Vízia

Pracovné schôdzky

5. február 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Neznášam mať plný diár a desiatky pracovných schôdzok za deň. Dva-tri dni v kuse lietam, lenže ďalšie pracovné dni nedokážem robiť nič. Hľadám spôsob, ako dobiť energiu. Vtedy sa uťahujem do kúta a chcem byť sám. Keď mám pracovné schôdzky, nedokážem sa venovať iným činnostiam.

Stav tvorby je pre mňa dôležitý. Ten pocit, ktorý sa dostaví hneď po vytvorení videa, článku, predaja, vykonanej práce, porade s tímom, nájdenie riešenia či po prekonaní vlastného strachu, to ma posúva vpred k ďalším krokom. Mám rád, keď sa musím prekonávať, organizovať, plánovať, vytvárať a pracovať na tom, čo ma baví. Je dobré vedieť, čo posúva vpred a čo má opačný efekt.

Tým, že dnešná doba poskytuje mnohé vylepšenia, dostávame sa do pozície, že za menej času stihneme viac. Teda, ak pochopíme, ako všetko funguje. Zo začiatku sa môže zdať, že je toho oveľa viac, lenže hneď ako si nájdeme spôsob, ktorý vyhovuje nám, všetko sa zmení. Nezabudnime, nové vylepšováky sa je potrebné naučiť používať. Najjednoduchší spôsob je tu (odkaz).

Čo sú tie vylepšováky?
+Vlastné on-line portfólio – miesto, kde ukazujeme, na čom pracujeme
+ vlastný blog – miesto, kde zverejňujeme svoje názory, pohľady, myšlienky, vízie
+ vlastná šou – krátke videá, v ktorých ukazujeme našu prácu, život
+ podcasty – zvukové záznamy našich rozhovorov
+ sociálne siete – miesto, kde pútame pozornosť, spoznávame nových ľudí
+ programy, aplikácie, úložiská na zefektívnenie práce
+ mobilný telefón – nahrávacie štúdio, skener, merač takmer všetkého, s internetovým pripojením neobmedzených možnosti

Týchto pár slov má slúžiť na pripomenutie, že to, čo nosíme so sebou vo vrecku alebo v kabelke, nie je len na flákanie, zábavu, ale aj na vytváranie príležitostí, hodnôt a možností dať o sebe vedieť ďalším. Pretože možno tam vonku je niekto, kto práve hľadá to, čo máme my.

Mať pracovné schôdzky dnes už nestačí, no sú stále dôležité. Mnoho príležitostí si práve na pracovných schôdzkach vydiskutujeme. Tak isto je dôležité používať vychytávky ako sú: vlastný blog, sociálne siete, vlogovanie, aplikácie na zefektívnenie práce. V neposlednom rade, ak pochopíme ich silu, môžeme pracovať trebárs aj z pláže. Nezabudnime, že svet napreduje neustále a možno by bolo s ním napredovať taktiež.

Fanúšík

28. august 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Každého cesta je jedinečná a niektorí z nás uspejú skôr a tí druhí ešte o čosi skôr. Myšlienka na dnešný článok vznikla už na začiatku, keď ma jeden z ľudí podporil k tomu, aby som začal pravidelne písať, natáčať videá a nahrávať vlastnú hlasovú šou. S písaním to myslím vážnejšie, s nahrávaním videí trochu vlažnejšie, zatiaľ, a hlasová šou je v príprave. Ten chlapík, ktorý ma dokopal k písaniu ma vysmial len raz, a to na začiatku, keď som ho chcel presvedčiť o tom, že budem písať až potom, keď sa stanem hviezdou.

Či mi nebude hlúpe, keď už teda budem hviezda, že nebudem vedieť písať. Lepšie povedané, kde sa chcem naučiť písať? Povedal som, že ľuďom to bude jedno, veď hviezdam sa odpúšťa skoro všetko. Neskutočne sa smial. Písanie nie je len o písaní, je to o disciplíne, pozorovaní, všímaní každodenného života. Takisto o maličkostiach či príbehoch, nápadoch, inšpirácií a samozrejme o prekonávaní sa, vylepšení komunikácie, predstavivosti a schopnosti podať príbeh, udalosť a pod.

To sú mimoriadne dôležité body, ktoré je nutné mať na pamäti pri písaní (tie body sú pre mňa dôležité, pre druhých môžu byť účinné odlišné body). Písanie neskutočne pomáha zlepšovať komunikáciu, usporiadať myšlienky, zlepšiť pamäť a hlavne núti nás byť kreatívnymi. Rad fotím, lepšie povedané, páči sa mi fotenie, už dlhší čas špekulujem, že by som si zadovážil veľký foťák. Nielen pre fotky, ale aj pre video. Na teraz mám pri sebe vždy mobilný telefón alebo GoPro. Zaznamenávam všetko, čo si všimnem. Tak ako trénujem ranný beh, tak isto trénujem natáčanie, editovanie, tvorbu videí. Postaviť sa pred kameru má takisto mnohé výhody. Pre mňa je najdôležitejšia odvaha.

Moje zlepšovanie, vnímanie každý deň trénujem príspevkami na sociálnych sieťach. Kombinácia písaného, hovoreného slova s fotkou či videom sú neskutočne výborný nástroj na zlepšenie zručností, ktoré vieme použiť v akejkoľvek životnej oblasti. Kreativita určite patrí na prvé miesta, k tomu je viac ako dobre platená.

Ak sa ma niekto pýta, prečo tvorím, tak chcem byť lepší ako včera. Chcem sa stať úspešným podľa mojich predstáv. Pracovať na tom, čo ma baví, možno aj z pláže s mobilným telefónom v ruke a popritom mať skvelý život. V jednoduchosti povedané, chcem sa cítiť parádne sám pred sebou.

Lenže, skoro vôbec som nezačal. Lebo tak, ako mnohé nástroje okolo nás vedia pomôcť, tak vedia aj pekne nakopať zadok. Vlastne, je to to isté ako s čokoládou, ak jej zjeme príliš veľa, budeme potrebovať nové plavky. Bál som sa začať písať, fotiť, natáčať, úplne som sa poskladal, keď som videl komenty na sociálnych sieťach druhých ľudí, ako šli po autoroch, tvorcoch, teda tých, ktorí skúšali. Hľadal som výhovorky, pre ktoré by som nemal začať. Môj prvý článok bol úplne otrasný, ale mal najviac páči sa mi (link) Moje prvé video, hm, nebudem sa ním chváliť (link).

Áno, čítam knihy, rozumiem, že väčšina radšej kritizuje ako spraví. Rozumiem, že nie každému sa páči moja práca. Takisto je mnoho ľudí, ktorí nikdy nepodporia. Lenže medzi nimi sa nájdu aj takí, ktorí v tichosti sledujú všetky naše kroky. Sú dôležití, lebo sociálne siete a ich algoritmy počítajú každého jedného (ha ha ha).

