Hrabem sa v skrini, vyťahujem novú košeľu, nový cyklo dres, ponožky. Nie sú nové, majú niekoľko rokov. Ani raz som ich nemal na sebe. Odkladám ich, ani sám neviem na čo. Hm, vyzerajú všelijako. Otváram druhu zásuvku a tam parádna reťaz, olej, ložiská. Nepoužil som z toho doteraz nič. A to sú len veci..
Ako jazdím na bicykli svetom stáva sa mi, keď prídem k miestu, bodu, výhľadu, že ho obdivujem z diaľky. Vravím si, nabudúce sa tam pozriem bližšie. Aspoň mám dôvod sa vrátiť. Nemusím spomínať, koľko takýchto miest som navštívil a už som sa k nim nevrátil.
Tiež sa mi stáva že dostanem pozvánku niekam. Slušne poďakujem, odpovedám: „keď bude viac času”. Lenže naozaj nemám čas? Ja?
Veľmi veľa veci, zážitkov, ktoré som odložil na neskôr sa nepoužili, nestali. Samozrejme bolo zopár výnimiek, ktoré sa nejakým šťastným spôsobom podarilo. No obrovská časť je fuč. Podľa všetkého sa už nezopakujú. Nové odložene veci zostarnú, vyblednú, niečo ich zožerie, pokazia sa vekom. Pozvánkam vyprší platnosť, zmení sa situácia a nikdy z nich nebude nič.
Prichádzajú aj váhavé myšlienky, čo keď je niekde lepšie, krajšie. Lenže ustráchaným premýšľaním neprídem na to čo ma čaká za ďalším rohom. Ak niečo odložím do zásuvky od písacieho stola, alebo skrinky je možné, že na to zabudnem. O pár rokov to pôjde do koša. Určite je namieste si zvážiť následky. Len čím ďalej viac, vidím, ak chcem niečo dosiahnuť, tak premýšľaním nad skokom nedosiahnem nič.
Som už veľký, rozumiem, že nie každá príležitosť je „ooo áno”. Do života jednoznačne patrí aj „ups”. Lenže to zistím len skúsim, teda pokiaľ to je niečo čo by ma mohlo zaujímať.
Chcem žiť život. To znamená aj akceptovať trochu risku, nekomfortu. Učím sa povedať áno, dohodnúť schôdzku, termín, miesto, vytvoriť video, isť na miesta, ktoré sa mi páčia čím skôr. Viac urgencie. Čo keď práve to čo je predo, mnou mi prinesie skvelý zážitok, spoznám nových ľudí, miesta. Kto vie čo ešte všetko.
V múdrych knihách sa píše:„ževraj nie všetko čo odložím na neskôr ma počká¨. To že život je sieť prepletených situácií, aha momentov, spontánnych rozhodnutí, či odmakaných príležitostí ako si začínam vnímať. Tak isto si uvedomujem ako je nebezpečné odložiť veci do zásuviek, či pozvánky s odpoveďou keď bude viac času.
Život sa deje, žije. Prebieha či som doma na gauči, v lese na bicykli, alebo niekde vo svete. Je nad slnko jasné, že nie každú príležitosť stihnem. Nedokážem byť všade a s každým. Myslím, že o tom život ani nie je. No tak isto nie je o odkladaní na potom. Lebo to potom sa naozaj nemusí stať. Kto vie.
