Type your search keyword, and press enter

Medzi nebom zemou

michal_botansky_blogger_jesen_

Zažívam rôzne situácie, príbehy. Pamätám si, keď som reagoval, vybuchoval, kričal, obviňoval. Aj dnes sa prichytím, len zvyčajne je takých situácii menej ako viac. Snažím sa pozorovať, dýchať, nechať všetkému čas, priestor, alebo idem na tréning.

Niekedy, ako tam chodím svetom dostávam sa k situáciám, ktoré prinášajú so sebou lekcie. Občas sa snažím takéto lekcie potlačiť, nepripustiť si ich. Nakoľko, nie každá z nich sa mi páči. Aj keď sú mimoriadne dôležite a nesú zo sebou dôležitý odkaz. Možno aj do budúcich dní, o ktorých ešte neviem, že by mohli prísť. Nie všetkému chcem rozumieť, nie všetko chcem poznať. Čo chcem vedieť, je kedy reagovať, ako reagovať a čo nechať plávať.

Robím rozhodnutia, vyberám si s kým chcem tráviť čas, čo robím, ako sa flákam, čo budem jesť. Veľmi veľká časť z toho čo robím sa neskôr ukáže, že to moc správne nebolo. Sem tam si poviem, že oplatilo sa. Viac sa riadim emóciami ako logikou. Vnútorný hlas sa počúva ťažko. Nie vždy je mu ľahké uveriť. To by mohol byť jeden z dôvodov, pre ktorý je viac toho nesprávneho ako správneho. Ak niečomu verím, tak je prepojenosť medzi jednotlivými životnými etapami. V každej jednej z nich ide o niečo iné. Na konci dňa, do seba aj tak zapadajú.

Často sa viem zamotať do takých stavov, že nie je od nich návratov. Teda tak sa zdá na prvý pohľad. Dávam druhým milión šanci. Sebe o dosť menej, som na sebe prísny. Namýšľam si nádherné príbehy, hľadám výhovorky, pre ktoré mám byť práve v tejto chvíli tu. Čo keď to je všetko klamstvo? Také klamstvo, ktoré ma chce ochrániť aby som niečo s tým spravil. Možno len maličkosť, roztočiť pomyslené koleso. Alebo nečinnosť má ochrániť od niečoho.

Chcel by som vyriešiť všetky skúšky sveta, pomôcť známym aj menej známym. Vedieť zastaviť náročné časy. Lepšie si užívať skvelé časy.Niekedy vedieť čo si druhy myslia a čo je za ich konaním. Aby som vedel. Na druhej strane som rád, že neviem. Ľahšie sa tak ide svetom. Viac sa mi páči zvedavosť. Vtedy vznikajú nové priateľstva, utužujú sa staré. Každý z nás by asi mal objaviť svet podľa seba. Veď aj tak na konci dna si môžeme o tom povedať, vymeniť poznatky, skúsenosti.

Mam rad, keď sa jeden druhého potlačíme, pomôžeme. Je fajn nezábúdať aj seba. Všetky tie maličkosti, ktoré sa dejú nie sú vždy podstatné. Niekedy sa staví na celok, inokedy na jednu časť. Život je záhada, nepoznám čo sa tu mám naučiť, zažiť, skúsiť. Medzi nebom a zemou sme mi ľudia, čo tu žijeme svoje príbehy najlepšie ako vieme. Vekom dozrievame, máme lepší rozhľad, skúsenosti, no tak isto vieme spraviť prešľap. To čo sa môže javiť ako prehra, môže byť víťazovo. Nech je to akokoľvek, až na konci etapy, alebo tej ďalšej pochopíme, či to malo zmysel.

Prekonať samého seba

Prekonať samého seba

Ak sa ma ktokoľvek opýta, aké sú pre mňa najdôležitejšie témy, o ktorých píšem, tak sú to jednoznačne snívanie, práca, pokúšanie sa a prekonávanie samého seba. Vlastne, nielen o tom píšem, ale aj žijem. V každej téme si nachádzam vždy dôležitý odkaz, ktorý ma posúva, usmerňuje, či zastavuje. Ak takéto odkazy zamaskujem v článkoch, kedykoľvek sa k ním môžem vrátiť po nakopnutie alebo inšpiráciu.

My ľudia máme potrebu zbavovať sa všetkého, čo nás akýmkoľvek spôsobom tlačí. Akonáhle náš život nie je OK, sme na novom alebo aj tenkom ľade, odopíname všetko, čo by nás mohlo potopiť. Nie vždy je všetko tak, ako sa zdá na prvý pohľad. Ťažšie výzvy nás robia lepšími alebo nás vyradia z hry, aby sme začali ďalšiu. Vedci potvrdzujú, že dokážeme vytvoriť o mnoho viac, ak sme pod správnym tlakom (nie smrteľným). Preto cez pracovné dni má väčšina z nás lepšie zadelený čas, ako cez dni pracovného pokoja (nemyslím tým len víkendy). Tak isto sa obraciame o mnoho efektívnejšie, keď sme rozbehnutí. Ľahko sa takéto slová píšu, v skutočnosti je to o čosi náročnejšie.

Námet na článok vo mne vzbudil istý mladý muž, ktorý predo mnou vzdal jednu kapitolu svojho života. Namiesto toho, aby nachvíľu zatlačil, vydržal, dal všetko nabok, mi položil na stôl vedro príbehov, pre ktoré to nepôjde. V roku dvetisícjedenásť v máji som sa tak cítil aj ja. Chcel som sa vzdať, nakoľko moja práca nešla tak, ako som si naplánoval. Neviem, či to bolo mnou alebo sa mi naozaj nedarilo. Zachránil ma telefonát od vtedajšieho majiteľa. Ak si dobre pamätám, povedal niečo v zmysle, ak to vzdám, tak neuvidím a nezažijem to, čo všetko je tu. Taktiež mi povedal, že mi nevie nijako pomôcť, ale len musím vydržať a ono sa to rozbehne a potom uvidím sám. Bolo mi jedno, čo mi hovoril, chcel som mať len v ponuke dvadsať nehnuteľností na predaj.

Vlastne, až dnes zisťujem, že ciele, ktoré som si dával, ma posúvali veľmi málo a vôbec ma nerobili lepším. Možno som bol vďaka nim lepším predajcom, ale tým som sa netúžil stať. Dnes sa smejem na sebe, ako blízko som vtedy mieril, sníval, pohyboval sa. Jasné, že sa teším všetkým maličkostiam. Bez nich by podľa všetkého nebol dnešok. Ale o tom v nasledujúcich riadkoch nebude reč, to skôr v ďalšom článku.

Pamätám si ten pocit, keď som chcel vzdať svoju prácu po prvýkrát. Nevedel som o svete nič, o práci taktiež, cítil som sa ako bezmocný malý chlapec, ktorý nevedel čo a ako ďalej. Nerozumel som trhu, jeho správaniu, vôbec som ho nevedel čítať a podľa všetkého asi som ani len netušil, že existuje trh.