Dnes je ľahšie potopiť ako vydvihnúť. Z nášho pohľadu sa hodnotí ľahko, keď nepoznáme príbeh toho druhého alebo čo za tým je. Keď sa k tomu ešte pripletú emócie, máme vážnu situáciu. Namiesto aktívneho počúvania sme sa stali sudcami, katmi, žalárnikmi, ale aj odborníkmi na všetko. Prosím, zmeňme frekvenciu našich prijímačov z FM (for me – pre mňa) na FE ( for everybody – pre každého).
Každý z nás vidí, vníma veci, ľudí, okolnosti príležitosti odlišne.

Každý z nás robí chyby a stúpa vedľa.

Každý z nás má dobré, silné, ale aj také stránky, o ktorých nerád rozpráva.

Je dobré mať vedľa seba človeka, od ktorého sa učíme, taktiež takého, s ktorým sme na jednej vlne, ale aj takého, ktorý čerpá vedomosti od nás. Učím sa, skúmam a učím aj ďalších. Takáto čarovná formulka vie neskutočne urýchliť náš vývoj. Mám obľúbených ľudí, pri ktorých keď som, cítim sa ako v siedmom nebi, nech ide o pracovný alebo súkromný život. Áno, robili si zo mňa v začiatkoch peknú srandu, lenže dnes sme kamoši, ukázal som im výsledky, prístup a odviedol kopec práce.

Mám kamošov, ktorí tvoria a naozaj ich tvorbe nerozumiem, ale napriek tomu im vždy dám srdiečko k ich príspevku, často aj koment. Samozrejme, keď sme spolu na káve, tak sa zaujímam o ich prácu. Čarovná formulka dva: hľadaj na druhých, čo sa ti naozaj páči. Mám aj takých kamošov, ktorí už nie sú moji kamoši. Vôbec mi to nevadí, necítim sa previnile, nemám na nich čas, nič im nevysvetľujem, nevyhľadávam ich spoločnosť. Keď sa vidíme, slušne pozdravím a slušne ich obídem. Napriek tomu si o nich nemyslím nič zlé, len ich už nechcem mať vo svojom okolí.

Veľkí ľudia posúvajú druhých hore, nie opačným smerom a už vonkoncom nikoho nebrzdia. Lenže na druhej strane je tu veľmi tenký ľad. Nemôžeme posúvať všetkých hore, to je nad slnko jasné. Lenže, keď už nevieme posúvať, tak aspoň im nepodkopávajme nohy, len ich slušne obíďme.

Nápady k nám prichádzajú v rozličnom veku, období, situácií. Vôbec nie je hanba začať v 46, 52 či 64, priemerný vek života sa predlžuje. Len možno je v dnešnej dobe ťažšie začínať aj preto, že existuje milión ciest, ktoré sú funkčné, len nevieme hneď povedať, ktorá bude fungovať práve nám. Preto podpora svojho okolia je mimoriadne dôležitá. Keď už pre nič iné, tak možno práve my budeme potrebovať kliknúť na “páči sa mi to”, alebo aby kamoš nejako nenápadne povedal jeho kamošovi o našich službách, produkte.

Nezabudnime, najskôr musíme dať a potom dostať. Preto fandím ľudom, od ktorých sa učím alebo naberám vedomosti. Takisto podporujem druhých a vôbec za to neočakávam nič, vlastne očakávam, že ich práve moje srdiečko alebo rozhovor so mnou posunie ďalej. A čo s tými, ktorí nás nepodporujú, kritizujú, smejú sa nám? Nič. Odídu sami.

Príležitosti

14. august 2019 Michal Boťanský Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Čakal som na pracovnú schôdzku na vrátnici fabriky, ľudia okolo mňa doslova utekali z práce. Zrazu sa z davu vynoril pán, ktorý si vydýchol pri odchode. „Som tu poslednýkrát,” znelo z jeho úst. Pán, ktorý obsluhoval bránu si ho vôbec nevšimol, až keď sa mu smutne pozdravil, odzdravil sa: „Tak teda dovidenia.” Nepoznám príbeh pána, takže ani len netuším, čo sa za ním skrýva, čo vytvoril. No pomyslenie na koniec ma ničí.

V poslednej dobe sa cítim, ako keby som sa vrátil do školských lavíc. Učím sa na všetkých miestach. Vyhľadávam príležitosti, ľudí, od ktorých nasávam informácie, vedomosti, skúsenosti. K tomu som si pridal, vlastne nepridal. Už nejaký čas som aktívny, píšem články, točím videá a dokumentujem na sociálnych siatiach. Učím sa hovoriť príbehy, zaujať, dokumentovať to, čím prechádzam a promovať moju prácu, seba. Písal som už niekoľko článkov na tieto témy. Do dnes sa mi mnohí smejú, že som trápny, nudný a ešte neviem aký. Lenže prichádzajú takí, ktorí pochvália, podporia.

V nedeľu som dostal upozornenie, že pamäť mobilného telefónu je plná. Najviac priestoru zaberali fotografie a videá. Dal som sa do práce a začal s triedením. Telefón mám pomerne krátko, ale to, čo som videl, bolo pre mňa v ten večer dôležité. Našiel som videá, fotografie, na ktoré sa veľmi nedalo pozerať, ale našiel som aj také, ktoré boli naozaj fajn. Som na seba hrdý, že som začal pravidelne tvoriť, točiť, fotiť. Po krátkom čase naozaj zaujímavá zmena. Moja práca napreduje, zlepšuje sa. Bol som v príjemnom šoku, že napriek absolútnej nevedomosti na začiatku sa sem-tam podaril záber, uhol, farba, rýchlosť.

Pamätám si, že to chcelo neskutočnú dávku odvahy. Teraz, keď sa na to pozerám spätne, zdá sa, ako keby to nebolo nič. Na jednej strane sa teším, ako som nabral odvahu a na strane druhej si uvedomujem, aký kus cesty je predo mnou. Mám sa čo učiť, rozumiem, že ak prestanem, tak budem potrebovať veľa času, pokusov na nasadnutie.

Sociálne siete vnímam ako príležitosť dať o sebe vedieť svetu. Nepriamo nás nútia (aj mňa), aby sme boli lepší, lepšie napísali príbeh, nasnímali lepší záber, pokúsili sa o lepšiu fotografiu. Sú jednou z ciest, ako sa zlepšiť. Nútia ma pravidelne prispievať, pozorovať, hľadať, skúmať, skúšať, tvoriť, dokumentovať, analyzovať plánovať. Fanúšikovia, srdiečka sú bonusom na tejto ceste. Skutočným zmyslom pre mňa je zlepšovať sa aj ich používaním. Tomu napomáha pravidelná tvorba. Uvedomujem si, že ich časté používanie môže škodiť, vlastne, ak mám po každom obede čokoládu, tak za krátky čas mi narastie brucho. Od rozsiahleho používania sietí nehrozí veľké brucho, ale môžu mať vplyv na psychické zdravie človeka.

Moje dôvody prečo byť on-line:

• Každý z nás máme svoj štýl, mne sa páči modré a niekomu červené. Je dobré
svetu ukázať, čím prechádzame, čo sa nám páči, aké názory máme.

• Ukazujem, že som v niečom odborník, mám disciplínu a chuť tvoriť.

• Učím sa, ako získavať pozornosť, na druhej strane musíme pozornosť aj posunúť ďalej. „To je super fotka, aké nastavenie si použil?” Pozor, musí to byť myslené úprimne.

