Vzťahy

Och tie vzťahy

3. august 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Za posledné obdobie som sa dostal do situácií, kde to riadne iskrilo. Išlo o vzťahy, lásky, vzrúša, záväzky, športy. Tak sa aj hodí, sám pred sebou vyrozprávať čo sa deje. Článok je venovaný môjmu staršiemu ja. Nie je napísaný o nikom konkrétne. Vlastne teším sa na správy, blokácie, scény a kto vie čo ešte.

Mam rad múdrych ľudí a tých čo naozaj vedia. Sú pre mňa inšpiráciou, sem tam od nich použijem vetičku, alebo dve. Tony Robbins raz povedal, že je veľmi dobré sa pozrieť na seba, situáciu v ktorej sme. Mali by sme ju vidieť presne aká je, nie horšia, ani lepšia. Potom by bolo fajn sa zamyslieť, čo s tým chceme urobiť. Posledný krok je akcia, čin na dosiahnutie toho čo chceme.

Zamýšľam sa o situácií v ktorej som. Mám nejaký vek, možno sem tam už aj tuším o čom je život. Aj keď stále si myslím, viem veľmi málo. Taktiež viem, že takmer nič neviem. Toto je dôležitý fakt, ktorý si sám pred sebou vyjasňujem. Je lepšie vyjasniť a mať čistý stôl, ako nosiť zo sebou vrecúško nespravodlivosti, výčitiek s mal som zas pravdu. Sme v dobe, kde každý vie všetko. Máme názor na celý svet, jeho problémy. Vieme čo by sme urobili s miliónmi, ktoré zajtra vyhráme, alebo dostaneme čoskoro od strýka. Čudujem sa ako je to možné. Ja nedokážem ani len vnímať čo sa deje okolo mňa. Neskutočné množstvo informácií mi uniká.

Viem čo chcem od života, nejaký čas aj mne trvalo pochopiť súvislosti a poskladať skladačku. Pri spoznávaní nových ľudí som pasívny. Skôr dám niekomu na sieti srdiečko ako oslovím v reálnom svete. Oslovení mám aj tak dosť, každý deň sa stretávam s novými ľuďmi. Nemám strach z odmietnutia, to sa deje často. Možno to nie je najnepríjemnejší pocit, ale je to súčasť toho čo žijem. Neznášam konflikty, snažím sa im vyhýbať. Rešpektujem druhých, teda pokiaľ mi nie je ubližované.

Neznášam povaľovanie v kaviarňach, nič nerobenie, flákanie a dovolenky. Som sportovec, vsetko okolo mna je tomu prisposobené. Pohyb je pre mňa priorita číslo jedna. Čím viac som presvedcený, ak sa budeme každý deň v rámci svojích možností hýbať, budeme sa citiť, vyzerať a pôsobiť lepšie. Budeme robiť svet lepším miestom. Samozrjeme nie je pohyb ako pohyb.

Mám rád dlhodobé vzťahy, založené na jednoduchých princípoch. Ak je napr. niečo čo nás spája. Ten zvyšok nejako bude. Stáva sa že sa pokazia lebo niečo. Vtedy nechávam veci plynúť len tak. Nemá zmysel ukazovať na druhého prstom, hájiť si svoju pravdu za každých okolnosti. Aj tak je to jedno. Nevieme čo sa deje na druhej strane.

Nie som žiadny lámač ženských sŕdc tým sa ani nemienim stať. Neznášam baliť baby, hrať divadielka, okúzľovať, chodiť na kávy, večere za účelom spoznania. Žiadne siahodlhé telefonáty, tie ma ničia. Veď aj tak to nikdy nie je tak ako to na prvé pohľady vyzerá. Veľmi podobné princípy používam v tom čo robím. Mám rád, keď veci idú samé, bez nátlaku. Samozrejme, že niekedy je potrebné sa postaviť a isť dopredu so zástavou.

Sem tam sa stane, že sa dostanem do situácie kde sa zarozprávam. Súhlasím s druhým názorom bez argumentácie. Zvyčajne takto sa pohybujem svetom bez nároku, na niečo. Mne sa páči, keď tomu druhému môžem venovať aspoň chvíľku času, niečo nové sa dozviem. Odchádzam s pocitom, že možno vďaka takejto maličkosti má niekto lepší deň. Veď ruku na srdce, vždy je skvelý pocit, keď s niekým prehodíme pár viet a ešte na konci rozhovoru sa cítime dobre.

Lenže stane sa, že niekto si moje úmysly vysvetľuje inak. A ja chcem len prejsť dňom, týždňom, bez ujmy. Nehľadám vzťahy, neverím na hľadanie niečoho čo je všade okolo nás. Verím na príjemnú atmosféru, primerané srandičky, vyhrnuté rukávy, voľnosť a poznanie toho čo kedy urobiť/vytvoriť, alebo nechať tak.

Je nad slnko jasné, že sú okolo nás dni, keď jednoznačne je potrebné zvýšiť hlas, naštvať, vykričať , stratiť sa. Tak isto prídu celoživotné nedorozumenia, omyli, chyby, pri ktorých nebudeme strácať len seba, ale aj druhých. Je veľmi ľahké sa naštvať na celý svet, ešte ľahšie je naštvať celý svet. Možno je to aj dobre.

Mať okolo seba ľudí je naozaj skvelé. Či sa bavíme v práci, doma, alebo niekde naokolo. Nezabúdajme, že každý z nás si nesie zo sebou batoh plný emócii o ktorých ten druhý často ani len netuší. Svet nie je krásne prvé rande, možno niekedy áno. Zvyčajne ide o viac ako len o prvý dojem, pohľady, kecy. To už je na každom z nás, čomu uverí. Tým netvdrím, že svet je tmavé, chladné miesto, práve naopak. Veď schválne, koľko prvých rándení máme v živote a koľko tých potom.

Okolie

4. december 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

„Ak sa v tvojom okolí necítiš ako trapko pretože nič nevieš, si v nesprávnom okruhu ľudí. Tí správni ti budú nakopávať zadok a nútiť ťa priamo alebo nepriamo, aby si bol lepší. Ak takéto okolie nemáš, nájdi, vytvor alebo buď sám, len nikdy sa nezakoreň s rovnocennými či o triedu nižšími (snami, víziami, prístupom, pracovným nasadením, otvorenou mysľou a pod.). Týmto žiadneho človeka neznehodnocujem, neponižujem, ale ani nestaviam na pomyselný Olymp,” Tvoj tréner Jožo.

