Na začiatku to bolo o ukazovaní toho, čo vidím. Naučiť sa pravidelne robiť niečo. O výsledkoch vôbec nebola reč. Po ceste prichádzali ľudia, miesta a dokonca som stretol aj seba.

Mnoho dní sa v životoch opakuje. Sú nudné, tiché. Ak sa sem-tam aj pozriem späť, tak zisťujem, že to je pravé, pre mňa to najlepšie, skutočné. Raz za čas je však fajn nazrieť do sveta hluku.

Toto všetko je nástroj. Nástroj, ktorým pracujem na sebe, pre seba a možno niekto ďalší si z toho niečo niekedy odnesie. Sú dni, keď to mám chuť všetko zahodiť za hlavu, vykričať sa. Prídu aj také, keď ma teší, že je niečo hotové a nevzdal som to.

Všetko sú moje pohľady, zážitky, emócie, príbehy, chyby. Vo svete internetov môžem byť za hocikoho. Ja som si zvolil cestu po ktorej kráčam.

Ako tak idem životom dosť toho som pokašľal. Lenže sem – tam sa aj niečo podarilo dosiahnuť. Nie o všetkých víťazstvách vie svet. Možno aj vie. Len možno nevníma, že som práve vyhral tie najväčšie boje nad sebou. Vlastne koho zaujíma, že som prešiel 300 km na bicykli, uvaril parádne jedlo, prekonal sa a odbúchal parádny tréning, vyriešil niečo, čo som včera nevedel.

Čo keby som dosiahol víťazstvo a nikto mi už viac netlieska? Čo keby mi nikto nepovedal, že som dobrý? Čo keby mi nikto v živote nedal lajk, nezdieľal príspevok, nenapísal koment, neposlal správu, nezavolal? Čo keby..

Zlyhal by som? Tvoril by som ďalej? Je to, čo robím a ukazujem skutočné aj keď sa svet nepozerá?

Potlesk poteší, srdiečko taktiež. Lenže je tu niečo viac ako vysmiata fotka, či lajk na video.

Pre mňa toto celé začalo rozhovorom: “čo keby začneš písať práve v tejto chvíli aj keď nevieš o čom, nevieš ako, nevieš kde.”

K písaniu sa pridalo fotenie, šport, videá, vytvára sa komunita a vzniká z toho aká si cesta. Cesta za niečím, čo vlastne zatiaľ neviem čo je.

Keď sa však pozriem na okamih späť, vtedy to celé dáva zmysel a zapadá do seba. Článok po článku, tréning za tréningom, fotka za fotkou, myšlienka za myšlienkou.

Možno, to niečo sa volá život. Ten ma postupne posúva na miesta, k ľuďom, ktorých by som z gauča asi nestretol, nespoznal.

Nevŕtam do toho, len sa pozerám okolo. Uvedomujem si, že mám vždy dve možnosti. Jedna z nich je ísť ďalej, možno aj keď sa na to necítim, lebo čo ak sa práve vtedy stane život.