Hľadám rozdiel, pre ktorý som vtedy pokračoval. Bol som jednu sekundu od rozhodnutia, vďaka ktorému by som dnes nepísal články, nerobil videá, nebol za toho bláznivého chlapíka a určite by som nebol tu (v práci, ktorú teraz robím). Kto vie, čo by bolo inak, ak by. Históriu nezmením, rozhodnutia taktiež, ani to, ako som sa správal k sebe, druhým. Čo viem je, že nebol za tým len telefonát, milión pokusov, odvaha, nevedomosť a mnoho ďalších maličkostí. Situácia, v ktorej som sa nachádzal, ma donútila tvoriť, konať, pohybovať sa, skúšať. Roznášal som vlastné letáky po sídliskách, oslovoval ľudí, hľadal som spôsoby, ako prekonať stav, v ktorom som bol. Za veľmi krátku dobu som sa stal jedným z najlepších (od rozhodnutia, že to teda skúsim). Za ešte kratšiu chvíľu ma vyhodili, lebo že som nerobil prácu tak, ako som mal. Vlastne, spravili mi láskavosť, vždy robím prácu podľa seba. Som líder, neviem pracovať, tvoriť akonáhle mám nad sebou šéfa. Lenže, až teraz začínam vnímať, čím vlastne som. Potreboval som dostať, popáliť sa, pokašlať a samozrejme prekonať sa.

To, čo sa udialo od roku 2011 po dnešok je už len námet na knihu, ktorú verím, že čoskoro vydám. Samozrejme, že aj neskôr prišli obdobia, keď som sa chcel vzdať. Chýbala mi motivácia, sila, chuť alebo jednoducho už som nevedel, ako ďalej. No zmenil som postoj, hľadal som ľudí, knihy, semináre, od ktorých som sa mohol/môžem učiť. Najväčší vplyv na moje ďalšie kroky mali a majú však moje sny. Ferrari, kombajn a dom, písal som o nich nejeden článok. Pomáhajú mi prekonávať rozličné obdobia. Ich fotky mám nalepené na všetkých možných miestach.

Život je záhada a nikdy nehovor nikdy. Nevieme, čo prinesie zajtrajšok. Jedno viem, ak sa budem musieť čohokoľvek vzdať, bude to pekne bolieť a veľmi dlho budem na seba naštvaný. Neznášam vzdávanie, áno, sú dni, keď to inak nejde. Ak chcem to, to druhé musím pustiť. Preto je mimoriadne dôležité prísť na to, čo chceme a postupne sa pustiť za tým. Lenže, tak isto je dobré zostať flexibilný. Veď, ako sa vraví v starých príbehoch, dub síce predstavuje silu, ale najsilnejším búrkam odolá trstina, pretože sa dokáže ohnúť.

Čítal som článok o chlapíkovi, ktorý nikdy nebol miliardár, pretože predal balík akcií spoločnosti v jej začiatkoch za 800 “peňazí”, dnes hodnota tých istých akcií je niekoľko miliárd. To je celkom silný motív, vydržať, pretože nikdy neviem, ktorá z mojich akcií mi zarobí nejakú tú miliardu. Taktiež prekonať seba samého prináša neskutočný pocit blaženosti, úľavy či radosti. Zmysel je vybudovať život, od ktorého nebude treba chodiť na dovolenku.

Viem, čím chcem byť, čo chcem od seba, od života a tak isto prichádzam na to, čo chcem vybudovať.  Najťažšie na tom je, že mnoho udalostí, vecí, zážitkov musí isť stranou. Je to akási cena, ktorá sa platí pred tým, keď sa dosahuje úspech, teda aspoň to mi hovoria ľudia, ktorí už dosiahli to, čo chceli.

Tip na záver? Všimol som si, že je viac ako potrebné mať víziu, neskutočné množstvo trpezlivosti, urobiť miliardu pokusov. Taká maličkosť, byť kurňajs dobrý v predaji, lebo predávame všetci, sebe, tomu druhému a tak ďalej. A keď predáme sebe, vtedy porážame seba a vydávame sa na ďalšiu cestu.

O začiatkoch.

moznost_clanok_bloger_foto_michal_botansky_nitra.jpgNámet na nasledujúci článok vznikol na porade nováčikov, na ktorej sme rozoberali začiatky. Nie moje, ale ich. Konverzácie, ktoré sme viedli, boli podľa všetkého založené na ich nevedomosti a strachu. Čo je prirodzené, pretože väčšinou, keď vstupujeme do novej kapitoly, tak sa ocitneme v nepoznanom, a to nás pre nejaký dôvod brzdí alebo len nechceme vyzerať pred ostatnými, že nevieme.

Bavili sme sa o práci, prístupe a o aspoň sa pokusiť vystreliť na bránku. Podľa všetkého nejaký čas zoberie pokiaľ začneme rásť a spozorujeme na nás prvé zelené lístky. Píšem obrazne. Vraví sa, že bambus potrebuje niekedy aj päť rokov, aby zo semiačka vyrástla zdravá zelená rastlina. Je však potrebné ho zalievať každý deň, kypriť zem. Ak zabudneme na prísun vody, čo i len jeden deň, môžeme začať od začiatku s novým semienkom.

Ak sa pozriem na seba, taktiež som začínal, tak trochu tuším, aké je to byť na začiatku, nič nevedieť, mať strach, vyzerať pred okolím za idiota. Pamätám si na obdobie, keď sa mi kamoši smiali, že nikdy nič zo mňa nebude, aby som nevymýšľal a vykašlal sa na to. Keďže moje okolie malo na mňa veľký vplyv, trvalo mi obrazne povedané cele storočie, aby som sa vymanil z jeho nadvlády.

Motivačné kecy, priorizuj, maj cieľ, usilovne pracuj, nevzdávaj sa, buď disciplinovaný, majú naozaj niečo do seba. Vedia výborne slúžiť a dostať nás tam, kam chceme. Samozrejme sa od nás očakáva pot, drina, usilovná práca, extra kroky, prístup, strely na bránu a neskôr aj výsledky. Tu nezabudnime na semienko bambusu: každodenné úsilie môže byť o niekoľko rokov ocenené obrovským rastom, lepšie povedané, skvelým životom.

Šancu dostaneme, len by sme mali ukázať, že to naozaj myslíme vážne. Vraví sa, keď uvidíme človeka s nadváhou v posilňovni, treba ho podporiť a nie sa na ňom smiať. Túto myšlienku je dobré aplikovať aj v iných odvetviach. To, ako dlho budeme mať nadváhu, nevedomosti, stáť na začiatku, záleží od nás. Nech robíme čokoľvek, bude nutné roztočiť akési pomyselné koleso, a to zoberie veľa energie, času a mnoho ďalších maličkostí.

Odvaha mať svoj štýl, vykročiť napriek čudným pocitom strachu, spotiť sa, zašpiniť a vyzerať popri tom ako amatér neznie dvakrát vábivo. Je prirodzené, že mnoho ľudí nás pošle kade ľahšie, či budeme predávať voňavky, poistky, domy alebo výživové doplnky. Na začiatku nebude nič, ani rešpekt, vedomosti, skúsenosti, kontakty a už vôbec nie peniaze. Áno, môže byť ťažšie pracovať po večeroch ani nevedno na čom, čo nám nedáva hneď význam a celý svet sa javí ako by šiel úplné iným smerom. Môžeme uveriť, že sme sa zbláznili alebo dať si šancu, možno dve, tri, desať. Spravíme milión chýb alebo nájdeme milión ciest, ako to nepôjde. Chyby sú akési školné, ktoré každý musí zaplatiť.