Pamätný odkaz vpísaný v novinách od chlapíka, ktorý ma pomyselne postavil na nohy, vysypal z hlavy všetko, čo tam nemalo byť a zasial všetko to, čo dnes ako-tak trochu viem. Jožo mi zakorenil myšlienku, keď nikto nepôjde s tebou, choď trebárs aj sám, len vždy mier na najvyššie miesta. Buď spadnem a naučím sa alebo sa prekonám a dosiahnem to, čo chcem.

Okolie je nikdy nekončiaca téma u mňa na stole. Ak som na čokoľvek citlivý a mám slabosť, tak je to téma okolia. Na začiatku, v strede, ale aj na konci akéhokoľvek vzťahu, úlohy, práce, myšlienky venujem tejto téme mimoriadnu pozornosť. Nakoľko téma ľudí, ktorí sú okolo nás je dôležitejšie, ako si myslíme.

Ovplyvňuje nás mnoho faktorov. Môžeme sa baviť o snoch, príbehoch, viere, myšlienkach, presvedčení, práci až po okolie. Všetky vymenované a mnoho ďalších nám pekne krásne pomáha alebo odďaľuje od toho, za čím ideme.

Okolie si zo začiatku nevyberáme. Narodíme sa rodičom, ak máme šťastie dostaneme babky, dedkov, súrodencov, ujov, tety, bratrancov, sesternice. Pokračujeme v škôlke, škole až po prácu. Medzitým si nájdeme kamarátov, partnerov, ktorých si už vyberáme. Ľudia okolo nás majú na nás vplyv svojimi názormi, prístupom, príjmami, etikou, spôsobom životom, aký žijú. Vedome a tak isto aj nevedome preberáme od nich návyky, programy správania, životné pohľady.

Buď máme šťastie na okolie a dostaneme sa veľmi rýchlo ku krásam života alebo niekto niekde nám rozkopne pomyselnú škrupinu a ukáže na ďalšie možnosti. Za seba poviem, že mám sny, s ktorými som sa do teraz v mojom okolí nestretol. Netvrdím, že sú parádne, najlepšie, tvrdím, že sú moje. Tým, že sú moje, dávajú mi pocit a nakopávajú ma k tomu, že chcem niečo dosiahnuť.

Na začiatku som nevedel, ako pracovať s takýmito informáciami, nevedel som ich triediť a taktiež zaradiť. Takže len tak som každému kvákal, čo chcem. Samozrejme všetci ma vysmiali. Dokonca si mysleli, že sa mám dať liečiť. Zobralo ma ich správanie. Nerozumel som, prečo mi ubližujú. V skutočnosti som ja ubližoval im.

Lenže pokiaľ som pochopil základné komunikačné programy, moje okolie sa postavilo proti mne, ponižovalo ma, uťahovalo si zo mňa. To ma dostalo do nie prijemných stavov. Prestal som si veriť, mal som depresie, schudol som a moje zdravie nebolo na tom dobre.

Bolo treba urobiť niečo na to, aby som zmenil svoje myslenie, pocity, stavy k lepšiemu. A tak začala moja cesta za iným svetom. Vlastne niečo podobné ako v rozprávkach. Mladý šuhaj sa vybral do sveta s batohom a nadšením, že objaví svet a prinesie domov niečo senzačné.

Vyhlásenia som nerobil, iba som postupne prestal tráviť čas s ľuďmi, kde neprichádzala podpora, ale podkopávanie. “Všetci do jedného musia ísť preč.” Toto bola najdrsnejšia správa, akú som kedy dostal od Joža. Pozor, nikoho nezahadzujem, nezhadzujem. Len prišiel čas nájsť, vytvoriť nové okolie ľudí, ktorí veria v krásu a silu svojich snov. Tí, ktorí im veria, druhých podporujú, nepodkopávajú a keď už nič iné, nechajú ich tak.

„Nikdy nebuď najmúdrejší v miestnosti a ak náhodou, tak hraj hlupáka. Potom sa rýchlo presuň do miestnosti, kde budeš za skutočného hlupáka. Iba tak sa naučíš,” Jožo. Existuje akási pomôcka, ktorú netreba brať doslovne, možno je dobré o nej vedieť: tridsaťtri percent ľudí z nášho okolia by malo byť od nás vzdialené na kilometre (mysľou, snami, víziami, činnosťami), od nich sa budeme učiť. Tridsaťtri percent ľudí z nášho okolia by malo byť plus-mínus na rovnakom postavení ako sme my, s nimi budeme skúšať. Ten zvyšok by mal byť od nás o čosi pozadu a tých by sme mali viesť.

Okolie je niečo, čo nosíme v kabelke, vo vrecku, v hlave. Sú to ľudia, s ktorými sa stretávame. „Sme priemerom piatich ľudí, s ktorými sa stretávame myšlienkami, príjmami, životom,“ J. Rohn. Ak sme spokojní s našim okruhom ľudí, nemeňme naozaj nič. Ale ak nie, tak si vyhrňme rukávy. Nikoho neurážajme. Nechajme iným ich životy a postupne sa vydajme na našu novú cestu.

Tí, ktorí nás majú radi, pôjdu za nami alebo budú udržiavať kontakt. Ten zvyšok bude ohovárať, zazerať, smiať sa, užívať si život až do dna, kým sa nedozvedia o tom, že sa nám podarilo dostať tam, kam sme chceli. Vtedy nerobme cirkus, nenapínajme svaly, ale s pokorou oslávme náš triumf a poďakujme za všetko dobré a na to zlé zabudnime.

Ak sa nachádzame v okolí, ktoré nám podkopáva nohy, nič si nedokazujme, s pokorou odíďme. Ak sme v okolí, ktoré nepodporuje druhých, tak jednoznačne začnime ihneď. Svet má kritikov už dosť, je na čase, aby sme jeden druhého podporovali viac. Nezabudnime, ak nepodporím ja teba, podľa všetkého teba bude podporovať niekto druhý. To môže stáť mnoho skvelých zážitkov, príhod, skúseností a dokonca aj peňazí. Prosím podporujme, nepodkopávajme. Nikdy nevieme na sto percent o čo ide tomu druhému. Možno naozaj je to blázon, ktorý zmeni svet a aj ten môj, tvoj alebo náš.

