Na nasledujúci článok sa teším viac ako obvykle. Otváram totiž to tému vďaka ktorej, mnohí z nás radšej nič nerobia, netvoria, neukazujú. Veď schválne. Ako sa máš? Čo máš nové? Nič, však. Koľko krát za posledný týždeň takto podobne začala konverzácia? Nestihnem sa nadýchnuť aby som odpovedal na otázky a vlastne ani nemusím. Ten (tá) druhý (á) odpovedal (a) za mňa. Neviem či sa chcem takto rozprávať.

Vždy som chcel parádne auto, oblečenie, firmu, zázemie, mať svaly, privilégia, postavenie, výzor, rešpekt. Neustále objavovať niečo nové, nezvyčajné. Vlastne niečo sa aj stalo. Vďaka aktivite na sociálnych sieťach, sa mi podarilo dostať na také miesta, na ktoré by som zvyčajne nešiel. Týmto doplnkom dnešnej doby vďačím za veľa. Nepriamo ma nútili byť kreatívny, k tomu aktívny. To si síce uvedomujem až teraz. Na začiatku to bola len zábava, to je dobré dajme to na.. nech vidia. Deväťdesiat percent príspevkov bola veľká náhoda.

Život nie je o páči sa mi to, potešia, ale nemali by byť základným kameňom našich životov. Slúžia na nadväzovanie a rozvíjanie priateľstiev, aspoň tak ich vnímam. Taktiež sú na výmenu skúseností, spoznávali druhých. Keď som len tak zo zábavy zverejnil fotku z bežkovania na jeden z hlavných profilov, ani som netušil koľko mojich “priateľov” bežkuje. Veľký rozruch a tie správy, bolo ich dosť.

Keď so začal písať články na blog, prvé boli naozaj o ničom. Zaujímavé je, že mali najviac reakcii. Čim viac som písal, záujem oslaboval na prvý pohľad. Dnes viem, že mám čitateľov. No nestláčajú páči sa mi to, skôr zavolajú, napíšu, či tam vonku mi povedia podporné slová. Veľký rozruch prišiel, s mojím účinkovaní v známej televíznej relácií o bývaní. Bolo to desiatky správ telefonátov. Niekoľko dní ma ľudia na ulici inak vnímali. Druhý krát o rok neskôr, pokus číslo dva. Jedna podporná správa. Na ulici si ma nik nevšimol, ako pri prvom účinkovaní.

Prvé video bolo taktiež milá skúsenosť. Správy, dva, tri telefonáty, SMS. “Nabral si odvahu, klobúk dole.” Síce neznášal som svoj hlas, asi aj seba. To sa neskôr nejako upravilo, zvykol som si. Okolo videí sa chodilo. Oslovoval som ľudí, aby ich zdielali. Volal, ale aj navštevoval známych, kamarátov, žiadal o pomoc. Chvíľku to trvalo, ale predsa. Prišlo ďalšie nepodarene video, tento krát zo Štiavnice. Tam sme našli spôsob, ako sa dalo v tom období dostať na výslnie za veľmi krátky čas. Mali sme okolo tridsať tisíc videní do týždňa. Obmedzenie pre neobvyklú aktivitu na mojom konte. Pár negatívnych komentárov. Ale bez toho sa dnes asi nezaobíde nikto. Ešte dve tri videá mali celkom dobrý dosah aj reakcie. Po nich prišlo upozornenie. Dostávate od nás desať peňazí, ak si zakúpite ďalších desať na spropagovanie videa. Chceli sme tvoriť obsah, aby sa rozširoval sám.

Sociálne siete prišli na to ako sa obchádzal ich vlastný algoritmus. Začali spomaľovať dosahy. Po čase nastal útlm. Prišla nechuť, vyhorenie, strach, obavy, pocity menejcennosti. Neboli ďalšie nápady. Vlastne chcel som sa na tvorbu vykašlať. Všetko vymazať, zabudnúť, zatvoriť kapitolu siete a tvorba.

Raz tie siete aj tak niekto vypne. Preto mám vlastnú stránku, kde poznamenávam obdobia, myšlienky, pohľady, ktorými prechádzam. Život je zhoda okolností, ktoré sa veľmi veľa krát budú opakovať. Jasne je tu cestovanie, práca s ľuďmi, rôzne koníčky, činnosti ktoré sa neopakujú. Opakujú sa v nás emócie, myšlienky, ľudia, situácie. Taktiež, čím sme starší chceme mať svoje pohodlie. Aj keď mať pohodlie je začiatok konca.

Môžeme skúšať nové veci, mat skvele myšlienky. No aj tak veľká časť bude o tom isto. “Zas si niekde bol.” Pre okolie budeme veľmi dlho nudným, obyčajným šašom, ktorý zas pridal trápnu fotku. Opäť sa predvádza. Že vraj sa to zmení, keď dosiahneme významne životné úspechy.

Jeden z mojich veľmi dobrých kamošov: ” Radšej nič neukazovať, nehovoriťako sa mame opakovať. Lenže to nie je celkom pravda, podľa mňa. To čo píšem, tvorím, ukazujem som ja. Je dosť možne, že moje dni sú rovnaké, podobné. Okoliu sa môže zdať, že sme stále v tom istom. Len nie je vždy všetko tak. Ak je moja fotka na sieťach s tým istým projektom pravidelne, je asi dosť možné, že na ňom pracujem. Práce na nich môžu trvať aj viac rokov. Tak je viac ako isté, že pravidelne budem o nich hovoriť. Aj tréning je jeden z mojich projektov na ktorom pracujem.

Naše okolie nás bude vnímať stále tak isto. Až pokiaľ sa nám niečo veľké nepodarí, alebo podarí. Pripravme sa na to, že naši okolie nás po čase prestanú podporovať. Sem tam stretneme niekoho úplne neznámeho a ten nás podporí viac. Pohyb v pred je náročný. Zopakovať úspešný deň, udalosť, obdobie chce naozaj kopec odmakanej práce, náhody, ešte viac tréningov, opakovaní.

Mnoho ľudí radšej podporí hviezdy, rôznych iných ľudí, ako tých čo sa o niečo snažia. Paradox je, keď začnú ľudia s niečím, pýtajú podporu, chcú aby sme ich vypočuli, všimli si ich, rešpektovali. Kreativita, tvorba, budovanie je náročné, ale aj ľahké pokiaľ vieme. Ľahko sa tvorí keď je v hlave pohoda. Ťažšie keď nás tlačí topánka, boli hlava, či cítime hlad. Lenže nepokúsiť sa pohnúť nie je strach, ale lenivosť s batohom plných výhovoriek. Ten má obrovskú moc, len škoda, že iba tú negatívnu. V tom pomyslenom batohu sa skrývajú neskutočné príbehy prečo práve my by sme mali/nemali zostať na tom istom mieste.

Nech sú naše dni, činnosti, každý deň rovnaké, nech to mame akokoľvek. Veľmi veľa z nás máme podobné problémy, skúšky, nástrahy, len ich dostávame v odlišných verziách. Ľahké je ukazovať, smiať sa na druhých. Len ono sa nám to zvyčajne vráti.

Samozrejme sú veci, udalosti o ktorých sa nehovorí, neukazuje. Za mňa je fajn povedať svetu o mojich tréningoch, výhľadoch z kancelárie, nadšenia z kombajnov, zaslúženom punčovom zákusku. Sem tam dostanem skvelé tipy, kde je to lepšie. Na konci dňa nejde o kreativitu, tvorbu. Skôr o aké si dokumentovanie toho čo zažívame, prechádzame, vnímame. Najpopulárnejšie knihy a filmy sú životopisné. O tom ako sa niečo niekomu podarilo, alebo to úplné celé pokašlal. Tak to uľahčíme scenáristom, keď budú o nás písať scenáre, knihy. Nech majú z čoho čerpať. Aj keď možno všetko okolo nás je to isté dokola. Nenechajme sa sebou, kamarátmi, najbližšími oblázniť, že sme nudní. Možno nevedia ako podporiť, alebo nechcú. Taktiež nie je vždy všetko rovnaké, len nemáme práve v tej chvíli v sebe schopnosť to tak aj vidieť.