• Cudzí ľudia ma podporia o mnoho skôr, ako okolie. Je neskutočne ľahké dnes kohokoľvek spoznať. Siete nám dávajú obrovský nástroj, ako spoznať kohokoľvek odkiaľkoľvek.

• Po čase získam dôveru, rešpekt, ľudia si ma obľúbia. Pozor, nemusí to prísť zajtra, je to práca akokoľvek iná, môže to trvať tri, sedem, desať rokov.

• Ak chcem, aby ma ľudia poznali, moju prácu, to, čo robím, založím si vlastný blog. Sprístupním ho cez niekoľko kanálov, na rôznych sociálnych sieťach. Vyhrňme si rukávy a po večeroch tvorme, študujme, makajme, zabávajme sa.

• Nikto nikoho nenúti, aby sme sa sledovali, kamošili, je to dobrovoľné. Podporme alebo si hľaďme svojho.

• Aplikácie v mobilnom telefóne dnes dokážu za pár sekúnd vytvoriť diela. S internetovým pripojením sa z bežného človeka môže stať za veľmi krátky okamih hviezda.

• Neurolingvistika v praxi alebo programovať okolie, ale aj seba tým, že ukazujem svojmu okoliu, čím prechádzam. Je dosť veľká šanca, že ak niekto bude riešiť, kupovať to, čo ponúkam ja, ozve sa.

Najčastejšia vetička, ktorú počúvam čoraz častejšie: „Ty možno mňa nie, ale ja teba áno, teda na internete.” Čoraz viac ľudí ( aj z môjho okolia) ma pravidelne/nepravidelne sleduje na internete. Majú pocit, že ma lepšie poznajú. Schválne, aj ja sledujem niekoľko ľudí, od ktorých sa učím a tiež mám pocit, že ich poznám, aj keď oni ani len netušia, kto som.

Vo všeobecnosti platí, že nechceme mať lepší život. Možno po ňom túžime. Sme od prírody leniví, málo otvorení zmenám. O problémoch sa rozprávame nie s tým, kto nám ich spôsobil, ale s niekým tretím, vznikajú medzi nami rôzne nedorozumenia, zbytočne spomaľujeme a dávame energiu do niečoho iného. Potom ideme trebárs na modrú sociálnu sieť, zapeňme sa na zeleno a čakáme, že nám niekto napíše.

Mnohí z nás chcú ležať na pláži, druhí liezť po horách, najlepšie nič nerobiť. Lenže na dovolenke nerastieme, skôr relaxujeme, oddychujeme. Väčšina z nás nahrá šťastnú peknú fotku z dovolenky do svojho profilu. Po zvyšok roka sme schovaní, schúlení, tajne z rohu pozorujeme druhých a smejeme sa na nich. Píšem obrazne, verím, že mnohé slová v článku sa nikoho nedotknú.

Mám kamošku, o ktorej tvrdím, ak by nebola flákačka, tak je prvá milionárka v mojom okolí. Lenže, ona nechce byť milionárka, nechce pracovať, nechce skúšať nové nástroje, nechce sa zosmiešniť pred svetom. Poslúchať svojho frajera (ktorý o tom, čo ona robí nič nevie), byť za peknú, ležať na pláži. Samozrejme, pokúša sa uspieť spôsobom: „Veď nejako bude”. Má geniálny produkt, tím ľudí, je vtipná a nebezpečne múdra. Jej konkurencia zo sveta valcuje internet videami, fotkami o produktoch. Fanúšikovia ich rozširujú, srdiečkujú, posúvajú ďalej. Už miliónkrát som jej vravel, aby natočila videá, fotila, písala, natáčala po anglicky. Prestali sme sa baviť, veď čo ja chcem, ona sa má fajn.

Som zúfalý z mojich kamošov, vlastne, už to nie sú moji kamoši. Kritizujú moje práce, ale keď majú oni niečo vytvoriť, tak sa ani len nedostavia na štartovaciu čiaru. Je dobré uvedomiť si, čo vlastne chceme od života. Ležať na pláži nie je zlé, ak nás to robí skutočne šťastnými, liezť po horách tak isto. Len prosím nepíšme po dvojtýždňovej dovolenke na svoje príspevky: „Návrat do krutej reality,” alebo “Chcem ísť späť.” Pracovať vieme z pláže, z hôr, hotela. Je to jednoduché pozerať sa na veci okolo ako na príležitosti, na nástroje ako nie spotrebitelia, ale ako tvorcovia.

Aj ja som začal moju novú kapitolu s fotkou pri východe slnka so psom (nezverejnil som ju, až po roku). Pes, východ slnka a fotka ma nútili, aby som začal skoro ráno vstávať a behávať. Áno, stálo to kopec driny, premáhania, sebazaprenia. No nič nie je super komplikované, to len my potrebujeme dozrieť, aby sme pochopili, že to môže byť aj inak a stále dobre. Potrebujeme rast a posúvať sa, mať ciele, sny, vízie. Ak nemáme dôvod a neveríme si dostatočne, neprejdeme navyše kilometer. Hľadajme to, čomu naozaj vášnivo veríme, aj keby sme to mali robiť celý život. Používajme internet, mobilný telefón ako nástroje na náš osobný rast.

Základné vnímanie:

• mobilný telefón je nástroj na tvorenie (nahrávacie štúdio, fotoaparát, kamera, editor, plánovač a mnoho iných)

• sociálne siete sú nástroj na ukázanie svojej práce svetu, zlepšenie, skúšanie, tvorenie, vytvorenie komunity, budovanie odberných kanálov, značky, osobný rast

• vlastná stránka je domovské miesto na zdieľanie svojej práce, portfólia, niečoho, čo je naše

• dôležitý článok medzi telefónom a internetom je človek, ktorý to má všetko v rukách

Dlhodobosť, vydať sa nepoznanou cestou, zariskovať. Naučiť sa, čo sa odučiť, čo nové naučiť (A.Toffler). Video, fotka, text, hlas je bezplatná reklama, ktorú by každý z nás mal pravidelne využívať. Niektorí z nás sa živia internetom, natáčaním videí, fotením. Neskôr začnú pracovať pre rôzne spoločnosti, či vytvoria si vlastné firmy, alebo začnú robiť to, do čoho sa zamilovali na ich ceste.

Sociálne siete sú nebezpečné, tak isto ako veľa sladkostí, alkoholu, spánku, lenivosti, ak sa podávajú vo veľkých množstvách a nevieme, ako na ne. Na tomto svete existuje mnoho nástrojov, nie od každého máme oprávnenie či skúšky na používanie. Preto je dobré si v najlepšom vyhľadávači nájsť, ako na to. Existuje milión “autoškôl” ako na modrú sociálnu sieť, ako natočiť video, napísať článok, či nahrať svoju prvú hlasovú šou.