Keď sa život rozbehne presne ako zo životopisov úspešných ľudí, zistíme niekoľko vecí. Mnoho ľudí z nášho okolia nás nebude chcieť mať viac vo svojich životoch, nebudú sa k nám ani priznávať, budú nás obchádzať a kúpia od niekoho iného. Zažijeme novú bolesť, ale aspoň zistíme, kto je skutočný priateľ. Skutoční kamoši kupujú jeden od druhého, podporujú sa. Preto nezabudnime, kto stál, stojí pri nás, keď kurz našej lode mieri na ľadovec.

Z vlastnej skúsenosti viem, že začiatky sú vždy ľahšie, keď máme okolo seba tím ľudí, ktorí sú oporou. Takisto je skvelé, ak máme šťastie a máme sa od koho učiť. Na druhej strane dobrá správa je, keď sa nemáme o koho oprieť, či sme zatiaľ nenašli mentora, učiteľa, múdreho uja, máme k dispozícií bezplatné vzdelávacie programy a sociálne siete. Tam vždy nájdeme niekoho, kto sa s nami stretne a povie nám svoj príbeh.

Aj dnes začínam, učím sa, čo je kreativita, dokumentovanie, uzávierka, ISO, kompozícia, riešim význam slov, predaj, zisťujem, kde je pozornosť, aké sú možnosti. Mám prácu, popri nej píšem články, točím svoju šou, publikujem na sieťach moje príbehy. Viem, že tam vonku sú nepredstaviteľné možnosti pre každého z nás. Takisto viem, že ako v minulosti ma nevedomky obmedzovalo moje okolie, dnes sa nevedomky limitujem sám. Robím na prvý pohľad malé bezvýznamné kroky, pokusy, chyby. Dopredu ma ženie zvedavosť, resp. zistenie, čo je tam ďalej.

Prečo píšem o začiatkoch? Lebo možno dnes večer k nám príde nová príležitosť. Pred tým, ako ju zmietneme zo stola, zoberme si chvíľku, popremýšľajme, či by nás náhodou takáto ponuka mohla priniesť na tie miesta, o ktorých tajne snívame. Nezabudnime, že môžeme začať aj popri práci, ktorá nás živí.

Hlava, príbeh, jedinečnosť a zajtra skúsiť ešte raz, no lepšie.

Hlava, príbeh, jedinečnosť a zajtra skúsiť ešte raz, no lepšieHovorí sa, že jedno z tajomstiev úspechu je vedieť vychádzať s ľuďmi. K tomu, ak v nich zapálime zmysel pre jednotnú myšlienku, vyhrali sme. Popritom nesmieme zabudnúť ísť im z cesty. Našou úlohou je uistiť sa, či porozumeli spoločnej vízií.

V moje práci pracujem s ľuďmi a lietam v predaji. Predávam služby, lepšie povedané sprostredkovávam predaj. Na jednej strane sú ľudia, ktorí chcú niečo predať, na druhej strane sú ľudia, ktorí chcú kúpiť. Hľadám možnosti, hlavne riešenia, ako dať dokopy obidve strany.

Prácu beriem ako súčasť môjho života. Má to mnoho výhod, jedna z hlavných je, že nepoznám pocit nechcenia alebo zúrivosti ísť v pondelok ráno do kancelárie. Nevýhoda je, že som sa musel naučiť hovoriť nie aj tam, kde by som možno nemal. Vlastne, schválne, spýtajme sa niekoho, kto je zamestnaný a pracuje podľa vopred určeného času, či si môže odskočiť do potravín na nákup alebo do lekárne vybrať lieky kedykoľvek počas pracovnej doby.

Tip: Menej je viac, vo všeobecnosti áno, inokedy nie.

Zo začiatku si zoberie každá práca veľa, po čase všetko vráti. Ak si tľapneme s obchodom, podnikaním, raketovou vedou, tak práca bude ešte náročnejšia a bude od nás chcieť viac, ako si vieme predstaviť. Naše investície sa vždy vrátia, buď v podobe skúseností, lepšieho života alebo aj možných hmotných odmien.

Za seba môžem vyhlásiť, že to, čo robím ma od prvých chvíľ prinieslo na rôzne miesta. Potreboval som sa naučiť dohodnúť obchodnú schôdzku, no pred tým bolo treba nájsť, s kým si schôdzku dohodnem. Vlastne, musel som sa strápniť pred veľa ľuďmi, bolelo to. Zaplatil som si profesionálov, ktorí mi pomohli vycibriť komunikáciu, upratať v hlave. Začal som sa stretávať s tými, ktorí menia svet a k tomu som zobral do ruky knihu, či pustil som si prednášku o tom, ako zmeniť svet, či ako rozprávať, keď ide o všetko.

Otázka: To, čo chceme, nám naozaj prinesie parádny život?

Dnes viem byť vtipný, prísny, vážny, profesionálny, ten, komu volajú, keď ide o niečo, nájsť, vytvoriť príležitosť, viem potiahnuť, či urobiť krok navyše. Lenže, podľa všetkého by som nebol tam, ak by som nespravil všetkých tých milión nepodstatných krokov, ktoré už dnes nie sú ani pravdou. Vytrvalosť, dlhodobosť a ukecávanie samého seba, aby som zajtra skúsil ešte raz. Ak by som nevydržal, tak by sa nestalo nič.

Už niekoľko rokov mám pred sebou novú výzvu. Vstúpil som do mojej novej kapitoly internetu. Každú stredu píšem článok a k tomu natáčam svoju vlastnú šou v angličtine. Internet mi pomáha nájsť nových priateľov tu na Slovensku, ale aj v zahraničí. Samozrejme, núti ma pracovať na sebe.

Myšlienka: „Zaujímam sa o všetko, čo každý deň používam, teda iba o to, čo má súvislosť s mojou prácou, vedľajšími projektmi, OK sem-tam si pozriem futbal, hokej. Na to, čo neviem, zavolám toho, kto vie.”

Moja práca je fajn, mám ju rád, vlastne, vďaka nej som tu. Vždy mi nenápadne podsúva ľudí, ktorí ma majú niečo naučiť, odučiť, ukázať, zastaviť, zmeniť, či len postrčiť. Štve ma len jedna vec, ak sa nepodporíme, stratíme kopec času a do cieľa prídeme o dosť neskôr.