Návrat

8. máj 2019 Michal Boťanský kniha - Príbehy - Všetko

Vždy som chcel zmeniť svet a bol som presvedčený, že to dokážem. Rozumiem, že najskôr je super zmeniť seba. Myslel som si, ak napíšem jeden parádny článok na sexi tému, začne kolovať internetom a ja sa stanem slávnym.Dnes dúfam, že to nie je o jednom parádnom článku. Ak by som uspel hneď, prišiel by som o balík vedomostí, pokusov, ktoré ma majú stretnúť po ceste. Vlastne, ani by som neuniesol na začiatku slávu. Lepšie vysvetlenie je, chcem písať články a postupne sa zlepšovať. Ak sa zapáčia, budem rád, keď nie, tak v stopäťdesiat sedmičke, keď už budem na konci cesty, si budem môcť povedať, že aspoň som skúsil. Samozrejme, pred tým dám celému svetu niekoľkokrát vedieť o tom, že píšem.

Šiel som na pracovnú schôdzku, v hlave som si rekapituloval hlavné myšlienky, ktoré som na nej mal vyriešiť. Lenže prišiel pocit, ako keby mám zatiahnutú ručnú brzdu. Mohla to byť vlastná spokojnosť, práca, ľudia okolo mňa, florbal, beh, videá, fotky, články? Na jednej strane ma posúvajú vpred, na strane druhej brzdia. K tomu si nahováram, aké je niečo ťažké, nemám čas. Takže to, čo robím, ma posúva krok po kroku na miesta, ktoré pôsobia na prvý pohľad parádne. Ako zisťujem, že nie všetko, čo vyzerá parádne, chcem mať aj okolo seba. Nemal som čas na dlhé filozofické úvahy a mojim emóciám som nedovolil ma dotiahnuť do stavov, ktoré spôsobujú miznutia úsmevu. Pravidlo znie jasne, je úplné jedno, ako sa cítim, ak je treba vykonať prácu, tak všetko ide stranou, aj pocity.

Sú ľudia, ktorí prichádzajú do môjho života a ukazujú mi príležitosti, štýl, miesta, na ktorých som zatiaľ nebol alebo ma jednoducho prídu nakopať. Nech to znie akokoľvek bláznivo, chlapík z pracovnej schôdzky, na ktorú som prišiel po mojej krátkej filozofickej chvíli ma privítal: „Je dobré uvedomiť si, kde sa nachádzame a na chvíľu si zobrať čas, trebárs na zamyslenie.” Hneď som sa odfotil, či náhodou nemám niečo na čele napísané, keď tak trafil. Samozrejme, pýtal sa ma, či sa fotím na každom stretnutí. Vôbec som si neuvedomil moje seba fotenie. Tak zahanbene som mu povedal o čele. Zasmial sa, uistil ma, že na čele nemám napísané nič. K tomu doplnil, že v čítaní ľudí je profík, už z diaľky si všimol mini náznaky, že sa niečo deje. Vyhrnul si rukávy a zamrmlal niečo v zmysle, ako prišiel v správnom čase. Napriek môjmu filozofickému zamysleniu, nemal som pocit, že by mal mať náznaky čohokoľvek.

Hneď bolo jasné, že pán neprišiel kúpiť a ani nechcel predať žiaden objekt na bývanie, nastaviť developerský projekt, či investovať balík peňazí do nehnuteľností. Nikdy neukazujem svetu, ako sa v skutočnosti cítim, je to nepotrebné, často aj zbytočné, druhých to obťažuje. Ak mám mať pracovné schôdzky, tam riešime bývanie, veľké projekty, financovanie, investície alebo kreslíme nové nápady na papierový obrúsok. „Jednoducho, niekedy sa zraníme od lásky, od neúspešného pokusu, podkopnutia, ale aj sami.” Vyletela miestnosťou ďalšia jeho myšlienka, všetko som si zapisoval, robím to vždy. Pokračoval: „Zhadzovať zodpovednosť na druhého nemusí byť vždy správne, jednoducho, niekedy to môže byť zhoda okolností, inokedy sme jednoducho stúpili do blata. Jednoznačne platí, že môžeme byť v roli obete alebo toho, čo si povie, veď poďme to dať radšej dokopy. ” Nepýtal som sa ho, aký je dôvod, pre ktorý mi vraví múdrosti, moja zvedavosť bola zameraná na zistenie, prečo vlastne máme schôdzku.

Pýtam sa vždy priamo, šetrí to čas a aj zbytočné nepríjemnosti. Boli sme dohodnutí ohľadne poradenstva pri ďalšom kroku v práci s bývaním. Tak znelo pozvanie v emaile. Bežne robím poradenstvo, tak viem, čo sa odo mňa očakáva. Lenže tu išlo o mňa, ale tak trochu inak. „Čo tu robíme?” znela moja chladnokrvná otázka. „Ráno kričíme po deťoch, lebo nespravili, čo sme chceli od nich. Či na križovatke ti niekto nedal prednosť a potom ešte raz ? Alebo len ťa drží v šachu šéf, frajerka? Nedokážeme ovládať svoje emócie, strach, radosť, víťazstvá, prehry? Tam, kde sa máme prispôsobiť sa neprispôsobíme lebo naše egá nepustia, tam, kde sa nemáme prispôsobiť, prispôsobujeme sa, lebo je to ľahké. ” Nastalo ticho, chvíľku trvalo pokiaľ som myšlienku zapísal do môjho oranžového zápisníka. Ticho pokračovalo ďalej, zazerali sme po sebe, odchlipovali z čaju. Obaja sme vedeli, kto prehovorí prvý, prehrá, aj keď nešlo o žiadne víťazstvo.

„Ak chceš uspieť, musíš sa učiť aj od ľudí mimo tvojho biznisu (práce),” vyletela zo mňa myšlienka, ktorá sa ku mne dostala v roku 2015. Poďakoval som za múdre myšlienky a prerušil som ticho zo slušnosti. „Podľa všetkého bude treba písať aj dvakrát do týždňa, na ukončenie blogu, či prestávku nepomýšľať. Ak chceš byť naozaj dobrý, tak musíš byť ochotný napísať tisíce článkov. Nezabudni sa obklopiť ľuďmi, ktorí podporujú, posúvajú ďalej, tých ostatných si nevšímaj. Inšpirácie je kopa. Môžeš vytvoriť veľkolepé dielo, lenže bez tréningu to nepôjde.” To bola posledná myšlienka, ktorú som si zapísal, odložil som oranžový zápisník a chcel som ísť späť do kancelárie.