Nemyslime si, že pekné baby sú zvýhodnené, niektoré majú viac srdiečok, návrhov na vzrúšo a sponzorov. Takisto hľadajú spôsob, ako preraziť vo svete ako aj my ostatní. Možno to ide ľahšie poodhaleným výstrihom alebo keď ukážu zadok. Prosím, neukazujme zadky a už vôbec nie výstrihy. Nech sa o niekoľko rokov pred svojimi deťmi nemáme za čo hanbiť. Každý z nás má niečo, v čom je výnimočný. Len netreba zabúdať, že to zoberie veľa práce, trpezlivosti. Poznámka: ak chceme ísť do ligy majstrov, nemôžeme mať prístup, ale ani myslenie ako siedma okresná súťaž.

Nezabudnime, že svet on-line je medzinárodný, zmapujme si trh, kde sa chceme pohybovať a podľa toho prispôsobme aj komunikáciu. Jazyková bariéra je len príležitosť, ako sa naučiť ďalší jazyk. Učenie cudzieho jazyka? Stačí počúvať pesničky a spievať ich s textom. Nemusíme preraziť na Slovensku, môžeme vo svete.

Kamoši, ak sme na sieťach a pozorujeme niekoho príspevky bez toho, aby sme podporovali, tak to radšej nerobme. Možno práve vy budete zajtra pozývať vašich kamošov na novú stránku a čakať, že dostanete srdiečko. Ak chceme fanúšikov, najskôr buďme fanúšik, srdiečko a tri milé slová nikomu neublížia, ale tomu druhému raketovo zvýšia sledovanosť. A je úplne jedno, že či si, alebo nie si jeho cieľovka, ale možno tvoj známy je.

Ja ukazujem, čím prechádzam, popri mojej práci, tak isto sa učím byť kreatívny, či sú to videá alebo rôzne fotografie. Prezentujem svoju prácu okoliu preto, aby som sa dostal do ich podvedomia. Toto celé je naozaj úplne jednoduché. Možno si rozbijeme kolienko, dostaneme poza uši. Ale ak nepoužijeme to, čo máme k dispozícií, tak veľmi ťažko vytvoríme niečo. Neberme sa príliš vážne. Som chalan, ktorému bola ukázaná príležitosť. Uveril som jej, hľadám, skúšam, tvorím. Možno dnes je moja tvorba na štyri mínus. Lenže o desať – dvadsať rokov usilovnej práce môžem patriť k najlepším. Tento článok nebol venovaný len sociálnym sieťam, ani internetu, ale tomu, že každý z nás má okolo seba príležitosti preraziť. Prosím, poobzerajme sa po nich. Nech na konci neskončíme: „Tak teda dovidenia.”

Ľahšie ako si myslíme?

15. máj 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

V prvom rade daj nabok všetkých a všetko. Na určitý čas sa musí z teba stať sebec v získavaní vedomostí, skúseností, poznatkov. Popritom sa pokúšaj byť dobrým človekom, sem-tam skoč do blata. Prečítaj milión kníh, vypočuj stovky príbehov, maj mentora, kouča, strýka, uja, od ktorých sa budeš učiť. Na rovinu, zabudni na slovíčka: sám to spravím. Daj si pozor, čomu uveríš. Ak uveríš, že život je o naháňaní, ťažkej práci, tak skôr či neskôr ju budeš mať. Ak sa budeš flákať, tak je dosť možné, že sa stane z teba flákač. Ak uveríš svojej A hre, zrušíš plán B, budeš sa riadiť tým, že ži a nechaj žiť. Budeš konať to najlepšie ako vieš, nebudeš zbytočne pútať pozornosť typu, aha tu som pomohol. Je dosť možné, že nájdeš nové pohľady na život.

Tieto myšlienky ma privádzajú k otázkam: Čo keď všetko, čo sa deje okolo, je ľahšie ako si myslíme? Cesta sebavzdelávania prináša vedomosti, ktoré vedia zapríčiniť skvelý život, no tie isté vedomosti vedia dostať mimo hru. Zmieril som sa s tým, že existuje milión správnych techník, nástrojov, mentorov, koučov, strýkov, ujov, ktorí vedia. Či chcem alebo nie, pravidlá úspechu Jacka, Toma, Petra môžu byť skvelé, ale pre záhadné okolnosti, mne všetky fungovať nemusia. Učím sa, ako na seba nevyvíjať zbytočný tlak naháňaním za poznatkami, vedomosťami, zážitkami, prácou či lepším životom. Na druhej strane, ide ma poraziť z flákania, po ňom sa vždy dávam dokopy niekoľko dní.

Skorý ranný beh sa stal mojou každodennou súčasťou. Stanovil som si presné časy, kedy mám vstávať, byť na kopci, vidieť východ slnka. Kedy presne má byť vonku ranné video, sprcha, raňajky, práca. Vydržal som päť mesiacov až po deň, keď sa z behania stala ranná bolestivá záležitosť. Myslel som si, že ide o prirodzenú únavu alebo lenivosť. Lenže nechuť bola čoraz väčšia, na pár dní som nahradil beh chôdzou. Samozrejme, na chvíľu som zo seba spravil obeť. Lenže pre tým, ako som zo seba oficiálne spravil obeť, šiel som sa uistiť behom, čo to tak v skutočnosti aj je. Výsledné stanovisko je, môžem behávať každý druhý deň, a to rýchlejšie a dlhšie ako predtým.

Život by nemal byť o naháňaní za vzdelávaním, krásou, poznaním či tým hmotným. K tomu pracovanie pod neustálym tlakom, podľa všetkého spôsobuje únavu, lenivosť, nechuť. Raz za čas uvoľniť povrazy, napätie, či načerpať silu. Nemyslím tým flákanie, alkohol, drogy, či celoročné ležanie na pláží. Menej je viac, ale ak budeme robiť nič, tak nič sa nezmení, resp. zmení, ale už nie naším pričinením. Alebo je možno lepšie mať menej splátok, veď naozaj, potrebujeme toho toľko veľa?

Tá najlepšia investícia nie je do akcií, drahých kovov, nehnuteľností, ale do seba. Vedomosti, ktoré sú tam vonku, sú senzačné. Nemusíme porozumieť ich významom na prvý pokus. Odskúšať, zažiť, prísť na súvislosti a mať niekoho pri sebe, aby tak trochu poukázal, o čo ide. Preto je dobré mať okolo seba činnosti, ľudí, veci, ktoré nás zlepšujú a niekedy aj tlačia. Nahovárať si, že je niečo nemožné, je len akási výhovorka alebo ospravedlnenie pred rozhodnutím pustiť sa do toho. Koniec koncom sme to my sami, kto rozhodne, či nájsť hlavný spínač trebárs lepšieho života. Je fajn na sebe pracovať, veď čo keď pravé nám bude fungovať to, čo druhým nie.

Aspoň sa pokúsiť.

10. apríl 2019 Michal Boťanský Príbehy - Všetko

Pred časom, keď som začínal s majstrom, natrafil som na chlapíka, ktorý na všetko frflal. Lenže, keď uvidel ako rozhovory s majstrom dávajú zmysel, začal vyzvedať. Najskôr nenápadne vyťahoval infošky, ktoré sme rozoberali. Boli sme vtedy polo-kamoši, k tomu s majstrom sa vždy kecalo len vo všeobecnosti. Pravidlá sú jasné, jedno z nich hovorí, ak sa niekto opýta na cestu, tak ju ukáž.

