“Nedávaj nikomu falošné nádeje, lebo tým ubližuješ.” Toto je jedna z mojich úvah o tom, ako som svojim váhaním, správaním sebe, druhým zbytočne robil zle. Vlastne som tým dával najavo, že som len ďalší, ktorý nerobí svet lepším miestom.

Ja Ti neviem. Možno mám šťastie a dnes vidím veci s odstupom času trochu inak, odlišne. K tomu môžem poďakovať ľuďom, knihám, buchnutým kolenám aj mojim článkom na blogu.

To všetko, čo som zažil, vytvorilo akýsi kokteil skúseností, ktoré viac boleli, než robili radosti. Len ma mrzí, že už nemôžem zmeniť minulosť, aby som jasnejšie videl veci skôr. Hlavne by to bola moja schopnosť pochopiť, že moje ego, sebeckosť, chuť mať pravdu zvyčajne neprinášajú to, čo som si myslel/myslím, že prinesú. Možno ešte jedna maličkosť, nechať sa viesť niekým skúsenejším.

Každá minca má však dve strany. Je ľahké hovoriť za jednu, bez toho, aby som sa nepozrel na druhú. Na to však zvyčajne prichádzam až neskôr. Teda, ak pochopím, že život nie je len o mne. Veci sa neodohrávajú len pre mňa, ale aj mimo mňa. Možno, aj preto je ťažké uvedomiť si, že niekedy dávam/dostávam nádej, niečo, čo nikdy nenaplním.

Pre mňa je život skladačka malých momentov, veci, náhod. Nie vždy ich však aj vidím na prvý pohľad. Aj napriek tomu majú veľkú moc a vplývajú na to, čo robím a myslím dnes.

Sú ľudia, ktorých mám rád. Investujem do vzťahov, pretože verím, že za to stoja. Som presvedčený, že je to jedna z ciest životom. Stane sa, že keď investujem a nedostanem nič späť, tak cítim bolesť, nespravodlivosť, smútok. Teraz nemyslím len dávanie hmotných veci. Taktiež pozornosť, maličkosti, reakcie, pohľady, úsmevy, moje správanie, či pomoc.

Dôležité je si uvedomiť, ako ma vníma ten druhý. Či má záujem o takéto investovanie odo mňa, alebo nie. Môže sa však stať, že slovami síce potvrdí súhlas, ale pôjde len o využitie situácie, či váhanie a nádeje, ktoré sa nikdy nenaplnia.

Aj preto neverím slovám ako ďakujem, vážim si, budem si to pamätať. My ľudia zabúdame príliš rýchlo. Verím viac na to, ako sa ku mne niekto správa a aký ma prístup.

Opýtať sa seba, či sa mi páči moje správanie nemusí byť jednoduché. Hlavne, ak mám v sebe emócie, sklamania či situácie, s ktorými sa neviem vyporiadať. Vtedy si  nie som istý, či by som chcel stretnúť niekoho ako som ja.

Rozumiem, že ak dávam, nemal by som chcieť niečo späť. V duchovnom svete sa síce vraví, že takáto energia nezanikne a vráti sa späť, ževraj to platí aj v opačnom prípade. Keď dám, sem-tam sa nechám uniesť. A preto by ma potešilo, ak by predsa prišlo niečo späť.

Netuším, či verím viac duchovnu, alebo tomu čo vidím. Lenže chcem, aby bol svet lepším miestom na život. Preto by bolo fajn takéto kolotoče zastaviť. Mal by som dávať teda bez očakávaní, nádejí. Tiež prijímať tak, aby som druhému neublížil.

Ak niečo dostanem, nemusím dať späť milióny, ale možno postačí môj prístup, správanie, pozornosť, záujem. Veď vlastne tým vyjadrujem svoju vďaku a váženie. Slová bez skutkov predsa nič neznamenajú.

Pod mojou predstavou zlepšenie sveta, musia byť jednoznačné pevné základy. Niečo na čo sa môžem postaviť bez toho, aby som spadol. Tie sú pre mňa vyjasnenie čo chcem od seba, od života a od druhých. Tak sa následne pohybujem. Pretože omnoho ľahšie sa pohybujem svetom, keď sa mám o čo oprieť.

Lenže taktiež som ubližoval. Dával som sľuby svetu, tým že som sa nevedel a nechcel rozhodnúť. Nechápal som dôvod, prečo by som mal. Nevidel som niečo, čo som si mal všimnúť. Tým som vlastne odmietal to, čo mi mohlo priniesť radosť, krajšie dni. A nemusel som brzdiť druhých v ich životoch. Zablúdil som, obklopil som sa ľuďmi, ktorých som nemal poznať. Zažil som to, čo som zažiť nemusel. Prišli rozhodnutia, ktoré sa ukázali ako nesprávne.