Chlapík z mojej schôdzky bol Jožo, to je človek, ktorý mi ukázal cestu v dvetisícdvanástom a zmizol. Tentokrát sa vrátil zamaskovaný na nepoznanie. Vždy boli jeho myšlienky mimo tému, mal bláznivé metódy vyučovania. Poviem Vám, schôdzka to bola veľkolepá. Zakrátko sa k nám pridali všetci ľudia v kaviarni. Spôsobili sme chaos, presne tak, ako sa na schôdzke starých kamošov patrí. Každý z nás má okolo seba ľudí, ktorí nás inšpirujú, nakopávajú a často sa v našich životoch zjavia nečakane. Zoberme si k sebe ich myšlienky, povedzme o nich svetu, napíšme článok, natočme video, majme polhodinový monológ s kamošmi v krčme. Nezabudnime, že všetko so všetkými súvisí a je poprepletané jemnými vláknami.

Podpora alebo voľné ruky

6. marec 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Vlastné skúsenosti sú tie najcennejšie lekcie. Aj keď ťažko tvrdiť, čo by bolo, ak by sme vtedy spravili, reagovali inak. Každý z nás pristupuje rozlične k takýmto témam, vlastne, vždy majú veľa pohľadov, pokiaľ sa nejedná o nás samých.

Jedna z dôležitých lekcií, ktorú som dostal bola, ak chceš uspieť v tvojom biznise, musíš sa učiť od iných ľudí, ako z tvojho biznisu. Zo začiatku som myšlienke neporozumel. Taktiež som netušil, od koho by som sa asi tak mal učiť. Mentorsvo, či oslovenie iných ľudí bolo pre mňa neprípustné, veď pravdu povediac, nebolo za kým ísť.

Vlastne, na začiatku bolo milión všeobecných kecov, výhovoriek. Moje sebavedomie nebolo takmer žiadne, no moje ego obrovské. Jediné, čo ma ako-tak poháňalo dopredu, bol akýsi tenký hlások, ktorý vravel: „Skús to ešte raz, no o čosi lepšie.” Ten hlások je tu do dnes.

Všeobecné kecy postupne odchádzali, začali ich nahradzovať nápady, myšlienky a presvedčenia. Tak teraz by sme to mohli skúsiť takto. Môj postup je už nejaký čas rovnaký, nabláznim ľudí, ukážem im o čo ide a dáme sa do práce. Lenže, tu sa často všetko končí. Aj keď objasním okoliu konkrétne kroky, poukážem na cenu, snaženie, výhody, nevýhody. Ľudia chcú výsledky hneď, najlepšie včera. Môj tenký hlások ma nabáda, aby som to skúsil ešte raz, vždy urobím pokusy navyše. No po čase znechutený odchádzam bez rozlúčenia a hľadám príležitosti na iných miestach. Aj tak beriem vždy všetko na seba, veď o tom je líderstvo.

Podľa všetkého som zlyhal pri objasňovaní plánu, možno to ani nebol dobrý nápad alebo sa nesprávne konalo. Nech je to akokoľvek, vtedy to bolo myslené najlepšie, ako som vedel. Lenže, štve ma jedna maličkosť. Mnohí ľudia chcú, aby sa robilo podľa ich osvedčených návodov, ktoré v minulosti fungovali, a tak sa takýchto plánov do dnes držia. Akonáhle príde ktokoľvek s novým nápadom, ich argument je, že nepoznajú slabosti novej myšlienky, plány. Zabúdajú, že svet sa rýchlo mení a nie vždy vyhrávajú silní pekní ľudia, firmy, nápady.

Viete, bavíme sa o tom, ako máme zmeniť v škole systém vzdelávania a jednotlivo pristupovať k žiakom. Len čo ideme mimo školy, tak tento systém nechceme aplikovať. Možno som mal šťastie a narazil som na ľudí, ktorí chcú za každých okolností byť šéfmi, mať pravdu, dirigovať, poučovať, kritizovať a takíto ľudia ma nenápadne odsúvajú na iné miesta. Na jednej strane cítim k nim vďačnosť, na druhej sa snažím cítiť pochopenie.

Za seba poviem, že potrebujem voľnosť alebo podporu. Na začiatku si vyjasnime, že voľnosť je pre mňa mať voľnú ruku a vyskúšať, vytvoriť a použiť všetko, čo je k dispozícií. K tomu uhne z cesty, drží klapačku a ešte k tomu pobúcha po pleci. Podpora je pre mňa keď ten druhý stojí za mnou v dobrom a aj v zlom, bez ohľadnu na výsledky, ale na snahu, či výsledky. Vtedy sa cítim dobre a podávam najlepšie výkony. Akonáhle to nemám, moja výkonnosť je na bode mrazu. Nemám rád, keď dostávam od vlastných polená pod nohy, zbytočne sa stráca čas. Hľadám všetkých, čo sú ochotní podporiť alebo aspoň nechať voľnú ruku.

Rozumiem, že to, čo chcem je neskutočne ťažké a pre majiteľa miliónovej firmy či riaditeľa medzinárodnej korporácie môže byť spolupráca so mnou náročná. Takisto ľudia z mojich tímov to nemajú so mnou ľahké. Lenže, inovuj alebo zomri. Sú okolnosti, keď ostať na mieste je jediné správne riešenie, s tým som sa zmieril. Mám štýl, kazím, skáčem vedľa, rozbíjam, vystrkujem rožky, sem-tam niečo vytvorím, inokedy ulovím mamuta. Ak sa opýtate ľudí, ktorí sú ďaleko, tak povedia, že za ich úspechom je veľa nesprávnych rozhodnutí, ktoré ich priviedli k dobrým, mnoho pokusov, balík trpezlivosti, usilovná dlhodobá práca a kúsok šťastia.

Aj preto nemám rád miesta, kde je všetko v poriadku, je tam teplo, žiadne riziká a mini príležitostí. Bezpečný život je najväčšie nebezpečenstvo, ktoré na nás číha. Veď schválne, opýtajme sa ľudí, ktorí majú sedemdesiat, osemdesiat rokov, či sú šťastní s tým, ako prežili život.

Pred časom som chcel dať dokopy ľudí. Nabláznil som chalanov, o ktorých som si myslel, že by to s nimi šlo. Po dvoch mesiacoch sme nepokračovali ďalej. Ja dnes netuším, či by sme vytvorili niečo. Naštvalo ma, že sa dalo prednosť krátkodobým cieľom, tie nakoniec skončili skôr, ako začali. Cítil som sa úplné bezmocný, dlho som zúril. Po čase som odišiel a našiel som si iných ľudí, s ktorými trávim čas a budujem niečo podobné. Samozrejme, mám veľmi veľa otáznikov a dosky pod nohami, ktoré sa zatiaľ pohybujú iným smerom.