Je dôležité naučené vedomosti čo najrýchlejšie zaviesť do praxe. Na to mi slúžil aj hlavný hrdina dnešného článku. V tomto prípade chalan nemal odvahu osloviť majstra, tak si našiel spojku, mňa, a začali nepravidelné schôdzky. Prišiel vždy, keď o niečo išlo. Najskôr prišla nová láska. Chcel radu. Samozrejme, som rodený vzťahový poradca. Do toho v tom období moja ješitnosť súperila s egom. Majster mal so mnou čo robiť, vlastne, asi aj kamoš. Moje rady zapríčinili, že po troch schôdzkach s mladou dámou sa zistilo, že nebola pravá. Lepšie povedané, prestala mu brať telefón.

Druhá rada prišla, keď hľadal prácu. Podľa toho, čo povedal, neprišlo mi jeho riešenie ako najlepšie. Tak bol nenápadne navedený, že robí hlúposť. Tentokrát sme sa pochopili, do práce nešiel a vybral si druhú možnosť, ktorá prišla o pár dní neskôr. Ďalšie dôležité pravidlo znie: Nikdy sa za nikoho nerozhoduj, len poukazuj, čo by bolo dobré si všimnúť.

V septembri v minulom roku prišiel za mnou do kancelárie neohlásene. Že vraj stojí pred dôležitým životným rozhodnutím. Vlastne, v týchto dňoch bola moja ješitnosť akosi už na ústupe, tak sa o niečo lepšie komunikovalo. Chalan mal šťastie, prišiel v dobrý čas, pravé som prišiel zo schôdzky s majstrom. Práve sme preberali tému, keď ide o všetko. Šlo o krk, musel predať nehnuteľnosť, na pár mesiacov ísť bývať do Rakúska, kvôli práci. Jeho firma tam dostala novú zákazku.

Zrealizovali sme predaj rýchlejšie, ako sme čakali. Bol načas v bezpečí, ľahšie sa mu dýchalo. K tomu sa mohol naplno venovať práci. Teda, až po telefonát, v ktorom mi vysvetľuje, koľko veľa práce má, no a nejako mu nerobí radosť. Má denne 12-18 pracovných schôdzok, na ktorých rieši mimoriadne naliehavé situácie v celom projekte, niekedy aj nad rámec. Bol som ticho, moja úloha bola jasná, v takýchto rozhovoroch som za poslucháča. Sám si povedal, že končí, nechce skončiť v nemocnici s infarktom. Ďalšie majstrovo pravidlo znie: Nie všetko, čo sa tvári ako práca, je práca.

Našiel si novu prácu. Nebol z nej vôbec nadšený, len to bolo akési zvláštne. Prišiel sa poradiť pred podpisom pracovnej zmluvy so mnou. Jednoznačne chcel počuť, čo si o tomto kroku myslím ja. Lenže, spoločnosť, pre ktorú mal ísť pracovať som tak trochu poznal. Nepáčil sa mi ich štýl práce, ani prezentácia toho, čo robia. Lenže, pravidlo hovorí, že na všetkom hľadaj skôr to, čo sa ti páči. Tak vyšlo zo mňa, že ja by som si radšej vybral menšiu firmu, kde by som bol pri zrode a tvoril si systém podľa seba. O mnoho viac sa naučím, tým pádom naberiem aj viac skúseností.

Mal potrebu ma presvedčiť, že ak nastúpi, spraví dobre. Samozrejme, prácu zobral. Mňa štvalo, že v skutočnosti chcel robiť na svojom mini projekte v gastronómii, na ktorom pracuje po večeroch. Lieta v akomsi zdravom životnom štýle, vyrába produkty a ľudia si ich chodia k nemu kupovať.

Prednedávnom ma zavolal na obed. Chcel sa vyrozprávať a pochváliť o tom, ako je spokojný, mimoriadne sa mu darí. V ľuďoch som celkom dobrý, za krátky čas vycítim, či si robíme srandičky alebo sa bavíme vážne. Tentokrát hlavný hrdina neskutočne krútil. Zmohol som sa len na vetičku: „Máš nováčikovské šťastie.” Nereagoval, začal sa sťažovať na šéfa a kolegov, trochu aj na náplň jeho práce. Lenže, pri obede sa sťažovať nemá, vlastne, pri jedle sa nemá sťažovať vôbec, mohli by sme dostať tráviace ťažkosti.

Vrátili sme sa na začiatok a bavili sme sa o jeho mini projekte. Ľudia sa radi rozprávajú o tom, čo majú radi. Vydržal po dezert. To ma už naštvalo, nakoľko dezert mám veľmi rád a je to pre mňa slávnostná časť jedenia. Vlastne, vyšla z neho jeho najväčšia obava, pre ktorú sa nevenuje gastronómií na plný úväzok. Lebo významnú časť dňa je medzi štyrmi stenami a on chce byť vonku medzi ľuďmi. Odpadol mi kameň zo žalúdka, nakoľko mám super kamoša, ktorý pôsobí v podobnom biznise a vybudoval svoj sen zo suterénu do stredoeurópskej pozornosti. Takže, riešenie sa našlo, pokojne som sa pustil do dezertu.

Článkom chcem povedať, že je dôležité vykročiť za tým, čo nám robí radosť. Nie ísť za tým, kde je veľa práce, ktorá nás nerobí šťastnými a ubíja nás. Čím ďalej som presvedčený, že mnoho z nás nechce ísť ďalej a hrá krátkodobé hry preto, lebo chce rýchly úspech, vyzerať dobre pred druhými. Lenže, najskôr sa vždy platí cena, až po jej uhradení môžeme ísť ďalej. Dobrá správa je, že hneď ako nájdeme našu víziu, sen, cieľ, lepšie povedané niečo, čo je tak bláznivé a zdá sa úplné nedosiahnuteľné, sa zmení všetko. Opakujeme to miliónkrát. Risknúť, vyhrnúť rukávy, keď už nič iné, aspoň sa pokúsiť, lebo najhoršie, čo môžeme spraviť, že sa nepokúsime.

Niekedy sa môže stať, že to, čo nás napĺňa nás prinesie na výslnie, inokedy dostaneme poučenie. Nájdenie toho, čo nás vyťahuje z postele, poháňa, je v živote obrovským spúšťačom neuveriteľných príbehov. Preto by peniaze nikdy nemali byť hlavným motívom. Robiť to, čo nás robí šťastnými, robiť to tak, aby nám to prinášalo úžitok, najlepšie aj druhým. To, že dnes možno nevidíme možnosti, neznamená, že možnosti tam nie sú. Možno stačí zmeniť len spôsob, akým veci robíme, myslíme, vnímame. Vždy máme dve možnosti, buď budeme hľadať všetko, čo nás spája, páči sa nám, robí radosť alebo sa zameriame na druhú stranu mince.

Mimochodom, chalan, o ktorom som písal sa volá Peťo a súhlasil so zverejnením, bez nároku na honorár. Ukáže článok žene, aby vedela, aký je parádny, keď sa o ňom už píše. Chalan parádny aj je, momentálne sa pripravuje na prvú kulinársku výstavu so svojím mini projektíkom, ktorý vlastne vôbec už nie je mini, ale o tom niekedy inokedy.

