Výhra

Bez tých tréningov

2. november 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Vedci zistili, že mozog je nastavený tak aby nás ochránil pri väčších záťažiach. Takže ako náhle ide do tuhého, hlava zvyčajne prepne do režimu ochrana. My sa dostaneme do role nedám to, nerob to, neblúzni, na čo to je dobre. Mozog chce telo ako keby ochrániť pred záťažou, ktorá sa práve deje. Za seba môžem povedať, najčastejšie takéto stavy zazívam pri tréningoch, keď si dávam poriadne do tela. „Šetri sa, do cieľa ešte ďaleko.”

Mame dve bolesti. Prvá z toho, že ideme hore kopcom. Druhá, že sme tam nešli. Teda za predpokladu ak chceme vidieť parádny výhľad. Zvyčajne lanovka, vrtuľník majú voľno. Tieto bolesti nás poháňajú cestou života. Ruku na srdce, nie po každej príležitosti je pre nás možné vyštartovať. Takže stane a dosť často, že neuvidíme každý výhľad z pomysleného kopca.

Čím viac fyzicky trénujem, tým viac sa ku mne dostavajú vedomosti, ktoré sú dôležitejšie ako som si myslel v začiatkoch. Mnoho trénerov, či sa bavíme o živote, športe vraví o dôležitosti mysli. Môže nás brzdiť, alebo poháňať. Častokrát najlepšie výsledky dosahujem, keď sa cítim uvoľnený, v pohode, bez tlakov. Naopak, ak nie sto percent fit, premôžem sa, len rekordy nelámem, vtedy sa zúčastňujem. Samozrejme, ak sa správne vyburcujem tak viem podať nepredstaviteľné nasadenie. Vtedy nezáleží, či fúka vietor alebo svieti slnko. Lenže to nie je vždy.

Sú dni, keď sa cítime šťastne, nejako prežijem a ďalej to už nejde. Najideálnejšie rozloženie by malo mať z každého po tretine. Ak to je viac, niečo tu hrozí. Následky môžu byť v skutku desivé. Čím viac sme pod tlakom, v negatívnych náladách hrozí nám vyhorenie, choroby, úrazy a kto vie čo ešte. Veľa dobrých a šťastných pocitov taktiež škodí.

Keď som začínal s behom už vážnejšie, mal som obavy o počasie, hlavne o dážď. Nemohol som si zvyknúť byť špinavý a mokrý. Len taká maličkosť, skúsme si tipnúť, koľko dní v roku prší, je blato a koľko je tých ostatných. Do teraz bolo viacej tých čo blato nebolo. Taktiež sú dni, keď prší, ale neprší. Tu si dosadíme svoje vlastné životné pravdy, presvedčenia, skúsenosti. Je ich určite mnoho.

Mám rád pocit šťastia, premáham sa v obdobiach v ktorých sa mi nechce. Hľadám význam dní, keď sa mi už nedá. Nie vždy rozumiem, čo sa deje. V športe vieme zmerať tlak, tepy, výkon, čas. V živote taktiež vieme merať určité oblasti. Napr. koľko kalórii sme zjedli a či si ešte môžeme dať punčák ako dezert. Lenže, nevieme zmerať ako sa cítime, čo cítime. Nevieme, či to čo cítime je aj skutočnosť.

Vždy si predstavujem moje tréningy, to čo robím, rozhodovania s pocitom skočenia z vysokej veže do hlbokého bazéna. Ten pocit pádu je čudný, vynáranie na hladinu ešte čudnejšie. Čim dlhšie stojím hore, pozerám dole, tým sú pocity nepríjemnejšie. Pocit strachu naberá na obrátkach. Kto ma brzdí pred skokom? Som to ja? Pocit? Myseľ? Nahováram si vymyslené scenáre, ktoré sa nestanú? Uberám sa o čas? Je to bezpečné?

Vždy mám rešpekt, či vystupujem na pódiu, či idem na prvú schôdzku, nastupujem na nepoznané tréningové okruhy. Čím viac o nich premýšľam, vždy sa cítim len horšie. Je v poriadku mať rešpekt, strach a napriek tomu niečo s tým spraviť. Tak isto vzdať sa.

Naša myseľ je obrovský sluha, ešte väčší nepriateľ. Dokáže nám prekonať najväčšie prekážky, ale aj nečakane potopiť. Pohyb, disciplína, šport, vzdelávanie nám pomôžu myseľ trénovať. Vlastne až po čase zistíme, kam sme zašli. Čo sme si dovolili, alebo stratili. Myseľ má kľúčové miesto nech robíme čokoľvek. Budú dni keď sa porazíme, tých bude naozaj veľa. No prídu aj také, keď vyhráme. Bez tých tréningov to pôjde ťažko, vôbec nemyslím, len tie bežecké.