Ono nejaké myšlienky, pohľady mi pomohol obrúsiť Jožo, život, písanie, ale aj láska, či partia. Ďalšia z vecí, ktoré mi z časti upravili pohľady bolo uvedomenie s kým trávim čas. Čo mi dáva, ukazuje, berie, kam ma posúva okolie.

Robia ma ľudia okolo mňa šťastným, či nenápadne ťahajú dole.

Ako veľmi ma podporuje moje okolie. Vidí vo mne potenciál. Hovorí mi o tom, navádza ma. To isté platí aj opačne pre mňa. Ide o príliš veľa otázok, len tie nesú so sebou dôležité kľúče poznania.

Dôležité bolo pochopenie, že ľudia okolo majú/budú mať na mňa vedomý alebo nevedomý vplyv. Podľa toho s kým trávim čas budem sa tomu/im z veľkej časti podobať. Práve pri ľuďoch ,s ktorými trávim čas, som si začal  uvedomovať, ako ľahké je dať nádej, slovo, ktoré môže sklamať.

Takže, to čo vidím okolo seba mi pravdepodobne niekto ukázal, alebo ešte nestihol. Sem – tam si všimnem niečo aj sám. Aj preto chápem že mnoho z nás ešte nevidí to, čo je okolo. Lenže na to, aby som niečo videl nepotrebujem dostať do nosa, alebo niekomu dať do nosa dať ( myslím to obrazne, nakoľko emocionálna bolesť môže byť rovnako silná ako fyzická).

No stále som neprišiel na to, čo mám spraviť, aby to až tak nebolelo. Či nešlo ma roztrhnúť, alebo ma prešla  chuť do ďalších dní. V tomto sú moje slabiny. Hnevá ma, keď ma niekto blázni, dáva nádeje, nechá priblížiť. Keď naberiem odvahu a urobím krok vpred, dostanem len strohé, že som si situáciu nesprávne vysvetlil.

Možno áno, vysvetlil. Lenže potom nerozumiem, prečo dostávam signály, ktoré sa ďalším ľuďom nedávajú? Zas tak špinavé okuliare nemám. Ide o nádeje, využívanie, strach priblížiť sa, alebo som naozaj až tak strašný?

Dnes, keď sa stane, že sa mi niečo nepáči, snažím sa nereagovať hneď. Zoberiem si čas a nechávam tomu par chvíľ. Lepšie sa reaguje bez emócii, vychladnutý. Nech nikomu zbytočne neublížim. Veď čo keď ide iba o nedorozumenie a ja som si to vysvetlil nesprávne.

Jedno je isté, ak som skutočne rozhodnutý, že niekoho nechcem správam sa tak, že nechcem. Netrávim s ním čas, nepožadujem pomoc, neprijímam veci, múdrosti, pohľady, zbytočne nevykecávam. Idem si ďalej po svojom. Ale ak chcem, tak im o tom poviem. Byť zaseknutý vo dverách taktiež nie je pekné.

A čo keď sa sklamem? To je záhada života. Sklamať môžem aj ja seba, či mňa moje najbližšie okolie. To je však život, nie je to dôvod na odmietnutie.

Ak mám okolo seba ľudí, ktorí sa snažia, niečo dávajú, nebude to len tak. Neprichádzajú náhodne. Pokiaľ mi naozaj prinášajú úsmevy, radosť a pokoj v bruchu, asi by som im mal dať šancu. Len sa ešte presvedčím, či mi ich prítomnosť nerobí zle a neubližuje mi.

Každý človek ma slobodnú voľbu. Ak však niekoho pre nejaké dôvody odmietam, je to v poriadku. Len predtým ako odmietnem, zamyslím sa, či naozaj je ten koho odmietam pre mňa darom alebo prekážkou.

Zmysel článku je ukázať, že sem-tam sú okolo nás ľudia, ktorí nám chcú lepšie, ako si myslíme a sú pre nás darom. Zvyčajné váhaním, odmietaním, polo prijatím im ubližujeme. Nakoniec vyjde najavo, že takýmto správaním si ubližujeme aj my.

Tento článok je venovaný môjmu menej skúsenému JA z minulosti. Môjmu budúcemu JA, aby som neopakoval tie isté chyby.

Tak už teda žiadne falošné alebo polo nádeje, slová pre mňa, či druhých. Bolestí a ubližovania už bolo dosť, snáď už nebudem len brať bez toho, aby som dával späť. Ak budem predsa dávať, tak už žiadne zranenia seba, ale ani druhých.