Chcel som na teba staviť všetko.
A spravil by som to znova.
Aj s rizikom, že sa niečo zlomí.

Ja mám takú vlastnosť. Verím svetu. Som presvedčený, že v každom z nás sa nachádza veľká časť dobrého. Takého zázračného.
Všímam si to na ľuďoch okolo seba. Lenže ako sa tak pozerám, sem – tam aj prehliadnem. Potom sa niečo stane. Tiež sa niekedy nestane vôbec nič.

Vytvorím príležitosti. Zamocem sa. Zapozerám sa. Niekto ma k sebe pustí. Ukáže mi svoje myšlienky, pohľady, sny, nádeje, ale aj to, čo ho trápi.

Práve v tom momente sa zamilujem. Do skúsenosti. Rád. Pohľadov. Do prítomnosti. Teraz nemyslím len romanticky. Bavím sa o láske k druhým vo všeobecnosti. V mojich očiach to znamená, že niekoho obdivujem, mám ho rád. Rád s ním trávim čas.

To, že sa mi niekto páči, neznamená vždy len fyzickú príťažlivosť. Je to obdiv. Pozornosť. Prítomnosť. Chuť byť s niekým blízko, nie však vlastniť.

Rozumiem, že nie každý kto ku mne príde aj zostane. Čas od času príde zlom, lekcia, predýchanie, krok vedľa. Niekto ma niekam navedie, niečo ukáže, prebudí  alebo sa nestane nič. To je život. Tak ho vnímam.

Svet okolo mňa mi pomáha vytvárať príležitosti. Dostávam podporu, ale aj ignoráciu. Niekto tu zostane, ďalší sa vráti do svojho sveta navždy. Snažím sa však pozerať na celok a dávať životu priestor.

Aj keď nie všetkému rozumiem. Mnohé súvislosti nedávajú zmysel. Veľa vecí končí bez vysvetlení. Musím ísť ďalej. Nie vždy však viem kam. Rany bolia, tak isto aj nečinnosť, či odmietanie života.

Čím ďalej mi dáva zmysel stavím všetko. Aj keď je tu riziko. Premýšľam, koľko ľudí chodí po svete, čo stavili a neuspeli. Následne zhorkli, zatrpkli. Možno sa už viac nepokúšajú, lebo sa nestalo nič. Kto vie.

Ono to vie poriadne bolieť, keď sa človek domoce. Život prejde tak či tak. Neverím, že je potrebné zažiť všetky lekcie preto, aby som niekedy na konci života bol šťastný.

Idem ďalej s presvedčením, že každý máme v sebe niečo pekné. Aj keď nie každá stávka trafí jackpot.