Obdobia

5. október 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Hovorí sa čim dlhšie na niečom pracujeme tým viac mame chuť sa vzdať a ukončiť. Môžeme sa baviť o vzťahoch, práci, športe. Z času na čas príde kríza nech robíme čo chceme. Ešte horšie je vyhorenie. Ide o náročné obdobie, ktoré môže končiť katastrofou. Čo robiť aby sme sa im vyhli? Všetko, ale aj nič. Každý z nás sa do nich dostane, no nie každý z takého obdobia aj vyviazne.

“Michal tvoje články sú akosi depresívne. Nejako ťa tak vnímam v poslednej dobe.” Znela vetička od dlhoročného fanúšika. “Sú”. Rozhovor takmer skončil. Mal som náročné obdobie, nevedel som sa ničoho chytiť. Vo všetkých oblastiach sa niečo dialo. Nie všetko som vedel zvládať tak ako by bolo vhodné. Našťastie celé to nejako rýchlo prešlo. Najviac mi pomohol šport, pravidelné tréningy, písanie článkov a pokračovanie aj keď v menších krokoch.

Dnes je ako si moderné sťažovať sa, fňukať, urážať, mudrovať, byť majster na všetko, mať kľuč od všetkého. Negativita je tak silne zakorenená vôkol nás, že keď niečo malé sa stane, tak veľmi veľká časť z nás sa radšej vzdá. Ešte horšie, nezačne. Napíše recenziu, vyhráža, vysmieva sa. Len nie vždy všetko je tak ako to vidíme my. Viackrát sa stane, že je to v strede a dokonca na druhej strane.

Sú dni, keď je bolesť obrovská. Mohol by som písať siahodlhé práce ako ma tréningy bolia. Tak isto sú nepríjemné sprchy, ak ma sfúknu za niečo čo ide mimo mňa. Pýtam sa sám seba, ako to môžem mať rád, ako to môžem robiť. Nedokážem si odpovedať. Možno náročky, radšej nechcem a nehľadám takéto odpovede. Veď vyspím sa z toho a aj tak všade je niečo.

Jedna z lekcií, ktorá sa ku mne dostala, bola nerob rozhodnutia, keď sa cítiš príliš dobre, alebo zle. Počkaj pár dní, utíš ego, emócie, seba, dýchaj a vyhoď to z hlavy. Je nad slnko jasné, že určité situácie, môžu trvať týždne, mesiace a viac. Vtedy sa dostávame pod tlak, nechuť. Je viac ako pravdepodobné, že život stráca pre nás význam. Priam neuveriteľné, koľko ľudí okolo nás trpí, nachádza sa v nepriaznivých situáciách, v zamotaných kruhoch a nevedia ako z nich von.

Odpoveď nie je v partnerovi, psovi, v tréningu, skoku z mosta. Prvé tri nám pomôžu preniesť sa takmer cez všetko. Štvrtá možnosť je katastrofická, ktorá neublíži len nám, ale aj ľuďom z okolia. Je mnoho prostriedkov, ktoré vedia pomôcť. Tak isto ako vedia pomôcť, tak vedia ja ublížiť, ak to budeme s nimi premáhať.

Nikto odtiaľto nevyviazne živý, to je jedna z najväčších skutočností. Život je krehkejší ako si myslime. Naozaj nestojí za to aby sme si nadávali, neustále sa utápali v nepodstatných myšlienkach, písali zlé recenzie, či kričali jeden na druhého. Viem, že pomoc druhému je čoraz ťažšie. Ustrážiť si svoje emócie taktiež. Dnes je ľahké odmietnuť, podviesť, kto vie čo ešte.

Pred tým ako na niekoho vybuchneme, skúsme sa nadýchnuť. Nechať všetkému čas. Áno, je to ťažké a niekedy by sme toho druhého(alebo seba) najradšej uff. Lenže na druhý deň, by sme to asi aj ľutovali. Vždy sa na nás niekto teší, nekazme si tešenie, že so sebou prinesieme batoh jedu a odpadkov. Veľa krát práve takéto darčeky pokazili, viac ako opravili.

Tento článok nie je o nikom konkrétnom. Iba o mne a mojich pohľadoch, ktoré si všímam na mojich cestách. Nasledujúce slová by mali slúžiť ako pripomienka, keď zas opäť niekto prinesie batoh plný odpadkov ku mne trebárs na poradu.