Dnešná doba nás mení, núti nás naučiť sa nové zručnosti a odučiť sa staré, nepotrebné. Na druhej strane, poskytuje nám nové možnosti, príležitosti, nástroje. Rozumiem, že dnes na pracovnom trhu stretávame rôzne generácie a vzniká obrovský chaos, kde nie vždy vyhráva silný rýchly, ale ten, kto pritiahne viacej pozornosti. Mnoho úspešných ľudí dáva do pozornosti prácu na sebe samých. Pred časom som o tom napísal článok.  /odkaz TU/

Máme dve možnosti: nájdeme si niekoho, kto už urobil milión chýb a budeme sa od neho učiť. Dobrá sprava je, že ušetríme  čas, starosti, bolesti a aj prostriedky. Nevýhoda je, že možno nezažijeme toľko úskalia, stavy zúfalosti, ktoré neskôr môžu viesť k obrovským životným výhram. Ak si nenájdeme ľudí, od ktorých sa môžeme učiť, bude to skôr či neskôr bolieť. Dostaneme sa na miesta, kde sme nikdy neboli a budeme tam musieť robiť to, čo sme nikdy nerobili. Dobrá správa je, ak vyviazneme živý, budeme mať neskutočné skúsenosti, silu, odvahu, sebavedomie, lenže zoberie to mnoho času.

Info: Máš dve možnosti, napíšeš si poznámky a spravíš to nafučaný alebo si napíšeš poznámky a budeš sa pri tom usmievať.

S oddychových miest sa stávajú miesta, kde sa chodia loviť páči sa mi to, kliky, zdieľania, naháňanie k vyvolaniu pozornosti. Všetci chceme to isté, mať lepší život, niekto predajom domov, ďalší krémov, iný kávou. Aj ja chcem preraziť, vstúpiť do ligy majstrov, mať vlastný klub a vyhrávať tie najprestížnejšie trofeje. Som chalan, ktorý vie, že môže isť ďalej, ako včera. Táto myšlienka ma posúva pri každej príležitosti. Možno stačia jednoduché kroky a k tomu sa ukázať každý deň.

Myšlienka: Všetko, čomu veríme, nám zabraňuje vnímať ďalšie možnosti.

Vyprovokujme svoje okolie k činnosti, dajme o sebe vedieť v dobrom. Nemyslím erotickou fotkou, ale trebárs fotkou, ktorú nik nečaká, video príbehom, článkom či prácou navyše. Mnoho ľudí nás pošle do teplých krajín. Keď tam už budeme, nezabudnime sa pekne opáliť a priniesť naspäť magnetky. Bonusom bude, keď niekto z kamošov pôjde s nami, trebárs na pracovnú schôdzku a dá nám šancu povedať náš príbeh. Áno, zoberie to milión pokusov, času, ale aj maličkostí. Úprimne povedané, že často budeme sedieť na viacerých stoličkách naraz, ráno v jednej práci, večer v druhej a medzitým sa postaráme o psa, partnera, auto.

Tip: Nastavenie v hlave, príbeh, byť jedinečný, ísť beh na dlhé trate a zajtra to skúsiť ešte raz, no o čosi lepšie.

Pred časom.

Pred časom.

Niekedy sa život zdá ako jeden veľký pretek. Mnohokrát sa pristihujeme, ako sa naháňame za niečím, niekedy sa naše naháňanie oplatí viac, inokedy ešte viac. Sila pozitívnych slov sa berie do úvahy čoraz častejšie, má čoraz väčší význam pre nás, ale aj naše okolie.

Je to už nejaký čas, čo sa venujem svojmu projektu michalbotansky.com. Čím ďalej ma prináša na cesty, o ktorým som na začiatku nič netušil. Keď som začal s písaním, bral som všetko okolo toho na ľahkú váhu. Moje tvorenie na blogu bolo skôr náhodné, ako pracovné. Keď som začal s dokumentovaním, tam už  to nebolo také vtipné. Dal som si záväzok, každý deň jedna fotka, pár slov, nech sa deje čokoľvek. Zmyslom bolo prejsť určitým obdobím, vytvoriť si návyky, naučiť sa byť kreatívny, pozerať sa na svet, seba, moju prácu nie spotrebiteľsky, ale tak, že ja som ten, ktorý tvorí. Teraz som pridal  k tomu všetkému ešte video tvorbu. Mám v zálohe ďalšie nápady, ale o nich nabudúce.

Mnoho ľudí počas mojej cesty odo mňa odišlo, prestali sme sa stretávať, písať, jednoducho sme prerušili kontakt. Bol som v ich očiach asi čudný. Možno mali aj pravdu, lenže toto je akási cena, ktorá sa musí platiť na začiatkoch. Našťastie som tento tlak ustál a pokračoval som v ďalších cestách. Vymenil som naháňanie, plný diár, vetičku nemám čas, za mám čas na všetko, čo súvisí s mojimi krokmi, cieľmi. Chcem, aby ma ľudia poznali ako chlapíka, ktorý maká, vybaví, snaží sa, vie a keď nevie, tak zistí. K tomu, že nabral odvahu a vykročil za tým, čo ho baví.

Pred časom som začal s ranným behom, moja motivácia bola fotka so slnkom. Takáto fotka vyzerá fajn na sociálnych sieťach pre svetlo a ešte som aj macher, že som tak skoro ráno z postele von. Z každého behu nahrávam krátke video, ktoré následne používam do tzv. Insta príbehov. Povedal som si, že nebudem trénovať len telo, ale aj nové zručnosti. Takto fungujem taktiež nejaký ten piatok. Mám super príbeh, celkom zaujímavú sledovanosť, cítim sa dobre a ešte sa učím, ako na video tvorbu. Pred pár dňami sa ku mne dostala myšlienka, kde známy psychológ rozprával o potrebnosti trénovať svoju kreativitu. Mali by sme začať úplne jednoducho, no dôležitý krok je skúšať tvoriť každý deň.

Takže, ak chcem mať super kondičku, tak začnem behať každý deň krátke trasy. Každý deň pridávam zopár krokov navyše. Na konci mesiaca mám zabehnutý extra kilometer a na konci roka dvanásť kilometrov. Za desať rokov budem vedieť zabehnúť zaujímavé vzdialenosti. Tento prístup používam vo všetkých oblastiach. Chce to poriadny balík zodpovednosti, vytrvalosti, ale aj trpezlivosti.

Dnešným článkom chcem povzbudiť každého, kto sa vydal alebo ešte len vydáva na novú cestu. Podľa všetkého to zoberie nejaký čas, bude to chcieť obrovské sebazaprenie, zaplatiť cenu dopredu a hlavne vydržať. Vlastne, často vyhrávajú tí, ktorí neboli na začiatku najlepší, ale vydržali.

Sila

Sila

Vzdelávanie má pre mňa veľmi dôležitú úlohu v každodennom živote. Je niekoľko spôsobov, akými môžeme získavať vedomosti, poznatky či vymieňať skúsenosti s druhými. Mnohé nám budú fungovať, iné nie. Dôležité je čím skôr poznatky vyskúšať tam vonku a osvojiť si tie, ktoré nám prinášajú výsledky

Dnešný článok je akousi mini obhajobou pre tých z nás, ktorí doposiaľ neuspeli. Dobrá správa je, že môžeme sa mať v živote dobre, zlá správa, nie každý sa bude mať dobre. Tu je jedna z príčin.