Jedno je isté, som vďačný všetkým, ktorí ma odkopli, opustili, vymenili, netľapli si, lebo ma nepriamo donútili hľadať iné spôsoby, možnosti, cesty. Chcem ísť ďalej ako včera, skúsiť ešte raz a lepšie. Mnoho mojich činností beriem ako tréning, neznášam ho. Mám rád, keď dostávam či vytváram priestor, aby som sa mohol realizovať. Ten pocit milujem, poháňa ma vpred. Na druhej strane, takisto nestojím druhým v ceste, keď vidím, že to, čo kvákajú aj robia.

Každý z nás dostal mnoho šancí, mnohé utiekli, premeškali sme ich, no takisto aj pokašlali, či jednoducho sme zutekali. Na sociálnych sieťach chceme srdiečka, sledovanosť, podporu a my často robíme opak. Chceme, aby kamoš šiel s nami na kávu, aby sme mu povedali o novom biznise, v ktorom lietame, no o neho nám až tak nejde. Nedáme nič, ale chceme všetko. Zóna komfortu, rodina, partner, všetko, čo ide tam, kam nechceme, nás pravdepodobne bude ťahať dole, v lepšom prípadne nás nechá na tých miestach, kde sme. Možno budeme mať šťastie a uvedomíme si to, upravíme kurz a pokračujeme.

Článok bol písaný úplne všeobecne. Nechcel som sa nikoho dotknúť. Preto je maximálne zovšeobecnený, lebo za každou vetou je konkrétny človek. Robím veľa nesprávnych rozhodnutí. Takisto si začínam uvedomovať, čo je pre mňa dobré, no nie na úkor druhého. Prosím, ak máme možnosť, podporme toho druhého.

Zas tie vzťahy

15. august 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Jedno je isté, nikto z nás nevie, kto aký vplyv a moc má. V dnešnej dobe to platí čím ďalej viac, že úplne neznámy človek môže ovplyvňovať dôležité spoločenské dianie. Veď vlastne sa o tom píše v múdrych knihách o lídrovaní, v zmysle: „Skutočný líder vytvára ďalších lídrov, pozná, v čom je dobrý, no pritom je v úzadí, nevyžaduje si uznanie alebo slávu.” Často chceme byť úspešní, dostávať ocenenia, šéfovať svetu a k tomu byť na titulkoch vplyvných svetových magazínov. Pritom to celé môže byť úplne inak.

Začalo sa diať, že moje články číta čoraz častejšie viac ľudí. Pre nejaký dôvod sú najviac obľúbené tie o vzťahoch. OK, beriem to, o tom dokumentovaní je nuda, o inšpirácii je toho taktiež kopa, ale vzťahy sú čoraz cennejším tovarom. Hm áno, mať dnes s niekým (pracovný, rodinný, priateľský, partnerský, manželský) vzťah je mimoriadne cenný tovar. Vďaka sociálnym sieťam poznáme takmer každý každého, teda aspoň sa to tak zdá. No je rozdiel poznať toho druhého z on-line sveta, z počutia, či vidieť toho druhého reagovať v rôznych životných udalostiach.

Vzťahy sú dôležité, nech ide o suseda, farára, tetu predavačku, frajerku, primátora, či toho nafúkaného veľkého podnikateľa. Veď keď už pre nič iné, tak aspoň keď dostaneme defekt, tak nám ten nafúkanec pomôže vymeniť koleso. Povedzme si to tak, že s niektorými vzťahmi je to ako s kávou, najskôr prekonáme jej horkosť, a potom to už ide.

Často sa dostávame do situácií, kedy potrebujeme nájsť riešenie na našu životnú situáciu. Zvýšeným hlasom, agresiou nikdy nič nevyriešime, možno na krátky čas, ale ono sa to vráti vždy nejako nečakane späť. Určite každý z nás niečo z času na čas pokašle, či je to gólová prihrávka v prvoligovom zápase alebo nesprávne zaparkované auto pred obchodným domom.

Neriešme na modrej sociálnej sieti, že sused nás ráno zobúdza hlasnou hudbou. Choďme rovno za ním, prinesme mu fľašu dobrého vína s prosbou, či by sa nabudúce žúrka mohla začínať ráno po 8 a nie o 6. Vlastne, dnes je moderné sťažovanie a to nielen na modrej sociálnej sieti, k tomu motivačné citáty, na ktoré zabúdame hneď ako prídeme na preplnenú križovatku.

Nepíšem o ničom novom, pripomínam, čo už dávno všetci vieme. Jasné, pokiaľ ide o život, peniaze, ego správame sa inak. Je to prirodzené, no už keď nevieme ovládať svoj hnev, emócie, tak aspoň tomu druhému neubližujme, aj keď za to môže, lebo práve ten človek na druhej strane nám môže v budúcnosti pomôcť vymeniť defekt na kolese.

Slová

30. máj 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ono ti je to zaujímavé, čím lepší príbeh, tým viac likeov, sledovanosti, obľúbenosti. Moje príbehy, teda články, vznikajú pri tých nekonečných rozhovoroch alebo na pätnásťminútových stretnutiach, kde sa bavíme “k veci”. Častokrát nenápadná myšlienka vie posunúť námet na ďalší článok. Tentokrát to bolo zabudnuté pracovné stretnutie.

Prichádza k nám leto a s ním aj ostrejšie lúče slnka, vysoké pracovné tempo je počas letných dní ťažšie udržať. Podráždenie, vyčerpanosť, nestihnuté termíny v práci, ale aj zmeškaný autobus vedia s nami zamávať možno trochu viac ako v inom období. K tomu ešte možno sľúbime kamošovi, v práci, či doma nejakú službičku, termín, a práve vďaka týmto “letným” okolnostiam nie všetko dodržíme tak, ako sme sľúbili.

Po úspešnom ukončení strednej školy som šiel na základnú vojenskú službu. Trvala síce šesť mesiacov, no vtedy to bola pre mňa večnosť. Prvá myšlienka, ktorá sa mi vždy vynára pri spomienkach, bolo akési poučenie, že na tento čas budem spomínať celý život. Bola pravdivá. Druhá myšlienka mala ešte väčší vplyv na moje ďalšie kroky do života. „Slovo robí chlapa.” Myslím, že prvýkrát to bolo niekde v lese pri pochodovaní s plnou poľnou, kde veliteľ po nás kričal, aké je dôležité dodržiavať svoje slová, dohody, sľuby. Vtedy som si myslel o tom veliteľovi čokoľvek, len nie to, že dostávam jednu z najväčších rád do života, veď som mal devätnásť.

