Jeden z mojich strachov bol, že nepatrím do žiadnej partie skupiny ľudí. Vždy som si robil svoje, len nejako sám. Aj keď stále mám okolo seba tím. K tomu tu bola moja potreba zaradiť sa niekam. Tak nejako sa tak aj z časti stalo. Lenže nakrátko prišlo uvedomenie, že nie je všetko tak, ako sa zdá. Skupina ľudí, do ktorej som sa dostal, ma zrazu nebavila, nerozumel som im. Tak som šiel k ďalšej, ďalšej a potom k ďalšej.
Pamätám si na deň, keď som urobil jedno z najťažších rozhodnutí a vybral sa cestou, ktorá bola pre mňa neznáma. Nevedelo sa nič, len tu bol akýsi pocit. Od toho dňa putujem na svojich cestách akosi aktívnejšie. Mám rád menej rozprávať, viac konať, nezavadzať, vedieť sa zohnúť, vyhrnúť rukávy a popritom sa pekne usmiať na kameru.
Mám rád pohyb, tvorenie, kreativitu, tiež sa nebojím priložiť ruku k dielu. Život je pre mňa akési poslanie, kde má byť hlavným zmyslom spoznávanie, objavovanie a uvedomovanie, že vlastne môžem (niečo budovať). Chcem mať pocit, že niečo tvorím, hýbem sa, rastiem. Viem o dôležitosti byť spoločenský, tak isto je raz začas dobré byť nachvíľu sám. Verím, že to, čo sa deje okolo, všetko so sebou súvisí a keď nie, tak nás to má zatriasť, aby sme nezaspali. Neviem, či je život krátky alebo dlhý, aj tak je to nepodstatné. Lamentovaním sa nezmení nič, teda aspoň vo väčšine prípadov.
Pozor, čo si želáme, pokojne sa to môže stať. Neskôr môžeme zistiť, že asi to nie je to, čo sme chceli. Mne sa to dialo s ľuďmi, s ktorými som chcel byť, miestami, na ktorých som bol, činnosti, ktoré som vykonával. Možno je niekedy fajn byť v úzadí, no vedieť, čo chceme. Veľakrát je to viac, ako sa pohybovať v prvej línii a tlačiť na pílu.
Vonkajšie vplyvy môžu na nás mať rôzne nároky. Lenže ak si sami nedefinujeme, čo chceme od seba, tak bude veľmi ťažké sa pohybovať vpred. Viacerí z nás zostávajú na tom istom mieste celý život. Možno s novým autom, domom, účesom, partnerom, kilami, priateľmi. Nie je zlé, byť na tom istom mieste, až na maličkosť. Nemusíme zistiť, aký je svet veľký a čo všetko sa okolo nás deje.
Tu nadväzuje môj druhý veľký strach. Zakotviť na tom istom mieste do konca života. Vlastne, je tu ešte jeden, väčší. Zostať tým istým človekom, akým som dnes. Priznám sa, je to des. Pohybujem sa okolo ľudí, ktorí majú vízie, tvoria, budujú nielen seba, ale aj svoje okolie a sú v neustálom pohybe. Všímam si ich rast, nielen výmenou áut, košieľ, mobilných telefónov, ale aj uvažovaním, vnímaním vonkajšieho sveta a silou ísť ďalej. Obdivujem takýchto ľudí, vyzvedám od nich inšpirácie, vedomosti, poznatky.
Každý z nás by mal robiť niečo, pohybovať sa, najlepšie dopredu. Byť produktívny, samozrejme dosahovať výsledky. Mnoho nástrojov máme okolo seba. Najčastejšie činky nájdeme pod posteľou, ak chceme pevné telo. Nahrávacie štúdio s prístupom na internet vo vrecku, ak chceme tvoriť. Našu myseľ nosíme stále zo sebou, tá, že vraj dokáže aj nemožné. Je toho oveľa viac.
Ak chceme zostať na tom istom mieste, nie je na tom nič zlé. Všetko má svoje plusy/mínusy. Ak sa rozhodneme vykročiť do neznámeho, môžeme si rozbiť koleno, buchnúť lakeť, či zlomiť nos, ale aj objaviť doteraz neobjavené. Len prosím, nezostávajme tými istými ľuďmi, svet sa mení, je naozaj dôležité sa hýbať tak trochu s ním. Veď ruku na srdce, dnes koňa s jazdcom na križovatke v meste nestretneme. Máme mnoho možností, ako sa stať lepšími. Taktiež si dajme pozor, čo si želáme, lebo nie všetko je pre nás. Ak zlepšíme seba, zlepšíme svet, a to by malo byť na prvých miestach v spoločenských hodnotách.