Písanie

6. február 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Nejaký ten čas píšem články. Baví ma písanie, na druhej strane je to pre mňa takmer vždy výzva. Nájsť si čas, sadnúť si za počítač alebo telefón. Dať dokopy myšlienky, popri tých pracovných úlohách, často nekončiacich dňoch, je naozaj často bláznivé. Viem nájsť sám pred sebou milión výhovoriek, pre ktoré by som nemusel, mohol dať nabok, spraviť výnimku. Jednoducho, vykašlať sa na dnešný článok. Veď ho môžem napísať aj zajtra.

Dnes si začínam uvedomovať, čo všetko pravidelné prispievanie na môj blog so sebou prináša. Na začiatku to bolo milé, vtipné, úsmevné, s hrubou gramatickou chybičkou a chýbajúcou čiarkou. Ani som len netušil, ako rozhodnutie prispievať na blog každú stredu zmení môj život. Zodpovednosť, disciplína, kreativita, myšlienky, odvaha, dôvod, dlhodobosť, usilovná práca, počúvanie, pozorovanie, vzdelávanie, vyhľadávanie, prekonávať to nielen v článkoch, ale aj tam vonku. Našiel som sám v sebe nástroj, ktorý mi dáva lekcie, istým spôsobom ma nabáda k učeniu sa takmer v priamom prenose.

Nikto ma do písania nenútil, možno ma sem-tam nepriamo naviedli ľudia, ktorých som nejako stretol v knihách, vo videách či šťastnou náhodou na benzínovej pumpe. Veľmi dlho som blog odsúval na vedľajšiu koľaj, no v hlave sa neustále zvádzal konflikt medzi mojím vizionárskym ja a tým druhým lenivým ja. Hádky trvali približne dva či tri roky, až prišiel dôvod, pre ktorý sa písanie stalo mojou súčasťou.

Dodržať svoje slovo pred sebou samým je viac ako náročné. Vyhovoriť sa, vytvoriť zo seba obeť alebo úplne odignorovať, to môžem spraviť hocikedy. Prejsť krok navyše, urobiť viac ako včera, to jedného dňa nemusí byť možné. Vlastne sa len učím, ako vyrozprávať môj príbeh svetu autenticky. Viem, že rozprávanie príbehov bude čoraz náročnejšie, ale o to dôležitejšie. Písaním dolaďujem myšlienky, štýl, slovosled, výber slov, budujem komunitu okolo môjho mena v oboch svetoch (on-line, off-line). Podstupujem riziko, že ma svet nepochopí, nepodporí a môj blog ostane v nepovšimnutí. Na druhej strane to isté riziko ma poháňa ďalej, aby som to skúsil aj nabudúce, no o niečo lepšie.

Môžem sa stať svojím vlastným hrdinom, aj preto písanie beriem ako investíciu, ktorá sa môže kedykoľvek niekoľko násobne vrátiť. Verím, že aj vďaka blogu sa predo mnou objavuje ďalšia možnosť prerazenia vo svete. Tentokrát z pohodlia obývačky, čakárni, kancelárie či odniekiaľ z prírody. Dnešný svet ponúka nástroje, vďaka ktorým je písanie čoraz ľahšie. Tie nástroje sú čoraz dostupnejšie. Takže, jedno je isté, ak sa nepokúsim vytvoriť ďalší článok, nestane sa nič.

Vlastne, píšem o tom pocite, ktorý mám, keď zverejním nový príspevok. Sú dva. Prvý je neskutočný vnútorný pokoj, že napriek okolnostiam je to vonku. Druhý je neskutočná panika, čo ďalej. Lenže, zistil som, že tá istá panika ma posúva dopredu, aj keď na chvíľu zabrzdí či donúti zmeniť smer. Teda, pokiaľ jej nenaletím a nespravím zo seba obeť.

Písanie nie je ťažké a je pre každého. Vyrozprávať svoj príbeh čo najautentickejšie je možné sa naučiť tréningom kombinovaným so vzdelávaním. Vytvoriť komunitu, značku, nájsť svoj štýl, doladiť slovosled, vycibriť myšlienky zoberie čas. Byť lepší ako včera bude chcieť prekonanie seba a zvoliť možnosť “zverejniť” bude chcieť poriadny kus odvahy. Jedno je isté, ak sa nič nevytvorí, nemôže nič vzniknúť. Ak to teda nebudem písať ja, bude to robiť niekto iný, a to neplatí len v písaní.

Ponaučenie alebo o chybách

7. november 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Priznám sa, že moc nie som fanúšik chýb, nesprávnych rozhodnutí. Čím ďalej som viac presvedčený, že tam niekto vonku nás tlačí k mysleniu, ako robenie chýb nie je správne. Urobiť chybu, nesprávne rozhodnutie sa môže javiť na prvý pohľad často ako životná katastrofa. Verím, že život je plný prekvapení, zážitkov a poučných situácií, vďaka ktorým buď napredujeme alebo nie. Chyby sú výsledkom rozhodnutí, ktoré sme spravili na základe okolností v danom čase. Nie sú dobré ani zlé. Vlastne, nie sú nič, teda iba ak im dáme moc a ešte sa môžu premeniť na piliere našich úspechov. Moje chyby, ktoré som si uvedomil po ceste, neberiem ako chyby. Beriem ich ako spomaľovače, lebo ak by ich nebolo, bol by som v cieli o mnoho skôr. Tie viac pracovné som zhrnul do nasledujúcich bodov.

Prvá:

Jedna z najväčších chýb, ktorú som spravil, že som neprišiel bližšie za niekým, lebo som sa bál. Tým pádom som človeka nespoznal z osobnej skúsenosti, ale len z rozprávania od niekoho druhého alebo vôbec. V práci takáto chyba prináša katastrofálne následky. Ak nespoznáme jeden druhého, vznikne zbytočná bariéra, ktorá bude brániť takmer vo všetkých pracovných oblastiach. Takisto som neprišiel, nedal som šancu. Bariéra, ktorá vznikla, zabránila riešiť situácie s čistou hlavou a stála obe strany čas a peniaze.

Ponaučenie pre mňa: vždy sa snažím spoznať, komunikovať od prvej možnej chvíle, či ide o pracovný alebo osobný vzťah. Úprimná komunikácia ušetrí mnoho sporných situácií v budúcnosti. Tým netvrdím, že takéto situácie sa nebudú diať.

Druhá:

Tým, že som sa bál osloviť, zostal som na druhej strane rieky. Vôbec som sa nepokúšal ani len pozrieť na druhú stranu. Vytvoril som si v hlave prekážky, príbehy, vďaka ktorým bolo pohodlnejšie zostať na mieste, ako čo i len pomyslieť, že môžem viac. Vyhováral som sa, veď nikto mi nepovedal, že môžem. Bol som presvedčený, že každé víťazstvo, úspech sa rodí na ihrisku, na pracovnej schôdzke či v kancelárií.