Či chceme alebo nie, okolo nás sú isté sily, ktoré nás poháňajú dopredu. Nazývame ich rozlične: motivácia, inšpirácia, dôvod, láska, sen, vesmír, cieľ, vízia, vyhorenie, hnev, žiarlivosť a pod. Každá jedna z nich má pre nás prínos v rôznych situáciách. Lenže stane sa, že raz nás ženú dopredu, inokedy nás brzdia.

Vlastne, pre mnohých je prirodzené v živote neuspieť. Ak sa pohybujeme v okolí, kde zatiaľ nikto nedosiahol niečo senzačné, k tomu nie sme obklopení takýmito ľuďmi, tak naše šance na úspech sú mizerné. Je pre nás prirodzené držať sa miest, kam patríme. Môžeme niečo dosiahnuť, ale najlepšie tak, aby sme nevytŕčali z radu. Takmer pri každom úspechu budeme zrazení späť.

Existuje akási sila, ktorou privolávame voľné  parkovacie miesto na preplnenom parkovisku, nového partnera, prácu, auto, kariéru. No táto istá sila na nás vplýva, aby sme sa nevideli ďalej, ako by sme mali. Nahovára nám, akí sme starí, nedokonalí, ako nemáme čas, už nestíhame, posiela na nás ľudí, ktorí sa nám budú vysmievať, neveriť, podceňovať, držať v úzadí.

Núti nás zostať na mieste, povoľuje nám pohybovať sa vpred, dozadu a do strán. Akonáhle začneme dosahovať úspechy bude nám klásť prekážky. Vlastne, jej úlohou je nás vrátiť tam, odkiaľ sme prišli. Preto mnoho z nás ešte neuspelo alebo sa pohybuje pod tesnou hranicou svojich úspechov.

Dôležité je spozorovať, čo sa nám deje. Uvedomiť si, aká situácia v skutočnosti je, aký má na nás vplyv. Ak sme spokojní, nemusíme robiť nič, ale ak cítime, že to nie je to, čo chceme, budeme musieť vyhrnúť rukávy. Lenže, ak chceme dosiahnuť obrovské výšky, budeme musieť prekonať nielen silu, ktorá nás drží na miestach kde sme, ale aj silný bočný vietor, ktorý tam vysoko fučí. To sú všetky prekážky, ktoré budeme stretávať po ceste.

Nie je nutné študovať zákony fyziky, ale bude nutné nájsť riešenie pre nás, ako sa dostať na tie miesta, o ktorých snívame po večeroch. Niekedy je nepredstaviteľné, že to, čo nám spôsobuje lepší život nám môže aj škodiť a dokonca nás držať na mieste. Nikdy nebudeme šťastní, úspešní, mať radosť, mať pocit pokoja, pokiaľ sa necháme stiahnuť silami, ktoré nám bránia zažiť život tak, ako snívame.

Ignorácia

 Ignorácia

Pozrime sa okolo seba, všimnime si všetko zelené. Máme? Teraz vymenujme všetko, čo sme si všimli sivej farby. Pozrime sa ešte raz, všimnime si všetko sivé, čo je okolo nás. Vidíme rozdiel? Najznámejší test, o ktorom sme už asi miliónkrát počuli. Možno nežná časť čitateliek si povie, že sú všímavejšie ako muži. V tomto teste ide skôr o našu vlastnú všímavosť, ako porovnávanie jeden druhého.

Neviem, ako to je u Vás, na sebe som si začal všímať moju ignoráciu. Nepíšem o nej ako o nevšímavosti, skôr ako o niečom, čomu ani len nedám šancu, že by mohlo byť. Prvýkrát sme sa vedome stretli na základnej škole. Išlo o jednoduchý test, vydržať nepozerať televíziu celý týždeň. Pamätám si, že to bol ťažký boj. Televízia pre mňa znamenala vtedy veľa. Dnes sme na tom odlišne, je na mojom zozname “nepúšťať do života”. Ďakujem pani učiteľke zo základnej školy za vtedajší test, oplatilo sa.

Dnešnú dobu familiárne nazývame informačná. Že vraj informácie na nás číhajú na každom kroku a je ich viac ako dosť. Nemusíme isť ani ďalej, práve tej dobe pomáham pridávaním ďalších. Áno, prinášam dôležitú správu do sveta, ale to už povedali niekoľkí predo mnou. Beriem späť, nič neprinášam, pripomínam. To, čo píšem v mojich článkoch, dávno už všetci vieme. Sem-tam načrtnem tému a trafím sa.

Ak chceme dosiahnuť naše sny, ciele, vízie, méty, je potrebná silná dávka ignorácie veľkej časti sveta okolo nás. Poháňa nás akési uvedomenie, že mnoho záležitostí nemá nič spoločné s nami. Keď sa rozhodneme konkrétne, takmer všetko ide bokom. Veľmi ťažko sa vysvetľuje doma, že sme našli konečne ten vysnívaný biznis a ideme do toho naplno. Či kamošom, že nech s nami pár víkendov nepočítajú, lebo odkladáme na senzačnú dovolenku v lete. Pri budovaní biznisu sa nám môže podariť ho aj vybudovať a neskôr rodina bude môcť z neho ťažiť rozličné výhody. Ak nie, tak máme balík skúseností, trebárs partnerke/partnerovi pomôžeme pri budovaní jej/jeho biznisu. O dovolenke moc neviem, čo by som napísal, zatiaľ som na žiadnej nebol.

Nemôžeme ignorovať dážď, teda pokiaľ nechceme zmoknúť. Niečo podobné sa nám deje aj v zime, mali by sme sa obliecť teplejšie. Áno, sú ľudia, ktorí si chodia v zime zabehať polmaratón v pyžame bosí na severný pol. No neviem, čo by si o nás pomysleli, ak by sme prišli v snehovej fujavici v župane do práce. Na druhej strane, ak má dáma viac nápadníkov, vyberie si jedného a ďalej sa stretáva s druhými, nebudeme si o nej myslieť, aká je parádna. To isté platí na nás chalanov.

Neignorujem textové správy, správy na sociálnych sieťach, či telefonáty. Lenže, nechcem byť dostupný 24/7/365, odnáša si to moje zdravie, pleť i moje srdce sem-tam protestuje rýchlejším tepom. Zažil som, ako sa ľudia v mojom okolí dostávajú do vážnych zdravotných problémov. Lebo sa v kuse ponáhľali, neskoré ponocovanie s pohárikom, či nadmerná záťaž organizmu. Dnes mnoho úspešných ľudí vyzýva vo svojich učeniach, aby sme robili menej. Že vraj na začiatku budeme pod stresom, no dlhodobo spravíme viac.

Zmieril som sa s tým, že neskutočné množstvo sveta musím ignorovať. Všímam si, že mi uniká množstvo parádnych zážitkov, vecí, možno aj skúseností.  Pre nejaký záhadný dôvod tuším, že robím správnu vec. Čas ukáže, či to bolo správne alebo nie. Moje sny ma nútia ignorovať všetko, čo mi berie čas, odkláňa ma od cesty, spomaľuje, robí scény. Rozumiem, že na začiatku musíme niečo dať, aby sme mohli dostať. Povedzme, aj ignoráciu nepodstatného, ale aj podstatného, keď budujeme biznis, kapelu, svoj sen, rodinu.

• Ignorujem porovnávať seba s druhými a druhých s ďalšími, neignorujem porovnávať
seba so sebou samým.
• Ignorujem vedieť všetko, neignorujem byť v niečom profík.
• Ignorujem na čas svoje súkromie, neignorujem budovať svoj sen.
• Ignorujem to, čo sa deje teraz vo svete, neignorujem hľadanie spôsobu, ako zmeniť svet.
• Ignorujem svoj strach, neignorujem nebezpečenstvo.
• Ignorujem ľudí, ktorí nechcú isť v živote ďalej, neignorujem ľudí, ktorí kráčajú dopredu, aj keď nie je všetko parádne.
• Ignorujem ľudí, ktorí kecajú, nerobia nič, čo by ich mohlo posunúť, neignorujem ľudí, ktorí nakopávajú, ťahajú, podporujú.
• Ignorujem teplo, zimu, sneh, dážď, neignorujem, koľko vrstiev oblečenia si dám na seba.
• Ignorujem svoju lenivosť, neignorujem spraviť krok navyše.

Čo ignorovať a čo nie? Odpoveď by podľa mňa mohla byť asi takáto: všetko, čo nesúvisí s našimi snami, cieľmi, víziami, plánmi.

Ignorácia je fantastická, aj tak 99 percent udalostí, okolností, informácií, ktoré konzumujeme sú nám úplné na nič. Držia nás ďalej od našich cieľov, snov a pod. Ignorácia môže spôsobiť lepši život: „Prepáčte, nevedel som, že sa to tak nemôže, možno aj preto som uspel.” Ignorujme všetko, čo nás oberá o čas, pozornosť.  Začnime svoju pozornosť ostražito sledovať, k tomu vyhrňme rukávy, dajme sa do práce alebo pokračujme v tom, v čom už nejaký čas lietame. Dôležité je, aby sme sa cítili pri tom šťastní. Nezabúdajme, že ignorácia môže byť aj životu nebezpečná, preto niekto vymyslel dopravné značky.

Naučiť, odučiť, znova naučiť.

Naučiť, odučiť, znova naučiť.„The illiterate of the 21st century will not be those who cannot read and write, but those who cannot learn, unlearn, and relearn.” Alvin Toffler. Ešte nikdy som nezačínal článok citátom od niekoho iného a už vôbec nie v angličtine.

Mám rád sebavzdelávanie, som presvedčený, že je neoddeliteľnou súčasťou každého, kto chce premôcť sám seba na ceste za svojimi najtajnejšími snami. Verím v dve formy samovzdelávania.

.Prvá: ísť tam von, nechať svetu nakopať svoj zadok a popritom tvoriť, dokumentovať, vytvárať. Žiadne sťažovanie, fňukanie, porovnávanie, jednoducho vyhrnúť rukávy, dať načas nabok parádnu dovolenku, či film v kine, či rande so sexi fešandou/fešákom. Používať všetko, čo máme, byť kreatívni, aktívni, otvárať nové dvere. Budovať okolo seba tím ľudí, firmu, víziu, fanúšikov, zákazníkov, klientov, odberateľov, dodávateľov.

.Druhá: obklopiť sa ľuďmi, ktorí sú dobrí v niečom. Tí ľudia musia byť jednoznačne v niečom neskutočne parádni. Jednoducho povedané, musíme sa cítiť pri tých ľuďoch, že ešte sme ďaleko od toho, za čím ideme. Pozor, žiadne urážky seba ani druhých a už vôbec žiadne hry ega. Vravím nie ľudom, ktorí stoja na mieste, ako svojím “radcom”. Žiadne obklopenie mamutmi, teda ľuďmi, ktorí v histórii niečo dosiahli, dnes žijú z minulosti. S nimi môžeme ísť raz za čas na kávu, aby sme sa dozvedeli, čo nerobiť, aby sme sa stali mamutmi.

.Sem-tam je fajn si pozrieť inšpiratívny rozhovor či prečítať knihu, len nie o nešťastnej láske. Vytiahnuť na schôdzku hviezdu alebo človeka mimo našej ligy. Aby som nezabudol, vypnúť televízor, chat.

Nemusíme dosiahnuť, vedieť, poznať všetko. Život nie je hra o zbieraní tých farebných lietajúcich postavičiek z Japonska. Má nám robiť radosť, nie spôsobovať naháňania a nestíhania. Jasné, že príde aj trochu potu, hladu, bolesti, no to je súčasť.

Myšlienka, ktorú vyslovil už dnes nebohý p. Tofler ma neskutočne upútala, našiel som ju úplné náhodou na mojej obľúbenej stránke, ktorá je plná inšpiratívnych príbehov, myšlienok. „Negramotní  21. storočia nebudú tí, ktorí nevedia čítať ani písať, ale tí, ktorí sa nevedia naučiť, odučiť a znovu naučiť.”

Pred časom som mal stretnutie, kde mi kamoš vysvetľoval, ako sú sociálne siete hlúposť, mobilný telefón taktiež. K tomu poznamenal, aký jednoduchý život by bol, ak by sme tieto “vymoženosti” nevymysleli. Ukázal som mu moju prácu, môj vedľajší projekt. Ukázal som, ako vďačím týmto vymoženostiam za výhry, poučenia, naučenia, príležitosti.

Vďaka nim som spoznal ľudí, ktorých som pred tým nepoznal. K tomu som dodal, že dnes už nahrávanie videí nie je výsadou veľkých filmárskych spoločností, písanie blogov spisovateľov, nahrávanie hudby nahrávacích štúdii, ale aj chlapec z dediny, povedzme ako ja, môže vo svete uspieť, ak si vyhrnie rukávy a bude trpezlivo pracovať.

Vlastne, v minulosti mnoho ľudí malo koňa, no potom prišlo auto, ľudia, ktorí vedeli viesť vozy s koňmi sa museli naučiť viesť automobil. Dnes mnoho pracovných pozícií už neexistuje, sú nahradené robotmi alebo úplné zanikli.  Veď aj ja som sa učil v škole, že je Pluto planéta a dnes už to pravda nie je.

Ako puberťáci sme sa pretekali, kto prinesie do školy najmenší a najľahší telefón. Teraz ich chceme s parádnymi foťákmi, kamerami, ramkami, veľkým úložným priestorom a čo najväčším displejom a nekonečnou výdrže batérie.

Svet sa hýbe obrovskou rýchlosťou, naháňa nás k výsledkom, aby sme boli lepší, poskytuje nám krátkodobé radosti, výlety, úlety, aby sme na chvíľu zabudli na starosti bežného dna. Posúva nám akési všeobecné pravidla, ktoré nie každého robia šťastným.

Myslím, že už je to nejaký čas, keď som si začal vyberať s kým, ako a kde ho trávim. Takisto si vyberám informácie, ktoré si púšťam do svojej hlavy. Som sebec, pokiaľ ide o venovanie mojej pozornosti. Čím ďalej si uvedomujem, že 99% informácií, ktoré sú okolo nás sú úplné nepodstatné. Mám rád pocit, keď si môžem vytvoriť vlastné možnosti.

