Júj, naháňam sa na blogu, na videách, na bicykli, dávam pozor, aké mám príspevky, aby neklesli čísla v sledovanosti. Riešim koľko nás ide na výjazd, aké bude počasie. Kto ma kde zavolal, kde sa črtá možná spolupráca, fotím, natáčam, píšem. Pozerám, že niekoľko príspevkov nešlo vôbec do sveta virálne, aj keď som do nich vložil veľa energie. Hlave si premietam miliónové videnia, sledovateľov, zdieľania, komenty, účastníkov výjazdov, najlepšie stroje. Chcem to všetko hneď, teraz.

Niekedy dávno, som fungoval tak, že čo nie je v diári, neexistuje. Istým spôsobom je fajn plánovať si život, veci, tvorbu, koníčky, zábavu, oddych. Túžil som, aby mi môj telefón vyzváňal, emaily pípali. Myslel som si, ak nebudem mať milión schôdzok za mesiac, som slabý, neúspešný, neschopný. Mal som chuť cítiť sa dôležito a bol som presvedčený, že svet sa točí okolo mňa. Bolo to obdobie naháňania, stresu a mojich najväčších zmien. Veľa schôdzok, sem-tam oslava, futbal, ďalší futbal, oslava, schôdzky. Lenže, všetkého veľa škodí, len  si to zvyčajne uvedomujem tesne za hranicou zdravia, rozumu a buchnutých kolien.

Prvé upozornenie, že niečo nie je v poriadku bolo, keď som bol na prehliadke u lekára. Dostal som odporúčanie spomaliť, začať športovať. Mal nadváhu, necítil som sa vôbec dobre. Prišiel teda pohyb. Samozrejme, bolo to také skúšanie, aktívne flákanie. Od tréningu sme boli vzdialený na svetelné roky.

Lenže, tu išlo najskôr o vybudovanie pevnej vôle, pravidelnosti. Stravovanie sa upravovalo postupne. Čím viac som športoval, tým menej som sa naháňal. No a odkedy jazdím na horskom bicykli, tak sa naháňam už len v hore. Odpútať sa od naháňania je však náročné. Bolí to a je veľmi ľahké nechať sa strhnúť späť do ošiaľu plných diárov.

Boli dni, keď napriek naháňaniu nič nevychádzalo podľa plánu. Bral som si všetko osobne. Ani raz neprišlo zamýšľanie, či treba niečo vylepšiť u mňa. Jednoducho veci sa dejú aj z vyššej moci a nie všetko dokážem ovplyvniť. Niektoré veci vyjdú z polovice, niektoré vôbec.

Viem, čo chcem, no učím sa prijať, že konečný výsledok môžem dosiahnuť aj inak ako cestou, ktorú som si vopred naplánoval. Taktiež, že niečo pokašlem, nevšimnem si, nedosiahnem. Sem-tam, ak zatlačím na bránu, zvyčajne to je viac náročné, ako keď to nechám plávať. Inokedy presne opačne.

Ak sa niečo nepodarí dosiahnuť, hovorím, že nabudúce to bude lepšie. Aj keď ma poráža, som radšej ticho. Svoju zlosť, sklamania, chodím vydupať do lesa alebo posilňovni. Stále však verím, že život má zmysel, aj keď nie vždy je ho cítiť alebo vidieť. Lebo podľa mňa ak niečomu neverím, nemám dôvod zajtra vstať.

Byť trpezlivý pre mňa znamená hýbať sa svetom tak, akoby sa všetko  podarilo tak ako chcem, aj keď to tak ešte nie je. Ustáť tlak termínov, ľudí, života. Dať čas sebe a životu, na ceste za tým čo chcem. Rozumiem, že nie všetko sa točí okolo mňa, nie vždy sa dostanem na rad a nie každá jedna snaha prinesie úrodu. To však neznamená, že mám sedieť v kúte. Dávam si pozor, čo sľubujem sebe, druhým. Pretože iba charakter, skutky a čas ukážu skutočnosť.

Trpezlivosť je pre mňa dať sebe, ale aj ľuďom okolo seba šancu. Pretože, ako mám vedieť, či je niekto dobrý pre mňa, keď s ním nezažijem život, situácie, dažde, narazené kolená. Pekná fotka, vzhľad a moje zvyčajne vymyslené predstavy, sú veľmi málo na to, aby som zistil o druhom viac. No však takéto postoje prichádzajú časom. Každý z nás je v niekoho príbehu za zlého, dobrého alebo nepoznaného. To však neznamená, že sme aj v skutočnosti zlí ľudia.

Trpezlivosť bolí. Človek sa môže cítiť ako keby ho vynechali, ak nejdú veci podľa predstáv. Jednoducho to sa deje. Niekedy sú tu krátke obdobia turbulencií, inokedy celé desaťročia. Lenže podľa všetkého v tom máme niečo nájsť. Byť trpezlivý je pre mňa aj vedieť čo chcieť od seba, života a pokúšať sa ísť za tým. Aj keď nie vždy sa na to cítim alebo sú podmienky. Vzdať sa môžem kedykoľvek, preto to skúsim dnes, možno aj zajtra ešte raz.