Ponaučenie: never vždy svojej hlave. Vytvorí prekážky, príbehy, ktoré sú často nezmyselné, nepravdivé. Nevytvára ochranu pre Teba, ale chce, aby všetko bolo po starom. Vždy prejdi na druhú stranu, keď už nič iné, aspoň si sprav dobrú fotku a určite spoznáš niečo nové. K tomu všetkému je určite viac ako super byť na tej istej strane rieky, lana, konca ako náš biznis partner, ale aj životný.

Tretia:

Nepovedal som jednoznačne svojmu okoliu, čo chcem dosiahnuť. Obrazne povedané, dostali sme sa do veľa slepých uličiek. Museli sme cúvať. Oškreli sme pri tom nárazník, dostali defekt a k tomu nie vždy bolo za čo tankovať. Nikomu som akosi nepovedal, čo chcem, kam idem. Vlastne, sám som nevedel. Dostal som sa úplne mimo diania, blúdenie bolo na dennom poriadku. Moja ochota zmeniť sa bola nulová.

Ponaučenie: vždy na začiatku si povedz, čo chceš, kam ideš, pýtaj si podporu a niekoľko násobne podporu vráť. Hlavne sa hýb, inovuj, riskuj, ak postojíš, zomrieš.

Štvrtá:

„Keby som tam mal iný rozpočet na takúto parádnu marketingovú kampaň.” Dodnes s úsmevom spomínam na tieto veselé príhody. Nie je umenie minúť veľa peňazí, ale takmer z ničoho postaviť niečo. Neveril som, že často je menej viac. Whisky, cigary, večere, autá, peniaze, majetky začali udávať hodnoty v mojom živote. Ak nálepka na príležitosti nebola v podobnom duchu, tak ani som sa len nepokúsil vystreliť. Moje lietadlo sa začalo rútiť do nepoznaného. Ten sexi marketing som zhltol aj s navijakom. Len škoda, že na konci bol trojháčik.

Ponaučenie pre mňa: ak vidíš sexi babu, tak ju zavolaj na kávu, ak vidíš parádneho fešáka, vypýtaj si od neho pozvanie na kávu, ak vidíš prácu, najmi si na to niekoho, ale na začiatku si to všetko odmakaj sám. Budeš si všetky víťazstvá viac užívať. K tomu sa uč psychológiu, buď milší k ľuďom. P.S: nezabudni vždy niečo dať.

Tam vonku je veľmi veľa súbojov, nikdy nemôžeme na sto percent povedať, ktorý z nich je pre našu budúcnosť. To, čo sa ukazuje ako chyba, či niečo neriešiteľné, je často iba prezlečená príležitosť k presmerovaniu alebo uisteniu nášho smerovania.

Existuje iba jeden návod na to, aby naše životy boli bezpečné, ale takýto návod si často účtuje tie najdrahšie ceny. V šesťdesiatke, sedemdesiatdvojke môže zapríčiniť pocity typu: „Veď, keby som to vtedy aspoň skúsil.” Ževraj, to sú tie najdrahšie.

Dva roky prace, či už tri?

6. marec 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

V roku 2015 som napísal môj prvý článok. O rok neskôr som začal pravidelne používať sociálne siete na prácu, dokumentovanie, mapovanie toho, čím prechádzam. O ďalší rok na to som k tomu pripojil pravidelne každú stredu písanie článkov na mojom blogu.

Pamätám si to ako dnes, mal som prvé stretnutie s chlapíkom v Leviciach, sedeli sme na terase známeho hotela. Bavili sme sa o biznise, živote, vzťahoch, snoch, cieľoch, bohatstve, zdraví. Akýmsi spôsobom mi vtedy chcel otvoriť dvere do sveta. Vtedy som mu nedokázal rozumieť, veď ruku na srdce, mnohí z nás sa tvárime, že počúvame, ale akosi nerozumieme tým, ktorí sú od nás na dva kroky ďalej.

“Michal, vstúpil si do sveta, kde sa budujú najbláznivejšie vízie, sny, kedy chceš začať ukazovať iným, čím denne prechádzaš?” Odpovedal som, že hneď potom, keď uspejem. Neskutočne sa začal smiať. Potľapkal ma po pleci a povedal: “Nie je nič lepšie ako ukazovať svetu, čím prechádzame, zbierame fanúšikov, učíme sa ako komunikovať so svetom, dostávame sa do tlaku osobnostného rastu, popritom budujeme vlastnú značku a ešte kopa iného, ale o tom inokedy.”

Dnes sa pozerám na toto stretnutie ako prelomové, uvedomujem si aké som mal šťastie, že sme sa stretli. Vtedy som nemal nič, iba akési odhodlanie zmeniť svet. Teraz je všetko inak, vydal som sa cestou, kde nevidím, žiadne stopy, záchytné body, raz je tam zima, inokedy teplo, svieti ostré svetlo, no keď je tma, tak nevidno nič. Mnohým ľuďom z môjho okolia som ukázal, čomu všetkému podstupujem, ukázal som im začiatky, ale aj konce. Dnes už mnohí nie sú súčasťou, verím ale, že sa majú dobre, veď toto nie je o nich ale o mne.

Najťažšie boli pre mňa prvé online kroky, príspevky, články, konfrontácia, gramatika, slovosled, výsmech. Depresia, sebapodceňovanie, niekedy zúfalosť, boli na dennom poriadku. Vtedy ma ten chlapík ale varoval, čím budem prechádzať. Som vďačný každému jednému, ktorý ma podporil, podporuje, ale aj tým, ktorí odišli.

Myslel som si, že robím marketing, učím sa, ako na sociálne siete. Ako veľmi som sa mýlil. Druhýkrát spomeniem pána z Levíc, povedal mi, toto nie je veľmi o marketingu, ani o sociálnych sieťach. Možno sa niečo málo priučím, ale to nemá byť výsledok. Dlhodobosť, pravidelnosť, kopa práce, odhodlanie, prekonávanie samého seba, riešenie problémov a to všetko neustále mať v sebe, aj keď ma bude bolieť hlava alebo budem na pláži s mojou vyvolenou.

Čo mi tieto roky práce priniesli? Jednoznačné zlepšenie komunikácie, intuície, zmena myslenia, kreativita, nakopávanie seba do zadku, vyhodenie drámy zo života, pracovať usilovne aj vtedy, keď sa na mňa nik nepozerá, odísť z miest, kde sa cítim bezpečne, vykašlať sa na to, koľkým ľuďom sa páčim. Poviete si, ako ťa písanie mohlo toto všetko naučiť? Ale napíš článok, príspevok, keď nevieš o čom, keď ťa bolí hlava, keď nemusíš, keď nemáš čas! No ty máš dohodu sám so sebou, ktorú musíš jednoznačne dodržať, lebo vzdať sa je jednoduché, ale čo si poviem o pár rokov? Veď toľkokrát som sa už vzdal.

