Nasledujúci článok je aké si zamyslenie k rozhovoru, ktorý som prednedávnom mal s kamošom. Poznáme sa približne desať rokov. Každý z nás má svoj život, no z času na čas nás dá niečo dokopy. Takto to bolo aj teraz, celkom fajn sme pokecali. Vravím si, že možno by bolo fajn myšlienky niekam posunúť.
Nejako som na pár chvíľ pozrel čo bolo dávno, aký som bol, čo vnímam teraz. Čím som si prešiel, kto vlastne som a čo mi zmenili pohľady na život. Mnoho odpovedí som hľadal v knihách, podcastoch, prednáškach. Hltal som informácie. Zaujímal som sa o každého, kto vedel niečo.
Myslel som si, že život budem mať pod kontrolou, tým že budem vedieť čo najviac. K tomu som naháňal to, čo mi dávalo okamžitú radosť, vzrušenie. Pred svetom som sa tváril ako anjel, ale v skutočnosti som bol niekto iný. Ani sám neviem kto.
Nevedel som krotiť svoje emócie, myšlienky, fantázie. Rýchla jazda, hlasná hudba bola odpoveď a liek takmer na všetko. Sťažoval som sa, mudroval som, akí mali byť ľudia. Pri tom som sám pred sebou nemal jasné výhľady.
Čo sa vlastne stalo? Ja ani neviem. Čím viac informácií, ktoré som mal k dispozícii vytvárali zmätok. K tomu rýchla jazda nebola až taký liek ako sa zdalo. Mám však šťastie, že pri mne stoja ľudia, ktorí ma nečakane podporujú.
Pani doktorka je múdra žena. Rozhovory s ňou mali hlavu aj pätu. Počas jedného z nich ma varovala pred prehnanou motiváciou, zadubeným počúvaním druhých ľudí a syndrómom vyhorenia. Myslel som si, že mám všetko pod kontrolou.
Navonok som stále žiaril. Lenže, čím ďalej viac som nebol vo svojej koži. Prichádzala jedna prehra za druhou. Nedokázal som ich vnímať. Až jedného dňa ma prebudilo uvedomenie, že to žlté športové auto som nikdy nechcel. Nechcel som ani knihu s 1000 cieľmi a plánom na celý život.
Mýlil som si vzrušenie za život a hluk za odpovede. Rýchly adrenalín, vzrušenie, parádne veci, múdrosť celého sveta nie sú hlavnou odpoveďou na život. Určite vedia spríjemniť mnoho chvíľ o tom nepochybujem.
Ale, ak si nedám do poriadku svoje vnútro, vonkajšok je len maska, ktorá sa skôr či neskôr rozsype. Niekoľkokrát sa už rozsypala. Blúdil som, nevidel cestu, či netušil, ktorá je správna.
Možno som mal šťastie a začal som s behom pomerne skoro. Podľa všetkého ma pohyb zachránil. Vymenil som hlasnú hudbu za zvuk chotára, hája a psa. Všetko ďalšie prichádzalo postupne pomaly. Návyky, tvorba, posun životom. Stále tu boli aj sklamania, nesprávne rozhodnutia. Lenže tie sú aj dnes.
Život je záhada, nikdy neviem odkiaľ čo ku príde mne. Premýšľaním, analyzovaním, škatuľkovaním, váhaním zbytočne spomaľujem zahadzujem život. Aj tak nebudem nikdy na sto percent na nič pripravený.
Som blogger rozumiem, že emócie sú pri tvorbe dôležité. No mať v hlave, v srdci, v bruchu pokoj má svoju dôležitosť. Nachádza sa tam mnoho odpovedí. Pre mňa nie je jednoduché sa tam však dostať. Viem sa taktiež nechať strhnúť vzrušením aj dnes. Preto ticho hľadám často v lese, až potom príde ku mne.
Hlasnú hudbu však počúvam naďalej, len teraz pri behu. Rýchlu jazdu mám rád tiež. Tu si užívam párkrát do roka na motokárach. Keď naozaj chcem poriadnu dávku adrenalínu, tak zájdem do hory kde to “pustím” na horskom bicykli dole kopcom.
Stále si myslím, že o živote neviem nič. Robím chyby, nesprávne rozhodnutia, blúdim, som zamotaný, neviem sa odraziť k ďalšiemu kroku. Možno nie vždy vidím svetlo na konci tunela.
Môžem sa mýliť v myšlienkach, v pohľadoch, v postojoch. To sa však dozviem až neskôr, keď naberiem ďalšie skúsenosti. Čo by som urobil dnes, vtedy inak? Neviem, robil som všetko najlepšie ako som vedel. Tiež sa učím na svojich nesprávnych rozhodnutiach.
Najlepší liek na život je žiť život. Jeho odmietanie vnímam ako brzdu. Život začína a končí vo mne. Neutekám na miesta kde je pokoj. Chodím tam, pretože ticho ukazuje, že žiť život je možné aj takto. Potichu.