„Ahoj, počuj neviem to stihnúť, potrebujem jeden deň navyše.” Znejú moje telefonáty, keď jednoducho neviem splniť to, čo mám. V mojej práci som závislý na druhých ľuďoch. Takmer vo väčšine prípadoch som viazaný na ich prácu, informáciu od toho druhého, ten je na ďalšieho. Pred klientom, ale aj biznis partnerom si odnášam všetko ja, či je to šľahačka z jahodami alebo horká čokoláda. Tým netvrdím, že ja som vždy stopercentný. K tomu sa stáva, že jedna, ale aj druhá strana reaguje podráždene a máme zbytočný oheň na stole.

„Vždy dodrž svoje slovo, keď to nie je možné, daj to tomu druhému vedieť.” Najlepšia škola je vyhrnúť si rukávy a niečo pokašlať, k tomu pozorovanie druhých ukazujú, čo vylepšiť alebo čo nerobiť. Môžeme sa čertiť na iných, ak niečo nerobia tak, ako sme sa dohodli, lenže dostávame akýsi signál, že asi nemáme niečo v poriadku aj my u nás. Takže, ak nabudúce budeme mať možnosť odfláknuť, či nedodržať, tak to radšej spravme poriadne, nech tam vonku pred celým svetom, ale hlavne pred sebou máme čistý štíť.

„Možno sa nestane nič, keď to nedodržím.” O tom, ako maličkosti tvoria celok už dávno vieme. Tak isto tušíme, ak vyvinieme všetko možné úsilie, nie vždy dosiahneme výsledky, ktoré očakávame. Vtip je v tom, že náš život má neskutočný zmysel pre humor, akousi vtipnou cestou nás posúva presne tam, kam máme ísť. Preto mnoho maličkostí začína v tej chvíli, keď sme úplne sami alebo dávame sľub, ktorý vieme, že nemusíme dodržať.

„Nikdy nesľubuj nič, keď sa cítiš dobre, nikdy nerob rozhodnutia, keď je všetko naprd.” Na základnej vojenskej službe som dostal lekciu o tom, ako je dôležité dodržiavať svoje slová. Možno mi to vraveli aj rodičia v detstve, no nespomínam si na to. V živote zažijeme ešte mnoho rôznych situácií, ktoré nás privedú k rôznym miestam, zážitkom, ale aj skúsenostiam. Nech sú naše okolnosti akékoľvek, dodržme svoje slovo, aj keď bude všetko tak, ako nemá byť.

Sila podania ruky

18. január 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - vízie - Všetko

Jednoduchosť, jednoduchosť, jednoduchosť. OK, možno som mladý chalan a zatiaľ som nevybudoval miliardové impérium vo svete biznisu, ani dlhoročné manželstvo. Ale či veríte alebo nie, už nejaký čas mi telefonujú ľudia, pýtajú si moje pohľady ako spraviť to alebo to. Dokonca ma sem tam pozvú aj na večeru, kde to celé rozoberáme, bavíme sa trebárs o tipoch a trikoch ako vylepšiť maličkosti. Tak si vravím, že postupom času ich začnem publikovať. Vlastne, už publikujem.

Pozri, nemám rád, keď robíme niečo z vypočítavosti. Som presvedčený, že čokoľvek robíme výlučne v nás prospech, tak sa nám to skôr či neskôr vráti niekoľkonásobne späť. V dnešnej dobe pri všetkých tým vymoženostiach, ktoré máme, môžeme uspieť bez toho, aby sme uspeli na úkor druhého, či sa jedná o lásku, vzťahy, partnerstvá, biznis, školu, koníčky. Takže je super si uvedomiť, že to, čo sa tu dnes dočítate, nemusí okamžite priniesť nič, ale môže zmeniť všetko. Veď v tom je tá záhada života.

Neverím na prvý dojem, lebo častokrát som ho pokašľal, mnoho ľudí z môjho okolia by o tom vedelo hovoriť. Dobrá správa je, že po čase som si týchto ľudí získal na svoju stranu mojím prístupom. Tak isto neverím na návštevy, stretnutia len, keď niečo potrebujem. “Spoznaj, zaujímaj sa o toho druhého a zisti, či si rozumiete. Ak áno, držme si toho človeka vo svojom živote.” Jednoducho povedané, ak sa ktokoľvek dotkne tvojho srdca viac ako tvojho tela, neváhaj ani chvíľku a toho človeka si drž v živote. Je to tvoja povinnosť. “Neboj sa, dokonalé to s najväčšou pravdepodobnosťou nebude s nikým, ruku na srdce, pred tým ako sa pozrieš na mňa, pozri sa na seba.” Motivačnú časť článku máme za sebou.

Myseľ, hlava, predstavivosť, podvedomie, vedomie – tu vzniká každá jedna tvoja výhra, prehra, sen, cieľ, vízia. Povieš si: “toto už dávno viem”. Dovoľme si takéto maličkosti pripomínať, veď sme ľudia, zabúdame. Takže pred tým ako spravíš prvý krok, jednoducho si daj do hlavy víťaza a nie obeť. Nech sú okolnosti, realita akékoľvek. Len prosím nikdy nepodceňuj človeka, ktorý nemá nič. Áno aj seba, ak si myslíš, že nemáš nič. Vyhoď všetky oslabujúce vzorce správania preč tak, že ich nahradíš.

Keď máme túto časť za sebou, poďme von.

“Ahoj volám sa (Tvoje meno), idem okolo, stretli sme sa na ochutnávke vína, na prezentácii, futbale a povedali sme si, že keď pôjdem okolo, mám sa prísť pozdraviť. “Prvé takéto stretnutia budú trochu trápne, OK, neskutočne trápne. Ten človek, za ktorým ideme, nás môže vyhodiť, lebo nebude mať čas, náladu, chuť. Nikdy neberme nič osobne, častokrát schytáme len reakciu na niečo, čo sa stalo pred nami a my sme už len napomohli tomu, aby to celé prasklo. Takže ak nás po prvýkrát niekto vyhodí, o pár dní to zopakujme znova. Jednoducho, niektoré dvere je potrebné zatlačiť silnejšie. Skutoční kamoši sa takýmto pozdravom neskutočne potešia.

