V mojom cyklo živote sú méty, ktoré chcem dosiahnuť, zajazdiť. Prvá vážnejšia bola prejsť dvesto kilometrov za jeden deň. Ďalšie boli hrebeňovka Považského Inovca, Vtáčnik cez Penhýbel po červenej na horskom bicykli. Pozrieť Veľký Javorník od Vrábeľ a späť na cestnom. Zajazdiť po sebe dve dvesto kilometrové jazdy. Prejsť za jeden deň tristo kilometrov cez Banskú Štiavnicu, Krupinu, Šťúrovo. Mnohé ďalšie.

Prvých prejdených dvesto kilometrov vzniklo úplne náhodne. Ráno na križovatke som sa rozhodol, že odbočím doľava a niekam pôjdem. Počas jazdy nejako vznikol okruh cez Partizánsku chatu pod Vtáčnikom, Banskú Štiavnicu, Prenčov. Prvá dvestovka bola za mnou. Pocit radosti, nadšenia, že takéto niečo som ja začiatočník dokázal prejsť. Prakticky bez znalostí, skúseností ohľadne dopĺňania energie, stravy, tempa, tepov, poznania terénu.

Prvá tristovka vznikla na jeseň v minulom roku. Chcel som ju prejsť za jeden deň. Lenže minulý rok do toho prišli komplikácie s bicyklom nakoniec z toho nebolo nič. Hneď ako sa počasie zlepšilo, šiel som Vráble – Veľká Javorina Vráble. Bola to prvá náročnejšia skúška sezóny 2025. Krásnych 250 kilometrov, miestami s vetrom, nie celkom vhodne zvolenej stravy. K tomu dve stúpania. Prvé Veľká Javorina, druhé cestou späť za Piešťanmi na Svrbice.

Hrebeňovky Inovca a Vtáčnik patria medzi tie náročnejšie trasy pre horských cyklistov. Tie som zjazdil minulý rok. Obe mali okolo dvesto kilometrov a cez dvetisíc výškových metrov prevýšenia. Náročný bol nielen terén ale aj, stúpania, zjazdy, vzdialenosti. Som veľmi rád, že som nazrel k niečomu náročnejšiemu zo sveta horských bicyklov. Hora ma svoje čaro.

Tristovka prišla nečakane. Cez Veľkú noc som zaradil do programu dve dvesto kilometrové jazdy po sebe. Prvá okolo Štiavnice a druha na Šťúrovo a späť na cestnom bicykli. Naháňali sa zameškané kilometre z daždivých dní. Tak vznikla aj prvá tristo kilometrová jazda. Presne toľko kilometrov mi chýbalo do splneného cieľa.

Mapa bola pripravená už dávnejšie. Miesta okrem dvoch úsekov som už jazdil. Takže, ak bude dobre počasie, jedlo, voda, technika ide sa na to. Ráno bolo dosť chladno, Stúpanie na Skýcov a následný zjazd na Veľké Uherce bola zima a primrzli mi ruky. Mal som aj ľahkú bundu. Nepodarilo sa mi nastaviť tempo, ktorým som chcel jazdiť počas celého výjazdu. Hlava ani telo nechceli spolupracovať. Tušil som, že bude dobre a preberiem sa. Pred stúpaním na Veľké Pole už bolo príjemnejšie. Na slnku a do kopca sa človek rýchlo zahreje, tlo dostane do lepšej prevádzkovej teploty a ide sa lepšie.

Doplnenie energie fungovalo podľa plánu. Zástavky som robil úplne minimálne. Prvá väčšia obedná prišla po stúpaní od Sklených Teplíc do Štiavnice pod kalváriou. Dal som si domáci obložený rožok, niečo sladké a šlo sa ďalej. Premotal som sa mestom. Nasledovalo azda najnáročnejšie stúpanie jazdy. Anton – Žibritov. Ide o krátky, nie moc prijemný úsek lesom, ktorý končí tesne nad Žibritovom. Ak človek má už čo si za sebou, tak tieto stúpania preveria fyzické ale aj psychické sily.

Od Krupiny do Šťúrova bola takmer rovina. Miestami pofukoval protivietor. Obzeral som sa po studničke. Napadlo ma, že v Dudinciach si naberiem vodu. To bola veľká chyba. Mal som si radšej kúpiť na pumpe. Tepla voda je síce príjemná na hrdlo, ale jej chuť vôbec nie. Všade boli cítiť vajcia. Nuž v Dudinciach na vajcovke už stať nebudem. Aspoň, že výhľady boli parádne. Na jednej strane nekonečné polia, na druhej pohorie v Maďarsku. Čo ma tešilo, že neprišla žiadna veľká kríza, nechuť, nevôľa, alebo stavy, ktoré by mi nedovoľovali pokračovať ďalej.

Cela trasa sa delila na menšie úseky, ktoré mi pomohli rozložiť silu. Medzi každým záchytným bodom boli 20 – 40 kilometrové vzdialenosti. Ubiehalo to rýchlo. Zas na druhej strane je dobré poznamenať, že mám čo si odjazdene, ako tak tuším ako rozložiť silu a dať ego na bok. Nešli sa preteky, ale prvá tristovka. Dôležité bolo rozdeliť silu tak, aby sa prišlo aj do cieľa. To som si neustále opakoval, hlavne po doplnení energie, kde som chcel isť o čo si rýchlejšie.

V Šťúrove prišla prestávka na doplnenie energie, jedlo som mal zo sebou. Takže bolo čo jesť. Po krátkom vyfúknutí som pokračoval ďalej. Doplnenie vody v Bíne a už len na Vráble. Dve tri menšie stúpania, zjazdy a rovina. Chcel som byť doma pred osmou večer, čo sa aj podarilo. Technika poslúchala, nikde som nepoblúdil a ani nezdržal.

Navigáciu som pozeral dva krát, keď som hľadal prameň po ceste pri Dudinciach. Druhý krát aká vzdialenosť bude do Šťúrova od Horných Semeroviec. Prejsť za jeden deň tristo kilometrov nie je nič zložité. Teda, ak ma človek akú takú kondíciu. Dostal som správu od kamoša, že tristovka je síce fajn, ale nejaký chalan prešiel 450 kilometrov a dva krát toľko stúpania čo ja. Takže stále je kde sa posunúť.

Určíte by som nešiel dvesto ani tristo kilometrov pokiaľ by som nemal kondíciu. Všetko je možné zdolať len otázka je z akým časom a za akú cenu. Rád prekonávam svoje limity, len je fajn ich vedieť aj udýchať v kopcoch a upedálovať na nekonečných rovinkách. Bez potrebnej kondície radosť na bicykli sa hľadá o čo si ťažšie.

Pri plánovaní trasy je dôležité si všímať stúpania, popremýšľať nad rozložením sily. Sledovať počasie. Vietor ani dážď nie sú kamaráti, hlavne na dlhších výjazdoch. Určite je dobré so sebou mať základnú technickú výbavu. Správne jedlo a nemať veľa prestávok.

Jedlo a dopĺňanie energie som stavil na odskúšanú klasiku. Domáce obložene pečivo s masťou, domáce datľové tyčinky, Energetické gély, hroznový cukor, dve tri sladké kekse, ovocné pyré, no a samozrejme elektrolyty a karbohydráty vo fľaši.

Tak ako dobra fyzická kondícia, je fajn mať v hlave mať odhodlanie, nedať kučeravým myšlienkam šancu. Každé stúpanie raz končí a kríza pominie. Netvrdím, že prejsť tristo kilometrov je niečo výnimočné. Sú o mnoho lepší a rýchlejší cyklisti ako ja.

Pre mňa zajazdiť prvú tristovku je aké si ukončenie prvej méty. Čo príde ďalšie? Uvidíme. Bicykel a športovanie mam rad, je to pre mňa životný štýl. Spoznávam ľudí, krajinu a seba. Veľmi pekne ďakujem všetkým za podporu, jazdí sa o dosť lepšie.