Je leto. Krásne počasie. Mám za sebou parádne obdobie. Sú okolo mňa ľudia, s ktorými rád trávim čas. Zažili sme spolu úsmevy, drinu, prepotené dresy. Je tu kopa fotiek, videí, zážitkov. Pridávajú sa k nám postupne noví parťáci.

Nejakým spôsobom som pochopil, že ak niečo rád robím, poviem o tom svetu. Niekto ďalší sa skôr či neskôr pridá. Skúšal som to s behom, bežkami, no najlepšie pre mňa začal fungovať práve bicykel. Otvoril mi pre mňa úplne nový svet.

Nerobil som pre na nič nové. Ako som spoznával miesta, kde sa dá jazdiť, vyhotovil som fotky, videá a nahral do online sveta. Dostal som zopár „páči sa mi“. Jeden, dva komenty. Inak sa nedialo nič. Úplne nič.

Bolo to také obdobie ticha. Niekedy sa mi smialo aj okolie, že čo to stváram. Pokračoval som, lebo som tam niečo našiel. Priznám sa, že vôbec som nemal v úmysle prestať. Aj keď som dostal prvý defekt a ani som netušil, ako sa opravuje.

Ako som jazdil, tak vždy som niekde odbočil, zablúdil a začal spoznávať nové miesta. Tým som mal aj nový obsah do online sveta. Vlastne to bola taká pozvánka k tomu, aby som spoznal ďalších ľudí, s ktorými sme si začali vymieňať vedomosti o trasách.

To ma oslovilo a pokračoval som ďalej. Ani vo sne by ma nenapadlo, že niekto bude chcieť so mnou jazdiť, či pôjdem na preteky, prekonám trasy, o ktorých som ani nesníval.

Veľkú úlohu tu zohral práve Veľký Tribeč. Postupným spoznávaním pohoria ma prinieslo na miesta, kde som dnes. Začalo to úplne náhodne. Na mapách som si pozrel prvú cestu a šiel som.

O pár týždňov neskôr mi kamoš ukázal jeden z najkrajších úsekov pohoria. Na ďalšiu sezónu som chcel ukázať chalanovi druhú stranu Tribeca zas ja. Vrátiť, čo som dostal.

Máj 2023 vlastne spustil v mojom cykloživote najväčšiu zmenu. Ako sme šli, stretli sme partiu cyklistov, pozdravili sme sa a šli ďalej. To som vtedy ani len netušil, že chalanov ešte raz stretneme.

„Ty vieš, kto som?“ To boli slová Tomáša, keď sme sa stretli opäť v ten deň pod Medveďom na autobusovej zastávke. Tomáš zhodil asi 20 kg, tak som ho veľmi ťažko spoznal. No a bol to práve on, čo mi ukázal neskôr cestu k horskej cyklistike a stál pri zrode prvého výjazdu, ktorý sme dali dokopy ešte v tej sezóne.

Takisto stál pri druhom prvom výjazde v ďalšej sezóne, keď sme to celé reštartovali nanovo. No a od tohto momentu sa výjazdy jazdia každý mesiac. Veľká časť chalanov prišla z okolia Tribeča. Z online skupín o Tribeči, horskej cyklistike, do ktorých pravidelne prispievam aj teraz.

Ja pokračujem ďalej v blogovaní, v bicyklovaní, v odbočovaní do neznámych miest. Po ceste sa pripájajú ďalší chalani. Nikdy by som nepovedal, že cyklistika dokáže spájať ľudí. Bol som presvedčený, že nie je tímový šport. Len čím ďalej ju žijem, tým viac vnímam, že sme jeden veľký tím.

Mnoho parťákov chce jazdiť s niekým. Čo najbližšie od domu, nie každý má odvahu jazdiť v hore sám. Nepozná trasy, nevie, čo si môže dovoliť, kam má ísť. Mám Tribec hodinu cesty bicyklom, niekto 20 – 50 minút autom.

Práve takéto spoločné výjazdy majú za úlohu ukázať okolie, spoznať nových parťákov, dať zážitok. Pretože keď som bol sám, ani som len nevedel, kam mám ísť, s kým mám ísť a aké to je s niekým jazdiť.

Stálo to kopec úsilia, nervov, defektov, nadávok, tlačenia bicykla cez cesty, ktoré už neexistujú v teréne. Boli aj úsmevy či myšlienky, že možno sem raz niekto so mnou pôjde.

Toto je jeden z mojich príbehov, vďaka ktorému niečo budujem. Nachádzam tu stále nové poznatky, možnosti. Začínam veriť, že možno Tribeč nebude len tak obyčajný kopec.

Našiel som niečo, čo ma baví a robí mi radosť. Sem-tam aj poriadne vrásky. No tej radosti je o dosť viac. Nie sú to len prejdené kopce či vzdialenosť. Sú to hlavne úsmevy ľudí, ktorí prichádzajú, nachvíľu sa zastavia alebo jazdia s nami častejšie.

Za tým všetkým bolo pokazené koleno z behu a doktor, ktorý mi povedal, že je čas zmeniť šport, ak nechcem ísť na operáciu. Tí ďalší dôležití ľudia sa ukazujú po ceste.

 No a práve týmto článkom si uvedomujem, že možno sa nič nestalo. A možno sa stalo niečo oveľa viac, ako som si ochotný práve teraz pripustiť.

Kto vie, čo by sa stalo, ak by som prestal pri prvom defekte, ktorý som nevedel opraviť. Či pri prvom zablúdení. Alebo po úplne prvom výjazde, keď na druhý sme prišli len ja a Tomáš.

Tribeč nie je len hora, ten Tribeč sme aj my. My, ľudia, ho prezentujeme, obdivujeme, trávime v ňom čas, spoznávame sa. Kto vie, čo si pripraví na mňa najbližšie…