Mal som meniny. Neznášam ich oslavovať. V minulosti som býval smutný z toho, kto všetko si mal spomenúť a nespomenul. Preto som si povedal, že kašlem na takéto myšlienky. Žiadne oslavy nebudú. Iba ak by mohla byť jedna špeciálna po mojom.
Mám dva druhy športových kamošov. Tí, čo sú desiatky kilometrov predo mnou. Sú v neskutočnej v kondícii, veľa trénujú, udávajú kadiaľ sa pôjde najbližšie obdobia. Potom mám takých, čo sem tam sa aj posnažia. Aj sledujú čísla, rýchlosť, úseky, naháňajú medaile z výjazdov. No majú bruško pred sebou, väčší zadok a sú s tým v pohode. No a ja som niekde na konci toho celého. Zatiaľ nemám brucho a ani neudávam, kadiaľ sa pôjde. Ale čo mám je, že si nájdem čas na tréning, snažím sa pravidelne venovať mu.
Toto som si uvedomil, keď dávam dokopy mapky, prijímam pozvania von na výjazd. K tomu sa delíme do skupín cesťáci, horské stroje a niečo medzi. To som ja. V okolí tu moc kamošov na také moje výjazdy nemám. Sem tam idem s niekým do lesa. No na cestnom výjazde som zatiaľ nebol s nikým. Ono techniku a jej limity sa oklamať nedajú. Čo som sa doteraz naučil je, že keď idem s niekým von sa snažím prispôsobiť jeho schopnostiam, jazde, rýchlosti, výberu terénu. Podľa toho sa nastavuje aj trať a prestávky. Mám so sebou v hlave zrovnané, čo chcem od života a taktiež sa nepotrebujem vyťahovať pred niekým, kto jazdí rekreačne. Toto veru nie je môj štýl. Skôr chcem poukázať na zaujímavé miesta, možnosti výjazdov. Samozrejme chcem zaznamenať moje posúvania, úspechy, ale aj pokašlané tréningy.
Takže zvyčajné na jazdy chodím sám. Za mňa je to aj pochopiteľné. Sem tam ma niekto prehovorí, aby sme šli spolu, ale to sa deje tak jeden až dvakrát za mesiac. Tak som využil moje neobľúbené meniny na to, aby som zažil parádny deň. Niekde mimo civilizácie, na nepoznaných miestach a trochu si zamakal. Fyzicky, ale aj psychicky. Pre mňa sú tréningy práve o tom. Ísť niekam von, najlepšie tam, kde to nepoznám. Podať dobrý výkon a ukázať moje orientačno navigačné schopnosti v teréne.
Vlastne, každý výjazd je pre mňa výzva. Nikdy neviem ako dopadnem, aké technické nástrahy na mňa čakajú. Kde príde na mňa kríza, dôjde voda, jedlo. Kam odbočím, ako dobre zablúdim. Či niekto nebude potrebovať pomoc. To sú základné myšlienky, na ktoré veľmi nechcem myslieť, pretože by mohli pokaziť, či skrátiť tréning. K tomu sa radšej snažím navrhnúť dva-tri záchytné body, kde si vyfúknem, doplním energiu, spravím fotku.
Takto rozdelené trasy ma učia vnímaniu okolia, všímaniu značiek (ak sú), odbočiek, informačných tabúľ, svojich možností. V neposlednom rade rozdelenie jedla, vody a vlastných síl. Tu je dôležité poznamenať, ako veľmi ľahké je sa preceniť na začiatku. Následne hocijaký výjazd sa zmení na nočnú moru plnú kŕčov, bolesti a možno aj fňukania. Čím viac kilometrov má trasa, tým je napätie väčšie. Samozrejme, dôležité je dopĺňať energiu, kochať sa výhľadmi. Užívať si tréning je namieste. Pokiaľ sa ale jedná o vysoko záťažové tréningy, tam to funguje trochu odlišne.
Pamätám si jednu z mojich prvých ciest na zvážnicu pod Javorový vrch v Tribečskom pohorí. Jazdil som s navigáciou a vôbec som si nevšímal značky na stromoch, či tabuliach. Zablúdil som. Bola to jedna z mojich najdlhších hodín. Dvakrát som nesprávne odbočil. Dvakrát som šiel hore kopcom, všetko bolo od blata. Tak dobre som odbočil, že ani navigácia nevedela, kde som. Lenže na rázcestí bola tabuľa so smerovníkom. Stačilo sa pozrieť vyššie. Počas môjho nesprávneho odbočenia som sa zľakol. Bola jeseň, dni boli kratšie. Hlava mi lietala, všade, len nie tam, kde mala byť. “Zablúdenie” pomohlo. Veľmi rýchlo som pochopil čo robiť, keď sa také niečo stane. Tie isté nástroje sa používajú aj v bežných dňoch a pozná ich každý.
Pri plánovaní trás mám podmienky. Šliapanie do kopcov, náročné terény, nepoznané miesta ako prvé a potom niekde parádne zjazdy. Ten zvyšok sa nejako prejde. Dôležité je sa nevyplašiť, rozložiť silu na celú dĺžku trasy. Zhlboka dýchať keď sa zablúdi, pri jazdeckých chybách, technických nepríjemnostiach. Plus batoh plný technických pomôcok, jedla a vody. Môže sa ísť.
Vyrazilo sa v piatok doobeda. Bol to slnečný deň, takmer bez vetra. Niekde za Nitrou sa ocitávam v miestach, kde som nikdy predtým nebol. Rozsiahla sieť poľných ciest. Sem tam tabuľa, majere, vinice, háje, miestami prechod obcami. Všetko šlo dobre. Boli miesta, kde som váhal, ktorou odbočkou sa vydať. Prišli aj cesty, ktoré preverili každý jeden šrób, ale aj stavce na chrbte. V podstate stali sa tri veci.
Nesprávne som odbočil. Lenže vôbec mi to nevadilo. Miesto ukážkové, poľná cesta luxusná. Druhá: šiel som cez les, kde cesta bola samé blato. Veľké kaluže plné vody a bahna. Poučenie? Nejazdi cez lesy pri vodných plochách. Je dosť veľká šanca, že sa zašpiníš. Tretia bol výber dlhšej, ale krajšej cesty.
Ono tam vonku je to také zavádzajúce, ak idem trebárs na bežkách, bežím, či na bicykli. Navigácia síce hlási o tristo metrov odbočte. Len tých istých tristo metrov sa zdá pri každej činnosti odlišných. K tomu keď sa pridá kopec, či háj a rázcestie vôbec nevidieť. Kombinuje sa so spoteným tričkom, prázdnym žalúdkom, uboleným kolenom. To všetko vie privodiť poriadnu nervozitu.
Stane sa, že odbočím nesprávne. Aspoň objavím miesta, ktoré sa oplatí preskúmať. Tak isto miesta, kde už viac nepôjdem. Veľmi veľa miest je označených. K tomu je možné sa orientovať aj podľa záchytných bodov v okolí. Vždy je tam vonku aspoň jeden záchytný bod, ktorý poznáme. Sem tam prepotím tričko, zjem všetky zásoby, dostanem kŕče, niečo ma naštve a bonusová situácia je na svete. Snažím sa byť rozvážnym, pokojným, len toto nie je tak jednoduché ako sa to píše.
Namýšľam si, že takéto výjazdy by mi mohli pomôcť byť viac rozvážnym a pokojným človekom nielen v športe, ale aj v každodenných situáciách. Priniesť viac zábavy, poznania, trpezlivosti, porozumenia. Kto vie. Jedno je isté: pre mňa sú takéto jazdy najkrajšou oslavou v roku. Ešte krajšia oslava je už len vtedy, keď idem s parťákom/parťačkou a na konci počujem: “Tak toto bola pecka, ďakujem!”
Oslava sa podarila, takmer nik nevolal. Prešiel som kus kraja. Vyskúšal kondičku a preveril hlavu.
