Mám pocit, že to, čo žijeme, je akási simulácia, v ktorej máme každý úlohy a počas toho, ako chodíme životom, zbierame body, ktoré premieňame na veci, zážitky alebo len tak ich preflákame. Podľa mňa život môže mať väčší zmysel, ako sa len naháňať.

Bol som presvedčený, že keď sa dostanem k lepším podmienkam, okolnostiam života, tak až vtedy sa budem cítiť šťastný. Lenže ako zisťujem, netuším, čo je to pravé šťastie. Áno, mám rád ľudí, to, čo sa podarilo dosiahnuť, slnko, prekonávania seba samého. Lenže to všetko je akosi krátkodobé, hneď ako sa podarí dostať k vytúženému bodu, chce sa viac. V múdrych knihách sa píše, že by sme sa mali neustále pohybovať, budovať. Ak raz prestaneme, ťažko sa rozbieha, zostarneme, narastie nám brucho a skrátime si život.

Prešiel polrok, možno osem mesiacov, nič sa nedialo, všetko naokolo sa ako keby zastavilo. Na všetkých frontoch sa podobne hýbu dosky, na ktorých stojím opačným smerom. Bolí to, chce to veľa energie na udržanie sa. Tej energie, ktorú mám venovať na miestach, ktoré budujem. Obchod je fajn, no chcem od života viac. Dostávam naozaj veľa v podobe cenných životných skúseností, ktoré získavam hlavne v práci.

Chýbajú mi ľudia ako je majster, Jožo a záhadná mladá dáma. Nestretávame sa. Takmer nič o nich neviem. Na jar počas nepríjemnej situácie sme si povedali, že sa dáme dokopy, keď sa veci upokoja. Jožo je v Amerike, so svojou ženou majú kinderko. S majstrom si nepravidelne voláme, vždy ma prekvapí reakciou, vedomosťami, ale aj pohľadmi. Vie o zvyšných dvoch všetko, nie je majster len tak pre nič za nič.

Majster rieši svoju firmu aj so záhadnou mladou dámou. Majú veľa práce, asi ako každý, kto sa chce mať dnes trochu lepšie. Šiel som nabok od nich, neviem byť plnohodnotne na toľkých frontoch. Dostal som príliš skoro veľké úlohy, ktoré ma stáli veľa času a nebol som v pozícií dovoliť si fungovať pre lepšiu budúcnosť. Nakoľko tie dostávam v mojej práci. Neobviňujem sa, nemám prečo, takto je to dobré.

Zastávam názor, že je nejaký dôvod, pre ktorý mám byť tam, kde som. Zvyčajne sú tu poznatky, ktoré mám získať, potvrdiť či odovzdať. Vlastne postupne dostávam signály, ktoré ma navádzajú na ďalšie miesta. Všetko zoberie energiu, prostriedky, ten čas uplynie tak či tak. Majster hovorí vždy o tom, ako máme robiť/budovať dlhodobé veci pomaly a krátkodobé rýchlo. Myšlienku dopĺňa, že nie každý zážitok a skúsenosť musíme mať zapísanú v životopise, k tomu dosť spomaľujú.

Mám pocit, že je nemožné naučiť sa všetko potrebné na fungovanie v dnešnom svete. Jožo ma od prvej chvíle vyzýval, aby som si čím skôr našiel svoje miesto, no nie v práci, ale v tom, v čom sa cítim, že by som mohol uspieť. Popritom mám toho pokašlať čo najviac. Nikdy sa nemám upútať na pracovnú pozíciu, firmu, životného partnera, ale na seba. Lebo ak jedného dňa práca nebude, môže človeka poraziť. Zobral ma k ľuďom, ktorí investovali do svojich pracovných pozícii všetko a keď nečakane skončili, zostali zatrpknutí.

Je ťažké pochopiť mnohé maličkosti, spleť udalostí a k tomu ich dať do súvislostí. Na prvý pohľad na nich nikdy nezáleží. Veď komu z nás by sa chcelo rozoberať každodenný život do podrobností. Niekedy sa stane v živote, že nám niekto ukáže, čo dôležité je a čo je dôležité ešte viac. U mňa to bola záhadná mladá dáma. Použila tie najbláznivejšie techniky. Určenie priorít je náročnejšie, ako sa zdá. Budovať čokoľvek, keď je všetko priaznivé je super. No ak stojíme na doskách, ktoré idú proti sebe, vyhodíme z hlavy prechádzku ružovou záhradou. Aj preto je dobré mať okolo seba ľudí, ktorí podporia, keď fúka vietor opačne, ako by mal.

Životných múdrostí je mnoho, no nie je mnoho ľudí, ktorí si ich s nami aj odžijú. Je viac ako isté, že každému z nás bude fungovať niečo iné. Určite funguje všetko, len nie vždy. Preto najcennejší poznatok z posledného obdobia, ktorý sa nachádza na mojom stole je všímanie. Mnohé udalosti, príležitosti v práci a ani doma som si nevšimol. Neskutočne ma mrzia nesprávne rozhodnutia z minulosti, lenže čas nevrátim späť. Majster vraví, ak niečo pokašleme, máme si na to pamätať, nie preto, aby sme sa trápili, ale aby sme mali poznatok.

Nachádzam sa na rázcestí, chcem ísť ďalej s tým, čo mám, s ľuďmi, ktorí sú okolo mňa. Tak isto otváram dvere novým ľuďom, pri ktorých cítim, že by sme mohli vytvoriť to, o čom snívam. Nie je to jednoduché, ale tak isto to nie je raketová veda. Preto verím, skúšam, hľadám to, čo ma posunie tam, kam chcem ísť. Neviem, čo to je, mnohí predo mnou nevedeli, čo to je. Ak by to bolo ľahké, všetci by sme šli. No nevieme kam, s kým, ako a kedy. Preto som rád, že po mojich cestách stretávam majstrov, Jožov a mnohých iných. Ukazujú mi možnosti, sem-tam upravia smerovanie a čo je pritom najlepšie, do ničoho ma nenútia, to nechávajú na mňa. Pretože rozhodnutia sú dobrovoľné.