Neznášam sa baviť o prostriedkoch a ani o výsledkoch. Tie sú síce potrebné na cesty, po ktorých sa hýbeme, no cieľ je jasne stanovený a verím, že sa približujeme k nemu. Dnes zbieram skúsenosti a naberám odvahu. Stále sa cítim ako kinderko, ktoré len začína objavovať možnosti v práci, ale aj mimo nej. Verím, že ak sa stanem najlepším, tak prídu odmeny a ďalšie výhody.
Náročky píšem v množnom čísle pretože okolo mňa je tím, ktorý ťahám so sebou. Mám rád prácu v kolektíve, no tak isto potrebujem byť chvíľku sám. Je to dôležitý čas na upokojenie mysle, vybitie zlosti, chýb, nesprávnych rozhodnutí, ale aj na tvorbu ďalších krokov.
To, čo je okolo mňa rozdeľujem na dve časti. Prvá je to, čo tvorím a druhá je šport. Obe sú mimoriadne dôležitou súčasťou toho, čo je. Dnes je veľmi ťažké si predstaviť jedno bez druhého. Popri práci píšem blog, nahrávam videá a dokumentujem to, čo sa deje okolo mňa. Filozofia je stať sa najlepším, akým sa môžem stať. Chce to veľa odhodlania, disciplíny, tréningov, usilovnej práce a možno trochu pomyselného šťastia.
Šport mi ukazuje fyzickú, ale aj psychickú stránku tela. Som amatér a možno nemám žiadne predpoklady sa stať najlepším. Viem, že ak chcem vybehnúť kopec s najvyšším stúpaním, mal by som trénovať. Ak chcem, aby ma nebolel chrbát, či nemať veľké brucho, určite to bude chcieť viac, ako len utierať prach z činiek.
Obe oblasti majú mnoho podobných čŕt, v prvom rade spôsobujú bolesť, oberajú o čas, pýtajú si vždy viac, nútia ma ísť ďalej. Sem-tam dostanem drobnú odmenu, napríklad môžem si kupovať tie isté veľkosti oblečenia.
Samozrejme, ak sa podarí vybehnúť kopec či dosiahnuť obchodné rokovanie do úspešného konca, pocit šťastia sa dostaví, aj keď viem, že je predo mnou je ešte cesta. Po dobrom výkone sa vždy dostaví energia, ktorá poháňa vpred. Beriem ju ako nespravodlivú výhodu pre mňa, ak porovnám obdobie, keď som len pobehoval po svete a utieral som prach z počítača, činiek a nezmyselne mudroval o živote.
Tak ako prichádza pocit dobre vykonanej práce, sa dostavuje energia, keď namiesto dobrého výkonu príde sklamanie. Tie sa delia na dve podskupiny: prvá – môžeme podať najlepší výkon, aký sme len schopní a aj tak nemusíme dosiahnuť to, čo chceme. Druhá – pre nejaký dôvod nepodáme najlepší výkon a pokašleme úplne všetko. Dan Millman píše vo svojich knihách o tom, že život je z časti záhada. Asi to tak z veľkej časti aj je. Verím, že nech akokoľvek sa okolnosti z krátkodobého hľadiska javia, dejú sa pre niečo. Preto, aby sme sa zlepšili, zhorkli, ale možno aby sme inšpirovali okolie.
Nespravodlivú výhodu zažívame všetci, keď sa rozhodneme vykročiť k cestám, ktoré nás robia šťastnými z dlhodobého hľadiska. Aj keď tie krátkodobé majú svoje opodstatnenie, no zväčša sú len lákadlom, ktorému ak uveríme, môžeme zablúdiť.
Pocit šťastia dnes v našom modernom svete dostaneme kúpiť v lekárni, v predajni s autami, kabelkami, cestovnej kancelárií a mnohých iných. Či je tento pocit skutočný, to neviem, na to som príliš neskúsený. No začínam mať presvedčenie, že tie najskutočnejšie nespravodlivé výhody dostávame vtedy, ak vyhráme nad sebou samým. Zdolanie kopcov, zodvihnutie ťažkých činiek či dotiahnutie náročných rokovaní, či vytvorenie toho, čo sa pokúšame (samozrejme je ich omnoho viac) nám prinesie o mnoho viac ako dobrý pocit v bruchu.
Každého z nás napĺňa niečo iné a zároveň to isté. Mám rád, keď sa snažíme, skúšame, sem-tam trafíme vedľa. Tak isto sa mi páči, keď si jeden druhému pomáhame. Či ide o srdiečko na sieti, dať prednosť na križovatke, pridržanie dverí, či darovanie úsmevu. Máme mnoho možností, nemusíme behať, pozerať sa na činky či rokovať, vybrať si môžeme z čohokoľvek. Tak isto nemusíme skúsiť všetko. Veď vlastne ten život je tak trochu záhada.