Pre mňa písanie článkov nekončí ich “zavesením” na blog či inú sieť. Moje články, príspevky, teda všetko, čo tvorím, chcem jednoznačne žiť tam vonku alebo najskôr zažiť a až potom napísať. Častokrát sa stáva, že si zmeníme profilovku, napíšeme motivačný status a ešte častejšie sa tým v našich životoch nič nezmení. Ja vyzývam možno aj teba, aby si vstal a mal lepší život ako si mal pred rokom či tromi. Aby si šiel s kožou na trh a vytvoril presne tú vec, ktorá zmení celý svet, lebo priemerných ľudí je tam vonku už dosť a čo je na tom najhoršie, že mnoho z nás nechce mať lepší život. Preto ťa žiadam, prosím, oslovujem, začni tvoriť práve dnes, zabudnime na to, čo sme zmeškali. Článok, kniha, video, foto, nech je to čokoľvek, neodkladajme to, veď vo vrecku či v kabelke nosíme cele nahrávacie štúdio.

3x nástroje

27. september 2017 Michal Boťanský Príbehy - Všetko

Bývanie, finančné poradenstvo sú pre mňa nástroje, vďaka ktorým sa dostávam na miesta, ktoré som predtým nepoznal. Svet online nám dnes všetkým umožňuje rozširovať svoju prácu ešte ďalej. Preto sú moje články pre mňa obrovskou pomôckou v mojej práci. Súčasťou môjho sveta je vytvárať okolo seba tímy ľudí, ktorí budú ťahať za jednu stranu povrazu v biznise ale aj v živote. No pred tým ako to celé začne, rozoberám s každým človekom tieto otázky:

Nájdenie toho, čo nás baví.

Na gauči, na sociálnych sieťach, s kamošmi možno nájdeme kopec inšpirácie. No iba makaním vieme nájsť to, čo nás baví. Niektorí z nás majú “šťastie” a nájdu skôr to, čo ich napĺňa, tí ďalší to nájdu nakopaním do zadku, zlyhaním a skúsením všetkého možného. Nech sme tu akokoľvek dlho, nemali by sme strácať čas v práci, v živote, ktorý nás nebaví. Dnes máme dostatok možností, ktoré nám umožňujú začať rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Dve hodiny denne na začiatok je vždy viac ako nula. Tip ako to nájsť: skúsme všetko.

Opustime svoje okolie.

OK, toto bude kruté, predsa máme radi svojich kamošov, rodičov, ale nenormálna časť z nich rieši aké je drahé maslo. Tá druhá časť sa robí, že robí, aby mali od každého pokoj. Ten zvyšok aj tak neoslovíme, lebo sú čudní. Naše okolie je naša najväčšia brzda. Tam sa zázraky pravidelne nestávajú. Častokrát ani len netušia, čo skutočne robíme. Nič nevysvetľujme, poďakujme za ich čas a pomaly ich nahraďme inými ľuďmi. “Veď koniec koncov sme kamaráti, tak hádam od nás peniaze pýtať nebudeš.” To je pekné, že sme kamaráti, ale na benzínovej pumpe nám bez peňazí nenatankujú. Tip ako opustiť svoje okolie: skúsme všetko.

Vzdelávajme sa.

Potrebujeme noty, aby sme vedeli, podľa čoho máme hrať, je jasné, že čím budeme dlhšie tam vonku, budeme potrebovať nôt menej. Technické informácie sú dôležité, no nie najdôležitejšie. My ľudia sme emočné tvory a podľa toho aj reagujeme. Bez vzdelania vybuchujeme, nevieme správne komunikovať, často ani premýšľať a vôbec, ako chceme niečo robiť, keď nepoznáme teóriu. Systém vzdelávania je dobrý, no najlepší systém vzdelávania na nás čaká tam niekde vonku. Pozrime sa na ľudí, ktorí sú svetoví lídri, či odborníci, koľko času venujú vzdelávaniu. Vzdelávanie, to je viac ako prečítať si knihu o komunikácii. Je to nekončiaci proces. Tip ako sa vzdelávať: skúsme všetko.

Či chceme alebo nechceme, každý z nás by mal niečo robiť. Je úplne normálne, že toto všetko bude bolieť. Tak isto nás bude bolieť, keď zistíme o desať, či dvadsať rokov, že sme mali ísť inou cestou. Tak prečo nerobiť to čo nás baví, tam kde nás to baví, s tými, ktorí s nami ťahajú za ten istý koniec?

Dve možnosti

6. september 2017 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Zatiaľ som bol v telke dvakrát, raz som si to odmakal a druhýkrát, lebo si niekto všimol fotku u mňa v kancli z prvého natáčania. Zatiaľ som natočil deväť videí, začalo sa hovoriť o projektoch, na ktorých robím: Vráble, Zlaté Moravce, Štiavnica, čo je vlastne super, lebo to chcem. Začína to prinášať ľudí, developerov, lastovičky a samozrejme kamošov, čo mudrujú, že robím marketing, PR, predaj, hlúposti a pod. Nie som kameraman, režisér, strihač, moderátor. Robím videá preto, lebo dokumentujem to, čím prechádzam, tvorím si online portfólio a makám na sebe takmer “v priamom prenose”. Čo je najdôležitejšie – budujem svoju vlastnú značku.

Kamera v mobile, aplikácia na strihanie videa, internetové pripojenie a môžeme zmeniť svet. No ten veľký červený gombík sa nezapne sám. Kecov už bolo dosť.

Napísal som 55 článkov o láske, biznise, vzťahoch, online pomôckach, aj o tom, ako môžeme zmeniť svet. Zo začiatku som nevedel, o čom mám písať, nemal som systém, pravidelnosť, robil som chyby. Dnes viem, aké je napísať prvý článok, druhý, tretí a potom dlho nič. Niektoré články majú väčší úspech, iné menší. Neznášal som písať slohy v škole a už vôbec by som nepovedal, že ja raz začnem písať. Áno, písanie berie čas, ale prináša to omnoho viac ako berie, ale to zistíme vtedy, keď začneme.

Fotoalbumy na sociálnych sieťach sú výborné pomôcky ako uchovávanie spomienok na zážitky, ktoré sme zažili so svojimi kolegami, kamarátmi, ale aj rodinou. Tak úplne spontánne vznikol projekt Naše zážitky. Je to miesto, kde zaznamenávame zážitky, ktoré zažívame v podobe fotografií. Zmysel projektu je jednoduchý, mať všetky fotografie na jednom mieste, nezaťažovať sociálne siete, ktoré možno aj tak raz zaniknú. Samozrejme skamarátiť sa s internetovými vyhľadávačmi.

Všetko, čo robím, je pre mňa biznis. Prečítal som mnoho múdrych kníh. No vždy po zavretí knihy sa nestalo v mojom živote nič, teda okrem dobrého pocitu z prečítanej knihy. Začal som tvoriť, dokumentovať, skúšať.

To, čo tvorím, nie sú to reality, financie. To sú nástroje. To, čo robím, tvorím, je pre mňa niečo viac. 7/24/365 žiadne dovolenky, prázdniny, choroby, výhovorky. Budujem svoju značku, pretože je to jedna z cenností, ktorú máme vo svojich životoch. Využívam na to online svet, reálny svet, všetky tie pomôcky, algoritmy, ktoré sú nám častokrát bezplatne ponúkané. Chce to kopu práce, trpezlivosti, času, odhodlania.

Veď vždy máme dve možnosti, buď to vytvoríme alebo nevytvoríme, lebo ten čas prejde tak či onak.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter