život

Skladačka

3. apríl 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je ťažko veriť ľuďom, ktorí na prvý pohľad vyzerajú, hm, všeliako, okrem reči a zvláštneho životného postoja na prvý pohľad nemajú nič. Vlastne, často majú za sebou prehru alebo už majú po krk svojho starého života. Motivácia, motív, dôvod prečo, ahá moment, môžeme ich nazvať ako chceme, majú jedno spoločné, vedia nás nakopať tak poriadne, aby sme sa rozhýbali.

Za každým bláznivým človekom je uletený sen a odvaha dosiahnuť ho.

Najpamätnejšia otázka, ktorá so mnou zatriasla bola od Joža, spýtal sa ma na jednej z našich pravidelne nepravidelných schôdzok, čo má byť na konci. Bleskovo som mu odpovedal Ferrari, kombajn a dom. K tomu som spustil niekoľkominútový monológ o každom z nich. Vtedy sa prvý raz na mňa lišiacky usmial a zamrmlal, že asi nebudem až také poleno ako vyzerám. Dodal, že to bude neskutočne bláznivá cesta.

Čim skôr začneme, tým skôr nám zostane viacej času na dezert.

Po pravde, nemal som žiadne tušenie o čom ten chlapík rozprával. Tiež som si nevedel predstaviť ako ja môžem dosiahnuť svoje najbláznivejšie sny, túžby, výmysly. Čo som vtedy mal, bola odvaha vykročiť a pustiť sa do neznámych vôd. Zvyšok je história, ktorú postupne schovávam do článkov, ktoré píšem.

Aspoň sa pokúsme.

Náhoda, šťastie, okolnosť, či nevedomosť ma priniesla k ľudom, ktorí ma výrazným spôsobom ovplyvňujú, ukazujú akým byť, nebyť, či kam môžem zájsť. Píšem skutočný príbeh, v ktorom mám hlavnú rolu ja. Neviem ovplyvniť, či bude zajtra fúkať vietor s dažďovými prehánkami, ale viem, že ak náhodou, tak sa oblečiem teplejšie a zoberiem si so sebou dáždnik.

Ak robíme dobré skutky, nehovorme o tom.

V poslednom období lietam v nových úlohách, dostavajú sa ku mne ľudia, ktorým asistujem na ich nových začiatkoch. Učíme sa, ako nabrať odvahu, urobiť prvý, druhý, ale aj tristo-päťdesiatyprvý krok. Otvára sa nová kapitola mojich ciest, o ktorej začínam písať ďalšie príbehy.

Môžeme premeniť nemožné na možné, nedosiahnuteľné na dosiahnuteľné.

Tam, kde mi iní nedôverujú, druhí si ma najímajú, zaťahujú do príležitostí, ktoré majú zmeniť svet. Moje dni sa premenili na akési preteky. Ráno sa naháňam za východom slnka, nasledujú raňajky, obed a večera, medzitým všetkým som na cestách alebo v nejakej kancelárii, kde snívame, plánujeme, budujeme. Produkt, ktorý vytvárame, predávame je bývanie. V skutočnosti tvoríme seba, ideme za lepším životom, skúšame, kam môžeme zájsť.

Môžeme byť platený za odpracované hodiny, predané produkty, služby, ale aj za nápady.

Trpezlivosť, zameranie na proces, prístup, disciplína a brať život/prácu tak trochu s nadhľadom, ľahkosťou. Urobiť milión krokov navyše, uchmatnúť si svoj podiel z koláča. Obklopiť sa ľuďmi, uhnúť im z cesty, udržať v nich spoločnú víziu a sem-tam po nich umyť poháre. Byt flexibilný, vedieť sa ohnúť, zameranie na to, čo chceme, nie na to, čo nechceme. To, čo robím je pre mňa investícia za lepším životom. Investujem čas, vedomosti, prostriedky a samozrejme milión maličkostí. Vždy sa všetko vráti, len možno nie tak, ako očakávame, s tým by sme sa mali čím skôr zmieriť.

Disciplína je aj ísť von, keď prší, či sa nikto na nás nepozerá.

Tam vonku je mnoho príležitostí pre každého z nás. Dobrá správa je, že každý môže uspieť v tom, čo chce. Môžu prísť prehry, víťazstvá, sklamanie, ale aj radosť, nikto z nás nevie, čo bude, môžeme len predpokladať. Niekedy nás okolnosti na čas odstavia. Väčšinou preto, aby sme sa vrátili silnejší alebo to, čo sme robili nebolo pre nás. Nezhorknime, keď sa dostaneme k neúspechom, lebo tí z nás, ktorí sú už tam, kam chceme isť my, tvrdia, že vraj sa oplatí podstúpiť riziko a vyhrnúť si rukávy.

Nezabudnúť na chvíľu ubrať z plynu, či sa na chvíľu vydýchať.

To, čo teraz robím, o tom som pred časom sníval. Bol som presvedčený, že ak budem robiť na modrom projekte, možno aj zelenom, tak budem macher. Hm, neviem, čo by povedal môj kamoš Jožo na moje dnešné pracovné dni. Určite by si našiel niečo, za čo by ma zvozil. Na druhej strane som tu ja. Myslím, že sa oplatí stále snívať, mať vízie, bláznivé sny, lebo naozaj sa jedného dňa zobudíme a budeme žiť ten svoj vysnívaný život.

Článok je napísaný mojím pohľadom, verím že každý z nás ma svoj. Budem rád ak ten Váš pohľad si vymeníme na najbližšej schôdzke alebo emailom.

Druhá strana

27. marec 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Predstavme si, že stojíme v boxerskom ringu a oproti nám je najlepší boxer. V publiku sedia naši známi, kamaráti, rodičia, fanúšikovia, ale aj sexi baby či chalani. Budeme venovať pozornosť boxerovi/boxerke, aby sme mu/jej naložili, po prípade sa ubránili, či sa budeme usmievať na kamošov, pohľadom flirtovať s nápadníkmi?

V živote sa často správame, ako keby sme v ringu neboli, máme neskutočne široký rozhľad a ten nám často braní byť odborníkom v jednej konkrétnej oblasti. Zaujímame sa o všetko možné aj nemožné. Je to do istej miery pochopiteľné, informácie nás doslova zaplavujú. Žiaľ, v škole sme sa neučili, ako s nimi pracovať. Tým nenabádam, že netreba vedieť nič. Vzdelávanie je dôležité, no tak isto je dôležité nechať robiť ľudí v tom, v čom sú dobrí. Ja sa svojmu automechanikovi do práce nekafrem a keď on chce niečo odo mňa, tak to isté robí on.

“Nie všetko je na druhej strane rieky.”

Ľudia sa menia, keď sa stane niečo zlé, dobré alebo keď si nájdu správnu motiváciu. K tomu je dobré si povedať, kde teraz sme, ďalší krok by malo byť zistenie, či sme spokojní s tým, čo je. Keď áno, ideme ďalej, ale ak niečo v našich životoch škrípe, podľa všetkého s tým skôr či neskôr niečo spravíme.

“Už dnes máme okolo seba takých, ktorí nám prajú, ale aj takých, ktorí by nás najradšej udupali.”

Terajšie obdobie, ktoré je tam vonku, ale aj tu na sieťach, je nové, plné príležitostí, nových začiatkov, ale aj rýchlych koncov. Sme nútení naučiť sa, čo sa máme odučiť a čo nové naučiť. Vyhrnúť rukávy, zatiahnuť, inokedy povoliť. Skôr ako vlastní, nás podporia cudzí. Podľa psychológov je to spôsobené tým, že ľudia z nášho okolia vedia, odkiaľ pochádzame a oni nabrali odvahu po prvú métu.

“Sociálne siete sú príležitosti na prezentovanie seba, toho, čo robím alebo na flákanie.”

Musíme isť von ukázať svetu, na čom pracujeme, pokiaľ pracujeme. Použijeme všetko, čo použiť môžeme na propagáciu našich výtvorov, práce, seba. Možno budeme musieť odísť z miest, na ktorých pôsobíme, žijeme. Môže byť ťažké vystúpiť z davu a ísť do nových nepreskúmaných vôd. Lenže, tu si pamätajme, že mnoho ľudí, ktorí dožívajú svoje životy najviac ľutujú, že sa nepokúsili osloviť najkrajšiu spolužiačku, ísť za lepším vzdelaním, či neopustili svoje okolie.

“Nemôžeme plávať v novej vode so starými vedomosťami.”

Aj rodina, životný partner, najlepší priatelia nás môžu držať na miestach, na ktoré vonkoncom nepatríme. Spozorujeme to tak, že sa nebudeme cítiť dobre v ich blízkosti. Áno, je kruté tráviť menej času s rodičmi, nezavolať babke, alebo povedať svojmu životnému partnerovi: „Zlato, pozri, toto je príležitosť, do ktorej musím ísť, znamená to pre mňa veľa.“ Pri troche šťastia a zdatnej komunikácií dokážeme ľudí okolo seba nadchnúť pre naše vízie a pôjdu s nami. V prípade, ak by nešli, tak nech aspoň žehlia košele, neskôr sa im za to odvďačíme.

“Máme len dve možnosti: vystúpiť, stať sa hviezdou alebo pokračovať a stať sa hviezdou.”

Prehrajú všetci frloši, lenivci, mudroši, ktorí hovoria nie, lebo vymenili svoj bláznivý život za nudný alebo to, čo milujú za to, čo nenávidia, preto, aby nemuseli počúvať všetkých tých ostatných hundrošov, frflošov, mudrošov. Vyhrajú všetci tí z nás, ktorí vydržia, pôjdu za tým, čo chcú a na čas dajú na stranu všetko ostatné. Sem-tam sa stane, že na ceste zakopneme, či zašpiníme sa od blata. Lenže, aspoň si kúpime nové topánky, rifle, alebo košeľu.

Každý z nás žije svoj príbeh, ktorý môže zmeniť niekoho iného život. V niektorých prípadoch budeme nútený prejsť na druhú stranu rieky, inokedy bude potrebné vytrvať na tej našej strane. Usilovná práca, kroky navyše, neskutočný počet pokusov a výdrž môžu byť základné piliere obrovských životných úspechov. Vyhrajú všetci tí, ktorí sa podujmú na cestu, ktorá môže trvať päť, desať, šestnásť, dvadsaťštyri rokov.

Životný štýl

23. január 2019 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Takmer všetko čo robím, musí mať niečo spoločné s tým, kam idem. Ešte sa mi niekedy stane, že mám spraviť úlohu, službu, ktorá s tým nemá nič spoločné. Vtedy som nervózny, ide ma roztrhať. Vlastne, aj tak deväťdesiat percent informácií, udalostí je nepodstatných. Mám závislosť na sebaprekonávaní a pocite, že som urobil správnu vec alebo aspoň som sa o ňu pokúsil. To sú u mňa aj hlavné motivátory. Robím všetko pre konkrétny dôvod, cieľ, nenávidím robiť čokoľvek len tak.

Jedno ráno nebolo niečo tak, ako by malo. Telo si pýtalo zmenu, najjednoduchšia zmena, ktorá prichádzala do úvahy bol pohyb a jedlo. Začali ranné behy, obmedzenie mäsa, menej koláčikov a po osemnástej žiadne napchávanie. Naštartovať takúto zmenu trvalo tri mesiace. Prekonávania boli každé ráno, našťastie motivácia prišla veľmi skoro. Fotka s ranným východom slnka ma ťahá z postele, taktiež dobrý pocit, že robím niečo pre svoje telo. Žiadne naháňania, štatistiky. Mám sa cítiť dobre, trochu bolesti je OK, ale len trochu, veď som citlivka.

V práci prišlo tiež obmedzenie, namiesto tridsať schôdzok typu: poraď mi, veď sme kamoši, je za deň nula. Nemám čas, sa zmenilo na mám čas, pokiaľ ide o príležitosti, ktoré súvisia s mojimi prioritami, cieľmi, snami, víziami. Pracovať menej, dať nabok všetko nepodstatné a venovať sa tomu, čo generuje niečo konkrétne. Táto zmena trvá u mňa niekoľko rokov.

Videl som, ako sa mnohí ľudia okolo päťdesiatky dostali do infarktových stavov, či boli na pokraji svojich životov. Jednoznačne odmietam podobné naháňanie. Chcem sa cítiť dobre, pracovať tak, aby mi práca robila radosť. Žiť tak, aby mi život spôsoboval radosť. Možno, ak spomalím, rozložím sily, z krátkodobého pohľadu urobím menej, ale z dlhodobého to bude viac. Nemyslím flákanie, dovolenky a podobne, myslím, že je dobré vyhrnúť rukávy a vytvoriť niečo.

Je jasné, že ak zakladám oheň, vzťah, biznis, šport, na začiatku bude potrebné mať viac “dreva”. Až neskôr bude stačiť prikladať. Ak prestaneme, celé nám to zhasne, stroskotá, rozpadne sa a je úplne jedno, ako dobre sme sa rozbehli. Aj preto je pre mňa dôležité postupne napredovať, byť odborník v tom, čo robím, mať svoj vedľajší projekt (blog, on-line šou a tú vecičku, ktorú už nejaký čas schovávam v zásuvke písacieho stola). Verím, že krok za krokom môže byť rýchlejšie, ako krátkodobé naháňanie.

Život môže byť všedný, nudný, zafarbený alebo špeciálny. Je dobré vedieť, čo od neho chceme, čo mu dáme. Nezabudnime odkiaľ sme prišli, kto sme, čo robíme a kam ideme. Naháňanie bolo moderné v deväťdesiatych rokoch či na začiatku milénia. Vysvetľovanie, objasňovanie, poučovanie patrí taktiež do minulosti. Dnes nás svet núti byť konzumentmi, spotrebovať tovar, veci, jedlo, informácie, zážitky, ktoré vôbec nepotrebujeme. Veľké firmy si najímajú odborníkov, psychológov, marketérov, obchodníkov, aby v nás vyvolali chuť byť zdravý, pekný, mladý, múdry, štíhly. Je ľahké vletieť do týchto pascí a zabudnúť na seba.

Každý má vlastné tempo, cestu, víziu. Niekto dosiahne svoje sny v mladom veku, iní o niečo neskoršie. Nie je to dobré, ani zlé. Najhoršie je vletieť do pascí, ktoré na nás číhajú na každom rohu, zabudnúť na seba. Ako deti sme chceli byť víťazmi, kozmonautmi, smetiarmi, nikto z nás nechcel byť schovaný v rohu či byť obeťou okolností. Majme tempo aké chceme, majme odvahu robiť to, čo chceme, cíťme pri tom radosť, nepodceňujme ostatných, neposmievajme sa, ale podporme. Pracujme usilovnejšie, viac, tvrdšie, efektívnejšie na tom, na čom nám skutočne záleží tak, aby sme v šesťdesiat štvorke alebo sedemdesiat dvojke mohli s lišiackym úsmevom poznamenať “oplatilo sa”.

Slová

30. máj 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ono ti je to zaujímavé, čím lepší príbeh, tým viac likeov, sledovanosti, obľúbenosti. Moje príbehy, teda články, vznikajú pri tých nekonečných rozhovoroch alebo na pätnásťminútových stretnutiach, kde sa bavíme “k veci”. Častokrát nenápadná myšlienka vie posunúť námet na ďalší článok. Tentokrát to bolo zabudnuté pracovné stretnutie.

Prichádza k nám leto a s ním aj ostrejšie lúče slnka, vysoké pracovné tempo je počas letných dní ťažšie udržať. Podráždenie, vyčerpanosť, nestihnuté termíny v práci, ale aj zmeškaný autobus vedia s nami zamávať možno trochu viac ako v inom období. K tomu ešte možno sľúbime kamošovi, v práci, či doma nejakú službičku, termín, a práve vďaka týmto “letným” okolnostiam nie všetko dodržíme tak, ako sme sľúbili.

Po úspešnom ukončení strednej školy som šiel na základnú vojenskú službu. Trvala síce šesť mesiacov, no vtedy to bola pre mňa večnosť. Prvá myšlienka, ktorá sa mi vždy vynára pri spomienkach, bolo akési poučenie, že na tento čas budem spomínať celý život. Bola pravdivá. Druhá myšlienka mala ešte väčší vplyv na moje ďalšie kroky do života. „Slovo robí chlapa.” Myslím, že prvýkrát to bolo niekde v lese pri pochodovaní s plnou poľnou, kde veliteľ po nás kričal, aké je dôležité dodržiavať svoje slová, dohody, sľuby. Vtedy som si myslel o tom veliteľovi čokoľvek, len nie to, že dostávam jednu z najväčších rád do života, veď som mal devätnásť.

„Ahoj, počuj neviem to stihnúť, potrebujem jeden deň navyše.” Znejú moje telefonáty, keď jednoducho neviem splniť to, čo mám. V mojej práci som závislý na druhých ľuďoch. Takmer vo väčšine prípadoch som viazaný na ich prácu, informáciu od toho druhého, ten je na ďalšieho. Pred klientom, ale aj biznis partnerom si odnášam všetko ja, či je to šľahačka z jahodami alebo horká čokoláda. Tým netvrdím, že ja som vždy stopercentný. K tomu sa stáva, že jedna, ale aj druhá strana reaguje podráždene a máme zbytočný oheň na stole.

„Vždy dodrž svoje slovo, keď to nie je možné, daj to tomu druhému vedieť.” Najlepšia škola je vyhrnúť si rukávy a niečo pokašlať, k tomu pozorovanie druhých ukazujú, čo vylepšiť alebo čo nerobiť. Môžeme sa čertiť na iných, ak niečo nerobia tak, ako sme sa dohodli, lenže dostávame akýsi signál, že asi nemáme niečo v poriadku aj my u nás. Takže, ak nabudúce budeme mať možnosť odfláknuť, či nedodržať, tak to radšej spravme poriadne, nech tam vonku pred celým svetom, ale hlavne pred sebou máme čistý štíť.

„Možno sa nestane nič, keď to nedodržím.” O tom, ako maličkosti tvoria celok už dávno vieme. Tak isto tušíme, ak vyvinieme všetko možné úsilie, nie vždy dosiahneme výsledky, ktoré očakávame. Vtip je v tom, že náš život má neskutočný zmysel pre humor, akousi vtipnou cestou nás posúva presne tam, kam máme ísť. Preto mnoho maličkostí začína v tej chvíli, keď sme úplne sami alebo dávame sľub, ktorý vieme, že nemusíme dodržať.

„Nikdy nesľubuj nič, keď sa cítiš dobre, nikdy nerob rozhodnutia, keď je všetko naprd.” Na základnej vojenskej službe som dostal lekciu o tom, ako je dôležité dodržiavať svoje slová. Možno mi to vraveli aj rodičia v detstve, no nespomínam si na to. V živote zažijeme ešte mnoho rôznych situácií, ktoré nás privedú k rôznym miestam, zážitkom, ale aj skúsenostiam. Nech sú naše okolnosti akékoľvek, dodržme svoje slovo, aj keď bude všetko tak, ako nemá byť.

Sila podania ruky

18. január 2018 Michal Boťanský Cesta poznania - Denník z biznisu - vízie - Všetko

Jednoduchosť, jednoduchosť, jednoduchosť. OK, možno som mladý chalan a zatiaľ som nevybudoval miliardové impérium vo svete biznisu, ani dlhoročné manželstvo. Ale či veríte alebo nie, už nejaký čas mi telefonujú ľudia, pýtajú si moje pohľady ako spraviť to alebo to. Dokonca ma sem tam pozvú aj na večeru, kde to celé rozoberáme, bavíme sa trebárs o tipoch a trikoch ako vylepšiť maličkosti. Tak si vravím, že postupom času ich začnem publikovať. Vlastne, už publikujem.

Pozri, nemám rád, keď robíme niečo z vypočítavosti. Som presvedčený, že čokoľvek robíme výlučne v nás prospech, tak sa nám to skôr či neskôr vráti niekoľkonásobne späť. V dnešnej dobe pri všetkých tým vymoženostiach, ktoré máme, môžeme uspieť bez toho, aby sme uspeli na úkor druhého, či sa jedná o lásku, vzťahy, partnerstvá, biznis, školu, koníčky. Takže je super si uvedomiť, že to, čo sa tu dnes dočítate, nemusí okamžite priniesť nič, ale môže zmeniť všetko. Veď v tom je tá záhada života.

Neverím na prvý dojem, lebo častokrát som ho pokašľal, mnoho ľudí z môjho okolia by o tom vedelo hovoriť. Dobrá správa je, že po čase som si týchto ľudí získal na svoju stranu mojím prístupom. Tak isto neverím na návštevy, stretnutia len, keď niečo potrebujem. “Spoznaj, zaujímaj sa o toho druhého a zisti, či si rozumiete. Ak áno, držme si toho človeka vo svojom živote.” Jednoducho povedané, ak sa ktokoľvek dotkne tvojho srdca viac ako tvojho tela, neváhaj ani chvíľku a toho človeka si drž v živote. Je to tvoja povinnosť. “Neboj sa, dokonalé to s najväčšou pravdepodobnosťou nebude s nikým, ruku na srdce, pred tým ako sa pozrieš na mňa, pozri sa na seba.” Motivačnú časť článku máme za sebou.

Myseľ, hlava, predstavivosť, podvedomie, vedomie – tu vzniká každá jedna tvoja výhra, prehra, sen, cieľ, vízia. Povieš si: “toto už dávno viem”. Dovoľme si takéto maličkosti pripomínať, veď sme ľudia, zabúdame. Takže pred tým ako spravíš prvý krok, jednoducho si daj do hlavy víťaza a nie obeť. Nech sú okolnosti, realita akékoľvek. Len prosím nikdy nepodceňuj človeka, ktorý nemá nič. Áno aj seba, ak si myslíš, že nemáš nič. Vyhoď všetky oslabujúce vzorce správania preč tak, že ich nahradíš.

Keď máme túto časť za sebou, poďme von.

“Ahoj volám sa (Tvoje meno), idem okolo, stretli sme sa na ochutnávke vína, na prezentácii, futbale a povedali sme si, že keď pôjdem okolo, mám sa prísť pozdraviť. “Prvé takéto stretnutia budú trochu trápne, OK, neskutočne trápne. Ten človek, za ktorým ideme, nás môže vyhodiť, lebo nebude mať čas, náladu, chuť. Nikdy neberme nič osobne, častokrát schytáme len reakciu na niečo, čo sa stalo pred nami a my sme už len napomohli tomu, aby to celé prasklo. Takže ak nás po prvýkrát niekto vyhodí, o pár dní to zopakujme znova. Jednoducho, niektoré dvere je potrebné zatlačiť silnejšie. Skutoční kamoši sa takýmto pozdravom neskutočne potešia.

Nech som kdekoľvek, vždy sa pozdravím pri čo najväčším počte ľudí, prehodím pár zdvorilostných fráz. Robím to, pretože mám ľudí rád, cítim sa medzi nimi dobre. Keď ma bolí zub, hlava, vždy sa snažím nájsť v sebe silu, z posledného vrecka vytiahnem priateľský úsmev, príjemné podanie ruky. Ak mám náhodou studené ruky a niekto to zbadá, tak vždy vtipne poznamenám, že síce mam studené ruky, ale teplé srdce. Ponaučenie, vždy pozdrav a podaj ruku.

Mám rád krátke zdvorilostné návštevy u priateľov, ale aj u biznis partnerov, pri ktorých sa bavíme o bežných ľudských záležitostiach. Takéto návštevy sú neskutočne dôležité na spoznanie jeden druhého. Päť, desať či dvadsaťminútový rozhovor, ved čo keď sa ukáže, že sme našli kamoša na celý život, alebo sme niekomu zmenili život? Tu sa často stáva, že dostaneme od toho druhého dôveru vo forme novej spolupráce, alebo ponuku na rodinnú dovolenku. Ak pôjde o peniaze, nedávajme ich na prvé miesto, ale berme ich ako vedľajší produkt spolupráce, lebo vieme, ako peniaze už rozkamarátili mnoho vzťahov.

Odvaha roztočiť kolotoč spolupráce, nadviazať nové priateľstvá, posilniť staré , niečo dať na začiatku, vydržať tlak, počiatočný neúspech, dodržať svoje slovo. Ak poviem, že zavolám, pošlem, vybavím, tak to jednoducho spravím, tu nie je priestor na výhovorky. Či pôjde o rodinnú dovolenku alebo biznis. Ak sa chceme pohybovať vo veľkých vodách života, ľudskosť je na prvom mieste. Často začína pozdravom a podaním ruky. Výhovorky, klamstvá, ignorácia, využívanie, to nie sú naši kamoši, nikam nás neposunú, zbytočne blokujú všetko to parádne, ktoré je okolo nás.

Algoritmus života

23. august 2017 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Často hovorím/píšem o potrebe používania sociálnych sietí, vlastného blogu. Som presvedčený o tom, že online svet je plný nástrojov na zlepšenie našich životov.

Fungovanie online sveta je mimoriadne komplikované. Vyhľadávače, siete, stránky používajú rôzne programy, ktoré na základe toho, čo sa nám páči vyhodnocujú, aký ďalší obsah nám ponúknu. Tieto informácie sa ukladajú, no a čím sme aktívnejší v ich využívaní, tým presnejšie vyhodnotia, čo sa nám páči. Pri ďalších našich návštevách nám takéto informácie zobrazujú.

To, čo sa deje v online svete, nie je nič nové, dali sme to tam z reálneho sveta. Tam vonku sa stretávame väčšinou s kamošmi, s ktorými máme podobné záujmy. Teda čím viac máme toho spoločného, tým viac sa stretávame. Áno, sú medzi nami aj takí, ktorí sa zo zvedavosti stretnú aj ľuďmi, s ktorými nemajú nič spoločného.

Život tam vonku, mimo online sveta, ponúka taktiež rôzne výhody. Teda pokiaľ ich vieme používať a nie len konzumovať. To otrepané: chceš fanúšikov, najskôr buď fanúšik, či úprimný záujem o druhých otvára aj tie najhrubšie pancierové dvere, naozaj funguje.

“Ahoj som Michal, vôbec netuším kto si, dostal som na Teba číslo, povedz mi niečo o sebe” znie častokrát úvod mojich rozhovorov. Nepozerám niekoľko rokov televíziu, bulvár, žiadne “informačné” médiá. Ak chcem niekoho spoznať, tak sa jednoducho opýtam. Veď čo najhoršie sa mi môže stať?

Doba je rýchla, máme mnoho povinností, nespočetné množstvo nástrah neustále odvracia našu pozornosť. Verím, že máme dve možnosti, jedna z nich je nechať sa pohltiť nástrahami, ktoré sa na prvý pohľad netvária ako nástrahy. Druhá možnosť je používať život okolo nás ako vrece plné pomôcok.

Preto nás všetkých navádzam na aktívne používanie života. Zabudnime na “programy”, “algoritmy”, “toto sa mi páči a iba to chcem sledovať”. Spoznávajme, vyhľadávajme nových ľudí, nové príležitosti, využívajme nástroje ktoré sú “online”, ale aj “v reálnom svete”, vyhoďme z hláv odmietanie, negativizmus a skúsme sa lepšie opýtať ako len “prečo?”

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter