Práve prechádzam lesnou zvážnicou na horskom bicykli. Idem do kopca a tak, ako zvyčajne, na niečo nadávam. To sa v kopcoch robí a máme to dovolené. Míňam druhý kríž po ceste. Zamýšľam sa, ako v minulosti žili ľudia. Čo im dávalo nádeje, silu na cestách. Odpoveď som nenašiel. Prichádzam domov.

Je asi stred týždňa. Hrabem sa vo fotkách, ktoré som vyhotovil počas mojich víkendových jázd. Teší ma, že ich mám, lebo sa vďaka nim vrátim k miestam i pocitom, ktoré som zažil a videl na bicykli.

V lete cez víkendy jazdím, keď je dobré počasie, okolo 300 kilometrov v kombinácii cesty aj hory. Mám tak nastavený plán a vyhovuje mi. Nejdem však ohurovať vzdialenosťami. Určite sa dá aj viac. Chcem tým len povedať, že za ten čas vidím neskutočne veľa sveta. Taktiež aj seba.

Vnímam mnoho informácií. K tomu si vždy všímam niečo odlišné. Sú momenty, a tých je veľa, keď mám úsmev na tvári. Potom sú chvíle, keď neviem, kde som, vtedy zažívam adrenalín alebo stres. Ku koncu prichádzajú bolesti, nadávky a frfľania. Keď fúka vietor, prší, je chlad, tak nadávam o čo si skôr.

Tak sa zamýšľam, aké informácie dávam zo seba von. Nielen však pri športe, hlavne v bežnom dni.

Pohyb patrí do života. Nie každý sa však môže hýbať. Je teda nad slnko jasné, že sú dni, keď sa práve vďaka športu prekonávam. Skúšam, či prekonám dlhšiu vzdialenosť, či vyšliapem väčší kopec alebo rýchlejšie prejdem úsek. Porovnávam sa pri tom len so sebou.

No a keď sa človek prekonáva, cíti zvyčajne bolesť. Tie sú príjemné, ale až po ich skončení. Vďaka nej sa však posúvam. Lenže čím viac bolesti zažívam, tým viac frflem.

Pýtam sa, či je to len počas tréningov alebo aj v bežnom živote. Začal som sa vnímať o čosi viac. Čo a ako rozprávam. Čo vidím. Vnímam.

Po pozorovaní mimo tréningov prišla rýchla obhajoba:

Veď som si buchol som si lakeť, koleno. Dostal som priamy zásah. Niekto mi neodpísal na správu. Chalani povedali, že prídu a neprišli. V servise mi sľúbili opravu bicykla za dva dni, trvalo im to päť. Nedostal som prednosť. Vytlačilo ma auto, dostal som vodu z ostrekovačov. Turisti šli po celej ceste a ešte mi nadávali, čo tu robím. A zas som nemal šťastie.

Všetko to znelo, že fňukám právom. Mal som pravdu sám pred sebou. Lenže mať pravdu nestačí. Pretože nie vždy viem, čo sa deje na druhej strane, a to platí aj opačne. Tieto neodpísané správy štvú. Odmietnutie zamrzí a zbytočné nedorozumenia taktiež.

Život sa žije a veci sa dejú. Nie každý deň je ružový. No nie každá bolesť stojí za povšimnutie. Ja tiež nie som dokonalý. Určite som toho pokašľal aj ja. Nejdem sa tu ospravedlňovať alebo obviňovať niekoho ďalšieho.

V poslednom období to mám dosť náročné. Tlaky sú čoraz väčšie. Radostí a teda odmien je o čosi menej. Lenže v skutočnosti je to trochu inak.

Mám tu jeden príklad. Povedal som si na začiatku roka, že chcem propagovať šport prostredníctvom online sveta. Vďaka sociálnym sieťam budem dosahovať mesačne 400 000 videní. Pri troche snahy to nie je nereálne dosiahnuť.

Prišlo leto a čísla začali prudko klesať. Zobral som kalkulačku a počítal som. Na konci tohto mesiaca by som mal mať dokopy okolo 2 800 000 videní. Lenže štatistiky ukazujú niečo iné.

Krátkodobý pokles o 50 %. To neznelo veľmi dobre. Keď sa nastavilo meradlo od začiatku roka, ukázalo 3 200 000. Zostal som ticho. Nemal som čo viac povedať.

To, že mi za posledný mesiac padli videnia dole, je pochopiteľné, veď je leto. Napriek tomu mám však o 400 000 videní viac, ako je plán. To vôbec nie je zlé, keď sa na to pozerám takto.

Lenže ja si asi vnímam svoj život podobne. Krátkodobé neúspechy zatieňujú dlhodobé úspechy. Áno, chcem mať lepší bicykel hneď, vlastný tímový dres, jazdiť Alpy, zlepšiť sa v kondícii. Mať lepšie fotky, videá, chatu v horách a ľudí okolo mňa, čo ma majú radi.

Mnoho vecí zatiaľ nemám, nie vždy pri mne niekto stojí, o koho sa viem oprieť v tejto chvíli. Opäť frflem. Len tentokrát len na seba. Mám viac, ako sa mi zdá. To si nevšímam. Pozerám sa na malé mraky, ktoré sú teraz okolo mňa.

Ako tak pozerám fotky z víkendu. Dostávam sa k ďalšiemu krížu. O ňom som nevedel. Je veľký a na mieste, kde mnoho ľudí nechodí. Kto vie, čo symbolizuje, koľko bolesti sa skrýva za ním.

Ako veľmi ľudia v minulosti trpeli? Čomu verili a čo im dávalo nádeje? Možno to bol pre nich kríž. Čomu verím ja a čo dáva nádej mne? Čo je môj pomyselný kríž?

No nie kríž bolesti, ale kríž nádeje. Práve bicykel mi ukazuje, že za bolesťou je niečo pekné. Vlastne veď to moje frfľanie vzniká, keď sa pozerám na bolesti a nevnímam nádeje, ktoré sú okolo mňa alebo tam hore na kopci.