Nejako sa sem tam prichytávam, že som sám. Či sa jedna o tréningy, alebo ďalšie aktivity v bežnom živote. Ak sa hlbšie zamyslím, tak naozaj väčšinu času trávim osamote. Vlastne toho času je miestami veľa. Tiež mám pocit, ako tak idem životom tak strácam príležitosti, ľudí, veci, možno aj čas. Veď ale o tom to je.
Život je jedna veľká záhada, teda to si myslím. Mnoho pravidiel, presvedčení nefunguje na všetko. Dokonca môžu nás spomaľovať, odkláňať od toho najlepšieho. Veď skúsme si ich všimnúť pri najbližších príležitostiach ako tu v skutočnosti máme.
Ono to, že človek trávi čas sám, je to akosi prirodzené. Lenže nie je sám ako sám. Ak niekam cestujem na ceste je mnoho ďalších ľudí, v autobuse, na chodníku, v čakárni, dokonca aj v horách vždy niekoho stretneme. To že idem niekam sám neznamená, že som osamote. Veľmi dôležitá myšlienka na uvedomenie.
Nie som sám, to je nad slnko jasné. Stretávame sa vonku, na akciách, na miestach. Mnoho z nás mame podobné záľuby, školu, prácu. Tie nás spájajú. Je o čom sa rozprávať, vymieňať skúsenosti. Dôležite je niečo robiť. Doma na gauči viem stretnúť ľudí cez sociálne siete. Tam vonku tiež. Oba spôsoby sú fajn, rešpektujem ich. Veď mnoho ľudí čo poznám som stretol práve vďaka tomu, že som pridal video, fotku niekde do on-line sveta.
Mnoho miest som našiel tak, že som nesprávne odbočil, zablúdil, zašiel ďalej. Niekomu som sa prihovoril, povedal čo robím, kam idem, alebo opýtal kam ide ten druhý. Vlastne byť aktívny, mať koníček asi najviac otvára dvere. Tuším ak sa niekomu pozdravím, môže vzniknúť z toho novy parťák na tréningy, človek čo ma dokope k pretekom, ľudia čo podporia, niekto s kým budem tráviť rád čas. Okolo nás sú ľudia ktorý nám ukazujú veci, miesta, príležitosti, zážitky, stačí byť ich fanúšikom, nadviazať kontakt. Mame tu mapy, diskusne fóra, skupiny, organizácie, prácu. Možnosti kde sa môžeme stretnúť s niekým kto má podobné záujmy je neúrekom. Vlastne čo sú moje záujmy? Čo ma baví? Čomu sa chcem venovať? Čo chcem skúsiť?
Som skutočne sám, alebo opustený? Nie som. To niekedy hlava sa chce cítiť sama a nahovára na myšlienky, ktoré nie sú pravda. Mnoho chvíľ trávim osamote. Taktiež z času na čas sa ocitnem na miestach kde niet nikoho. Veď schválne kto trénuje v daždi, či v chlade, cez vianoce, či novy rok a ešte v kopcoch hustom lese? Viem čo chcem, mám rad pohyb, šport. Mám tušenie, že toto je jedna z ciest životom. Ovplyvňujem moje okolie k športu, k pohybu, aktivitám. Každý z nás nemôže robiť to čo ja, platí to aj opačne. No môžeme si vymieňať skúsenosti, poznatky, zážitky, fotky, videá.
Niekoľko desiatok a možno aj stovky ľudí už prešlo týmto úsekom a ďalší ešte pôjdu. To ma učí cyklistika. Takmer všetko je aplikovateľné v ďalších oblastiach. Ako napríklad každé stúpanie raz skonči a pod. Každý z nás na chvíľu potrebuje byť sám, alebo isť niekam kde nás nik nepozná, vypnúť, odreagovať sa. Samota nie je dva krát príjemná. Dokonca môže byť nebezpečná. Keď si raz zvyknem byť sám, tak pre mňa bude veľmi ťažké byť v skupine, vzťahu.
Je fajn si v slabších chvíľkach pripomenúť, že nie som na tomto svete opustený. Teda pokiaľ nie som, na ostrove ďaleko od všetkých. Už niekoľko ľudí prešlo tým čím aj ja a ešte mnoho ďalších prejde. Nie vždy treba veriť svojim pocitom, myšlienkam, tie nás celkom dobre vedia zatiahnuť do miest, kam nepatríme. Snažím si pripomenúť ako okolo mňa sú ľudia čo vedia vypočuť, naviesť, poradiť, podať ruku.
Nie som sám, nie som opustený. Mám okolo seba ľudí, kamarátov, parťákov, známych. Áno deje sa, že na mnohé tréningy si odjazdím sám. Ocitnem sa v situáciách, kde sa cítim sám. To všetko patrí k životu. Niečo musím vydržať. Veď nie každá vec, udalosť, okolnosť, príležitosť ma do seba zapadnúť na prvý krát.
Mať niečo rád, hovoriť o tom, pýtať sa, hľadať, skúšať, byť aktívny, voľačo robiť, pozdraviť sa. To všetko sú jednoduché kroky, ktoré nás vedia priniesť k ďalším podobným zanietencom ako sme my. Len jednu vec prosím nerobme. Nedávajme sa dokopy s niekým, pretože sa cítime opustene. To zvyčajne nedopadne dobre. Radšej si poďme zabehať.
