Type your search keyword, and press enter

Slnko a výhľady

michal_botansky_bloger_vyhlady_

Premýšľam či chcem mať depresiu, alebo nechať veci plynúť tak nejako prúdom. Priznám sa čím ďalej viac ma nebaví myslieť nad tým všetkým čo sa deje okolo a mať názor na všetko. Radšej som na miestach, kde sa pozerám s nadhľadom. Ešte radšej som keď, na tých miestach je ticho, pokoj a sem tam je tam niekto so mnou.

Sledujem predpoveď počasia. Vlastne ďalšia zima za nami. Tento krát čudná, veterná, miestami chladná, daždivá. Mal som šťastie a bežkoval som sa kúsok od Moraviec. Tiež som niečo zajazdil na snehu. Bolo to náročné tréningové obdobie. Tiež sa ku mne dostali technické prekážky, ktoré som v danej chvíli nevedel vyriešiť. Nejakých päť, šesť tréningov sa jednoducho odložilo.

Jedného dňa, bola suchá cesta, bezvetrie, prijemná teplota. Povedal som si, že sa ide von. Niečo z technických náležitostí sa podarilo odstrániť. Lenže prišli nové, tento krát nie na stroji, ale v hlave. Zrazu som cítil aké si uspokojenie, že možno až tak nevadilo vynechanie tréningov. Veď na posteli je teplo, chladnička nie je ďaleko a k tomu ma aspoň nič neboli.

Stál som pred momentom, keď som začal byť za lenivého. Nepoznám v mojom okolí nikoho, kto rád trénuje. No vieme všetci, bez tréningu bude veľmi náročné čokoľvek vyhrať, alebo zlepšiť.  Nie vždy je to o počasí. Častejšie je to o pocite, ktorý nosím v sebe. Ten dokáže narobiť riadne rozladenie naplánovaných tréningových dní..

Neznášam každú minútu tréningu. Tie zvyčajne začínajú asi hodinovou prípravou pred jeho začiatkom. (Jedlo, nápoje, oblečenie, technické zabezpečenie a pod). Plánujem sa zúčastniť súťaže. Len tam bude naozaj dôležité koľko človek toho načinkoval, našlapal, z regeneroval, čím sa napchával. Telo jednoducho neoklamem. Tam je úplne jedno aké je počasie, tlak, vietor, stupne, čo cítim. Samozrejme poveternostné podmienky majú vplyv na výkon. S tým sa však počíta aj na pretekoch.

Ono to zvyčajne všetko poriadne bolí. Činkovanie o šiestej ráno, vyjedanie chladničky o pol ôsmej ráno. Príprava na celodenný tréning. Šlapania v kopcoch, pohyb neznámym terénom, zjazdy po starých zničených cestách. Na konci dňa som prepotený, špinavý asi aj dosť smrdím, nevládzem rozprávať, stáť na nohách. Jem hodinu, či dve v kuse.

Najradšej trénujem sám. Je to osobné. Ide tu o mňa, iba o mňa. Žiadne sebecké náležitosti. Je nad slnko jasné, že mám poraziť iba jedného človeka. Tým človekom som ja zo včerajška. Baví ma to pokúšať sa zisťovať kam ďaleko dokážem zájsť. Koľko toho zvládnem, odflaknem, odfňukám, prekonám.

Raz za čas sú tam vonku podmienky ideálne. Vtedy je sa otvára iný svet. Lesy sú plné ľudí. Výhľady sú neuveriteľné, zákutia ako keby z iného sveta. Motivácie sú najkrajšie zvážnice, kde sú dych berúce výhľady na okolie. Vtedy sa na tých miestach stojí o niečo dlhšie a len tak pozorujú diaľky.

Depresia, či nechať tie myšlienky len tak plávať? Podmienky, ktoré sú vonku neovplyvním. Moje sny asi áno. No nie každý z nich aj dosiahnem. Niektoré prídu bez snahy, ďalšie chcú prepotené trička, alebo košele. Tiež sú tu také, ktoré jednoducho neprídu, ani keby.

Aký to má celé zmysel? Tréning? Život? Koníčky? O niečo sa pokúšať? Výhľady? Vyjedanie chladničiek? Vlastne neviem. Ten čas prejde tak či tak. Možno z menšími bolesťami, menej prepotených tričiek, otázka koľko by sa zjedlo.

Každý z nás má niečo čo chce dokázať. Vedomosti, ktoré postupne naberáme tým, že sa niečomu venujeme majú a budú mať dôležitý vplyv na nás, ale aj ďalšie naše životné oblasti. Tak isto nejako ovplyvňujeme jeden druhého. Ak načúvame, diskutujeme, vyzvedáme sa. Ono hovorí sa o začiatkoch, aké sú náročné. No to nie je pravda, pre mňa určite nie. Najťažšie je pokračovať, keď som už začal. Pretože aj keď to často bolí, sem ta sa ukáže slnko, výhľad a možno ešte niečo čo dokáže potešiť. Len viac dní je bez slnka a výhľadov.