Úspech na domacej pôde

8. júl 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Nasledujúce slová budú poznatky, ktoré som pozbieral cestou. Nemusia byť správne, no sú moje pohľady, ktoré som si preložil do svojich slovníkov vždy najlepšie, ako som vedel. Takže ak ich chce niekto skúšať, tak na vlastné riziko. Vlastne všetko, čo píšem spadá pod tieto informačné náležitosti.

Máme také čudné zvyky, verím, že nie všetci. Sem-tam sa stane, že ak sa na niečom popálime, zvyčajne v dospelosti, pri najbližšej podobnej situácií pribrzdíme, či dokonca spravíme všetko, aby sme sa nepriblížili. Vlastne k tomu si nahovárame všetko možné, aj nemožné, vo väčšine sa tak dostávame do role obete alebo hľadáme svoju spravodlivosť. Nech je to akokoľvek, budú sa nám diať v živote na prvý pohľad nepekné udalosti, v ktorých sa ocitneme náhodne, nešťastne, omylom, ale aj vedome.

Budeme priamo aj nepriamo vyzývaný mať o sebe pochybnosti, lebo niečo. K tomu ak sa pridá kritika či polopravdy, ktorým uveríme, skôr či neskôr sa dostávame do nepeknej pasce. Potom si liečime rany osudu na partneroch, deťoch, v práci na kolegoch, na cestách, ale aj na sebe. Mnoho kníh, návodov, teórií už bolo napísaných, povedaných ako z bludného kruhu von.

Neznášam kritiku, tak isto chválu, podľa mňa sú to brzdy, ktoré bránia v ďalších pokračovaniach. Naopak mám rád rady, poznatky, pohľady skúsenejších, sem-tam buchnutie po pleci, že práca bola dobre spravená. Poprípade poďakovanie za robotu (prístup) navyše. Žiadne kŕmenie ega a hranie sa na niekoho, veď predsa každý z nás je nahraditeľný.

Je vlastne akosi fajn si uvedomiť seba, spoznávať sa, pokúsiť sa prísť na to, čo nás robí šťastnými a nezabudnúť dať niečo späť druhým, okoliu, ale aj sebe. Tu sa otvára citlivá otázka, čo je správne, čo už je veľa, čo málo, či byť sebecký alebo ísť na úkor seba. Zatiaľ som neprišiel na to, čo je najsprávnejšie. Často som sa ocitol v extrémoch, že som dával viac, hlavne do práce. Tým šiel môj život nabok, až som sa ocitol v situácii, kedy som sa prichytil, že si nedokážem pomyselný úspech ani len predstaviť.

Uveril som, že vonkajšok hovorí o našich úspechoch. Lenže to nie je vždy pravda. Tak som si vyhrnul rukávy. Prišiel ranný beh, cvičenie, úprava stravy v prvom kole. Teraz začína druhé a to je v práci. Ak chcem robiť tento svet lepším, najskôr ja sám sa musím cítiť dobre, no nie na úkor druhých. Dať dokopy telo nestojí takmer nič, do hlavy sa dajú naliať poznatky druhých a k tomu sa dajú získať aj svoje. Okolo nás je kopa možností a k tomu je nás kopa, ktorí nevieme, čo chceme, nepoznáme, čo nás robí šťastnými. Je to v poriadku nevedieť, čo v poriadku nie je a nikdy nebude, že sa postavíme do kúta a ani sa nepokúsime. Naše životy sú o výhrach, ale aj prehrách. Ak by nebolo jedných, nevážili by sme si druhé, aj preto potrebujeme sem-tam dostať do nosa, aby sme pri najbližšej príležitosti vedeli povedať: huráá, dali sme to, teraz poďme ďalej.

Prehry vs. výhry

26. jún 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Jednoducho, niekedy potrebuješ prehrať, aby si sa zmenil, padol na kolená, uistil sa Boh, vesmír alebo čerti v pekle, že to, čo robíš, chceš, myslíš naozaj vážne. Či niekedy len tak, aby si sa nenudil a bolo vzrúšo.”

Výhry sú naozaj krásne, dávajú nám zabrať, naše ego lieta v oblakoch, všetky dvere sa otvárajú bez toho, aby sme sa na ne len pozreli, gratulácie, potľapkávanie po pleci, dostávame ocenenie, jednoducho, život je parádny.

Prehry sú trpké, bolestivé, niekedy aj smrtiace a zabíjajú všetko, čo im stojí v ceste. Ľudia sa nám zväčša obracajú chrbtom, zabúdajú na nás alebo priťahujeme známych, ale aj neznámych s podobným osudom.

