Verím, že život je sled nenápadných chvíľ, ktoré môžu mať veľký vplyv na ďalšie udalosti. Sú to často na prvý pohľad nepodstatné stretnutia, uvedomenia či pohľady, záblesky niečoho. Tak to nejako vnímam to, čo sa deje okolo. Niekedy mám aj šťastie a všimnem si, inokedy sa len obzriem.

Je ďalší deň v mesiaci, jazdím si niekde v kopcoch na horskom bicykli. Okolo mňa je príroda, ktorá dotvára scenérie a napĺňa ma príjemným pocitom. Niektoré pocity sú príjemné, ďalšie menej. Všetko záleží od sklonu stúpania či náročnosti zjazdu.

„Ahojte,“ zdravím sa okoloidúcim ľuďom. Odzdravujú ma naspäť. Nič sa nedeje a každý z nás pokračujeme ďalej. Ako tak jazdím ďalej po hore, stretávam ďalších a ďalších ľudí. Sem-tam s niekým prehodím jednu, dve vety, inokedy opäť len pozdrav. Bežné slušné správanie, ktoré do hôr patrí.

Krátke rozhovory s ľuďmi, ktorých nepoznám, sú fajn a padnú vhod. Nezamýšľam sa nad ďalším významom, nie je treba ho hľadať. Šetrím energiou. Snažím sa vypnúť hlavu. Nechávam sa v lesoch unášať cestou, okolím, výhľadmi, podmienkami.

Ako tak premýšľam, tak sú tu aj stretnutia, ktoré niečo vo mne zanechali. Často aj viac, ako sa môže na prvý pohľad zdať alebo si pripúšťam.

Pozdrav, zopár viet vedia otvoriť nové životné kapitoly. Hlavne vo chvíľach, keď ich človek vôbec nečaká. Je to teda osud? Šťastná chvíľa? Náhoda?

Mne sa už niekoľkokrát potvrdilo, že práve takéto chvíle majú vplyv na ďalšie obdobia. Možno nie hneď, no časom určite.

Takto nejako vznikli moje tímové výjazdy. Len som niekoho stretol v lese, pozdravili sme sa, prehodili pár viet. Dnes je druhá sezóna, čo jazdíme spolu. Netreba však zabúdať aj na stretnutia, vďaka ktorým viem, kde sa môžem zastaviť na vodu. Aj na tie, keď sa pozdravíme a každý pokračujeme svojimi cestami.

Trávim veľa času v lese. Tým, že je súčasťou môjho života, je pre mňa ľahšie nadväzovať úvodné rozhovory práve na týchto miestach.

Vnímam, že aktívny šport ako spôsob života mi otvára pomyselnú bránu na miesta, kde som ešte nebol, či ukazuje ľudí, ktorých som doteraz nepoznal.

Dnes viem, že „Ahoj“ dokáže zmeniť viac, ako si myslím. Nie vždy sa však tak aj cítim. Keď mám ťažké tréningy, nemám chuť sa s nikým rozprávať, usmievať. Keď to nejde, sú zlé podmienky. Keď mám v hlave všelijaké myšlienky, ktoré tam nemusia byť. Nie vždy je jednoduché pozrieť sa pred seba, pozdraviť sa alebo prehodiť vetu.

Verím, že život je záhada. Pohľady z bicykla mi len potvrdzujú moje úvahy. Môžem mať pocit, že som v celej hore sám. No a za najbližšou zákrutou môže byť niekto.

Nie každého si v lese všimnem. Niekedy si druhí všimnú mňa. Nech je to akokoľvek, nenápadné „Ahoj, odkiaľ ideš či kam ideš?“ môže, ale aj nemusí niečo spustiť. Ak však zostanem ticho, ale budem jazdiť tak, aby si ma nevšimol nik, tak sa určite nestane nič. To už však neplatí len na hory.