Už som unavený mať 12, 16 pracovných schôdzok za deň v troch mestách, popritom telefonáty, emaily typu včera bolo neskoro a stále málo. Predávať sa, bojovať za to, aby aj ten druhý chcel. Určite existuje jednoduchšia cesta, ako zvíťaziť nad sebou. Chcem sa ráno budiť s pocitom, že som vo svete, kde môžem a nie musím. Zvládať život bez stresov, naháňania a vždy stíhať.

Prosím, oduč sa všetko staré, nefunkčné, aby sa z teba nestal veľký chlpatý mamut. Staň sa sám sebou, nájdi v sebe možnosť naučiť sa nové veci, inovuj seba, svoje produkty, služby, myšlienky, sny. Neboj sa popáliť, objaviť, vymyslieť, zdokonaliť, vyskúšať, len nie všetko. Neponáhľaj sa, usilovne pracuj, oddychuj, flákaj sa, no každý deň urob krok navyše.

Tento článok som písal výlučne pre seba, je to akýsi on-line sprievodca. Nebol myslený na nikoho, iba na mňa. Ak sa Vám čokoľvek páčilo, pokojne to použite, nezabudnite ma pozvať pri tom na dobrú pavlovku a do komentu napísať, že od koho myšlienku máte.

Článok o predaji

Článok o predaji

Mám rád predaj, vlastne už nejaký čas v tom lietam. Zažil som rôzne situácie, ktoré vo mne nechali rôzne zážitky. Čo ma na ňom teší, že pracujem s ľuďmi, s každým vždy zažijem niečo iné. Predaj je energia a my ľudia sme tvory plné emócií. Pri rokovacom stole nikdy nevieme, kto z nás čo zažil pred tým, ako si zaň sadol.

Tlaky v predaji sú obrovské, veď na nich sú postavené základy existencií takmer všetkých organizácií či firiem. Školy, nemocnice, krčmy, veľké stavebné firmy, remeselníci, banky, atď. Generuje finančné toky, bez ktorých by bolo dnes veľmi náročné existovať. Má mnoho písaných, nepísaných pravidiel a zásad, asi najdôležitejšie je zostať človekom a uvedomiť si, že na druhej strane je takisto človek.

Na začiatku som mnohým situáciám nerozumel, aj ja som otravoval ľudí. Volal som, naháňal som až tak, že prestali dvíhať telefonáty, stretávať sa so mnou. Bola to skvelá škola, stálo ma to niekoľko zodratých topánok, oblekov a zopár priateľstiev. Bez nich by som zrejme nemal aj dnešné skúsenosti. Akýmsi pomyselným prvým stupňom je pre mňa bežný predaj.

„Ahoj Starec, dlho sme sa nevideli, počuj poďme na kávu. Musím ti povedať, čo mám nové.” Takto znela moja otváracia vetička. Verte, hneď na začiatku schôdzky som tomu druhému nenechal ani vydýchnuť a šiel svoje. Vlastne, nič prevratné som nerobil, len som dal svojmu okoliu vedieť, čo robím. To sa robí aj dnes, len trochu inak.

Reklama na sociálnych sieťach, v TV, keď chcete vidieť internetovú stránku, tá sa zobrazí hneď po zadaní emailovej adresy, nám príde prevratný návod na neskutočný život. Ak sa náhodu ocitneme v obchode, tak predavači  na nás spustia  technické informácie s opisom dokonalosti danej veci. Vo dverách obchodu dostávame prvý telefonát, ak sa rozhodneme ešte dnes, tak dostaneme špeciálnu cenu. Ráno je tu druhý, poobede ďalší, až nezoberieme prichádzajúci hovor.

Mne ako predajcovi sa takýto spôsob predajného života zo začiatku páčil. Musel som byť dostupný na telefóne 24/7, vedieť všetko a mať všetko. Informoval som potenciálnych záujemcov o výhodách, akciách. Cítil som, že to robím správne. Nemal som žiaden súkromný život, vlastne nemal som nič. Z dlhodobého hľadiska bolo takéto tempo neúnosné. Veľmi rýchlo som vyhorel. Ešteže, získané skúsenosti boli obrovské.

Na druhej strane, aj my klienti chceme všetko hneď. Nemám na mysli urgentnosť, ak ide o život, na to slúži záchranná služba. Ponáhľame sa, ani sami nevieme kam. Na dobré sa môže čakať. Zrazu sa ocitávam v hlavnom meste v luxusnej predajni automobilov, kde si ma nikto nevšimol. Predaj druhý, ten neobyčajný zážitkový.

„Dobrý deň, chcem sa opýtať na informácie o aute.” „Pozrite sa, tu je vystavené.”  „Bolo by možné sa s niekým o ňom aj viac porozprávať?” „Máte dohodnutý termín schôdzky?” „Nie, nemám.” „Tak to Vám nič neviem sľúbiť.” Uff, takúto reakciu som nečakal. Dnes sa pozerám na situáciu, ako na jednu z najlepších lekcií v predaji. Bežní ľudia povedia arogantnosť, nafúkanosť, či nevedia, čo sa patrí. Tí druhí si povedia, vyvolanie záujmu. Veď baby poznáte,  akonáhle sa nejaký fešák snaží, trošku sa zahráte na nedostupné a fešák sa ešte viac snaží. K môjmu príbehu s autom len toľko, od nikiaľ som neodchádzal s takým nadšením, ako odtiaľ.

To, čo sa javilo ako arogancia, bolo akési sito, cez ktoré som mal prejsť. Viete koľko ľudí mi vraví dnes, že som arogantný? Byť otrokom telefónu, ľudí, každý deň byť k dispozícií. Rozprávať oslavné básne o produkte. Toto si viac neprosím. Ja chcem predať, ale chcem predať  tak, aby si ty chcel kúpiť bez zbytočných mojich marketingových manipulácií. Ukážem ti dobré, ale aj zlé stránky toho, čo ponúkam. Ja nie som môj produkt a môj produkt nie je vhodný pre každého. Som s tým zmierený.

Áno, bojím sa, tlak je obrovský, ide o väčšie odnosy finančných prostriedkov, viac ľudí, organizácií v kolobehu. Zodpovednosť je obrovská.  Ešte raz, ja chcem predať, viem, že predám, len neviem, či tebe. Jediné, čo si dovolím, je vyvolanie pozornosti o tom, že existuje možnosť aj môjho produktu, služby.

Každému z nás bude fungovať niečo úplne iné, nakoľko sme rozdielni a máme odlišné životné skúsenosti. Našou úlohou je nájsť rovnováhu medzi jednotlivými spôsobmi alebo si vymyslieť vlastné. Možno nájsť niekoho s kým si vieme skúsenosti vymeniť. Jednoducho, mať dobrý pocit z toho, čo robíme a v nedeľu večer sa tešiť na pondelok ráno.

Iná možnosť.

Iné možnosti.