Nech som kdekoľvek, vždy sa pozdravím pri čo najväčším počte ľudí, prehodím pár zdvorilostných fráz. Robím to, pretože mám ľudí rád, cítim sa medzi nimi dobre. Keď ma bolí zub, hlava, vždy sa snažím nájsť v sebe silu, z posledného vrecka vytiahnem priateľský úsmev, príjemné podanie ruky. Ak mám náhodou studené ruky a niekto to zbadá, tak vždy vtipne poznamenám, že síce mam studené ruky, ale teplé srdce. Ponaučenie, vždy pozdrav a podaj ruku.

Mám rád krátke zdvorilostné návštevy u priateľov, ale aj u biznis partnerov, pri ktorých sa bavíme o bežných ľudských záležitostiach. Takéto návštevy sú neskutočne dôležité na spoznanie jeden druhého. Päť, desať či dvadsaťminútový rozhovor, ved čo keď sa ukáže, že sme našli kamoša na celý život, alebo sme niekomu zmenili život? Tu sa často stáva, že dostaneme od toho druhého dôveru vo forme novej spolupráce, alebo ponuku na rodinnú dovolenku. Ak pôjde o peniaze, nedávajme ich na prvé miesto, ale berme ich ako vedľajší produkt spolupráce, lebo vieme, ako peniaze už rozkamarátili mnoho vzťahov.

Odvaha roztočiť kolotoč spolupráce, nadviazať nové priateľstvá, posilniť staré , niečo dať na začiatku, vydržať tlak, počiatočný neúspech, dodržať svoje slovo. Ak poviem, že zavolám, pošlem, vybavím, tak to jednoducho spravím, tu nie je priestor na výhovorky. Či pôjde o rodinnú dovolenku alebo biznis. Ak sa chceme pohybovať vo veľkých vodách života, ľudskosť je na prvom mieste. Často začína pozdravom a podaním ruky. Výhovorky, klamstvá, ignorácia, využívanie, to nie sú naši kamoši, nikam nás neposunú, zbytočne blokujú všetko to parádne, ktoré je okolo nás.

Naše okolie, ja a odvaha.

22. november 2017 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Ono je to celé zvláštne. Milión techník, milión receptov, milión možností, milión múdrych kníh, milión víťazov, milión porazených, milión sexy báb, milión zvodných mužov a k tomu obmedzený čas, ktorý nevieme kedy vyprší. Rob toto a budeš šťastný, prečítaj si túto knihu a tvoj život sa zmení, nájdi rovnováhu v živote, inak budeš nešťastný, ak nebudeš poslúchať šéfa, tak prídeš o prácu.

Všetko čo sa deje tam vonku môžeme využiť v náš prospech alebo nevyužiť. „Ak to nebudeš robiť ty, bude to robiť niekto iný”, tak znela “rada” od môjho kamoša, keď som stál pred rozhodnutím, či sa zaregistrovať do MLM firmy alebo nie. Zapáčil sa mi jeho prístup, lebo rozhodnutie plne prenechal na mňa.

Takýto prístup ma zaujal, samozrejme som s tým nespravil nič. Veď prečo by som si z toho mal zobrať niečo pre seba? Vtedy som nemal dôvod. Vlastne dlho som ho nemal. Zmena prichádzala veľmi pomaly, čo mi pomohlo najviac bolo stretávanie sa s novými ľuďmi a to nie hocijakými.

Prestal som čas tráviť s kamošmi na káve, prestal som sledovať bulvár, susedov, televíziu som nahradil za knihy, či články z biznisu, módy, technológií, komunikácie, či ďalšie. Moja práca sa pre mňa postupne stávala životným štýlom. Našiel som si nových kamošov, ktorí sa stali mojimi klientmi, kolegami, ale aj biznis partermi.

Súbojov, ktoré som viedol bolo niekoľko, hlavné boli dva. Prvý bol s mojou hlavou, ten druhý bol makať aj vtedy, keď sa na mňa nikto nepozerá. Tu vzniká moja poučka “Vyhraj nad sebou v hlave a potom ešte tam vonku.” Pre istotu si nájdite vlastnú. Vraví sa, že najjednoduchší spôsob ako sa naučiť plávať, je skočiť do vody. Tu je to podobné. Až na to, že nemusíme do nikoho kopať, teda okrem seba.

Možno by som na toto celé prišiel sám, to už teraz nezistím. Mám okolo seba dve skupiny ľudí, tí čo mi ukazujú, že môžem isť ešte ďalej a dosiahnuť viac a tých, čo mi ukazujú, že by som nemal. Inšpirácie je vonku kopa. No našou povinnosťou je stačiť ten červený gombík (nie od televízora), dohodnúť si stretnutie, nájsť si čas, využiť príležitosť.

Jeden z ľudí, od ktorého čerpám inšpiráciu mi povedal: „Robme to, čo máme, či vieme, aby nás ľudia spoznali a keď príde príležitosť, využime ju”. Nepovedal nič nové, ale trefné. Povedať, či je niečo správne alebo nesprávne, je dnes náročné. Ale zavolať niekomu, či by to tak mohlo byť, je úplne jednoduché. Teda, ak prevezmeme za seba zodpovednosť a budeme sa radiť s ľuďmi, ktorí už dosiahli to, čo chceme dosiahnuť my.

Mať človeka, o ktorého sa vieme oprieť, ale aj vymieňať skúsenosti v biznise a v živote je nesmierne dôležité. Niektorí z nás majú to šťastie, že sa pri takých narodia, tí ďalší z nás takých stretávajú po ceste životom. No je už na každom z nás, či sa odvážime postaviť, požiadať o ich čas a výmenu skúseností.

Naše okolie, hodnota a príležitosť

15. november 2017 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Jedna z tých smutných právd je, že mnoho ľudí z nášho okolia, keď má možnosť pomôcť, podporiť, tak nepomôže ani nepodporí. Deje sa to nám všetkým, či je to na sociálnych sieťach alebo tam vonku. Často sa prichytávame, ako sa sťažujeme, aká je doba ťažká, rýchla, akí sú ľudia zlí a sebeckí.

Áno, mnoho veci v našich životoch nemusí byť na prvý pohľad príjemných. Je ľahké mudrovať o tom, ako sa máme chovať v rôznych životných situáciách. Ak sa niečo stane nám, tak reakcie na seba dlho nenechajú čakať. Veď schválne, aká malichernosť nás naposledy rozzúrila? Všetci vieme, že my ľudia nie sme bytosti, ktoré jednajú logicky, ale emočne, teda česť výnimkám.

