Je koniec septembra. Pozerám štatistiky. Kde stojím s tvorbou v online svete. Podarilo sa mi nejak nastaviť systém a tvorím každý deň. Chcel som veriť, že sa podarí dosiahnuť konkrétne číslo. Lenže po lete, keď nešlo nič, som vedel, že to, čo očakávam, je bez šance. Život v online priestore je naozaj nevyspytateľný, čo si všímam.

Práve v tomto svete sa učím, že nie všetko je o kvalite snímky, videa či príspevku. Vždy tu bude niekto, kto sa bude posmievať, že som zabudol mäkčeň, nastavil nesprávnu kompozíciu, či je rozmazaná fotka, alebo vo videu počuť viac vietor ako mňa.

Určite má však svoje miesto staviť na dobrú techniku a pokúšať sa tvoriť kvalitnejšie veci. No nie je to všetko. Je to aj o akom-takom šťastí trafiť algoritmus. Teda doručovaní tvorby do sveta. Prvý komentár, druhý, „páči sa mi to“, „srdiečko“, zdieľanie a ide sa. Keď sa však netrafí správny moment, tak nepomôže azda nič.

Nie som žiadny odborník na tvorbu obsahu, sociálne siete ani algoritmy. To, čo robím, je, že ukazujem časť môjho života. Možno inšpirujem ďalších k tomu, aby so sebou niečo robili. Či išli na miesta, na ktoré jazdím. Veď už veľakrát sa stalo, že som ukázal časti sveta, ktoré nie každý poznal (no bolo to aj opačne). Vlastne vďaka tomu sa možno teraz vidíme práve tu.

Sú tu aj dni, o ktorých sa hovorí a píše akosi menej. Môžem pridať akýkoľvek príspevok, video, fotku a nestane sa nič. Vôbec nič. Je to frustrujúce. Na jednej strane je tu algoritmus, ktorý sa každé obdobie mení. Odlišne číta to, čo robím, a následne distribuuje do sveta.

Určite je dôležitá podpora. Tú najväčšiu dostaneme od jedného dvoch fanúšikov, ktorí sú so mnou celé obdobia. Ten zvyšok príde úplne z cudzieho sveta. Budú tu veľmi dlho a možno s nimi nikdy neprehovoríme, nespoznám ich, no budú tu.

Potom sú tu ľudia, ktorí aj vidia, že som niečo pridal, lenže „páči sa mi to“ či „komentár“ dajú radšej niekomu inému. Či dokonca zdieľajú úplne iný obsah, aj keď sú súčasťou toho môjho. Štve ma hlavne to, že človek dáva do komunity veľa energie a dostáva sa mu mizerne málo späť.

Nie, nenárokujem si na nič. Všetko to mám postavené na dobrovoľnosti. Nenútim ťa pozrieť môj príspevok, video, prečítať článok. Dobrovoľne klikáš na „páči sa mi to“, komentár či „zdieľanie“. Je to v poriadku. Len prečo dávaš „páči sa mi to“ niekomu, koho ani nepoznáš? No a toho, čoho si súčasťou, ignoruješ…

Aj preto sa z času na čas dostanem k otázke či pochybnostiam, či má zmysel pokračovať. Frustruje ma to, že ľudia, ktorí sú súčasťou môjho sveta alebo sa naše svety prelínajú, ani za toho čerta nepodporia. Len pri prvej príležitosti, keď niečo chcú, tak som prvý, na koho sa obracajú.

Toto však nie je len o číslach, „páči sa mi to“ a zdieľaniach. Je to viac o možnostiach, ktoré sú okolo nas. Niečo som v tom našiel. Vidím tu význam a skúšam s tým niečo robiť. Vlastne je to ako život. V živote je tiež nejaký algoritmus, ktorý ovplyvňuje veľa vecí. Je to akási vyššia moc, ktorá sa deje. Lenže toto je tímová záležitosť, sám to nezvládnem.

Premýšľam, či mám byť trpezlivý a pokračovať aj v období, keď algoritmus nie je kamoš. Vlastne asi takto nejako si pripadám, keď vonku niekoľko dní prší a premýšľam, či zavesiť bicykel na klinec. Nakoniec však príde myšlienka, že nemusím bicyklovať práve v tejto chvíli, ale raz prestane.

Práve v tomto období, keď píšem článok, jeden môj online kanál má blízko k štyrom miliónom pozretí videí za tento rok. Lepšie povedané 3 977 859, čo je pre mňa neskutočné číslo. Tak teraz premýšľam, či sa mi darí a mám pokračovať. Alebo stojím na mieste a mám s tým seknúť…