Moje články píšem vždy vo všeobecnosti, nikdy nie sú namierené na niekoho. Skôr v nich opisujem situáciu, ktorú som zažil tam vonku alebo tu niekde na sieti. Majú zanechať odkaz pre čitateľa, mierne podráždiť, vyvolať otázky, inšpirovať k činom či popísať konkrétny zážitok, ktorý som prežil. Nasledujúce riadky nepriamo opisujú môj vývoj, pred časom bolo všetko inak. Bol som na druhej strane toho, čo píšem. Vtedy som si ani len nevedel predstaviť, že by mohla existovať iná možnosť, pohľad, názor, skutočnosť.

Prosím, nedržme sa toho starého, už aj papierový diár nahradila aplikácia v našich telefónoch. Niekoľkotisícové nahrávacie štúdio dnes kúpime za pár desiatok alebo sto eur, takmer každý deň ho nosíme so sebou. Tam vonku je oceán príležitostí, v ktorom vyhrávajú rýchlejší. Zmysel života nie je upracovať sa k smrti. Máme okolo seba mnoho úspešných ľudí, ktorí investovali do svojich firiem neskutočne veľa, no takisto ich firmy si aj veľa zobrali. To nehovorím o tých z nás, ktorí sa dohodli na celoživotnom 40+40+40. Mnohí z nás už usilovne pracovali, no neužili si to, čo vytvorili, bolo neskoro alebo nebolo im dopriate. Dajme na tri, možno viac rokov všetko nabok, začnime ísť od nuly za tým, čo rozbúcha naše srdce. Áno, nenosí sa začínať od nuly, nosiť prepotené tričká, košele. Keď už nič iné, otvoria sa nám nové možnosti, príležitosti, dostaneme sa na miesta, o ktorých sme ani len nesnívali. Koniec koncov, vyplieska nás to. Buď to rozchodíme a ako odmenu dostaneme nové pohľady na svet alebo zatrpkneme. Či ide o celoživotnú lásku alebo životnú pracovnú príležitosť.

Prosím, snívajme, nie o ojazdených 1997 cm3 turbodiesloch, nebojme sa vystrčiť z radu, buchnúť po stole, keď príde správna chvíľa, nebojme sa dodržať slovo, byť gentlemani, správni ľudia, ľudia hodnôt, neberme, ale dávajme, k tomu vyhrňme rukávy. Netvrdím, že to má byť ľahké, ťažké, ale určite to bude iné. Počúvajme, učme sa, buďme trpezliví, príde aj na nás, len neprestaňme. Inšpirujme nie tým, čo hovoríme, ale tým, ako to hovoríme, tým, ako a čo žijeme. Vlastne, vzdialenosť odtiaľto po miesto, kam chceme isť, môže byť jeden článok, príspevok, fotka, video či pracovná schôdzka, len nikto z nás nevie, ktorá to bude. Nezabudnime, funguje všetko, len nie všetko bude fungovať nám. Podporujme nielen vtedy, keď niečo chceme od toho druhého. Podľa múdrych psychologických kníh človeka skutočne spoznáme, keď ho dostaneme do nepríjemnej situácie /spomaľme mu internet a pozorujme ho spoza kúta/. Alebo keď ten druhý nechce od nás nič, ale ani my od toho druhého. Nezabudnime, my musíme chcieť, ukázať sa, počkať, odmakať si, až potom si užiť úspech, slávu, auto, dom či vytúžený život, uskutočnený detský sen.

Prosím, nekritizujme. Hlavne nekritizujme, lebo naše ego je zranené, ohrdnuté. Ak mám kritizovať, tak konštruktívne to, čo bolo vykonané a nie osobu. Tam vonku si pýtame spätné väzby, názory iných a často zabúdame na seba, na svoj názor, rozhodnutie, dôvod, pre ktorý sme začali. Dnes je neskutočne ľahké kritizovať, stačí, ak napíšeme pár štipľavých riadkov na nástenku. Takto môžeme pár slovami zničiť niekoho sen, víziu, prácu, priateľstvo či dokonca celý ľudský život. Tam vonku je svet plný kópií, ale originálov čoraz viac ubúda. Ukážme svetu svoju originalitu, svoj rukopis, svoju jedinečnosť, neporovnávajme sa, každý je dobrý v niečom. Nebojme sa, svojich fanúšikov si nájdeme, lepšie povedané, oni si nájdu nás. Len povedzme celému svetu, čo robíme. Áno, vždy tu bude ufrflaný strýko, suseda, dokonca aj úrad, ktorým sa nebude páčiť, čo robíme, ale len preto, že dostaneme kritiku, nenechajme svoje sny, projekt založený v zásuvke písacieho stola, takéto rozhodnutie môžeme ľutovať, keď budeme mať 62, 71 či 126 rokov.

Prosím, nebuďme spotrebiteľmi, majstrami sveta, ktorí vedia všetko, nekonajúcimi flákačmi, ktorí radšej vylezú na kopec v Tatrách, ako sa pokúsia niečo vytvoriť. Nemusíme všetko vedieť. Nepotrebujeme k životu mnoho, nenaletujme reklamám, falošným príležitostiam. Nemajme toho viac, ako potrebujeme. Náš život je viac, ako mať nový dom, auto, plnú chladničku. Zaslúžime si byť šťastní, no šťastie nepramení z vlastníctva hmotných vecí, pramení od nás, a to za každých okolností, hneď po tom, ako sa rozhodneme. Áno, možno šťastie nájdeme na kopci v Tatrách, ale nie, keď budeme na úteku pred našimi životmi. Keď sa nám čokoľvek pokazí, pokúsme sa o opravu, nech ide o stoličku v kuchyni, bicykel alebo vzťah.

Prosím, uvedomme si, že mŕtvi ľudia dostavajú viacej kvetov, pozornosti ako živí. Tým nenabádam, že si nemáme uctiť tých, ktorí sú už na druhej strane. Uctievajme si aj ľudí naokolo, pozdravme, podajme ruku, keď ideme okolo, na križovatke pustime auto, ktoré nemá prednosť, keď sme na prechode neskáčme vodičom do cesty, podržme výťah, dvere, usmejme sa. Zavolajme starému kamošovi len tak, preto, že ho chceme počuť, upečme koláč pre kolegov. Nechoďme po úspechu na úkor druhých.

Dať svoj názor, sťažnosť na nástenku modrej sociálnej siete a počítať srdiečka nespôsobí žiadnu životnú zmenu. Snáď len jej zárodok. Teda, ak tomu celému podkúrime vyhrnutím rukávov. Nikto z nás nie je dokonalý, ale každý z nás môže  zmeniť svet k lepšiemu, svoj život, či nepríjemnú schôdzku premeniť na zážitok. Tam vonku je svetové pódiu, keď už teda na ňom stojíme, spravme si fotku, pošlime ju ďalej, ukážme snahu, úsilie, prístup. Každý z nás musí niečo robiť, teda už keď musíme, nech je to užitočné pre všetkých. Máme mnoho nástrojov, ak chceme dať gól, musíme trafiť bránu. Prosím, trafme tú správnu bránu, ale jej výber je už na každom z nás.