Nikdy nevieme, čo je za tým. Za tou reakciou, za tým ignorovaním, za tou neochotou. Reagovať je ľahké, ale pochopenie tej druhej strany často býva náročnejšie. Pamätáme si, keď sme prišli prvýkrát za ľuďmi, ktorých máme radi a predstavili sme im náš projekt, myšlienku, partnera? Z najväčšou pravdepodobnosťou sme dostali výsmech s vysvetlením, že toto nie je pre nás.

Keď sa dnes obzrieme späť, často prichádzame na to, že dnešným úspechom vďačíme aj odmietnutiam nášho okolia. Akýkoľvek úspech je ťažké dosiahnuť v miestach, kde sa každý deň pohybujeme. Sebavedomie a skúsenosti získavame pri každodenných činnostiach, ktoré nás posúvajú ďalej.

My sami máme v rukách to, či nás okolie podporí alebo nie. Tak isto je na nás ísť von a obklopiť sa ľuďmi, ktorí nám dajú čas, ich pohľad, názor, skúsenosti. Možností máme mnoho. Internetové fóra, spoločenské udalosti, biznisové príležitosti. K tomu sa nahoďme najlepšie ako vieme, prečítajme si knihu o komunikácií, ale v prvom rade dajme tomu druhému niečo.

Ak prinesieme hodnotu tomu druhému, nájde si na nás čas, možno sa stane s nami aj doživotný priateľ. Pokusov máme milión, náš život nie je pretek. Áno, je lepšie plakať v luxusnom aute, ako starom autobuse, no skutočné priateľstva často vznikajú na začiatku, keď nie je ísť za čo na teplý obed.

Návod na vzťahy

25. október 2017 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - Všetko

Čím ďalej, tým viac si uvedomujem súvislosť v mojich životných oblastiach, ako sú navzájom poprepájané. Pri pracovných rozhovoroch často prirovnávam balenie báb s biznisom. V prvom prípade, ak sa nám podarí uspieť, tak z toho vznikne láska na celý život. V druhom prípade, obrovský úspech v pracovnej oblasti.

Všetci poznáme, keď prídeme do novej práce, tak najskôr nás zaučia pracovať s nástrojmi, prezentovať produkty, služby, firmu. Tak isto pri balení báb, my chlapi najskôr chceme zaujať humorom, dôležitosťou, nedostupnosťou a potom tým všetkým čo sme dosiahli (auto, dom, značkové červené topánky alebo módne dotrhané rifle). Pri oboch spôsoboch je tu problém z dlhodobého hľadiska. Veľká časť pracovníkov prestane podávať špičkový výkon, zaradí sa do priemeru alebo odíde. Pri babách časom príde niekto iný, kto má väčšie auto, dom, či vie vtipnejšie povedať, aký mal deň.

Už v školách sa učíme základy správania, skúšame nadväzovať prvé priateľstvá, naberáme prvé skúsenosti s podporou svojich kamarátov. Niektorým z nás to ide ľahšie, iným ťažšie. Neskôr v živote tieto skúsenosti zužitkujeme viac alebo menej, teda pokiaľ na ne nezabudneme. Schopnosť vedieť si vytvoriť vzťah, priateľstvo, partnerstvo je jedna z najdôležitejších životných zručností. Stáva sa, že môžeme pre nejaký dôvod prísť o všetok hmotný majetok. No nikdy by sme nemali zabudnúť, čo je dôležité v živote, ako si získať prirodzený rešpekt, získavať priateľov, biznis partnerov, ale si ich aj vedieť udržať a to nie pre sexi červené topánky.

Tieto zručnosti máme v sebe všetci, len každý z nás ich používa iným spôsobom a to nás robí jedinečnými. Dnes nastal čas si ich pripomenúť:

1. Rozprávajme sa o druhých.

Vždy sa zaujímajme úprimne o druhých. Koníčky, práca, sny, ciele, vízie, dovolenky, kam smerujú v živote – teda to všetko čo majú radi. Možno budeme vyzerať čudne, ale ak prejavíme úprimný záujem, budú nás mať ľudia radi.

2. Humor.

Nech je situácia akákoľvek vážna, vždy sa dá použiť štipka humoru na odľahčenie situácie. Je jednoduchšie riešiť aj náročnejšie situácie s uvoľnenou atmosférou, či čistou hlavou a humor je skvelý liek na takéto situácie.

3. Aký problém viem ja vyriešiť Tebe.

Odborné vedomosti sú dôležité, veď preto potrebujeme lekárov, pilotov, zváračov a mnohých ďalších. To, že ja viem niečo iné ako ty, neznamená, že som lepší človek ako si ty, ale viem ti ušetriť čas, možno aj peniaze a vyriešiť tento konkrétny problém.

4. Pravidelné stretnutia.

„Ahoj, idem okolo, prišiel som Ti podať ruku.” Nech to znie akokoľvek, spravme to kamošom, biznis partnerom, životným partnerom a výsledky nenechajú na seba dlho čakať. Veď počuli sme o tom ako jeden úsmev, objatie, či podanie ruky spríjemní deň.

5. Podpora.

„Pozri, je to ťažké, ale zajtra to skús znova.” „Stojím za Tebou.” „Sprav ešte jeden krok.” Veď čo je viac, ako keď náš životný partner stojí za nami, alebo keď nám náš biznis partner dôveruje a podpíše exkluzívnu spoluprácu, alebo keď my podporíme svojho kamoša.

6. Byť človekom.

Peniaze sú dôležité. Mať kde bývať, mať čo jesť, to všetko je nevyhnutné k životu. No dať na prvé miesto človeka pred peniazmi, je znak veľkosti človeka. Veď najlepšia investícia je do ľudí. TU

7. Pýtať si radu.

Pozri, toto sa deje v mojom živote a hľadám riešenie, vieš mi s tým pomôcť? Pýtanie rady, názoru, možno aj skúseností druhého nám nemusí našu situáciu vyriešiť, ale môže nás posunúť o krok bližšie k vyriešeniu celej situácie. Nikdy sa nesťažujme.

Bonus: Sex, politika a náboženstvo sú témy, o ktorých by sme sa nemali v spoločnosti baviť.

Tvrdenie, že skvelé vzťahy sú jediný kľuč k úspechu by bolo nie príliš presné. No vedia nám uľahčiť život, prácu, koníčky, cestu za vytúženými cieľmi a neskutočne zjednodušiť náš život.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter