Sú vety, ktoré mi poletujú mysľou aj po rokoch. „Michal, buď do toho dorastieš, alebo si nájdeš niekoho skúsenejšieho, kto ťa prevedie. Obe cesty sú dobré, ale ani jedna nič nezaručuje. Pozor na myšlienky, ktorým budeš mať chuť uveriť. Môžu byť limitujúce. Nie si v ničom sám. Každý z nás má svoj disko príbeh, v ktorom sa snaží niečo zvrátiť.”

Jedna z ďalších myšlienok od veľkého človeka Joža. Postupne, ako jazdím životom, sa rozpamätávam, o čom sme hovorili a čo sme zažili. Vlastne, aj preto som si čím ďalej istejší, že kombinácia skúsenosti a neskúsenosti má čoraz väčší zmysel na životných cestách. Aj keď skúsenosti môžu sem-tam zviesť z cesty alebo spomaliť, ak však chýbajú, dá sa toho veľa pokašľať aj bez nich.

Nebudem klamať, keď priznám, že najviac poznatkov som dostal od životom skúsených ľudí, avšak vnímam aj tých menej skúsených. Majú taktiež skvelé názory a myšlienky, ktoré stoja za povšimnutie. Stále však cítiť, že by bolo fajn obrúsiť nejakú tú hranu. Častokrát sú to len myšlienky, ktoré je dobré potvrdiť vlastným buchnutím kolena. Veď, tiež som si myslel, že zmením všetko lusknutím prsta, a ako každý, nemal som pravdu. Jedno je to, čo hovoríme, a druhé, čo robíme.

V tomto bol Jožo pre mňa výborným príkladom. Menej hovoril, viac ukazoval, robil, podsúval. Ani raz som od neho nezachytil odpoveď: „neviem.” Práve naopak, dusil ma, aby som viac premýšľal, vnímal a komunikoval. Boli situácie, keď ma zámerne domotal, namočil do blata a nechal ma vykúpať sa v studenej vode.  Zmysel som zvyčajne pochopil až na konci dňa, niekedy týždňa.

Mám okolo seba ľudí, ktorí mi ukazujú, akým byť, čo by som mohol zlepšiť a taktiež čomu sa vyhnúť. Oni tu vždy boli, len dozrievam a všímam si postupne, ako ma život obrusuje. Samozrejme, brúsenie prichádza aj s bolesťami. Niektoré vylepšenia  prichádzajú aj s úsmevom.

Ešte stále však hľadám, skúšam, pozorujem.  Mám sa čo učiť. Mám tendenciu obviňovať sa, nadávať si, hnevať sa na seba. Mám depresívne stavy, ak sa mi niečo nepodarí alebo, ak nepoznám cestu ďalej. Za všetko môžem ja, to je nad slnko jasné. Možno robím veľmi veľa vecí správne, len možno niekedy nesprávne odhadnem okolnosti, alebo si nepozriem detailne predpoveď počasia.

Jedna skvelá vec, ktorú ma učí cyklistika, je, že raz za čas odbočím na miesto, ktoré vôbec nepoznám. Niekedy ide o skratku, inokedy nie. Sledujem pritom seba, ako reagujem a čo si všímam. Ako rýchlo podlieham panike, stresu, či dôverujem ceste, sebe, alebo vyťahujem navigáciu. Ide o skvelú chvíľu, kde sa plánovane dostávam do situácií, miest, v ktorých nie som doma. Ono sa to nezdá, ale takéto krátke situácie vedia veľa odhaliť a naučiť. Niekedy som prekvapený z mojich reakcií. Takto nejako zbieram bonusové skúsenosti.

Je zaujímavé sledovať sa, ako reagujem v neznámych situáciách. Čo ma teší je, že zo začiatku som panikáril, nadával a išlo ma poraziť. Dnes sa viac na sebe smejem, aj keď pocit, že ma ide poraziť mám stále, je to o niečo lepšie. Taktiež si všímam, že nie každá vychodená stopa v lese je aj cesta pre cyklistov. Niektoré sú len pre zver. Kto vie, čo by na takéto poznatky povedal Jožo? Určite by sa poriadne zasmial, ak by som mu opisoval, ako v lese jazdím po cestičkách pre jeleňov.

Je nad slnko jasné, že návod, ako žiť život a reagovať na situácie, nie je jednoznačný. Sú ich azda milióny. Sme plní emócií, smejeme sa, trápime sa, dúfame. Tak trochu sa inak žije, keď sme v rozličných situáciách. Takže to, čo mi funguje dnes, nemusí fungovať o týždeň, ale to isté platí aj naopak.

Jednu z mojich prvých skúšok, ktorá sa okolo mňa diala som zažil  úplne náhodne. Niečo sa pokašľalo. Išlo o veľa, ale na konci dňa o nič. Tlak, ktorý z následnej situácie vznikol, som takmer neuniesol. Vtedy som si chodil po rady od najskúsenejšieho človeka v regióne. Inak by som sa nemal čoho chytiť. Jeho pamätná veta bola: „Miško, rozumiem ti, pokašľali sme to, ale teraz to musíme vydržať.” Obdobie trvalo pár týždňov. Moje dobúchané lakte a kolená sa zahojili a išli sme ďalej. Bol to stav, ktorý vznikol zbytočne, mal som urobiť ešte pred tým konkrétne kroky, ktoré som však videl až keď bolo po tom.

Veci sa dejú,  a nie všetko dokážem ovplyvniť. Možno si mám lepšie pozrieť predpoveď počasia, aby som sa o trochu lepšie nabudúce pripravil. Trochu vody však neublíži. Aj napriek dokonalému plánovaniu sa môžu stať situácie, a zrazu som na miestach, na ktorých som predtým nebol. Veľmi veľa vecí sa vyrieši po ceste, ako doma z gauča.

K tomuto ma viedol Jožo. Rozhliadať sa okolo seba a uvedomiť si, že nie som na opustenom ostrove. Nie však každý mi bude chcieť pomôcť, čo je v poriadku. Taktiež, nie všetko bude pomoc, aj keď sa to môže sčasti tak ukazovať. Nemám zbytočne súdiť, mám byť viac vnímavý, pýtať sa a všímať si.

Ako človek na mnoho vecí prídem sám. Dnes máme okolo seba množstvo zlepšovákov k dispozícii. Prakticky stačí pripojenie k internetu a dokážeme neskutočné veci. Lenže, zabúdam na jednu vec: som človek, mám emócie, potrebujem sa niečoho chytiť, niečo cítiť. Skúsenosti môžu urýchliť mnoho životných krokov a taktiež chrániť pred bolesťou.

Ruku na srdce, naozaj všetko v živote zažiť nemusím, preto vidím dôležitý význam mať okolo seba niekoho skúseného. Možno práve príbeh toho druhého zmení, či upraví kurz toho môjho. Vlastne, ani ja často neviem, čo mám zadať do vyhľadávača a čo si všimnúť. Verím, že niekto skúsenejší mi môže pootvoriť tak trochu dvere k ďalším životným poznatkom.

Veď predsa stále neviem o živote nič.