Úspech vie dokonale zničiť, no prehra taktiež. Obe sú dôležité súčasti našich životov, ovplyvňujú nás, naše ďalšie kroky, sny, myšlienky, strachy, rozhodnutia. Vznikajú v hlave, v bruchu, povedzme aj v srdci. Môžeme byť najlepšími, akými vieme alebo sa staneme najlepšími, ako môžeme. Verím, že ukecávanie samého seba má obrovský vplyv na úspech, prehru, remízu a dokonca aj na nezúčastnenie sa.

Netuším, či je dôležitejšie zažiť výhru, prehru, bolesť, stať sa obeťou, prekonať tisíc prekážok, nájsť cieľ, mať skvelý prístup, životné šťastie, byť v správny čas na správnom mieste, mať talent, disciplínu, plán, víziu, sen, byť empatický, líder, naozaj neviem, ktorá s možností je najsprávnejšia. No čo viem, že ak chceme vyhrať musíme najskôr prísť, potom mať plán, vykonať činnosť, prekonať prekážky, nájsť riešenie a k tomu milión maličkostí naokolo.

Pred časom som sám seba umiestnil do pozície toho, kto neustále prehráva, v ničom sa nedarí, lepila sa na mňa smola, blato, búrky. Bol som obeť, cítil som bolesť v hlave, v bruchu, na palcoch, v nohách, všade. Nevedel som z toho kruhu vyjsť, všetko bolo čierne. Pamätám si, že som neskutočne chcel lepší život. Nepoznal som spôsob, neexistovalo ako. Aj keď prišla výhra, videl som ju ako prehru. Až jedného dňa sa nestalo nič, na ďalší deň opäť nič a zrazu je dnes. Zobral som do ruky knihu, obklopil som sa ľuďmi, ktorí v živote veľa prehrali, no ešte viac vyhrali.

Milión maličkostí, spôsobov, ciest, pokusov, ale aj nechanie vecí len tak. Život je krásny, krátky, nekonečná rozprávka, záleží, čomu veríme a o čo sa pokúšame. Možno to všetko je ako blud, lenže čím viac som presvedčený o možnostiach uspieť, tým mám väčšiu chuť pokúšať sa ísť ďalej. Páči sa mi, keď v ťažkej pracovnej situácií si zdravo uťahujem a doriešim ťažký obchodný prípad so smiechom na oboch stranách. Mám rád, keď ľudia okolo mňa majú dôvod na radosť, keď je im vtipne. Neskôr dostávam otázky, prečo mám taký prístup, ľahkosť, pozitivizmus.

Mám cieľ, ktorý ma poháňa do mojich ďalších obchodných krokov. Viem, že vyhrávanie, ale aj prehrávanie sú neoddeliteľnou súčasťou našich dní, obchodných prípadov, ale aj mnohých ďalších okolností. Môžeme viniť seba, lenže podľa všetkého zo seba spravíme obeť, a to nás podľa všetkého nikam neposunie. Mnoho okolností nemáme pod kontrolou. Viem sa pripraviť na obchodnú schôdzku, rokovanie, rande, urobiť si domáce úlohy, zobrať si dáždnik, keď prší.

Výhry, aj prehry sú výborný profesori, teda ak sa na ne tak pozeráme. Čím viac chceme vyhrať, tým viac sa musíme zosmiešniť. Niektoré víťazstvá idú ľahšie, iné ešte ľahšie. Vlastne, to, čo si povieme, to sa aj stane. Článok som písal pre seba, ako pripomienku, keď sa nepodarí, pokašle. Aby som zajtra skúsil znova. Alebo keď vyhrám, tak nič sa nedeje, pokračujem ďalej.

P.S: Musíme sa cítiť dobre, nie smrdieť, byť tuční, starí, šmatlaví, mať ovisnuté brucho, byť zarastení, neudržiavané nechty a podobne. Nehovorme si v dvadsaťpäťke, tridsaťdvojke, päťdesiašestke či šesťdesiatdvojke, že sme starí.

P.S2: Dnes existujú výživové doplnky, fitnescentrá, zdravá strava, mnoho možností relaxu. Ak chceme vyhrať, postarajme sa o svoje telo najskôr. Zamerajme sa na to, čo chceme, cíťme sa dobre, buďme dobrými ľuďmi. Jedzme zdravšie a menej, sem-tam sa prebehnime či trochu ponaťahujme. Zoberme do ruky knihu, buďme kreatívni, neflákajme sa a vytvorme trebárs lepší život pre seba, ale aj druhých.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter