Najčastejšie píšem v tomto období o športe. Mám pocit, že športujem často. Okrem fyzickej námahy dostávam rôzne lekcie. Ako napríklad chcem dobré výsledky, mal by som sa dobre najesť, sem tam si dať doplnky stravy, kvalitne spať, obmedziť alkohol, ubrať veterníkov, pohybovať sa každý deň, nevnímať negatívne myšlienky, dbať na technické vybavenie, poriadne sa obliecť, sem tam mám pridať, inokedy ubrať, nezabudnúť na regeneráciu.

Šport nie je jediná oblasť ktorú žijem. Píše sa mi o nej najľahšie, lebo je to aktuálne, pamätám si posledné tréningy, lekcie, pichanie v boku, v kolene, v chrbte, do plášťa, zablúdenie v lese. To čo je cez bežný deň, je niečo podobné, len nemám na sebe obtiahnuté nohavice, vetruodolnú bundu a pred sebou neznámy kopec.

Výzvy sú každý deň, niekedy sa bavíme o tom čo budeme jesť, niekto sa baví či vôbec bude jesť. Hľadáme kto by od nás mohol kúpiť, niekto hľadá či má začo kúpiť. Mohol by som podobné možnosti rozpisovať, ale princíp je jednoznačný. Každý si zo sebou nesmieme batoh naložený niečím. Áno, sú situácie keď sa ľahšie kráča keď je začo kúpiť obed, večeru, bývanie, auto, dovolenku, investíciu, oblečenie pre deti a pod. Hmotné veci sú dôležité, uľahčujú život, no nie sú všetko.

Ono to s tými batohmi je všelijaké. Priznám sa, že vďaka športu vnímam zaťaž tak, že raz pominie. Netrvá večne. Idem hore kopcom, prevýšenie je až po vrchol tých stromov. Cesta sa síce kľukatá, za každou zákrutou očakávam výhľad, rovinku, zjazd z kopca. V poznaných kopcoch je to jednoduchšie, viem kde sa končia. V tých novým kde som do teraz nebol, si dávam nádej, že za najbližšou zákrutou som hore. Pamätám si na jedno šesť kilometrové stúpanie. Bolo neznesiteľné, cesta bola stará, rozbitá, kamenistá, predierala sa hustým lesom, stále zákruty, nevidel som poriadne pred seba.

Myslel som, že kopec neprejdem. V nohách bolo okolo osemdesiat kilometrov odšliapaných a prevýšenie okolo tisícky. Lenže stále sa šlo. Výhľady žiadne, nikde nikoho, les, stará cesta, kopec a ja. Príbeh mal šťastný koniec, boleli ma nohy po tréningu asi týždeň, ale ako tak spokojnosť, lebo sa prešlo čo sa malo.

Myslím, že podobne je to aj cez týždeň. Tiež sa veľa veci hýbe pomaly. Častokrát sa pýtam seba, prečo toto mám robiť ja? Vôbec to nie je moja práca. Potom príde za mnou niekto a hovorí, že nič nerobím. Veľa krát som chcel odovzdať kľúče, mobil, zoznam a vykašlať sa na všetko.

Na porade je všetko dôležitejšie ako daná situácia. Neskôr počas dna dostávam telefonát. Miško, kedy prídu peniaze a koľko? Kedy dostanem kľúče? Kedy a tri bodky. Sú dni, ktoré trvajú mesiace. Sú tu dni, ktoré trvajú o niečo menej.

Na jednej strane som rád, že dostávam pred seba nové výzvy. Na strane druhej nikdy som sa nestretol s nimi. Neviem koľko presne zásuviek ma byť v novostavbe a kde majú byť. Aký je konkrétny postup pri riešení stavebného povolenia a čo všetko treba k nemu. Viem, že ak je naplánovaná manželská posteľ, mali by byť na oboch stranách postele zásuvky. Úrad by mal prerušiť konanie a vyzvať čo chýba, nie čakať, či zavolám. Pýtať ďalší dokument a zas zavolať. Pozdravujem všetkých parádnych úradníkov, čo chápu, že na druhej strane je taktiež človek.

Nerád píšem o podobných prípadoch. Nedáva mi zmysel ako svet funguje. Neznášam sťažovanie a pri tom sa sťažujem, keď som na kopci, či niekoho naháňam. Všetko beriem ako školu, viem že chcem sa stať profesionálom, mám sa ešte čo učiť. Niekedy dávnejšie som písal článok o tom, že je dôležitejšie poznať niekoho kto vie ako na to, ako vedieť všetko. Možno je super byť expert v jednej oblasti, v ostatných byť niekde na chvoste. Kto vie, čo je najsprávnejšie. Sťažovanie môže niekedy vyriešiť mnoho, len možno sú aj lepšie cesty.

Najviac zúfalosti som cítil pri dlhom tréningu na Sitno. Niekde pred Kozmálovskou priehradou som už nemohol isť ďalej. Bolesť bola obrovská. Čakali ma ešte tri stúpania. Vyzul som si topánky dal som si posledné glgy vody pre vytrvalostných športovcov a fňukal od bolesti. Tréning nebol ničím výnimočný, iba som zažil prvý krát prevýšenie okolo dve tisíc metrov, dlžku okolo sto tridsať kilometrov. Ono tie tréningy naozaj bolia. Jasné, že sa pokračovalo ďalej. Na predposlednej rovinke zo zákruty sa vyrútili predo mňa dvaja chalani. Vydýchalo sa stúpanie, voda a následné som ich tak trochu prebehol. Žiadne ego, išla tma a chcel som byť už v sprche. Chalani išli asi domov od niekam, ani zďaleka nešli mojim tempom. Pozdravil som ich, len som počul rapčanie prehadzovačiek, chceli ma dobehnúť. Nebyť tých chalanov tak tu rovinku už neprejdem.

Šport, úrady, život, kolega, nadriadený, majster, akcionár, či pracovník nás vedia vytočiť, pokaziť deň, mesiac, rok, obdobie. Tak isto nás vedia naštartovať aby sme nezostali na tom istom mieste. Nech je to akokoľvek, každá situácia je iná a asi budeme na každú odlišné reagovať. Netreba zabúdať, že každým dnom dostávame nové skúsenosti. Je viac ako možné, že niečo by sme v minulosti asi spravili inak. Čas nevracajme, nekritizujme sa, k ničomu to nevedie, len budeme filozofovať keby bolo keby.

Svetlo na konci tunela je pocit, podobný ako, keď sme v doline a čaká na nás posledné stúpanie. Máme ešte niečo prejsť, aby sme sa pohli ďalej dopredu. Môžeme zostať stať, niekedy nám pošlú do cesty veselých parťákov, inokedy jeleňa, či neustupujúceho kolegu. Všetko sa deje pre nás, mame z toho niečo vyťažiť. Každá situácia si vyžaduje individuálny prístup. Nie vždy poznáme všetky okolnosti, sme pod emóciami a naše rozhodnutia by nemuseli byť najlepšie.

Múdri ľudia hovoria, že robia veľmi malo náročných rozhodnutí za deň. Male, bežné sú v poriadku. Na tie väčšie si berú čas na premyslenie. Cez týždeň nejako podobne fungujem aj ja. Je ľahké nadávať na druhého, ohovárať, klebetiť. Moje rozhodnutia nevysvetľujem, nevidím dôvod. Ani v lese na križovatke nevysvetľujem srnke, že idem po označenom chodníku a ona by tam nemal čo robiť, hľadím si svojho.

Údolia sú pre mňa časti medzi kopcami v hore kde treba nabrať síl pred ďalším kopcom. Doliny sú roviny s menšími kopcami niekde ďalej od hory, kde sa deje bežný život. Svetlo na konci tunela je pre mňa nadej, ktorú dostávam miestami aby som prešiel jednou, alebo druhou časťou života a prešiel kus cesty ďalej.

Niekedy to všetko bolí. Zavolať a opýtať ako sa veci majú, prejsť náročné stúpanie, opraviť defekt spotený vo vetre, rozhodnúť sa čo jest, či vôbec jesť. Sú dni, keď všetko ide proti nám. Vzdanie sa je tiež možnosť, nie je to zbabelé. Možno sa oplatí opýtať, či tá bolesť za to niečo pomyslené stojí. Ale ak chcem vidieť výhľad z kopca, tak ten kopec musím prejsť. Lenže nezabudnime sú medzi nami aj taký ľudia, čo sú spokojný aj z výhľadom v polovici kopca, či menšieho kopca a niekto sa uspokojí aj s rovinou.

V živote máme mnoho možností, každá jedna z nich ma svoje výhody. To čo je skvelé pre jedného, nie je pre druhého. Nemá zmysel sa hádať, presviedčať čo je lepšie, kto má viac pravdy, pocitov, videní. V prvej rade sme ľudia, ak niekomu môžeme pomôcť, tak pomôžme, ak nie neubližujme. Nečakajme pomoc späť od toho komu pomôžeme, tak sa nezmení svet. Neverím v lásku. Tú ktorú žijeme je sebecká. Ak niekomu cítim niečo prijemné, to neznamená, že ten druhý musí cítiť to isté. Skutočná láska je pre mňa cítiť niečo prijemné a neočakávať od toho druhého nič. Keď príde je to fajn a keď nie, nič sa nedeje.

Pamätám si ten pocit keď som s kamošom Jurajom vybehol prvý krát na vrch Sitno. Juraj mi začal tlieskať a k nemu sa spontánne pridali ďalší ľudia. Bol to skvelý pocit. Zabehli sme na hrad a potom naspäť k Počúvadelskému jazeru. Ten zjazd dole zo Sitna bol som nezastaviteľný, poháňal ma pocit z vybehnutia a potlesk od ľudí. Sem tam sa stane aj dnes, že niekto zatlieska. Zvyčajne sú tu úplne cudzí ľudia.

Tlieskajme druhým. Nikdy nevieme, kto potrebuje pocítiť pocit zo svetla na konci tunela, nadýchnuť sa v údolí pred výjazdom na kopec, či vyrovnať sa v doline. Každý si nesieme zo sebou batoh, no nepatrí sa vykladať bezdôvodné u druhých ľudí. Nezabudnime taktiež, že aj ten druhý ma zo sebou batoh. Niekto ma peniaze, no nemôže mať dieťa, niekto nemá peniaze a nevie sa postarať o dieťa, niekto nevie čo bude jest, ďalší si nevie nájsť vysnívanú prácu, ďalší sa cíti bezmocný.

Každý z nás prežíva rôzne obdobia. Niekedy sa nám viac páči hore, inokedy je fajn byť niekde dole, či na rovinke v doline. Život sa žije, deje, tvorí. Je veľmi dôležité si uvedomiť, že každý z nás pozerá najskôr na seba, aby prežil, zažil, odžil najlepšie ako vie. Až potom prichádzajú na rad druhí. Je to úplné v poriadku a asi to tak aj má byť. Len prosím neubližujme si, keď si nevieme pomôcť, ten čas prejde tak či tak, len to nebude o toľko viac bolieť. Čo je na konci dna lepšie? Bez kopcov by tu neboli výhľady, údolia a možno ani doliny. Nech sa nám páči to, čo nám dáva najviac radosti, možno práve teraz.