachtu. Lebo potom si môžeme povedať, že sme to dali spolu. Nemusíme isť veľmi hlboko do psychológie, ezoteriky, či pozitívneho myslenia, aby sme pochopili, že ak podporíme, dostaneme podpory niekoľkonásobne viac.

Každý z nás je dobrý v niečom. Spojme sa, doplňme sa a rýchlejšie sa spolu dostaneme k našim vysnívaným životom.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter